Preskočiť na obsah

Laco Novomeský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ladislav Novomeský)
Laco Novomeský
slovenský politik, básnik, redaktor, novinár a publicista
Laco Novomeský
Narodenie27. december 1904
Budapešť, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie4. september 1976 (71 rokov)
Bratislava, ČSSR
PríbuzníMartin Bútora (zať)
Daniel Bútora (vnuk)
DetiElena Bútorová-Novomeská
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Laco Novomeský

Laco Novomeský (vlastným menom Ladislav Novomeský) (* 27. december 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava) bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál. Bol členom redakcie časopisu DAV, v ktorom pôsobil od jeho počiatkov ako básnik, redaktor, novinár, publicista. Písal aj pod pseudonymami: A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n.gorod, N.Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon.

Pochádzal z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy rod. Príkopovej. Rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, kde sa narodil aj začal chodiť školy. Po roku 1919 sa presťahovali nazad a v štúdiu pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. V roku 1925 vstúpil do Komunistickej strany, zanechal štúdium aj učiteľstvo, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda. Do roku 1924 to bola Pravda chudoby a bola vydávaná vo Vrútkach. V roku 1924 bola redakcia presťahovaná do Ostravy a riadil ju Klement Gottwald. S príchodom Novomeského v roku 1925 získala Pravda status ústredného tlačového orgánu KSČ sa Slovensku. Je uvádzaný ako zakladateľ DAV, čo bola prvá skupina slovenských ľavicovo orientovaných vzdelancov (voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska) založená v Prahe v roku 1922. Novomeský s týmito pražskými intelektuálmi začal spolupracovať prostredníctvom vtedajšieho redaktora komunistickej tlače Klementa Gottwalda začiatkom roku 1924.

Od roku 1929 pracoval v redakcii Rudého práva v Prahe. Zároveň prispieval do ďalších českých a slovenských komunisticky orientovaných periodík. Počas občianskej vojny v Španielsku urobil reportáž z Valencie, Barcelony a Madridu.[1]

Ladislav Novomeský ako predseda Matice slovenskej

Pokiaľ Gottwaldovi prischol prívlastok „profesionálny revolucionár“, ktorý sa uvádzal aj v jeho oficiálnych životopisoch[2], Novomeskému napriek tomu, že sa podobne od svojich 21 rokov živil „revolúciou“ prischol v pražskom prostredí imidž podľa Petra Bílého „kaviarenského komunistu“[1] alebo podľa Zola Mikeša „salónneho komunistu“.[3]

Pamätná tabuľa Slovenskej akadémie vied a umení, ktorá pôsobila v rokoch 1943-1953 v priestoroch dnešnej budovy UK v Bratislave; pamätná tabuľa Laca Novomeského, ktorý v budove pôsobil v rokoch 1950-51

V Prahe sa hlásil k slovenskej avantgardnej ľavicovej skupine davistov, združených okolo DAV, ktorý vychádzal do roku 1937. V roku 1939 sa presťahoval na Slovensko – do Bratislavy, kde napriek zákazu pokračoval v komunistickej činnosti. V auguste 1943 sa spolu so svojim mladším priateľom Gustávom Husákom stal členom V. ilegálneho vedenia KSS, ktoré viedol Karol Šmidke. Bol jedným z popredných organizátorov SNP. Bol spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici (1944). Po vojne bol členom predsedníctva ÚV KSS, povereník pre školstvo a osvetu (1945 – 1950).

Na zjazde KSS v roku 1950 obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a 6. februára 1951 bol spolu s Husákom zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. „Priznal sa“, pretože podľa vlastných slov, neznášal fackovanie. V tomto čase nemohol publikovať. Vo väzení napísal 4 000 básni na tabakové papieriky ale väčšinu z nich vyfajčil. 22. decembra 1955 bol prepustený na podmienku.

Zolo Mikeš (Aktuality.sk) Novomeského obviňuje, že jeho výpovede boli použité v inom procese (proces so Slánskym) proti jeho priateľovi Clementisovi a tým prispel k jeho odsúdeniu na trest smrti. Mikeš uvádza, že zo svojej zbabelosti sa dokonca potom snažil urobiť ešte aj cnosť.[3]

Do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali na základe rozhodnutia Barnabitskej komisie. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa vzdal funkcie v ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. V júli 1970 ho mozgová mŕtvica úplné vyradila zo spoločenského života. Názory sa preto rôznia, či aspoň spočiatku prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poli[4] alebo sa vôbec nestal „normalizačným politikom“.[1]

Po dlhšej chorobe L. Novomeský zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave.[5] Po jeho smrti bol vyhlásený štátny smútok a jeho štátny pohreb bol odvysielaný v televízii.[6] Bol spoplnený a jeho urna je umiestnená na cintoríne Bratislava – Lamač 5 sektor, chodník 2, číslo 845.[7]

Bol ženatý s Karlou Marešovou a ich dcérou je Ing. Elena Bútorová-Novomeská, ktorá v 50. rokoch vyrastala ako „dcéra zradcu“ a jej možnosti štúdia boli obmedzené, napriek tomu vyštudovala chémiu.[6]

Verše Ladislava Novomeského

Prvé básne publikoval časopisecky (Vatra, Svojeť, Nový rod a i.). V tvorbe sa od začiatku stotožnil s proletárskou literatúrou. Svojim dielom ovplyvnil medzivojnový a povojnový vývin poézie na Slovensku. V 30. a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry (Boris Pasternak) a publicistike.

Ukážka z tvorby (Nedeľa)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dobré je niekedy navštíviť minulosť,

čo tvár má mŕtvu a nemú,

a pri tej mŕtvote riecť si:

i to bola, to bola krása.

Vyznamenania

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1927Nedeľa, zbierka básní
  • 1932Romboid, zbierka básní, vyjadruje smútok nad sociálnymi protikladmi sveta
  • 1939Svätý za dedinou, zbierka básní
  • 1935Otvorené okná, zbierka básní
  • 1949Pašovanou ceruzkou, zbierka básní
  • 1963Vila Tereza, poéma
  • 1963Do mesta 30 minút, poéma
  • 1964Stamodtiaľ a iné, zbierka básní
  • 1964Nezbadaný svet
  • 1966Dom, kde žijem, cyklus lyrických básní

Publicistika a eseje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1949Výchova socialistického pokolenia
  • 1969Znejúce ozveny
  • 1969Čestná povinnosť
  • 1970Manifesty a protesty
  • 1970Slávnosť istoty
  • 1972Zväzky a záväzky
  • 1971O Hviezdoslavovi
  • 1971O literatúre
  • 1974Nový duch novej školy
  • 1933 – Marx a slovenský národ

Sú po ňom pomenované školy (Senica, Košice, Bratislava), ulice[9], časopisy, ceny či občianske združenia.

  • rodný dom v Budapešti, urna v panteóne na cintoríne v Slávičom údolí,
  • Literárna pozostalosť v Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS)
  • socha od J. Kulicha v Senici (odhalená 13. decembra 1984)[10]
  • busta Novomeského v Banskej Bystrici
  • Novomeského busta na košickom Kuzmányho sídlisku  
  • pamätná tabuľa na Štúrovej ulici v Bratislave
  • Spoločnosť Ladislava Novomeského – Nitra[11]
  • literárna súťaž Novomeského Nitra (2003 – 2009 , obnovená 2015)[12]

V Senici bolo Múzeum L. Novomeského. V roku 2003 budova stratila charakter múzea, zostala v nej vo vstupných priestoroch len expozícia venovaná Novomeského. V roku 2008 kúpilo mesto Senica budovu od Trnavského samosprávneho kraja a od apríla 2011 ju prenajalo Centru voľného času.[10]

Literatúra o Ladislavovi Novomeskom

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PERNÝ, Lukáš.: Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Ladislav Novomeský o kultúre, umení a politike, Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017[13]
  • DRUG, Štefan: Väzeň vlastných súdruhov: z väzenských rokov básnika Novomeského, 2015
  • PEKNÍK, Miroslav. (ed.): Laco Novomeský: kultúrny politik, politik v kultúre, UPV SAV, 2006
  • ŠMATLÁK, Stanislav: Laco Novomeský, 1984
  • DRUG, Štefan: Dobrý deň, človek--: životopisné rozprávanie o mladosti Laca Novomeského, 1983
  • BREZEINA, Ján: Básnické dielo Laca Novomeského, 1982
  • HOLOTÍKOVÁ, Zdenka: Ladislav Novomeský, 1981
  • HOLOTÍKOVÁ, Zdenka: Novinár Ladislav Novomeský, 1981
  • DRUG, Štefan: Od robotníckej poézie k DAVu, 1976
  • DRUG, Štefan (ed.): Listy o DAVe, 1975
  • ŠMATLÁK, Stanislav: Dobrý deň Lacovi Novomeskému, 1975
  • ROSENBAUM, Karol (ed.): Ladislav Novomeský, 1904 – 1974: zborník na 70. narodeniny národného umelca Dr. h. c. Ladislava Novomeského čestného predsedu Matice Slovenskej, 1974
  • PLEVZA, Viliam: Davisti v Revolučnom hnutí, 1965
  • DRUG, Štefan: Dav spomienky a štúdie, 1965
  • DRUG, Štefan: Dav a davisti, 1965
  • DRUG, Štefan: Červená sedma, 1964
  • ŠMATLÁK, S., MATUŠKA, A.: Keď nevystačia slová: state o Lacovi Novomeskom, 1964
  • REISEL, Vladimír: Poézia Laca Novomeského: rozbor básnickej štruktúry, 1946

Dokumentárne filmy o Ladislavovi Novomeskom

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Laco Novomeský 60-ročný (Týždeň vo filme 1/1965)
  • Profily – Národný umelec Laco Novomeský (1967),
  • Človek z davu (dokumentárna monografia, réžia Šinko, E., 1970),
  • Ladislav Novomeský sa dožil koncom decembra 70-tich rokov (Týždeň vo filme 51/1974),
  • Ladislav Novomeský (Kinožurnál, 1985),
  • Laco Novomeský, básnik, publicista a politik (dokumentárny film, r. Lembovič I., 1986),
  • Venované pamiatke národného umelca L. Novomeského (Týždeň vo filme 38/1976).
  • Povstalecká história

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c Peter Bilý: Prípad Novomeský, 8. sept. 2016, Pravda, Online
  2. Múzeum školstva a pedagogiky, Klement Gottwald, prezident Československej republiky, [1] Archivované 2016-08-13 na Wayback MachineOnline Archivované 2016-08-13 na Wayback Machine
  3. a b ZOLO, Mikeš. Kalendárium: Laco Novomeský bol podstatne lepším básnikom než politikom. aktuality.sk. Dostupné online [cit. 2018-10-02].
  4. Zdroj: BLAŽEK, P. et al.: Odvaľujem balvan. Bratislava 2013, in Daniela Čižmárová: Slovenská tvár normalizácie, MagistraHistoria, 27 december, 2014, Online Archivované 2018-01-09 na Wayback Machine
  5. Dejiny slovenskej literatúry. [s.l.] : Slovenské pedagogické nakl., 1963. Google-Books-ID: PTpNAAAAYAAJ. Dostupné online.
  6. a b Daniel Bútora (1967) [online]. www.pametnaroda.cz, [cit. 2023-05-17]. Dostupné online. (po česky)
  7. Bratislava - Lamač - Krematórium Bratislava [online]. www.cintoriny.sk, [cit. 2022-05-09]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  8. Absolventi [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2023-10-12]. Dostupné online.
  9. Ladislava Novomestského, Vyhľadávanie na OMA, Online
  10. a b Ladislav Novomeský (1904 – 1976), Senica [online]. www.pam.epocha.sk, 08. november 2014, [cit. 2016-11-11]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  11. Spoločnosť Ladislava Novomeského - Nitra facebook [online]. www.facebook.com, [cit. 2016-11-11]. Dostupné online.
  12. REDAKCIA. V Nitre obnovili Spoločnosť Ladislava Novomeského [online]. www.noveslovo.sk, [cit. 2016-11-11]. Dostupné online. Archivované 2016-11-11 z originálu.
  13. PERNÝ, Lukáš. Kultúrna revolúcia Laca Novomeského: Ladislav Novomeský o kultúre, umení a politike.. [s.l.] : Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017-02-18. Google-Books-ID: BNMmDgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 9788097255800.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PERNÝ, L. Modernista, ktorý chcel zmeniť slovenské myslenie Archivované 2014-12-28 na Wayback Machine. In Nové Slovo. 2014.
  • BÚTOROVÁ-NOVOMESKÁ, Elena: Vzpomínání. In: Vertigo, časopis o poézii a básnikoch, 2014, č. 4, s. 7 – 12.
  • PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2
  • VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979
  • ŠMATLÁK, S. 1967. Básnik Laco Novomeský

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]