Laparoskopia
Laparoskopia (lapara – lat., mäkké miesto v tele, scopia – lat., pozorovať) je endoskopická operačná metóda brušnej chirurgie, gynekológie a urológii, pri ktorej sa pomocou endoskopických nástrojov pod kontrolou kamery vykonávajú operácie orgánov brušnej dutiny.
Zaraďuje sa medzi relatívne nové metódy diagnostiky a liečby v chirurgii a iných odboroch, hoci je na scéne už takmer 100 rokov, aj keď nie v takej forme ako ju poznáme dnes. V bežnej medicínskej praxi sa využíva približne iba 20 rokov.
Medzi najčastejšie laparoskopické operácie patrí cholecystektómia (odstránenie žlčníka), hernioplastika (plastika pruhu), apendektómia (odstránenie appendixu – červovitého prívesku slepého čreva). S postupným rozvojom endoskopickej techniky sa rozvíja aj spektrum laparoskopickej operatívy. Dnes sa v modernej chirurgii laparoskopicky operujú takmer všetky orgány brušnej dutiny.
Možnosti použitia laparoskopie:
- v chirurgii
- diagnostická laparoskopia
- cholecystektómia – odstránenie žlčníka
- hernioplastika – (hernia, lat. prietrž), operácia prietrže („pruhu“)
- apendektómia – odstránenie červovitého prívesku slepého čreva („slepák“)
- fundoplikácia žalúdku
- gastrostómia – vytvorenie otvoru v žalúdku navonok
- ošetrenie perforovaného vredu žalúdka
- resekcie žalúdka
- resekcie tenkého a hrubého čreva
- resekcie pečene
- splenektómia – odstránenie sleziny
- v gynekológii
- operácie pri sterilite
- sterilizácia
- laparoskopicky asistovaná vaginálna hysterektómia – odstránenie maternice
- operácie pri mimomaternicovom tehotenstve
- v urológii
- laparoskopická nefrektómia – (nephros, lat. oblička), odstránenie obličky
- pyelopastika – plastická úprava obličkovej panvičky
- prostatektómia – odstránenie prostaty
- cystektómia – odstránenie močového mechúra
Dejiny
Prvé známe vyšetrenie brušnej dutiny cez „kľúčovú dierku“ uskutočnil roku 1901 Georg Kelling, síce u psa, ale princíp napustenia vzduchu a potom za kontroly zraku vyšetriť dutinu brušnú, ostal rovnaký a ďalej sa už len zdokonaľoval. Techniku nazval coelioskopia (coelion, z lat. útroby). Onedlho nastal rozvoj techniky, zdokonaľovanie nástrojov a prístrojov. Prvé vyšetrenie brušnej dutiny u človeka vykonal Dimitrij Ott v r. 1901 za použitia svetla a zrkadla cez malý nárez brušnej steny. Názov laparoskopia ako prvý použil Heinz Christian Jacobaeus v r. 1910, ktorý referoval aj o vyšetrení hrudníka pomocou endoskopickej techniky a celé vyšetrenie nazval laparotorakoskopia. Ďalšími priekopníkmi boli G. Berci, A. Cushieri, Kurt Semm, M. Classen, M. Demling, N. Soehendr a Buess. Prvú laparoskopickú operáciu, a to appendektómiu, uskutočnil nemecký gynekológ Kurt Semm v r. 1982. Tá však nezaznamenala taký úspech ako laparoskopická cholecystektómia. Práca o nej, ktorú uskutočnil Phillipe Murett v r. 1987 vzbudila pozornosť odbornej verejnosti a našla svojich nasledovníkov. O laparoskopickej cholecystektómii referoval však už v r. 1985 Erich Mühe, ale bez toľko potrebnej a nevyhnutnej odozvy. Zlatý vek laparoskopie v chirurgii nastal v deväťdesiatych rokoch, postupne sa rozšírila aj do ďalších odborov ako je gynekológia a urológia. Rozšírilo sa spektrum a indikácie výkonov. V posledných rokoch sa zavádza robotizácia do laparoskopickej chirurgie, ktorá na rozdiel od konvenčnej laparoskopie je obmedzená hlavne z ekonomických dôvodov.
Laparoskopický postup
1. založenie kapnoperitonea – pomocou Veressovej ihly sa brušná dutina naplní CO2 do tlaku 8 – 15 mmHg v závislosti od druhu operácie. Pri zavádzaní kapnoperitonea je potrebné včas rozpoznať možné komplikácie, ako je nafúknutie podkožného väziva, napichnutie čreva, alebo veľkej predstery
2. zavedenie laparoskopu – najčastejšie v okolí pupku (nad/pod) sa zavedie trokár a potom laparoskop – špeciálne upravená kamera so studeným svetlom na báze optických vláken, so sklonom zorného poľa kamery najčastejšie 30°, to umožní operatérovi „vidieť za roh“
3. zavedenie ostatných nástrojov – pod kontrolou kamery sa zavedú trokáry – špeciálne vodiče laparoskopických nástrojov z kovu alebo plastu, v ktorých sú zavedené laparonástroje (kliešte, držiaky, graspre, disektory...)
4. samotné vykonanie operácie
5. vytiahnutie nástrojov a ich trokárov pod kontrolou kamery, vytiahnutie laparoskopu a hlavného trokára, zašitie kože brušnej steny
Výhody
- menšia stresová reakcia organizmu pri operácii
- malá operačná rana a z toho vyplývajúca kratšia rekonvalescencia, pooperačné bolesti a lepší kozmetický efekt
- precíznejšia preparácia a následné menšie poškodenie štruktúr a tkanív
- menšia strata krvi
- detailnejší pohľad
- možnosť vizuálne prehliadnuť ostatné orgány brušnej dutiny
Nevýhody
- poruchy cirkulácie a zvýšené hodnoty CO2 v krvi počas operácie
- obmedzené možnosti operovania pokročilejších ochorení – hlavne zápalových a nádorových
- nemožnosť „ohmatať“ ostatné orgány – vyšetrenie pohmatom orgánov (črevo, pečeň, maternica, vaječníky, močový mechúr, pankreas, žalúdok) z dôvodu prevencie nádorového ochorenia
- poranenia vzniknuté pri zavádzaní kapnoperitonea a trokárov:
Laparoskopické nástroje
- Laparoskop – špeciálne upravená kamera so studeným svetlom na báze optických vláken, so sklonom zorného poľa kamery najčastejšie 30°, to umožní operatérovi „vidieť za roh“, kamera má najčastejšie priemer 10 mm, stále častejšie sa však používajú priemery 5 mm
- Trokár (priemery 5 mm, 10 mm, 11 mm, 12 mm), kovový, plastový (jednorázový)
- Kliešte
- Grasper
- Klintsch
- Nožnice
- Harmonický skalpel