Led Zeppelin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Led Zeppelin
Led Zeppelin v londýnskej O2 aréne (2007)
Led Zeppelin v londýnskej O2 aréne (2007)
Základné informácie
Pôvod Flag of the United Kingdom.svg Flag of England.svg Londýn, Anglicko
Žáner(-re) rock, hard rock, heavy metal, blues rock, folk rock
Pôsobenie 19681980
(Návraty: 1985, 1988, 1995, 2007)
Vydavateľstvá Atlantic, Swan Song
Webstránka oficiálna stránka
Členovia skupiny:
Robert Plant
Jimmy Page
John Paul Jones
John Bonham

Led Zeppelin bola anglická rocková skupina, ktorú v roku 1968 pod názvom The New Yardbirds založil gitarista Jimmy Page. V jej zostave bol spevák Robert Plant, hráč na bicie nástroje John Bonham a hráč na basovej gitare John Paul Jones. Skupina čerpala vplyv z viacerých hudobných zdrojov a žánrov.[1][2] Vďaka štýlu ich hudby, ktorý sa zakladal na tvrdom blues rockovom gitarovom zvuku, sa skupina Led Zeppelin všeobecne považuje za predchodcu heavy metalu[3][4] a jedného zo zakladateľov hard rocku.[5][6] Led Zeppelin nepreferovali v Spojenom kráľovstve vydávanie singlov zo svojich albumov, ale konceptom ich hudobnej produkcie bola orientácia na ucelené rockové albumy.[4]

Aj vyše tridsať rokov po rozpade skupiny v dôsledku smrti Johna Bonhama v roku 1980 sa skupina Led Zeppelin vzhľadom na svoje umelecké a komerčné úspechy všeobecne považuje za vplyvnú. Je jedna z najúspešnejších a najinovatívnejších skupín v dejinách rockovej hudby. Nachádza sa na zozname najpredávanejších hudobných umelcov na svete a v USA je na štvrtom mieste zoznamu najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias.[7] Podľa niektorých zdrojov skupina na celom svete predala viac, ako 200 miliónov hudobných nosičov,[8] kým iné zdroje udávajú predaj 300 miliónov nosičov.[9] Podľa Asociácie amerického hudobného priemyslu sa ich iba v Spojených štátoch predalo 111 miliónov.[7]

Všetky pôvodné albumy skupiny Led Zeppelin sa dostali do rebríčka Top 10 Billboard 200 a šesť z nich sa dostalo na jeho prvé miesto. [10] Časopis Rolling Stone označil kapelu Led Zeppelin za „najtvrdšiu skupinu všetkých čias“,[11] za „najväčšiu kapelu 70-tych rokov“[12] a za „nesporne najstabilnejšiu kapelu rockovej histórie“.[13] V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone, má skupina Led Zeppelin päť titulov. Podľa vyjadrenia Rock and rollovej siene slávy je význam skupiny Led Zeppelin v 70-tych rokoch porovnateľný s významom skupiny The Beatles v predošlom desaťročí.[14]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Formovanie a vznik skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Písané logo skupiny, ktoré používali od roku 1973

V roku 1966 sa londýnsky štúdiový gitarista, Jimmy Page stal členom skupiny The Yardbirds. V tejto bluesom ovplyvnenej kapele nahradil basgitaristu Paula Samwella-Smitha. Vo veľmi krátkom čase sa v jej zostave stal spolu s Jeffom Beckom druhým hráčom na sólovú gitaru. Netrvalo dlho a Page nasledoval Jeffa Becka, ktorý od Yardbirds odišiel v októbri roku 1966. Bol unavený od neustáleho koncertovania a nahrávania a rozhodol sa s tým skončiť.[15] Mal v pláne vytvoriť superskupinu, ktorú by okrem neho a Becka tvorili z The Who, Keith Moon (bicie nástroje) a John Entwistle (basová gitara).[16] Počítal aj s tým, že spievať v projekte by mohol Steve Winwood, či Steve Marriott.[17] Superskupina nakoniec nevznikla. V roku 1966 Page, Beck a Moon spolu nahrali kompozíciu „Beck's Bolero“, na ktorej s nimi spolupracoval basgitarista a hráč na klávesové nástroje, John Paul Jones.[18]

Posledný koncert The Yardbirds sa konal v univerzitnom kampuse v Lutone v júli 1968.[19] Skupina mala ešte stále ambície koncertovať v Škandinávii a tak bubeník Jim McCarty a spevák Keith Relf, potvrdili, že Page a basgitarista, Chris Dreja môžu používať názov „The Yardbirds“. Page s Drejom začali spolu zostavovať nových hudobníkov. Ako spevák bol oslovený Terry Reid, no on ich žiadosť odmietol a dal im tip na Roberta Planta, ktorý predtým účinkoval s kapelami Band of Joy a Hobbstweedle.[20] Plant ich ponuku prijal a ako hráča na bicie nástroje doporučil svojho kolegu z Band of Joy, Johna Bonhama.[21] Jones reagoval na účinkovanie v skupine na popud manželky, niekedy v čase keď od kapely odišiel Dreja, ktorý sa rozhodol venovať kariére profesionálneho fotografa.[22] Dreja je autorom fotografie, ktorú neskôr kapela Led Zeppelin použila na druhú stranu obalu ich debutového albumu.[23] Jones bol Pagemu známy ako jeden z kolegov, štúdiových hudobníkov, preto nemal problém súhlasiť s tým aby sa stal ďalším, finálnym členom, ktorý uzavrel zostavu vznikajúcej hudobnej skupiny.[24]

Fotografia horiacej vzducholode LZ 129 Hindenburg z roku 1937, tá istá ktorú použili na svoj debutový album a neskôr sa stala súčasťou ich značky.

Štvorica hudobníkov spolu prvýkrát hrala v miestnosti pod nahrávacím štúdiom na londýnskej Gerrard Street.[25] Page hovoril, že skúsili zahrať „Train Kept A-Rollin'“, skladbu ktorá bola pôvodne v štýle jump blues. Spopularizoval ju Johnny Burnette vo verzii rockabilly, ktorú hrávali na koncertoch aj The Yardbirds. Jones na to poznamenáva, že „hneď ako ju počul hrať v Bonhamovom podaní, bolo mu jasné, že ich spoločné účinkovanie musí fungovať“.[26] Ešte pred odchodom do Škandinávie sa skupina stala súčasťou tímu, ktorý pre P. J. Probyho nahrával album Three Week Hero. Skladba z albumu, „Jim's Blues“, s Plantom, ktorý hral na harmoniku je prvým zvukovým záznamom, v ktorom účinkujú všetci štyria budúci členovia Led Zeppelin spoločne.[27]

Sedem koncertov škandinávskeho turné skupina absolvovala pod názvom The New Yardbirds. Prvýkrát na spolu vystúpili 7. septembra 1968 koncertnom pódiu Gladsaxe Teen Clubs v Dánsku.[27] Neskôr v tom istom mesiaci začali spolu nahrávať svoj prvý spoločný album, ktorý bol založený na ich koncertnom playliste. Album, ktorého náklad uhradil Page, bol hotový za deväť dní.[28] Po skončení nahrávania ich Dreja požiadal, aby si zmenili meno. Argumentoval, že ako Yardbirds mali povolené vystupovať len na škandinávskom turné.[29] Jedna z verzií ako vzniklo nový názov kapely bola, že budúcnosť pôvodného zámeru založiť superskupinu Pageho a Becka, Moon a Entwistle komentovali, že skončia katastrofálnym pádom ako keď sa na zem zvezie veľký balón: „lead balloon“.[30] Slovko „lead“ na návrh manažéra, Petra Granta, skrátili na „led“. Nechceli aby znelo ako „leed“, čo znamená „zármutok“.[31] Slovo „balloon“ bolo zemené na „zeppelin“, slovo, ktoré, ako sa vyjadril novinár Keith Shadwick, malo „vyjadriť dokonalú súhru sily a ľahkosti, výbušnosti a gracióznosti Pageho mysle“.[30]

V novembri roku 1968 Grant skupine zabezpečil s vydavateľstvom Atlantic Records skupine kontrakt na 143 tisíc dolárov, čo bola vtedy v tomto žánri najvyššia obchodná dohoda pre novovzniknutú hudobnú skupinu.[32] Atlantic bol vydavateľ s katalógom bluesovej, džezovej a soulovej hudby, no koncom 60. rokov začal mať záujem o hudobníkov hrajúcich progresívny rock. So skupinou Led Zeppelin bola zmluva exekutívou podpísaná bez toho, aby sa na ňu jej členovia šli pozrieť.[33] Podľa podmienok ich zmluvy, skupina mala autonómiu v rozhodnutí kedy vydajú albumy, a začnú turné a mali aj posledné slovo v rozhodovaní o obsahu a dizajne hudobných albumov. Sami sa aj mohli rozhodovať, ktorú nahrávku vydajú ako hudobný singel. Založili si aj vlastnú značku, Superhype, ktorá sa starala o ich vydavateľské práva.[25]

Prvé roky: 1968–1970[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina začala svoje prvé koncertné turné v Spojenom kráľovstve 4. októbra 1968. Lístky na koncert boli ešte predávané na New Yardbirds. Ako Led Zeppelin vystúpili na 25. októbra pódiu University of Surrey in Guildford.[34] Hlavnou postavou pri organizovaní a koncertnom živote kapely bol Richard Cole. Koncom roka 1968 skupine Cole zariadil ich prvú šnúru, ktoré pokračovala aj v nasledujúcom roku.[35] Začali v Denveri 26. decembra 1968, potom pokračovali západným pobrežím, neskôr sa presunuli do Kalifornie, kde vystúpili v Los Angeles a v San Franciscu.[36] Ich debut, album Led Zeppelin, v USA vyšiel 12. januára 1969 a dostal sa tam na desiatu priečku rebríčku Billboardu.[37] Potom, ako vyšiel v Spojenom kráľovstve a 31. marca sa tam dostal v rebríčkoch 6. miesto.[38] Podľa vyjadrenia hudobného kritika Allmusic, Stevena Erlewina, tento album svojimi gitarovými riffmi, krátkymi rytmami, psychedelickým blues, zmesou džezových vplyvov a prvkov anglickej ľudovej hudby môže byť považovaný za prelomové dielo hudobného vývoja k hard rocku a heavy metalovej hudbe.[39]

Welshská usadlosť neďaleko Machynllethu, Bron-Yr-Aur, na ktorú v roku 1970 odišli Page a Plant a kde skomponovali viacero svojich hudobných nápadov, ktoré neskôr vyšli na treťom a štvrtom albume skupiny Led Zeppelin.

V prvom roku existencie kapela absolvovala štyri americké, štyri britské koncertné turné a vydali svoj druhý štúdiový album, Led Zeppelin II. Nahrávali ho na cestách, vo viacerých severoamerických hudobných štúdiách. Komerčný úspech tohto projektu prevýšil to, čo dosiahli vydaním debutového albumu. Dvojka sa dostala na prvé miesto v Spojených štátoch aj v Spojenom kráľovstve.[40] Album na svojho predchodcu nadväzoval v rozvoji blues-rockového hudobného štýlu, mal zvuk ktorý bol „heavy and hard, brutal and direct“ a mal vplyv aj na druhých hudobníkov, ktorí sa ho snažili napodobniť.[41] Steve Waksman poznamenáva, že Led Zeppelin II bol „hudobnou štartovou čiarou heavy metalu“.[42]

Skupina album považovala za celistvé nedeliteľné dielo, ktoré malo byť zážitkom pri kompletnom vypočutí a bola proti úprave existujúcich nahrávok tak, aby ich bolo možné vydávať ako single. Grant bol tiež za to aby sa album udržal celý, špeciálne v Spojenom kráľovstve, kde neboli rádiá a televízne stanice výraznejšie orientované na rockovú muziku. Hôavne v Spojených štátoch aj napriek nesúhlasu kapely niektoré nahrávky albumu vyšli aj na singloch.[43] Singel skladby „Whole Lotta Love“, ktorý vyšiel na singli v USA dosiahol predajom nad milión kópií v januári roku 1970 štvrtú pozíciu rebríčka Billboardu a upevnil kapele popularitu na tomto hudobnom trhu.[44] Skupina sa taktiež vyhýbala účinkovaniu v televízii. Vyjadrovali sa k tomu, že preferujú aby ich ich fanúšikovia počuli a videli na ich koncertoch naživo.[45][46]

S vydaním druhého albumu súviselo viacero ďalších amerických turné. Spočiatku hrávali v kluboch a sálach, neskôr, ako ich popularita narastala, aj pre širšie publikum.[21] Niektoré z prvých koncertov Led Zeppelin trvali aj viac ako štyri hodiny. Trvanie vystúpení narastali vďaka improvizovaným verziám ich repertoáru. Veľa z týchto šou sa zachovali na hudobných bootlegoch. Počas turné sa kapela stala povestná aj svojimi mimokoncertnými excesmi.[47]

V roku 1970 sa Page a Plant uchýlili na usadlosť vidiecku Bron-Yr-Aur, ktorá sa nachádza vo Walese. Ich cieľom bolo začať pracovať na treťom štúdiovom albume, Led Zeppelin III.[48] Výsledkom bola omnoho viacej akustická hudba, ktorá preberala prvky anglického folklóru a keltskej hudby. Publikum bolo zaskočené rozdielom oproti predošlým albumom, na ktorých zneli elektrofonické hudobné aranžmány a spolu s hudobnou kritikou na album reagovalo rôznodrodo. Niektoré reakcie publikované v tlači boli protichodné.[49] V obidvoch rebríčkoch: v USA aj v Spojenom kráľovstve sa album dostal na vrchol, no udržal sa na ňom najkratšiu dobu v porovnaní piatich prvých albumov, ktoré na začiatku kariéry kapela Led Zeppelin vydala.[50] Prvá nahrávka kolekcie piesní, „Immigrant Song“, vyšla aj napriek výhradám členov skupiny v novembri roku 1970 na singli v USA, kde sa v rebríčku Billboardu dostala do prvej desiatky.[51]

„Najväčšia skupina na svete“: 1971–1975[upraviť | upraviť zdroj]

Symboly jednotlivých členov na obale albumu Led Zeppelin IV, zľava: Jimmy Page, John Paul Jones, John Bonham, Robert Plant

V priebehu 70. rokov 20. storočia kapela Led Zeppelin dosahovala méty komerčného úspechu a uznania hudobnej kritiky na takej úrovni, ktorá jej dávala príznak najvplyvnejšej hudobnej formácie svojej doby.[52][47] Aj ich imidž sa menil. Členovia skupiny začali nosiť komplikované, okázalé oblečenie, a to hlavne Page ktorý svoju okázalosť zvýrazňoval trblietavými aplikácia v odevoch. Ich hudobné šou sa zdokonaľovali aj po vizuálnej stránke. Pre osvetlenie scény využívali efekty laserových svetiel, profesionálnych osvetľovacích systémov a zrkadlové gule.[53] Skupina sa premiestňovala vlastnou leteckou spoločnosťou na lietadle Boeing 720, ktoré malo prezývku The Starship. Mali prenajaté celé hotelové bloky, akým bol napríklad Continental Hyatt House v Los Angeles, označovaný aj ako „Riot House“ („Dom výtržností“). Boli povestní svojim vyčíňaním: známa bola historka o tom, ako Bonham brázdil na motocykli prenajaté poschodie Riot House,[54] či demolácia izby v hoteli Hilton, v hlavnom meste Japonska v Tokiu, za ktorú si od vedenia spoločnosti vyslúžili doživotný zákaz vstupu.[55] Aj keď skupina Led Zeppelin mala reputáciu, ktorá ich popisovala ako tých, čo demolujú zariadenia hotelových izieb a vyhadzujú televízne sety z okien, niektorí jej členovia naznačujú, že tieto príbehy sú prehnané. Hudobný žurnalista, Chris Welch, hovorí že s Led Zeppelin absolvoval turné a počul o nich všelijaké mýty, o deštrukčnom a oplzlom správaní, no „on ich absolútne nič nevie“.[56]

Dňa 4. novembra 1971 vyšiel skupine Led Zeppelin ich štvrtý album. Ako odpoveď na reakcie kritikov po vydaní Led Zeppelin III, sa rozhodli vydať album bez názvu. Vo všeobecnosti je tento hudobný projekt známy ako Led Zeppelin IV, Untitled, IV, ale aj pre štyri symboly, ktoré sú na obale nahrávky aj Four Symbols, Zoso, či Runes.[57] Okrem toho, že na obale nie je názov, nenájdeme na jeho pôvodnej verzii ani názov kapely. Skupina si jednoducho priala, aby zostali v anonymite a nepredávali svoj projekt v „škatuli s potlačou“.[58] Jeho 37 miliónov predaných nosičov dalo albumu Led Zeppelin IV výsadu dostať sa na historický Zoznam najpredávanejších hudobných albumov na svete. Masívna popularita tohto diela upevnila skupine Led Zeppelin status superstar 70. rokov 20. storočia.[59][60] Do roku 2006 sa z tohto hudobného nosiča predalo len v USA 23 miliónov kusov.[61] Nahrávka skladby „Stairway to Heaven“, ktorá nikdy nevyšla ako hudobný singel je v niektorých zdrojoch označovaná najžiadanejší[62] a nahranejší[63] song v rozhlasových staniciach hrajúcich album-oriented rock (AOR). V zime roku 1971 po vydaní albumu, nasledovalo koncertné turné skupiny Led Zeppelin po Spojenom kráľovstve, ktoré až do začiatku roku 1973 v sérii pokračovalo od Austrálie, Ázie, cez Severnú Ameriku, Japonsko späť do Spojeného kráľovstva.

Plant a Page na akustickom vystúpení v Hamburgu (marec, 1973), krátko pred vydaním piatehoalbumu, Houses of the Holy

Nasledujúci piaty album kapely Led Zeppelin, Houses of the Holy, vyšiel v marci roku 1973. Vyznačoval sa experimentovaním s hudbou, využitím syntetizátorov a melotrónu. Jeho obal, na ktorom prevažovala oranžová farba navrhlo londýnske dizajnérske štúdio Hipgnosis. Vyobrazuje nahé detské postavy, ktoré sa plazia a šplhajú po čadičovom povrchu severoírskeho prírodného útvaru Giant’s Causeway. Napriek tomu, že nahé postavy nie sú vyobrazené spredu, bol tento obal považovaný za kontroverzný. Podobne ako pri štvrtom obale albumu aj na tomto vyobrazení absentuje jeho názov a názov skupiny.[64]

Houses of the Holy bol na vrcholoch rebríčkov krajín po celom svete.[65] Koncertné turné, ktoré ho nasledovalo po Severnej Amerike lámalo rekordy návštevnosti. Plnilo divákmi koncertné sály a štadióny. Na Floride na štadióne Tampa Stadium skupina Led Zeppelin hrala pred 56 800 návštevníkmi, čím prelomila americký rekord skupiny The Beatles z roku 1965. Len za toto jedno vystúpenie mali Led Zeppelin zisk 309 000 dolárov.[66] V New Yorku trikrát vypredali Madison Square Garden. Vzniklo z tohto vystúpenia video, no projekt bol pre svoju teatrálnosť podržaný až do roku 1976 The Song Remains the Same. Peňažný obnos z posledného večerného koncertu tejto série, 180 tisíc dolárov, bol ukradnutý z hotelového trezora hotela Drake.[67]

Zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

LP[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové:

Koncertné:

Výberové:

Rozhovorové:

EP[upraviť | upraviť zdroj]

SP[upraviť | upraviť zdroj]

VHS, DVD[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia obsahuje iba oficiálne vydané tituly (v Spojenom kráľovstve ako aj v iných krajinách).

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Knihy o skupine[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie čítanie[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. John Brackett (2008). "Examining rhythmic and metric practices in Led Zeppelin’s musical style". Popular Music 27(1): 53–76.
  2. Peter Buckley (2003). The Rough Guide to Rock, 3, Penguin Books. ISBN 1-85828-457-0.
  3. Led Zeppelin Biography. Rolling Stone. Wenner Media. prístup: 9 September 2009.
  4. a b Stephen Thomas Erlewine. Led Zeppelin Biography. Allmusic. prístup: 11 November 2008.
  5. Susan Fast. Led Zeppelin (British Rock Group). Encyclopædia Britannica. prístup: 6 February 2011.
  6. Tim Grierson. What Is Rock Music? A Brief History of Rock Music. About.com. prístup: 6 February 2011.
  7. a b Top Selling Artists. RIAA. prístup: 8 January 2011.
  8. Thorpe, Vanessa, "Led Zeppelin join the net generation", Guardian, 29 July 2007. z 15 March 2011.
  9. Sorel-Cameron, Peter, "Can Led Zeppelin still rock?", CNN, 9 December 2007. z 17 February 2011.
  10. Led Zeppelin Billboard Albums. Allmusic. prístup: 5 September 2010.
  11. Led Zeppelin: The Heaviest Band of All Time – Metal, Black Magick and Sex. Rolling Stone. 28 July 2006.
  12. Mikal Gilmore. The Long Shadow of Led Zeppelin. Rolling Stone (1006- August 2006). Retrieved 18 March 2011. "Savaged by critics, adored by fans, the biggest band of the Seventies took sex, drugs and rock & roll to epic heights before collapsing under the weight of its own heaviness."
  13. Led Zeppelin Biography. Rolling Stone. Wenner Media LLC. prístup: 24 December 2009.
  14. Led Zeppelin Biography. Rock and Roll Hall of Fame. prístup: 5 September 2010.
  15. Yorke 1993, str. 56–59.
  16. Wall 2008, str. 15–16.
  17. Wall 2008, str. 13–15.
  18. Davis 1985, str. 28–29.
  19. Buckley 2003, str. 1198.
  20. Yorke 1993, str. 65.
  21. a b Erlewine 2011a.
  22. Wall 2008, str. 10.
  23. Fyfe 2003, str. 45.
  24. Yorke 1993, str. 64.
  25. a b Lewis 1994, str. 3.
  26. Welch & Nicholls 2001, str. 75.
  27. a b Wall 2008, str. 54.
  28. Wall 2008, str. 51–52.
  29. Wall 2008, str. 72–73.
  30. a b Shadwick 2005, str. 36.
  31. Davis 1985, str. 57.
  32. Wall 2008, str. 84.
  33. Fortnam 2008, str. 43.
  34. Wall 2008, str. 73–74.
  35. Wall 2008, str. 94.
  36. Wall 2008, str. 92–93.
  37. Allmusic 2010.
  38. Wall 2008, str. 92, 147, 152.
  39. Erlewine 2011b.
  40. Wall 2008, str. 161.
  41. Erlewine 2010.
  42. Waksman 2001, str. 263.
  43. Wall 2008, str. 166–167.
  44. Wall 2008, str. 165.
  45. Welch 1994, str. 49.
  46. Wale 1973, str. 11.
  47. a b Wall 2008.
  48. BBC Wales Music 2011.
  49. Wall 2008, str. 208–209.
  50. Yorke 1993, str. 130.
  51. Yorke 1993, str. 129.
  52. Waksman 2001, str. 238.
  53. Wall 2008, str. 281.
  54. Wall 2008, str. 297–298.
  55. Williamson 2005, str. 68.
  56. Welch 1994, str. 47.
  57. Davis 2005, str. 25.
  58. Wall 2008, str. 269–270.
  59. Bukszpan 2003, str. 128.
  60. Brown 2001, str. 480.
  61. RIAA 2009.
  62. BBC Home 2011.
  63. Gulla 2001, str. 155.
  64. Wall 2008, str. 290–291.
  65. Wall 2008, str. 294.
  66. Davis 1985, str. 194.
  67. Yorke 1993, str. 186–187.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie informácie o téme Led Zeppelin nájdete na sesterských projektoch:

Wikinews-logo.png  Novinky z Wikinews
Wikibooks-logo.svg  Knihy z Wikibooks
Wikiquote-logo.svg  Citáty z Wikicitátov
Wikisource-logo.svg  Zdrojové texty z Wikisource
Commons-logo.svg  Obrázky a médiá z Commons
Wiktionary-logo.svg  Slovníkové definície z Wiktionary