Lausannská zmluva

Lausannská zmluva bol diplomatický dokument, ktorý bol oficiálne schválený a následne zverejnený dňa 24. júla roku 1923 v meste Lausanne na území Švajčiarska. Podmienky samotnej zmluvy zakotvili existenciu nového územne zväčšeného tureckého štátu. Navyše novovzniknutej Tureckej republike bola uznaná úplná celistvosť nad polostrovom Malá Ázia. Okrem toho bola Turecku odovzdaná zvrchovanosť nad územím regiónu Východná Trácia. Navyše nová, už turecká vláda na čele s bývalým maršalom Mustafom Kemalom, rozhodla o výmene obyvateľstva s Gréckym kráľovstvom.

Straty a zisky území

Mapa nových hraníc Tureckej republiky po záverečnom schválení zmluvy zo dňa 24. júla roku 1923 v meste Lausanne vo Švajčiarsku.

Dňa 24. júla roku 1923 bol oficiálne schválený záverečný akt Laussanskej konferencie. Podľa podmienok samotného diplomatického dokumentu mohlo mať novovzniknuté Turecko vládu nad svojimi základnými územiami. Na druhej strane sa turecká diplomacia zriekla nad panovaním a práv v oblasti Arabského polostrova, Egypta, Sudánu, Tripolisu ale aj Mezopotámie, Palestíny a Sýrie. Zároveň vyhlásili tureckí štátnici koniec vlády nad ostrovmi ako Lémnos, Samothraké, Mytiléné, Chios ale aj Samos a Nikaria. Okrem toho, bolo jasne stanovené to, že Turecko už prestalo vládnuť nad ostrovmi vzdialených viac než tri míle od ázijského tureckého pobrežia. Turecko taktiež vykonalo akt, podľa ktorého sa zrieklo panstva nad Mosulom v Iraku.

Okrem iného došlo k skončeniu režimu kapitulácii. Medzi každou zo spojeneckých mocností a Tureckom sa vytváral zvláštny trojčlenný zmiešaný usmerňujúci súd. Každá strana mala vymenovávať jedného člena a predseda bol vymenovaný až po dohode s obidvoch strán.

Zároveň bol konečne vyriešený spor na margo Dardanel. Práve zverejnená konvencia dovolila jednak obchodným ale aj vojnovým lodiam či dokonca lietadlám to, aby mohli uskutočniť slobodný prejazd v čase mieru i vojny. Došlo taktiež k zbúraniu pobrežných opevnení. Okrem tohto nariadenia bolo platné to, že mocnosti mali právo posielať do vôd Čierneho mora najviac tri lode, pričom každá z nich musela mať tonáž iba do 10 000 ton.

V meste Istanbul bola dokonca zriadená medzinárodná komisia pre Dardanely. Boli v nej zastúpení diplomati z krajín ako Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Japonské cisárstvo, Bulharské cárstvo ale aj Grécke kráľovstvo, Sovietsky zväz, Rumunské kráľovstvo či dokonca Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. V prípade, že by sa do konvencie zapojila taktiež diplomacia Spojených štátov amerických, mala takisto právo poslať do komisie svojho zástupcu.

Spojenému kráľovstvu sa teda podarilo vytvoriť stálu hrozbu proti Sovietskemu zväzu. To znamenalo, že práve vojnové lode západných krajín sa mohli kedykoľvek objaviť pred čiernomorskými prístavmi, ktoré vlastnil Sovietsky zväz.

Práve Zväz sovietskych socialistických republík čelil vážnym pokusom západných imperialistov diktovať svoje podmienky a neochvejne obraňoval záujmy mieru na Blízkom východe.

Epilóg v založení nového štátu a koniec „Východnej otázky“

Dňa 2. októbra roku 1923 došlo k odchodu posledného dohodového vojaka z mesta Istanbul. Keďže práve podmienky Laussanskej zmluvy deklarovali udržiavať v meste až 19 000 vojakov, vstúpila dňa 6. októbra roku 1923 do mesta prepychová turecká divízia, pričom dôsledkom toho bolo pokračovanie osláv.

Problémom však boli názory vplyvných Kemalových oponentov v parlamente. Práve Rauf Bej, Refet Paša ale aj Kazim Karabekir žiadali vytvorenie konštitučnej monarchie na čele s kalifom. Maršal menom Mustafa Kemal sa však obával toho, že hlavné mesto by sa mohlo vrátiť späť do Istanbulu. Parlament však po návrate tureckých vojenských jednotiek do starého mesta vyslovil, paradoxne, názor, že je čas presunúť hlavné mesto smerom do Ankary.

Maršal a generál menom Mustafa Kemal sa tak dohodol s ministerským predsedom Fethi Bejom o tom, že koncom októbra roku 1923 odstúpi z jeho kresla predsedu vlády. Dňa 29. októbra roku 1923 vyhlásil parlament krajinu ako republikou, pričom Mustafa Kemal bol zvolený za prvého prezidenta. Následne poveril Ismeta Pašu pre vytvorenie novej vlády. Časť predstaviteľov istanbulskej tlače sa ešte pokúsila zmobilizovať turecké národné vedomie pre pokračovanie vlády kalifátu lenže po krátkom čase sa však úspešnejšie presadil prezidentov názor o tom, že kalifát je už iba „historickou spomienkou“. Dňa 3. marca roku 1924 bol kalifát ako forma vlády oficiálne zrušený, dôsledkom čoho boli predstavitelia osmanskej dynastie vypovedaní z krajiny. Bol to teda definitívny koniec tzv. Východnej otázky, ktorá až niekoľko storočí bola veľkou pozornosťou pre európsku politiku.

Literatúra

• TEEPLE, Bliss John. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 80-551-0870-6.
• SEGEŠ, Vladimír et al. (2020). Encyklopédia vojen - Od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 978-80-551-5611-8.
• SEMEN, Aleksandrovič Gonionskij et al. (1967). Dějiny diplomacie III. 2. preprac. vyd. Praha: Nakladatelství Svoboda.
• WANNER, Jan. (2009). Krvavý zrod moderního Turecka - Ankara mezi Londýnem a Moskvou. Praha: Nakladatelství Libri. ISBN 978-80-7277-387-9.

Pozri aj

• Osmanská ríša
• Osmanské vojny v Európe
• Grécko-turecká vojna (1919 – 1922)
• Mustafa Kemal Atatürk
• Sèvreská zmluva
• Versaillská sústava

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lausannská zmluva

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Treaty of Lausanne na anglickej Wikipédii.