Lakovka ametystová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Lakovka ametystová

Lakovka ametystová v Nízkych Tatrách
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Laccaria amethystina
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Lakovka ametystová (Laccaria amethystina) je jedlá huba z čeľade plávkovcovitých (Hydnangiaceae).

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Lakovka ametystová (v niektorých príručkách sa uvádza aj pod názvom Laccaria amethystea) je celá fialová.[1] Klobúk je 2 – 5 cm široký, za mladi klenutý, neskôr plochý, v strede trocha vtlačený, na povrchu spočiatku holý, potom takmer zamatový až jemne vločkatý, za mladi sýtofialový, v starobe (najmä za sucha) bledookrový až krémový. Lupene sú 3 – 8 mm riedke, za mladi ametystovofialové, v dospelosti bielo oinovatené od výtrusov.[2] Hlúbik je 4 – 12 cm dlhý a 0,4 – 0,8 cm hrubý, rúrkovitý, iba dole trochu zhrubnutý a bielo plstnatý. V mladosti je plný, potom vypchatý až dutý, jemne alebo dosť vláknitý, fialový, v starobe blednúci.[3] Dužina je fialovastá, za sucha ružovohnedastá, s nenápadnou vôňou a chuťou.[4] Výtrusy sú guľovité, ostnaté, bezfarebné, 7 × 10 μm veľké. Výtrusný prach je biely.[2]

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Lakovka ametystová rastie takmer vždy vo veľkom množstve od júna do novembra, najčastejšie v listnatých lesoch medzi machom (aj priamo na vlhkej pôde medzi lístím alebo na hnijúcich konárikoch[1]).[5]

Praktický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Je to jedlá huba, ale nie veľmi výdatná. Vhodná je v zmesi s inými hubami do polievok a omáčok. Na jedenie sa zbierajú iba klobúčiky, pretože hlúbiky sú veľmi tuhé a chrupkovité.[4]

Možnosť zámeny[upraviť | upraviť zdroj]

Ťažko ju zameníme s inou hubou, pretože podobne sfarbené fialové lupenaté huby sa odlišujú jednak tvarom, mäsitosťou, veľkosťou plodníc i vlastnosťami výtrusov.[1]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Mirko Svrček, Bohumil Vančura. Huby. Bratislava : Príroda, 1987. 64-021-87. S. 138.
  2. a b Aurel Dermek. Atlas našich húb. Bratislava : Obzor, 1983. 65-001-83. S. 188.
  3. Antonín Příhoda. Hubárov rok. Bratislava : Príroda, 1973. 64-127-73. S. 306.
  4. a b Ladislav Hagara. Atlas húb. Martin : Osveta, 1987. 70-042-87. S. 210.
  5. Aurel Dermek. Huby lesov, polí a lúk. Martin : Osveta, 1985. 70-003-85. S. 212.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]