Ladislav Nižňanský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ladislav Nižňanský
slovenský dôstojník
Narodenie24. október 1917
Lutiše, Rakúsko-Uhorsko, dnes Slovensko
Úmrtie23. december 2011
Mníchov, Nemecko
Národnosťslovenská
Známy vďakaveliteľ slovenského oddielu nemeckej protipartizánskej jednotky Abwehrgruppe 218

Ladislav Nižňanský (* 24. október 1917 Lutiše, Rakúsko-Uhorsko – † 23. december 2011 Mníchov, Nemecko) dôstojník česko-slovenskej, neskôr slovenskej armády. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do SNP, padol do nemeckého zajatia, kde aktívne kolaboroval s nacistami. Bol veliteľom slovenského oddielu nemeckej protipartizánskej jednotky Abwehrgruppe 218, známej ako Edelweiss. Je mu pripisovaná spoluzodpovednosť za vypálenie slovenských obcí Ostrý Grúň a Kľak. Po skončení vojny bol súdený za vojnové zločiny, ale pre nedostatok dôkazov bol zbavený obvinenia. Následne pracoval ako spolupracovník československej tajnej služby ŠtB, ktorá ho vyslala do Rakúska. Neskôr začal spolupracovať s americkou tajnou službou CIC, podľa viacerých predpokladov 2 roky pracoval pre oba tábory. Od roku 1954 pracoval pre rozhlasovú stanicu Slobodná Európa. V neprítomnosti v roku 1962 odsúdený v Československu za vojnové zločiny na trest smrti.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Lutišiach dnes okres Žilina (toho času obvod Čadca). V roku 1938 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a získal hodnosť poručík. Slúžil v Slovenskej armáde ako dôstojník delostrelectva. Účastník ťaženia proti Poľsku (1939) a na východnom fronte (1941 – 1942). Za činnosť na východnom fronte vyznamenaný nemeckým Železným krížom II. triedy. V hodnosti stotník (kapitán) sa stal náčelníkom štábu povstaleckých jednotiek v Žiline a podieľal sa na organizácii povstania v Žilinskej posádke. Žilinské povstalecké jednotky pod vedením majora J. Dobrovodského začali klásť odpor prenikajúcim nemeckých vojskám ako prvá povstalecká jednotka.[1] Za bojové úspechy bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána. Medzi jeho blízkych spolupracovníkov v tomto období patril aj stotník T. Šlajchart, ktorý ho hodnotil ako veľmi dobrého dôstojníka.[2]

Po ústupe povstalcov do hôr bol 10. novembra 1944 medzi Čiernym Balogom a Hriňovou zajatý nemeckými jednotkami.[3] Po vypočúvaní nebol zaradený medzi zajatcov ale do novoformovaných oddielov Slovenskej pracovnej služby. 15. decembra 1944 prebral po Martinovi Kaniokovi funkciu veliteľa slovenského oddielu Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“.[4] Jeho predchodca bol veliteľom oddielu E. von Thun-Hohensteinom uznaný za nevhodného pre vedenie protipartizánskych akcií. Samotný slovenský oddiel bol tvorený 130 mužmi a ich úlohou bol špeciálny protipartizánsky boj. Vojakom boli ponechané pôvodné povstalecké uniformy a výzbroj, takže vyzerali ako oddiel partizánov. Okrem jednotky Edelweiss existovali aj ďalšie podobné oddiely, a to: SS-Jagdgruppe 232 Slowakei známa ako „Josef“ a oddiel „Schneewitchen“.[5]

Jednotka viedla viacero významných bojových akcií proti partizánom. Medzi najznámejšie patrí zajatie členov americkej a britskej vojenskej misie pri Polomke v Nízkych Tatrách 26. decembra 1944.[5] Všetci zajatí Briti a Američania nakoniec zahynuli v nacistických koncentračných táboroch. Medzi známe akcie jednotky patrí masaker v Kľakovskej doline – brutálna likvidácia obcí Kľak 21. januára a Ostrý Grúň 24. januára 1945, pri ktorých zahynulo 146 ľudí vrátane detí, žien a starcov. Obe obce boli vyrabované a vypálené. Nie počtom obetí, ale formou vykonania patrí vypálenie týchto obcí k najbrutálnejším vojnovým zločinom vykonaným na slovenskom území počas druhej svetovej vojny. Vo februári 1945 v obci Kšinná zavraždili 18 ukrývajúcich sa Židov. Za svoju činnosť v jednotke bol vyznamenaný Železným krížom I. triedy.

9. mája 1945 bol spolu s ďalšími príslušníkmi jednotky zajatý sovietskymi jednotkami. Vypočúvalo ho NKVD. V júli 1945 bol odovzdaný československým štátnym orgánom. Pravdepodobne vďaka svojej predošlej aktivite v odboji znovu nastúpil do armády, kde zastával funkciu náčelníka delostreleckého pluku v Košiciach. Už v tomto období začali prenikať informácie o jeho kolaborácii s nacistami. V januári 1946 bol zatknutý a vyšetrovaný, v dôsledku nedostatku dôkazov o jeho priamom podiele na vojnových zločinoch a predošlej aktivite v odboji bol v júni 1946 prepustený a pozbavený obžaloby.[6]

Po vojne spolupracoval s československou tajnou službou ŠtB. V roku 1947 alebo 1948 odišiel do Rakúska, odkiaľ mal podávať informácie československej rozviedke. Ako utečenec pomáhal americkej službe CIC. V jednom desaťročí sa mu podarilo spáchať sériu vojnových zločinov a spolupracovať s tajnými službami troch štátov: Nemecka, Československa a USA.[7]

Približne od roku 1954 začal spolupracovať s americkou tajnou službou. Je pravdepodobné, že 2 roky pracoval pre obe strany. Nižňanský pracoval od 1. februára 1954 do februára 1983 v československej redakcii amerického vysielania Rádia Slobodná Európa. Od roku 1957 žil v Mníchove v Západnom Nemecku. Pre rádio pracoval ako prekladateľ a analytik. Po odchode do dôchodku v roku 1983 žil v Mníchove.[8] V roku 1996 získal nemecké občianstvo.

Potom, čo boli sovietskou stranou predložené nové materiály o činnosti Abwehrgruppe 218, bol Nižňanského prípad v neprítomnosti v roku 1962 riešený Okresným súdom v Banskej Bystrici. V procese zohralo úlohu aj svedectvo očitých svedkov, ktorí tvrdili, že sa osobne podieľal na zločinoch spáchaných v Kľaku a Ostrom Grúni. Bol odsúdený na trest smrti v neprítomnosti. Pre podozrenie z účasti na vojnových zločinoch ho krátko vyšetrovala aj americká strana, k obvineniu však nakoniec nedošlo. Začiatkom 21. storočia bola otázka potrestania vojnových zločinov znovu otvorená aj v Nemecku. Súd s Nižňanským sa začal v Mníchove 9. septembra 2004. 19. decembra 2005 ho tento súd pre nedostatok dôkazov zbavil viny po zmene výpovedí viacerých svedkov.[3] Očití svedkovia, ktorí ho identifikovali pri predošlom súde v 60. rokoch však už neboli nažive.

Medzitým bol prípad znovu otvorený aj na Slovensku a v októbri 2006 mu Okresný súd Banská Bystrica zmiernil trest na doživotie.[9]

Zomrel 21. decembra 2011 v Mníchove.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Bosák, P., 1979, Z bojových operácií na fronte SNP (1. vyd.), Pravda, Bratislava, 280 s.
  2. ↑ Mičev, S. Kto ste boli, Ladislav Nižňanský? [online]. sme.sk, 20.03.2012, [cit. 2014-02-09]. Dostupné online.
  3. ↑ a b Zsilleová, M. Veliteľ jednotky Edelweiss Nižňanský zomrel bez trestu [online]. sme.sk, 16.03.2012, [cit. 2014-02-09]. Dostupné online.
  4. ↑ Štruktúra Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD, szpb.sk, [cit. 2014-02-09]. Dostupné online Archivované 2015-09-24 na Wayback Machine
  5. ↑ a b Potocký, P. Slovenskí dobrovoľníci v špeciálnych jednotkách Otta Skorzenyho II. [online]. druhasvetova.sk, 01.10.2006, [cit. 2014-02-09]. Dostupné online.
  6. ↑ Sytný, M. Od odboja ku kolaborácii. Náčrt problematiky spolupráce príslušníkov odboja so slovenskými a nemeckými orgánmi v rokoch 1939 - 1945 na Slovensku [online]. druhasvetova.sk, 31.01.2010, [cit. 2011-02-09]. Dostupné online.
  7. ↑ Nositeľa nacistického kríža pred doživotím zachránila smrť [online]. TASR, [cit. 2023-06-09]. Dostupné online.
  8. ↑ TASR, Zatýkací rozkaz na veliteľa Edelweiss Nižňanského pre jeho úmrtie odvolajú. Bojovník, LVII, 7, s. 3 Dostupné online Archivované 2014-02-21 na Wayback Machine
  9. ↑ CSÉFALVAY, František. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online. S. 181. Archivované z originálu.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Nižňanský&oldid=7756025“