Ladislav Ďurkovič

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ladislav Ďurkovič
slovenský novinár, aktivista
slovenský novinár, aktivista
Narodenie 1. apríl 1974 (43 rokov)
Košice, Československo

Ladislav Ďurkovič (* 1. apríl 1974, Košice) je slovenský občiansky aktivista a novinár. Založil a angažoval sa vo viacerých mimovládnych organizáciách. Založil prvý profesionálny útulok pre zvieratá, verejne sa postavil neonacizmu, otváral kontroverzné témy, organizoval viacero celoslovenských kampaní. Je špecialistom na oblasť PR a masmédií, pracoval ako PR manažér a ako redaktor televízneho spravodajstva v TV JOJ.

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa a vyrastal v Košiciach, kde študoval na Gymnáziu Poštová, po skončení začal študovať na stavebnej fakulte Technickej Univerzity v Košiciach. Následne ešte študoval na Akadémii reklamy, na Univerzite Cyrila a Metoda marketingovú komunikáciu. Štúdiá ukončil predčasne na vlastnú žiadosť. Absolvoval množstvo školení a študijných pobytov v Anglicku a Rakúsku zameraných hlavne na manažment mimovládnych organizácií a marketing. V roku 2017 získal titul Mgr. na katedre misie a charity a následne po obhajobe rigoróznej práce získal titul PhDr.

Sloboda zvierat[upraviť | upraviť zdroj]

Ako 18 ročný založil v Košiciach mimovládnu neziskovú organizáciu Sloboda zvierat. Neskôr ju presťahoval do Bratislavy a organizácia získala celoslovenskú pôsobnosť s rôznorodo orientovaným zameraním. Mala 14 pobočiek zameraných na výchovu a kampane, priamu záchranu zvierat a na lobing a odbornú činnosť. Koncom 90tych rokov v nej zamestnával 26 ľudí, organizácia mala 30 000 členov a stala sa jednou z najznámejších mimovládnych organizácií na Slovensku. Ďurkovič v nej uplatňoval princípy nenásilia, rovnako presadil do stanov že nepríjmala žiadne dotácie od štátu a len dobrovoľné príspevky.

Zasadil sa za zrušenie krutej šarhovne v hlavnom meste a založil prvý profesionálny útulok aj s koncesiou na asanačnú činnosť a kontraktom s magistrátom hlavného mesta. Útulok prevádzkoval skrátené telefónne číslo 187 (dnes 16 187 – Linka proti krutosti) a Systém rýchlej adopcie, vďaka ktorému sa len počas prvých piatich rokov podarilo zachrániť a umiestniť viac ako 12 tisíc zvierat do nových domovov [1].

Ako šéf Slobody zvierat viedol viaceré úspešné kampane, napr. za zastavenie testovania kozmetiky na zvieratách, či presadil zákaz pokusov na školách, inicioval vznik prvého zákona na ochranu zvierat [2]. Presadzoval podporu vegetariánstva a humánneho chovu zvierat, vystupoval proti noseniu kožuchov, či zneužívaniu zvierat kvôli zábave. Na stretnutí Európskych ochranárskych organizácií v roku 1999 vo Varšave bol ocenený za vybudovanie najlepšej ochranárskej organizácie vo východnej Európe. Bolo mu udelené aj čestné občianstvo štátu Waveland.[3]. Predsedom Slobody zvierat bol vyše 8 rokov, do jesene 2000.

Ľudia proti rasizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr založil organizáciu Ľudia proti rasizmu, ktorú viedol 5 rokov[4]. Organizácia ako prvá rozsiahlo upozornila na neonacizmus a rasové násilie na Slovensku. Napriek riziku ohrozenia života a mnohým vyhrážkam sa Ďurkovič pustil do monitorovania neonacistov a ich aktivít, burcoval políciu do represívneho prístupu a nulovej tolerancie voči prejavom fašizmu a rasizmu. Vybudoval právnu poradňu, ktorý poskytovala právnu pomoc obetiam útokov, zriadil skrátenu infolinku 16 356 ktorá zbierala informácie o neonacistoch, ich aktivitách a 24 hodín denne poskytovala pomoc a poradenstvo.

Organizácia si získala silné postavenie v rámci spoločnosti, rýchlo sa dostala vďaka masívnym kampaniam do povedomia verejnosti. Ďurkovič presadzoval taktiku suplementa a oponenta štátnych orgánov a inštitúcii. Adresne ostro kritizoval prešľapy polície, ale aj aktívne spolupracoval s políciou. Stal sa iniciátorom vzniku Komisie Ministerstva vnútra zameranú na rasovo motivovanú trestnú činnosť, ktorej bol členom [5], organizoval školenia pre policajných expertov, vydával školiace materiály, pozýval špecialistov zo zahraničia, produkoval informačné materiály.

Za svoju prácu získal viacero ocenení, samotní členovia neonacistických hnutí uznali oslabenie hnutia. Sám sa nevyhýbal konfrontácii s neonacistami, zapájal sa do mnohých operatívnych akcií. Počas jeho pôsobenia sa výrazne zlepšila činnosť polície a aj vnímanie verejnosti na problémy rasizmu, počet neonacistov sa zredukoval z 5000 na 2000. Prestali sa organizovať neonacistické verejné podujatia, koncerty, vydávať ziny, či web stránky s nacistickou tematikou, ktoré boli dovtedy na Slovensku samozrejmosťou a celé neonacistické hnutie výrazne vybočilo z cesty undergroundovej subkultúry a organizovaného násilia a transformovalo sa do miernejšej podoby.

Ďalšie aktivity[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem týchto dvoch hlavných organizácií Ďurkovič založil a viedol ďalšie. Napríklad neformálne zoskupenie Jedlo namiesto zbraní a od roku 1999 štyri roky aj osobne každú sobotu varil a rozdával jedlo hladným v uliciach Bratislavy. Podarilo sa mu koordinovať úspešnú kampaň za zrušenie povinnej vojenskej služby, ktorá vyvrcholila vyhlásením vtedajšieho ministra obrany[6].

S kamarátom Matúšom Ritomským založili združenie Ži a nechaj žiť zamerané na zmenu jednotlivca, kritické hodnotenie smerovania spoločnosti, hlbinnú ekológiu a pacifizmus. V roku 2003 bol spoluzakladateľom združenia Slobodná voľba, ktorej cieľom bola dekriminalizácia marihuany[7], organizoval úspešné Ganja party a podarilo sa mu dosiahnuť zmiernenie trestov za držbu marihuany v navrhovanej rekodifikácii trestného zákona[8].

Okrem týchto organizácií podporovala a bol členom ďalších organizácií (Amnesty International, Greenpeace, Za Matku Zem), organizoval veľkú feministickú akciu Noc čarodejníc[9] kde vystupovali iba ženské interpretky ako Stillnox, Iva Bittová, a iné. Organizoval množstvo ďalších kultúrnych podujatí a koncertov, Antifašistický happening 8. mája 2003 na nábreží Dunaja navštívilo viac ako 2000 ľudí[10].

Dostal viacero ocenení za svoje úspechy doma aj v zahraničí. Bol členom Grémia tretieho sektora, rôznych poradných orgánov a komisií ministerstiev.

Autonehoda[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2003 zapríčinil autonehodu, po ktorej sa v médiách objavila správa, že havaroval pod vplyvom drog.[11], Ďurkovič však túto skutočnosť poprel a vyjadril že išlo o pomstu policajtov[12]. V roku 2006 následné vyšetrovanie aj súdnoznalecký posudok potvrdil že pod vplyvom drog nebol a bol súdom právoplatne zbavený obvinenia z brania drog, či jazdy pod vplyvom drog[13].

Odchod z tretieho sektora[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2005 sa stal živnostníkom a rozhodol sa pre odchod z tretieho sektora, podľa svojich slov „aby získal odstup a nadhľad po 12tich rokoch aktívnej práce v treťom sektore“. Absolvoval Púť do Santiago de Compostela a rozhodol sa nastúpiť na dráhu novinára ktorá mu bola blízka aj vzhľadom na dlhoročnú spoluprácu s novinármi a reklamnými agentúrami.

Televízia JOJ[upraviť | upraviť zdroj]

Do TV JOJ nastúpil v novembri 2005. Aj napriek netradičnému výzoru - vyholená hlava, farebné dredy, tetovania, pírsingy, si po čase svojimi odvážnymi a netradičnými reportážami získal sympatie divákov a popularitu. Od jari 2006 bol interným zamestnancom Televízie JOJ. Prinášal reportáže z prezidentského paláca, tábora bezdomovcov, či zo života narkomanov alebo o návšteve Paris Hilton. Pôsobil v spravodajstve, publicistike, okrem večerných Novín v Črepinách, Novinách plus, ranných novinách, Črepinách plus a Prvých novinách. Výnimočná bola jeho sériá reportáži o narkomanovi Lukym[14]. Nakrútil ho na zničeného od drog túlajúceho sa po uliciach bez domova, ako kradne v obchode a aj ako si priamo pred kamerou pripravuje a pichá heroín. Následne aj vďaka Ďurkovičovej pomoci odišiel z väzenia na ročnú protidrogovú liečbu a dnes už funguje bez drog. Z televízie odišiel na vlastnú žiadosť po tri a pol roku v máji 2009.

PR manažér[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 2009 pracuje v podnikateľskej a kultúrnej sfére a je zameraný na oblasť PR, médií a marketingu. V roku 1998 – 1999 študoval Akadémiu reklamy, viaceré sociálne kampane ktoré relizoval v spolupráci s reklamnými agentúrami boli ocenené. Ako živnostník viedol PR oddelenie produkčného domu Kuul fabrik[15] a pracoval rovnako pre hudobnú televíziu musiq1. Zabezpečoval tlačového hovorcu a mediálny servis pre podujatia ako Musiq1 Awards, koncert Take That či Kevina Costnera. Okrem toho realizoval viacero mediálnych projektov.

Liga otcov[upraviť | upraviť zdroj]

Na jar 2010 sa vrátil do sféry mimovládnych organizácií a založil celoslovenské občianske združenie Liga otcov, zamerané na obhajobu spravodlivosti a práv detí a rodičov. Hlavným cieľom združenia je zachovať deťom oboch rodičov aj po rozchode a podpora striedavej osobnej starostlivosti. Realizoval výstavu Slovensko - krajina jedného rodiča v Slovenskom parlamente[16].


Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1991 je vegetarián. Ladislav Ďurkovič je ženatý, má dve deti (z predošlých vzťahov). Od roku 1994 žije v Bratislave. Nebol a nie je členom žiadnej politickej strany. Aj keď bol často označovaný za ľavičiara, jeho postoje a aktivity ho skôr radia k občiansky orientovanej pravici a liberalizmu[zdroj?]. Je presvedčený antifašista a antikomunista. Je držiteľom striebornej Janského plakety za dlhoročné dobrovoľné darcovstvo krvi. Hovorí anglicky a španielsky a maturoval z ruského jazyka. Je praktikujúcim kresťanom katolíkom. Počúva rôzne kapely, od hardcore, cez chillout, hip-hop, elektronickú hudbu až po punk.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]