Led Zeppelin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Led Zeppelin
Zhora v smere hodinových ručičiek:Jimmy Page, John Bonham, Robert Plant,John Paul Jones

Zhora v smere hodinových ručičiek:
Jimmy Page, John Bonham, Robert Plant,
John Paul Jones
Základné informácie
Pôvod Londýn, Anglicko
Žáner(-re) rock, hard rock, heavy metal, blues rock, folk rock
Pôsobenie 19681980
(Návraty: 1985, 1988, 1995, 2007, 2012)
Vydavateľstvá Atlantic, Swan Song
Súvisiace články The Yardbirds
Band of Joy
The Firm
the Honeydrippers
Page and Plant
Them Crooked Vultures
Webstránka www.ledzeppelin.com
Členovia skupiny:
Robert Plant
Jimmy Page
John Paul Jones
John Bonham

Led Zeppelin bola anglická rocková skupina, ktorú v roku 1968 pod názvom The New Yardbirds založil gitarista Jimmy Page. V jej zostave bol spevák Robert Plant, hráč na bicie nástroje John Bonham a hráč na basovej gitare John Paul Jones. Skupina čerpala vplyv z viacerých hudobných zdrojov a žánrov.[1][2] Vďaka štýlu ich hudby, ktorý sa zakladal na tvrdom blues rockovom gitarovom zvuku, sa skupina Led Zeppelin všeobecne považuje za predchodcu heavy metalu[3][4] a jedného zo zakladateľov hard rocku.[5][6] Led Zeppelin nepreferovali v Spojenom kráľovstve vydávanie singlov zo svojich albumov, ale konceptom ich hudobnej produkcie bola orientácia na ucelené rockové albumy.[4]

Aj vyše tridsať rokov po rozpade skupiny v dôsledku smrti Johna Bonhama v roku 1980 sa skupina Led Zeppelin vzhľadom na svoje umelecké a komerčné úspechy všeobecne považuje za vplyvnú. Je jedna z najúspešnejších a najinovatívnejších skupín v dejinách rockovej hudby. Nachádza sa na zozname najpredávanejších hudobných umelcov na svete a v USA je na štvrtom mieste zoznamu najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias.[7] Podľa niektorých zdrojov skupina na celom svete predala viac, ako 200 miliónov hudobných nosičov,[8] kým iné zdroje udávajú predaj 300 miliónov nosičov.[9] Podľa Asociácie amerického hudobného priemyslu sa ich iba v Spojených štátoch predalo 111 miliónov.[7]

Všetky pôvodné albumy skupiny Led Zeppelin sa dostali do rebríčka Top 10 Billboard 200 a šesť z nich sa dostalo na jeho prvé miesto. [10] Časopis Rolling Stone označil kapelu Led Zeppelin za „najtvrdšiu skupinu všetkých čias“,[11] za „najväčšiu kapelu 70-tych rokov“[12] a za „nesporne najstabilnejšiu kapelu rockovej histórie“.[13] V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone, má skupina Led Zeppelin päť titulov. Podľa vyjadrenia Rock and rollovej siene slávy je význam skupiny Led Zeppelin v 70-tych rokoch porovnateľný s významom skupiny The Beatles v predošlom desaťročí.[14]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Formovanie a vznik skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Písané logo skupiny, ktoré používali od roku 1973

V roku 1966 sa londýnsky štúdiový gitarista, Jimmy Page stal členom skupiny The Yardbirds. V tejto bluesom ovplyvnenej kapele nahradil basgitaristu Paula Samwella-Smitha. Vo veľmi krátkom čase sa v jej zostave stal spolu s Jeffom Beckom druhým hráčom na sólovú gitaru. Netrvalo dlho a Page nasledoval Jeffa Becka, ktorý od Yardbirds odišiel v októbri roku 1966. Bol unavený od neustáleho koncertovania a nahrávania a rozhodol sa s tým skončiť.[15] Mal v pláne vytvoriť superskupinu, ktorú by okrem neho a Becka tvorili z The Who, Keith Moon (bicie nástroje) a John Entwistle (basová gitara).[16] Počítal aj s tým, že spievať v projekte by mohol Steve Winwood, či Steve Marriott.[17] Superskupina nakoniec nevznikla. V roku 1966 Page, Beck a Moon spolu nahrali kompozíciu „Beck's Bolero“, na ktorej s nimi spolupracoval basgitarista a hráč na klávesové nástroje, John Paul Jones.[18]

Posledný koncert The Yardbirds sa konal v univerzitnom kampuse v Lutone v júli 1968.[19] Skupina mala ešte stále ambície koncertovať v Škandinávii a tak bubeník Jim McCarty a spevák Keith Relf, potvrdili, že Page a basgitarista, Chris Dreja môžu používať názov „The Yardbirds“. Page s Drejom začali spolu zostavovať nových hudobníkov. Ako spevák bol oslovený Terry Reid, no on ich žiadosť odmietol a dal im tip na Roberta Planta, ktorý predtým účinkoval s kapelami Band of Joy a Hobbstweedle.[20] Plant ich ponuku prijal a ako hráča na bicie nástroje doporučil svojho kolegu z Band of Joy, Johna Bonhama.[21] Jones reagoval na účinkovanie v skupine na popud manželky, niekedy v čase keď od kapely odišiel Dreja, ktorý sa rozhodol venovať kariére profesionálneho fotografa.[22] Dreja je autorom fotografie, ktorú neskôr kapela Led Zeppelin použila na druhú stranu obalu ich debutového albumu.[23] Jones bol Pagemu známy ako jeden z kolegov, štúdiových hudobníkov, preto nemal problém súhlasiť s tým aby sa stal ďalším, finálnym členom, ktorý uzavrel zostavu vznikajúcej hudobnej skupiny.[24]

Fotografia horiacej vzducholode LZ 129 Hindenburg z roku 1937, tá istá ktorú použili na svoj debutový album a neskôr sa stala súčasťou ich značky.

Štvorica hudobníkov spolu prvýkrát hrala v miestnosti pod nahrávacím štúdiom na londýnskej Gerrard Street.[25] Page hovoril, že skúsili zahrať „Train Kept A-Rollin'“, skladbu ktorá bola pôvodne v štýle jump blues. Spopularizoval ju Johnny Burnette vo verzii rockabilly, ktorú hrávali na koncertoch aj The Yardbirds. Jones na to poznamenáva, že „hneď ako ju počul hrať v Bonhamovom podaní, bolo mu jasné, že ich spoločné účinkovanie musí fungovať“.[26] Ešte pred odchodom do Škandinávie sa skupina stala súčasťou tímu, ktorý pre P. J. Probyho nahrával album Three Week Hero. Skladba z albumu, „Jim's Blues“, s Plantom, ktorý hral na harmoniku je prvým zvukovým záznamom, v ktorom účinkujú všetci štyria budúci členovia Led Zeppelin spoločne.[27]

Sedem koncertov škandinávskeho turné skupina absolvovala pod názvom The New Yardbirds. Prvýkrát na spolu vystúpili 7. septembra 1968 koncertnom pódiu Gladsaxe Teen Clubs v Dánsku.[27] Neskôr v tom istom mesiaci začali spolu nahrávať svoj prvý spoločný album, ktorý bol založený na ich koncertnom playliste. Album, ktorého náklad uhradil Page, bol hotový za deväť dní.[28] Po skončení nahrávania ich Dreja požiadal, aby si zmenili meno. Argumentoval, že ako Yardbirds mali povolené vystupovať len na škandinávskom turné.[29] Jedna z verzií ako vzniklo nový názov kapely bola, že budúcnosť pôvodného zámeru založiť superskupinu Pageho a Becka, Moon a Entwistle komentovali, že skončia katastrofálnym pádom ako keď sa na zem zvezie veľký balón: „lead balloon“.[30] Slovko „lead“ na návrh manažéra, Petra Granta, skrátili na „led“. Nechceli aby znelo ako „leed“, čo znamená „zármutok“.[31] Slovo „balloon“ bolo zemené na „zeppelin“, slovo, ktoré, ako sa vyjadril novinár Keith Shadwick, malo „vyjadriť dokonalú súhru sily a ľahkosti, výbušnosti a gracióznosti Pageho mysle“.[30]

V novembri roku 1968 Grant skupine zabezpečil s vydavateľstvom Atlantic Records skupine kontrakt na 143 tisíc dolárov, čo bola vtedy v tomto žánri najvyššia obchodná dohoda pre novovzniknutú hudobnú skupinu.[32] Atlantic bol vydavateľ s katalógom bluesovej, džezovej a soulovej hudby, no koncom 60. rokov začal mať záujem o hudobníkov hrajúcich progresívny rock. So skupinou Led Zeppelin bola zmluva exekutívou podpísaná bez toho, aby sa na ňu jej členovia šli pozrieť.[33] Podľa podmienok ich zmluvy, skupina mala autonómiu v rozhodnutí kedy vydajú albumy, a začnú turné a mali aj posledné slovo v rozhodovaní o obsahu a dizajne hudobných albumov. Sami sa aj mohli rozhodovať, ktorú nahrávku vydajú ako hudobný singel. Založili si aj vlastnú značku, Superhype, ktorá sa starala o ich vydavateľské práva.[25]

Prvé roky: 1968–1970[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina začala svoje prvé koncertné turné v Spojenom kráľovstve 4. októbra 1968. Lístky na koncert boli ešte predávané na New Yardbirds. Ako Led Zeppelin vystúpili na 25. októbra pódiu University of Surrey in Guildford.[34] Hlavnou postavou pri organizovaní a koncertnom živote kapely bol Richard Cole. Koncom roka 1968 skupine Cole zariadil ich prvú šnúru, ktoré pokračovala aj v nasledujúcom roku.[35] Začali v Denveri 26. decembra 1968, potom pokračovali západným pobrežím, neskôr sa presunuli do Kalifornie, kde vystúpili v Los Angeles a v San Franciscu.[36] Ich debut, album Led Zeppelin, v USA vyšiel 12. januára 1969 a dostal sa tam na desiatu priečku rebríčku Billboardu.[37] Potom, ako vyšiel v Spojenom kráľovstve a 31. marca sa tam dostal v rebríčkoch 6. miesto.[38] Podľa vyjadrenia hudobného kritika Allmusic, Stevena Erlewina, tento album svojimi gitarovými riffmi, krátkymi rytmami, psychedelickým blues, zmesou džezových vplyvov a prvkov anglickej ľudovej hudby môže byť považovaný za prelomové dielo hudobného vývoja k hard rocku a heavy metalovej hudbe.[39]

Welshská usadlosť neďaleko Machynllethu, Bron-Yr-Aur, na ktorú v roku 1970 odišli Page a Plant a kde skomponovali viacero svojich hudobných nápadov, ktoré neskôr vyšli na treťom a štvrtom albume skupiny Led Zeppelin.

V prvom roku existencie kapela absolvovala štyri americké, štyri britské koncertné turné a vydali svoj druhý štúdiový album, Led Zeppelin II. Nahrávali ho na cestách, vo viacerých severoamerických hudobných štúdiách. Komerčný úspech tohto projektu prevýšil to, čo dosiahli vydaním debutového albumu. Dvojka sa dostala na prvé miesto v Spojených štátoch aj v Spojenom kráľovstve.[40] Album na svojho predchodcu nadväzoval v rozvoji blues-rockového hudobného štýlu, mal zvuk ktorý bol „heavy and hard, brutal and direct“ a mal vplyv aj na druhých hudobníkov, ktorí sa ho snažili napodobniť.[41] Steve Waksman poznamenáva, že Led Zeppelin II bol „hudobnou štartovou čiarou heavy metalu“.[42]

Skupina album považovala za celistvé nedeliteľné dielo, ktoré malo byť zážitkom pri kompletnom vypočutí a bola proti úprave existujúcich nahrávok tak, aby ich bolo možné vydávať ako single. Grant bol tiež za to aby sa album udržal celý, špeciálne v Spojenom kráľovstve, kde neboli rádiá a televízne stanice výraznejšie orientované na rockovú muziku. Hlavne v Spojených štátoch aj napriek nesúhlasu kapely niektoré nahrávky albumu vyšli aj na singloch.[43] Singel skladby „Whole Lotta Love“, ktorý vyšiel na singli v USA dosiahol predajom nad milión kópií v januári roku 1970 štvrtú pozíciu rebríčka Billboardu a upevnil kapele popularitu na tomto hudobnom trhu.[44] Skupina sa taktiež vyhýbala účinkovaniu v televízii. Vyjadrovali sa k tomu, že preferujú aby ich ich fanúšikovia počuli a videli na ich koncertoch naživo.[45][46]

S vydaním druhého albumu súviselo viacero ďalších amerických turné. Spočiatku hrávali v kluboch a sálach, neskôr, ako ich popularita narastala, aj pre širšie publikum.[21] Niektoré z prvých koncertov Led Zeppelin trvali aj viac ako štyri hodiny. Trvanie vystúpení narastali vďaka improvizovaným verziám ich repertoáru. Veľa z týchto šou sa zachovali na hudobných bootlegoch. Počas turné sa kapela stala povestná aj svojimi mimokoncertnými excesmi.[47]

V roku 1970 sa Page a Plant uchýlili na usadlosť vidiecku Bron-Yr-Aur, ktorá sa nachádza vo Walese. Ich cieľom bolo začať pracovať na treťom štúdiovom albume, Led Zeppelin III.[48] Výsledkom bola omnoho viacej akustická hudba, ktorá preberala prvky anglického folklóru a keltskej hudby. Publikum bolo zaskočené rozdielom oproti predošlým albumom, na ktorých zneli elektrofonické hudobné aranžmány a spolu s hudobnou kritikou na album reagovalo rôznodrodo. Niektoré reakcie publikované v tlači boli protichodné.[49] V obidvoch rebríčkoch: v USA aj v Spojenom kráľovstve sa album dostal na vrchol, no udržal sa na ňom najkratšiu dobu v porovnaní piatich prvých albumov, ktoré na začiatku kariéry kapela Led Zeppelin vydala.[50] Prvá nahrávka kolekcie piesní, „Immigrant Song“, vyšla aj napriek výhradám členov skupiny v novembri roku 1970 na singli v USA, kde sa v rebríčku Billboardu dostala do prvej desiatky.[51]

„Najväčšia skupina na svete“: 1971–1975[upraviť | upraviť zdroj]

Symboly jednotlivých členov na obale albumu Led Zeppelin IV, zľava: Jimmy Page, John Paul Jones, John Bonham, Robert Plant

V priebehu 70. rokov 20. storočia kapela Led Zeppelin dosahovala méty komerčného úspechu a uznania hudobnej kritiky na takej úrovni, ktorá jej dávala príznak najvplyvnejšej hudobnej formácie svojej doby.[52][47] Aj ich imidž sa menil. Členovia skupiny začali nosiť komplikované, okázalé oblečenie, a to hlavne Page ktorý svoju okázalosť zvýrazňoval trblietavými aplikácia v odevoch. Ich hudobné šou sa zdokonaľovali aj po vizuálnej stránke. Pre osvetlenie scény využívali efekty laserových svetiel, profesionálnych osvetľovacích systémov a zrkadlové gule.[53] Skupina sa premiestňovala vlastnou leteckou spoločnosťou na lietadle Boeing 720, ktoré malo prezývku The Starship. Mali prenajaté celé hotelové bloky, akým bol napríklad Continental Hyatt House v Los Angeles, označovaný aj ako „Riot House“ („Dom výtržností“). Led Zeppelin boli povestní svojim vyčíňaním: známa bola historka o tom, ako Bonham brázdil na motocykli prenajaté poschodie Riot House,[54] či demolácia izby v hoteli Hilton, v hlavnom meste Japonska v Tokiu, za ktorú si od vedenia spoločnosti vyslúžili doživotný zákaz vstupu.[55] Aj keď skupina Led Zeppelin mala reputáciu, ktorá ich popisovala ako tých, čo demolujú zariadenia hotelových izieb a vyhadzujú televízne sety z okien, niektorí jej členovia naznačujú, že tieto príbehy sú prehnané. Hudobný žurnalista, Chris Welch, hovorí že s Led Zeppelin absolvoval turné a počul o nich všelijaké mýty, o deštrukčnom a oplzlom správaní, no „on ich absolútne nič nevie“.[56]

Dňa 4. novembra 1971 vyšiel skupine Led Zeppelin ich štvrtý album. Ako odpoveď na reakcie kritikov po vydaní Led Zeppelin III, sa rozhodli vydať album bez názvu. Vo všeobecnosti je tento hudobný projekt známy ako Led Zeppelin IV, Untitled, IV, ale aj pre štyri symboly, ktoré sú na obale nahrávky aj Four Symbols, Zoso, či Runes.[57] Okrem toho, že na obale nie je názov, nenájdeme na jeho pôvodnej verzii ani názov kapely. Skupina si jednoducho priala, aby zostali v anonymite a nepredávali svoj projekt v „škatuli s potlačou“.[58] Jeho 37 miliónov predaných nosičov dalo albumu Led Zeppelin IV výsadu dostať sa na historický Zoznam najpredávanejších hudobných albumov na svete. Masívna popularita tohto diela upevnila skupine Led Zeppelin status „superstar 70. rokov 20. storočia“.[59][60] Do roku 2006 sa z tohto hudobného nosiča predalo len v USA 23 miliónov kusov.[61] Nahrávka skladby „Stairway to Heaven“, ktorá nikdy nevyšla ako hudobný singel, je v niektorých zdrojoch označovaná najžiadanejší[62] a nahranejší[63] song v rozhlasových staniciach hrajúcich album-oriented rock (AOR). V zime roku 1971 po vydaní albumu, nasledovalo koncertné turné skupiny Led Zeppelin po Spojenom kráľovstve, ktoré až do začiatku roku 1973 v sérii pokračovalo od Austrálie, Ázie, cez Severnú Ameriku, Japonsko späť do Spojeného kráľovstva.

Plant a Page na akustickom vystúpení v Hamburgu (marec, 1973), krátko pred vydaním piateho albumu, Houses of the Holy

Nasledujúci piaty album kapely Led Zeppelin, Houses of the Holy, vyšiel v marci roku 1973. Vyznačoval sa experimentovaním s hudbou, využitím syntetizátorov a melotrónu. Jeho obal, na ktorom prevažovala oranžová farba navrhlo londýnske dizajnérske štúdio Hipgnosis. Vyobrazuje nahé detské postavy, ktoré sa plazia a šplhajú po čadičovom povrchu severoírskeho prírodného útvaru Giant’s Causeway. Napriek tomu, že nahé postavy nie sú vyobrazené spredu, bol tento obal považovaný za kontroverzný. Podobne ako pri štvrtom obale albumu aj pri tomto dizajne absentuje jeho názov a názov skupiny.[64]

Houses of the Holy bol na vrcholoch rebríčkov krajín po celom svete.[65] Koncertné turné, ktoré ho nasledovalo po Severnej Amerike lámalo rekordy návštevnosti. Plnilo divákmi koncertné sály a štadióny. Na Floride, na štadióne Tampa Stadium, skupina Led Zeppelin hrala pred 56 800 návštevníkmi, čím prelomila americký rekord skupiny The Beatles z roku 1965. Len za toto jedno vystúpenie mali Led Zeppelin zisk 309 000 dolárov.[66] V New Yorku trikrát vypredali Madison Square Garden. Vzniklo z tohto vystúpenia video, no jeho vydanie bolo pre svoju teatrálnosť zdržané až do roku 1976 pod titulom The Song Remains the Same. Peňažný obnos z posledného večerného koncertu tejto série, 180 tisíc dolárov, bol ukradnutý z hotelového trezora hotela Drake.[67]

Led Zeppelin v januári 1976 na štadióne v Chicagu. Vystúpenie sa konalo iba pár týdňov pre vydaním albumu Physical Graffiti

V roku 1974 skupina Led Zeppelin prerušila koncertovanie a založila svoju vlastnú hudobnú značku, nazvanú po jednej ich nevydanej piesni Swan Song. Logo značky je inšpirované kresbou Evening: Fall of Day (1869) od Williama Rimmera. Je na nej zobrazený grécky boh Apolón.[68] Toto logo sa nachádza aj na viacerých suveníroch súvisiacich s kapelou, najčastejšie na tričkách. Hudobná značka mala byť používaná na vydávanie ich vlastných projektov, no mali zmluvy aj s inými hudobníkmi, ako Bad Company, Pretty Things a Maggie Bell.[69] Značka Swan Song mala úspech v období existencie skupiny Led Zeppelin a ani nie tri roky po jej rozpade zanikla.[70]

V roku 1975 vyšiel kapele Led Zeppelin dvojalbum, Physical Graffiti. Bol to ich prvý hudobný projekt, ktorý vydali pod značkou Swan Song. Pozostáva z pätnástich nahrávok, z ktorých osem nahrali v roku 1974 v Headley Grange a sedem ďalších vzniklo v skorších dobách. Podľa kritík v časopise Rolling Stone, je Physical Graffiti výsledkom snahy skupiny Led Zeppelin o prezentáciu ich umeleckých ambícií. Podľa ich vyjadrenia im dáva právo byť v konkurencii spolu s The Rolling Stones a s The Who mať titul najlepšej rockovej skupiny sveta („The World's Best Rock Band“).[71] Album bol masívne uznaný hudobnou kritikou, ale mal aj výrazný komerčný úspech. Krátko po vydaní Physical Graffiti sa aj všetky ich predchádzajúce albumy v predajných rebríčkoch dostali medzi prvých 200.[72] Súbežne s vydaním nasledovalo koncertné turné skupiny po USA,[73] na ktorom sa využili, moderné komplikované postupy pre interpretáciu zvuku a špeciálne svetelné efekty.[74] V máji roku 1975 kapela Led Zeppelin v Londýne päťkrát vypredala v tom čase najväčšiu sálu Spojeného kráľovstva, Earls Court Arena.[73]

Prerušenie koncertovania a návrat: 1975–1977[upraviť | upraviť zdroj]

Plant a Page 10. apríla 1977, na koncerte na štadióne v Chicagu

Potom, ako mala skupina Led Zeppelin v roku 1975 úspešné koncerty v Earls Court, rozhodla sa dať si krátku pauzu a na jeseň pokračovať v turné v Amerike. Plánovali začať dvoma koncertami pod otvoreným nebom v San Franciscu.[75] V auguste roku 1975 boli na gréckom Rodose Plant a jeho manželka, Maureen účastníkmi vážnej dopravnej nehody. Plant ju prežil so zlomeným členkom, vážne zranená zostala Mureen, ktorá prežila aj vďaka včas podanej transfúzii krvi.[76] nakoľko nebol schopný koncertovať, zotavoval sa Plant v auguste a septembri na Normanských ostrovoch, Jersey. Prestávku tam s ním strávili aj Bonham a Page. Potom sa kapela premiestnila na Malibu. Počas celej tejto vynútenej prestávky dala dokopy väčšinu materiálu, ktorý vyšiel na ich albume Presence.[77] V tomto čase boli Led Zeppelin svetovou rockovou atrakciou číslo jeden,[78] ktorá svojim ziskom prekonávala väčšinu kapiel svojej doby vrátane Rolling Stones.[79] Presence, album ktorý vyšiel v marci roku 1975, bol poznamenaný zmenou hudobného zvuku skupiny Led Zeppelin na omnoho priamočiarejšie, improvizácie na gitarovom základe, ktoré unikali od prednesu akustických balád a zložitých kompozícii ich predchádzajúcich albumov. Aj keď to bol platinový album, Presence sa stretol so zmiešanou odozvou od hudobných publicistov, ale aj zo strany fanúšikov kapely. Niektorí kritici poukazovali, že excesy týchto hudobníkov pomaly dobiehajú.[21][80] Počas nahrávania v štúdiu, Page začínal s heroínom, čo malo mať dopad na jeho pozdejšie účinkovanie na koncertnom pódiu.[77]

Z dôvodu Pageho úrazu, v roku 1976 skupina Led Zeppelin nekoncertovala. Namiesto toho skompletizovali a vydali koncertný film a soundtrack, The Song Remains the Same. Film, ktorý mal premiéru 20. októbra 1976 sa nestretol s pozitívnym ohlasom kritiky a fanúšikov.[21] Špeciálne sa stretol s negatívnym postojom u britskej verejnosti, kde sa kvôli rozhodnutiu opustiť krajinu do daňového exilu rozhodli v roku 1975 prestať koncertovať. Kapela Led Zeppelin musela začať viesť ťažký boj, aby si získala sympatie tamojšieho publika.[81]

Budova Silverdome v Michigane, kde skupina v roku 1977 účasťou viac, ako 76 tisíc návštevníkov dosiahla vtedajší rekord.

V roku 1977 sa konal jeden z najväčších koncertov kapely Led Zeppelin v Amerike. Dňa 30. apríla na koncerte v Silverdome dosiahli vtedy účasť 76 229 návštevníkov.[82] V tom čase to bol rekord, ktorý bol zaznamenaný Guinnessovej knihy rekordov.[83] Napriek tomu, že turné bolo ziskové, mimo pódia ho sprevádzali problémy. Dňa 19. apríla sa do väzby dostalo viac ako 70 ľudí, potom ako okolo tisíc fanúšikov sa v Cincinati pokúšalo preraziť vstupnú bránu do Riverfront Coliseum, kým ďalší sa prebíjali cez vchod hádzaním fliaš a kameňov cez sklenené dvere.[84] Dňa 3. júna musel byť vďaka silnej búrke prerušený koncert na Tampa Stadium. Bolo to aj napriek tomu, že na vstupenkách bolo napísané, že sa bude konať za každého počasia.Po prerušení nasledovali nepokoje, ktoré mali za následok viacero zatktnutých a zranených výtržníkov.[85]

Po show, ktoré bolo na festivale Day on the Green v kalifornskom Oaklande boli Bonham a členovia štábu kapely Led Zeppelin zatknutí potom, ako bol na koncerte škaredo zmlátený promotér z tímu Billa Grahama.[86][87] Koncert v Oaklande, ktorý sa konal nasledujúci deň bol posledným živým vystúpením kapely Led Zeppelin v USA. O dva dni neskôr, počas toho ako si vybavovali izbu v hoteli French Quarter, v Louisiane, sa Plant dozvedel, že jeho päťročný syn, Karac, zomrel na vírusové ochorenie žalúdka. Zvyšok turné bolo okamžite zrušené, čo si vyžiadalo rozsiahle špekulácie o budúcnosti Led Zeppelin.[21][88]

Bonhamova smrť a rozpad: 1978–1980[upraviť | upraviť zdroj]

Po Bonhamovej smrti (obrázok z júla 1973) dňa 25. septembra 1980, sa zvyšní členovia rozhodli rozpustiť skupinu.

V novembri 1978 skupina nahrávala v Polar Studios v Štokholme album In Through the Out Door. Sú na ňom nahrávky so zvukovými experimentami, ktoré sa, podobne ako predošlý projekt, stretli so zmiešanou reakciou kritiky a aj fanúšikov.[89] Aj napriek tomu sa už v druhom týždni po vydaní album dostal na prvé miesta hudobných rebríčkov USA a Spojeného kráľovstva. Zároveň sa medzi 27. októbrom až 3. novembrom, 1979 znovu všetky albumy skupiny Led Zeppelin vrátili do amerického rebríčka Billboard Top 200.[90]

V auguste 1975, po dvoch zahrievacích vystúpeniach v Kodani boli Led Zeppelin jednými z popredných účinkujúcich na dvoch koncertoch festivalu v Knebworthe. Prvú noc odohrali pred asi 140 tisíc divákmi.[91] Po ňom, v júni a júli 1980, nasledovala krátka koncertná šnúra po Európe. Tieto vystúpenia boli strohé, bez výnimočných prídavkov, improvizácií a špeciálnych sólových vstupov. Dňa 27. júna na vystúpení v Norimbergu sa koncert v polovici tretej piesne prerušil potom, ako na javisku Bonham skolaboval a musel byť prevezený do nemocnice.[92] O tejto udalosti vznikli špekulácie, že sa predávkoval drogami, alebo alkoholom, no skupiny to okomentovala, že sa jednoducho iba prejedol.[93]

Severoamerické turné skupiny na tento rok (prvé od r. 1977) bolo naplánované od 17. októbra. Dňa 24. septembra vyzdvihol z domu Bonhama asistent kapely Led Zeppelin, Rex King. Mal ho odviezť do filmových a televíznych ateliérov, Bray Studios.[94] Po ceste Bonham požiadal o zastávku na raňajky. Hodil si počas nich do seba štvoritú vodku a jednu rolku šunky. Potom ako zhltol šunku, lakonicky ju smerom k asistentovi jedným slovom okomentoval ako „raňajky“. Potom ako dorazili do štúdia, Bonham pokračoval v pití alkoholu. Skúšanie skončili neskoro večer a kapela odišla do Pageho domu, ktorým bola stavba starobylého mlynu v clewerskom opátstve, v grófstve Windsor. Po polnoci, Bonhama, ktorý zaspal, odviedli do jeho izby. O 13:45 nasledujúceho dňa ho Benji LeFevre (koncertný manažér Led Zeppelin) an John Paul Jones našli mŕtveho. Diagnózou Bonhamovej smrti bolo udusenie zvratkami. Nijaké iné drogy pri pitve jeho tela neboli identifikované. Bonhamova kremácia sa konala 10. októbra 1980 a jeho popol bol pochovaný na cintoríne Kostola Svätého Michala v Rushocku v grófstve Worcestershire. Záverečný verdikt o príčine úmrtia bol oficiálne vydaný 27. októbra 1980.[94]

Plánované koncertné turné skupiny Led Zeppelin po Severnej Amerike bolo zrušené. Aj napriek špekuláciám, že by Bonhama mal v kapele nahradiť Cozy Powell, Carmine Appice, Barriemore Barlow, Simon Kirke, či Bev Bevan sa ostatní členovia rozhodli, že skupina Led Zeppelin oficiálne končí svoju existenciu. Dňa 4. decembra 1980 vyšlo v tlači oficiálne oznámenie, v ktorom toto rozhodnutie potvrdili. Pod rozhodnutím bolo miesto konkrétneho mena člena kapely napísané „Led Zeppelin“.[95]

Po rozpade[upraviť | upraviť zdroj]

80. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Page na vystúpení v Cow Palace v Kalifornii (1983)

Po rozpustení kapely prvým vážnejším projektom jej členov bol projekt, nazvaný The Honeydrippers. Skupinu, ktorá vznikla v roku 1981, tvorili Robert Plant a Jimmi Page. Spolupracovali s nimi ich priatelia, štúdioví hudobníci, medzi ktorými nechýbal Jeff Beck, ale aj Paul Shaffer a Nile Rodgers. Hrali štandardnú populárnu hudbu, rokenrol, blues, ale čerpali aj z R&B. V roku 1984 vydali svoj jediný hudobný album, The Honeydrippers: Volume One. Mali jeden hit, coververziu piesne Phila Phillipsa, „Sea of Love“, ktorá sa v roku 1985 dostala na tretie miesto v rebríčku Billboard Hot 100.[96]

V novembri roku 1982 vyšiel skupine Led Zeppelin album Coda. Bol zbierkou odložených a nepoužitých nahrávok: dve z Royal Albert Hall (1970), po jednej nahrávke z produkovania albumov Led Zeppelin III a Houses of the Holy a tri nahrávky pochádzali z nahrávania In Through the Out Door. Na albume je aj jedna inštrumentálna nahrávka Bonhamovho sóla na bicie nástroje, s názvom „Bonzo's Montreux“, ktoré zvukovo dodatočne elektronickými efektami upravil Jimmi Page.[97]

Dňa 13. júla 1985 sa Page, Plant a Jones znovu spojili, aby spolu vystúpili vo Filadelfii na koncerte, ktorý sa konal v rámci akcie Live Aid. Počas vystúpenia s nimi krátko účinkovali hráči na bicie, Tony Thompson a Phil Collins a basgitarista Paul Martinez. Collins prispel aj na dvoch prvých sólových projektoch, ktoré mal Robert Plant, a Martinez bol členom prvej Plantovej sólovej skupiny. Vystúpenie bolo poznačené bubeníkmi, ktorí nemali dostatočne naštudované skladby, ani Page nemal doladenú gitaru a Plantz bol zachrípnutý.[98][99] Page vystúpenie okomentoval, ako „pekný bordel“[100] a Plant ho označil za „ukrutnosť“.[98]

Jason Bonham, ktorý niekoľkokrát nahradil otca v kapele Led Zeppelin: roky 1988, 1995 a 2007

V roku 1988 sa trojica opäť spojila a spolu s Bonhamovým synom, Jasonom, 14. mája vystúpili na koncerte, ktorý sa konal na 40. výročie hudobného vydavateľstva Atlantic Records. Výsledok bol zas chaotický: Plant a Page sa ešte aj pred pódiom hádali o tom, či budú hrať „Stairway to Heaven“ a Jonesove klávesy nebolo v televíznom vysielaní počuť.[99][101] Page vystúpenie opísal ako „jedno veľké sklamanie“ a Plant ho označil za „prepadák“.[101]

90. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý boxset skupiny Led Zeppelin vyšiel v roku 1990. Sú v ňom nahrávky, ktoré remastroval Jimmi Page. Opäť provokovali fanúšikov, aby začali špekulovať o opätovnom spojení jej členov.[102] V tomto sete sú štyri ešte nevydané nahrávky, vrátane „Travelling Riverside Blues“ od Roberta Johnsona.[103] Pieseň bola na siedmej pozícii rebríčka Album Rock Tracks, ktorý uverejňuje časopis Billboard.[104] V roku 1992, napriek zvyklostiam kapely Led Zeppelin, vyšiel CD singel „Immigrant Song“ s B Stranou, „Hey, Hey, What Can I Do“.[105] V roku 1993 vyšiel druhý boxset skupiny, Led Zeppelin Boxed Set 2. Obidva vydané boxsety obsahujú ich všetky známe štúdiové nahrávky, ako aj niektoré raritné koncertné hudobné snímky.[106]

V roku 1994 sa stretlo duo Page and Plant, aby spolu účinkovalo v programe „UnLedded“, ktorý bol projektom MTV. Neskôr im vyšiel album,No Quarter: Jimmy Page and Robert Plant Unledded, na ktorom je niekoľko prerobených skladieb skupiny Led Zeppelin. Nasledujúci rok spolu absolvovali koncertné turné. Nakoľko Jones sa na ich novom spojení nepodieľal, vznikol v kapele rozpor.[107]

V roku 1995 boli Led Zeppelin uvedený Rokenrolovej siene slávy. Uvádzali ich členovia Aerosmith,Steven Tyler a Joe Perry Za svojho otca sa uvedenia zúčastnili Jason a Zoë Bonhamovci.[108] O narušení vzťahu medzi členmi kapely svedčí aj ironický bonmot, ktorým počas ceremónie Jones vyjadril slovami:„a ďakujem mojim priateľom, ktorí nakoniec našli aj moje telefónne číslo“.[109] Po ceremoniáli si krátko zahrali najprv spolu s Tylerom, Perrym a Jasonom Bonhamom, potom sa k Led Zeppelin pridal Neil Young a k bicím si sadol Michael Lee.[108]

V roku 1997 vyšiel upravený singel s piesňou „Whole Lotta Love“. Bol vydaný nielen v USA, ale aj v Spojenom kráľovstve a bol teda jediným singlom, ktorý vydali v ich domovskej krajine, kde dosiahol 21. pozíciu hudobných rebríčkov.[110] V novembri roku 1997, vyšla kompilácia, nahrávok Led Zeppelin pre BBC. Bol to dvojdisk, na ktorom boli zvukové stopy, ktoré zväčša vznikli v rokoch 1969 a 1971.[111] V roku 1998 Page a Plant spolu vydali album Walking into Clarksdale. Nachádzajú sa na ňom nové skladby, no nakoľko boli rozčarovaní jeho komerčným prepadom rozhodli sa ešte pred plánovaným turné po Austrálii rozísť.[112]

Po roku 2000[upraviť | upraviť zdroj]

Led Zeppelin v decembri 2007, na londýnskom podujatí Ahmet Ertegun Tribute Concert

V roku 2003 sa dočkal svojej realizácii koncertný trojalbum How the West Was Won. V máji vyšlo aj Led Zeppelin DVD, t.j. šesť hodín chronologickej sady záberov z ich živých vystúpení medzi rokmi 1970-79. DVD sa stalo podľa RIAA trinásťnásobne platinovým, v tom čase historicky najpredávanejším hudobným DVD.[113]

V júli roku 2007 Atlantic/Rhino a Warner Home Video oznámili, že na hudobný trh v novembri vydajú tri nové tituly skupiny Led Zeppelin: Mothership, 24 nahrávok best-of, ktoré mapujú kariéru kapely, reedíciu soundtracku The Song Remains the Same, na ktorej budú aj nové nezverejnené materiály a jedno nové DVD.[114] Kapela Led Zeppelin, ako jedna z prvých veľkých skupín,[115] tiež vyrobila svoj oficiálny internetový katalóg pre legálne digitálne sťahovanie hudby.[116]

Dňa 10. decembra 2007 sa skupiny Led Zeppelin zišla, aby vystúpila v londýnskej O2 aréne na podujatí Ahmet Ertegun Tribute Concert. Na bicie nástroje s nimi znovu hral Jason Bonham. Po internetovej požiadavke na túto akciu od 20 miliónov ľudí, skupina získala zápis do Guinness World Records 2009 v kategórii „Najvyšší záujem o hudobný koncert“.[117] Hudobná kritika toto vystúpenie hodnotila pozitívne[118] a začali sa objavovať špekulácie, že skupina by mohla obnoviť svoju činnosť.[119] Page, Jones a Jason Bonham vyhlasovali, že by mohli spolu absolvovať turné a pracovať na materiáli pre nový hudobný projekt skupiny Led Zeppelin.[120] Plant ale pokračoval v koncertnej spolupráci s Alison Krauss,[121] a pre médiá poprel, že by mal záujem podieľať sa na novom projekte kapely Led Zeppelin.[122][123] Jones a Page údajne hľadali náhradu za Planta, uvažovali, že by to mohol byť Steven Tyler z kapely Aerosmith, či Myles Kennedy (z Alter Bridge),[124] no v januári 2009 oficiálne oznámili že od zámeru upustili

Od roku 2010[upraviť | upraviť zdroj]

Film z vystúpenia v O2, Celebration Day, mal premiéru 17. októbra 2012. Na trh sa dostal 19. novembra.[125] Za jednu noc bol výťažok z jeho predaja 2 milióny dolárov. Koncertný album z tohto DVD sa v Spojenom kráľovstve dostal na 4. a v USA na 9. miesto hudobných rebríčkov.[126][127][37] S premiérou filmu prišla do Pageho správa, že pripravuje kompletne remastrovanú edíciu albumov skupiny Led Zeppelin.[128] Prvou vlnou tohto projektu boli albumy Led Zeppelin, Led Zeppelin II a Led Zeppelin III, ktoré vyšli 2. júna 2014.[129] Druhá časť, albumy Led Zeppelin IV a Houses of the Holy, vyšli 27. októbra 2014.[130] Dvojalbum Physical Graffiti vyšiel v tejto reedíci 23. februára 2015, takmer štyridsať rokov potom ako mal premiéru.[131] Štvrtá, posledná vlna edície, Presence, In Through the Out Door a Coda, vyšla 31. júla 2015.[132] Cez tento remastrovaný projekt vyšli všetky štúdiové albumy vo formátoch ako CD, no vo verzii „Deluxe“, boli aj vinylové nosiče, ako aj CD s bonusovým materiálom. Super Deluxe verzia mala okrem viacerých verzií zvukových nosičov, možnosť stiahnutia vo formáte HD, knižku a HD verzie originálnych obalov albumov.[133]

Dňa 6. novembra 2015 vyšla remastrovaná kompilácia Mothership rozšírená o ďalšie nahrávky.[134] Dňa 16. septembra vyšla reedícia BBC Sessions. Táto verzia obsahuje bonusový disk s deviatimi nahrávkami pre BBC, medzi ktorými je ešte oficiálne nezverejnená pieseň „Sunshine Woman“.[135]

Hudobný štýl[upraviť | upraviť zdroj]

John Bonham na koncerte v USA (1973). Jeho agresívny štýl hry na bicie bol prelomový, charkteristický pre kapelu a ovplyvnil názov pre hard rock

Hudba skupiny Led Zeppelin mala základ v bluesovej hudbe.[21] Vplyv amerických bluesmanov ako Muddy Waters a Skip James je najlepšie rozpoznateľný na ich prvých dvoch albumoch, ale sú tu aj vplyvy štýlu country blues Howlin' Wolfa.[136] Okrem jedného albumu sa všetky v svojich nahrávkach zaoberali po hudobnej, ale aj lyrickej stránke bluesovými témami.[137] Repertoár kapely Led Zeppelin ovplyvnila aj ľudová hudba. Inšpirovala ich hlavne britská, keltská, ale aj originálna americká ľudová tvorba.[21] Otvorený spôsob hry na gitarových strunách škótskeho folkového hudobníka, Berta Janscha bol inšpiráciou pre techniku, ktoru hrával Jimmi Page.[35] Skupina Led Zeppelin čerpala aj z viacerých iných žánrov, ako napríklad world music,[21] preberali prvky rokenrolu, džezu, country, funku, soulu, ale neskôr, keď vydali Houses of the Holy, aj z reggae.[136]

Bežne v tvorbe skupina najprv rozvíjala hudobné motívy a dopĺňala ich improvizovanými textami, ktoré boli neskôr prepísané do finálnej podoby pre hotovú pieseň.[138] Potom ako sa v roku spolu stretli na usadlosti Bron-Yr-Aur, sa stali lídrami v tvorbe Plant a Page. Page dominoval ako autor hudobnej koncepcie, ktorej prvé nápady interpretoval na akustickej gitare, Plant dominoval v nápadoch pri tvorbe textov. Jones a Bonham svojim dielom prispievali hlavne pri kompozícii hotových nahrávok v štúdiách.[139] V neskorších štádiách vývoja hudobnej produkcie kapely Led Zeppelin Page už nemal tak významnú dominanciu. V oblasti kompozície piesní začínal mať vyššiu dôležitosť Jones, ktorý často prispieval aj ako hráč na klávesové nástroje. Plant stále participoval ako textár a Bonham s Pageom rozvíjali tie časti skladieb, v ktorých dominovali ich hudobné nástroje.[140][141]

Materiál na ich prvých dvoch albumoch Led Zeppelin z veľkej časti pozostával z improvizácii a variácií na najznámejšie skladby, tzv. bluesové tradicionály, ktoré sa považujú za žánrové vzory[21] a z folkových piesní.[142][138] Spôsob, založený na spájaní hudobných a textových prvkov z rôznych existujúcich piesní a ich verzií, ako aj ich improvizácie na ich témy, inicioval ich autorov, prípadne okruh fanúšikov tejto hudby na to, aby kapelu konfrontovali obvineniami z plagiátorstva a porušovania autorských práv. Na tému autorstva museli členovia kapely Led Zeppelin čeliť viacerým právnym sporom.[142]

Page s gitarou s dvoma hmatníkmi, Gibson EDS-1275. Používal ju na koncertoch pri hraní „Stairway to Heaven

Prvé texty piesní kapely kopírovali témy, ktoré boli bežné pre blues a folk. Často boli mixované z viacerých piesní.[143] Zaoberali sa témami zamilovania, neopätovanej lásky, sexuálnym dobývaním. Takéto námety boli pre bežné pre rock, pop, či bluesovú hudbu.[144] Niektoré texty, špeciálne tie blues boli často interpretované ako misogynistické (vyjadrovali nenávisť k ženám).[144] V ich treťom albume prevažovali prvky mytológie a mysticizmu,[21] ktoré pochádzali z Plantovho záujmu o legendy a históriu.[145] Preberali aj Pageho záujem o témy okultizmu, čo viedlo k obvineniam, že ich nahrávky obsahujú podprahové satanistické odkazy, niektoré vysielané pomocou backmaskingu. Tieto domnienky popierala kapela, ale aj hudobní kritici.[146] Susan Plantová skôr poukazuje, že textár kapely, Robert Plant, sa viac stotožňoval s kontrakultúrou 60. rokov.[147] V ďalšom pokračovaní kariéry skupiny sa Plantove texty stávali autobiografickými, boli menej optimistické, odzrkadľovali jeho náhodné zážitky.[148]

Podľa muzikológa, Roberta Walsera, „zvuk kapely Led Zeppelin bol poznačený rýchlosťou a energiou, neobvyklými rytmickými základmi, kontrastnou vrstvenou dynamikou, kvílivým spevom Roberta Planta a deformovaným gitarovým vŕzganím Jimmiho Pagea“.[149] Tieto ich charakteristiky sú základom pre tvrdenie, že Led Zeppelin sú predchodcami hard rocku,[150] či heavy metalu.[149][151] Sú niekedy označovaní za „skutočnú heavy metalovú kapelu“,[21] no skupina mávala často výhrady k takémuto známkovaniu.[152] Časť tohto tvrdenia je argumentovaná tým, ako využili deformovaný gitarový zvuk v nahrávkach „Whole Lotta Love“ a „The Wanton Song“.[19][153] Nebývalo výnimkou, že sólové gitarové rífy neboli v súlade s rytmikou basovej gitary, či s bicími nástrojmi, ale vytvárali vlastné rytmické a melodické variácie.[154] Príkladom na to môže byť skladba „Black Dog“, v ktorej sa takto striedajú rôzne rytmy.[155]

Pageho gitarový prednes spájal bluesovú hudobnú škálu s hudbou východných kultúr.[156] Plantov prenikavý škrek bol porovnávaný s technikou spevu, ktorú mala Janis Joplinová.[19][157] Bonhamova technika hry na bicie nástroje bola príznačná svojou silou, súvislým rolovaním a rýchlym údermi na jediný basový bubon.[158] Naproti tomu basové línie Jonesa sú popisované ako melodické a jeho neskoršia hra na klávesové nástroje dodával zvuku kapely klasický podtón.[159][19]

Page vravel, že jeho snahou bolo produkovať hudbu, ktorá by mala mať „svoje svetlo a aj svoj tieň“. Viac sa mu to začalo dariť realizovať od albumu Led Zeppelin III, ktorý obsahoval viac akustických častí.[21] Rozvinulo sa to na štvrtom albume, kde je príklad v nahrávke „Stairway to Heaven“. Táto kompozícia sa vyvíja od čistého akustického úvodu dvanásťstrunovej gitary, k tvrdému dynamickému záveru, zahranému na bicie a elektrické hudobné nástroje.[155][160] V priebehu kariéry sa kapela posunula k mäkšiemu a progresívnejšiemu zvuku, ktorému začali dominovať Jonesove klávesové motívy.[161] Táto časť ich produkcie obsahuje vrstvené hudobné techniky. Vyžívali aj viacstopové nahrávanie, pri ktorom sa nevyhli aj znásobovaniu gitarových partov.[136] Ich dôraz na zmysel pre dynamiku a zladenie skupiny,[136] je viditeľný na tom ako si dokázali vybudovať svoj vlastný štýl, ktorým dosiahli prekonať ktorýkoľvek hudobný žáner.[162][163] Spisovateľ Ian Peddie o Led Zeppelin poznamenáva, že „boli hluční, plní energie, často ťažkopádni, ale ich hudba bola tiež vtipná, mala aj sebareflexiu a vedela byť aj extrémne jemná“.[164]

Odkaz skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Plant na koncerte v New Yorku v roku 1973.

Led Zeppelin je hudobná skupina, o ktorej prevláda názor, že patrí medzi najvplyvnejšie kapely v histórii rocku.[165] Kritik Mikal Gilmore, o nich hovorí že boli „Zeppelinovsky talentovaní, komplexní, úchvatní, krásni, nebezpeční, jedni z najviac pretrvávajúcich postáv kompozície a prejavu hudby 20. storočia, napriek všetkému museli súperiť aj so sebou“.[166] Led Zeppelin ovplyvnili hard rockové a heavy metalové skupiny ako Deep Purple,[167] Black Sabbath,[168] Rush,[169] Queen,[170] Aerosmith,[171] The Black Crowes,[172] a Megadeth,[173] ako aj progresívne metalové skupiny ako sú Tool,[174] či Dream Theater.[175] Boli vzorom aj pre niekoľko kapiel, ktoré zaraďujeme k punkovému a post-punkovému žánru ako napríklad Ramones[176] a the Cult.[177]

Jones v roku 1980 počas ich posledného turné na koncerte v nemeckom Mannheime

V alternatívnom rocku je pre niektoré skupiny charakteristickým preberanie tzv. „zvuku Zeppelinu“ z polovice 70. rokov.[178][179] V tomto žánri mali takýto vplyv napríklad aj na The Smashing Pumpkins,[180][181] Nirvana,[182] Pearl Jam,[183] a Soundgarden.[184] K tomu, že ich ovplyvnili sa priznali aj umelci, ktorí sú známi z úplne odlišných hudobných žánrov, medzi nimi napríklad aj Madonna,[185] Shakira,[186] Lady Gaga,[187] Kesha,[188] a Katie Melua.[189]

Led Zeppelin su vzorom aj v ich prístupe k charakteru hudobného biznisu. Sú priekopníkmi toho, čo sa dnes nazýva rock orientovaný na albumy (album-orientated rock, AOR), ale boli aj významnou arena rockovou kapelou.[190][191] V roku 1988 John Kalodner, v tom čase A&R a konateľ Geffen Records, sa vyjadril, že „Led Zeppelin boli podľa jeho mienky po skupine The Beatles najvplyvnejšou kapelou hudobnej histórie. Ich prínosom pre hudbu bol spôsob akým prezentovali svoje nahrávky. Piesňou „Stairway to Heaven“ vyzdvihli dôležitosť AOR, tým ako nahrávka, ktorá nespĺňala štandardy pre vysielanie v rádiách a ani nebola v Top 40, sa stala obrovským hitom, vysielaným na rockových staniciach. Sú zároveň medzi prvými, ktorí reálne naplnili koncertné šou vo veľkých arénach a konzistentne ich vypredávali aj napriek tomu, žeby využívali nejakú výraznú podporu. Ľudia aj dnes môžu robiť, to čo oni, ale nikto ich už neprekoná“.[192] Aj bývalý producent a manažér Rolling Stones, Andrew Loog Oldham, poznamenáva, že Led Zeppelin mali veľký vplyv na vývoj hudobného priemyslu a ukázali ako sa majú koncerty prezentovať veľkému publiku.[193]

Podľa niektorých zdrojov kapela Led Zeppelin predala viac ako 200 miliónov hudobných nosičov,[115] iné udávajú, že to bolo viach ako 300 miliónov.[194] Len v USA je ich certifikovaný predaj 111,5 milióna kusov. Podľa údajov RIAA, sú v prvej štvorke zoznamu napredávanejších umelcov v USA a sú jenými z troch umelcov, ktorí dosiahli viac ako päť diamantových albumov.[195] V rade za sebou mala táto kapela osem albumov, ktoré sa dostali na prvé miesto rebríčka UK Albums Chart. Takýto rekord s nimi zdieľa iba skupina ABBA.[196] Skupina Led Zeppelin je najviac pirátsky nahrávanou rockovou kapelou.[197]

Led Zeppelin majú aj význačný kultúrny prínos. Vydavateľ publikácie Rolling Stone Illustrated History of Rock & Roll, dodáva, že Led Zeppelin sú reprezentatmi finále kvetinového obdobia psychedélie 60. rokov.[198] Aj móda, ktorú táto kapela priniesla je pre kultúru dôležitou. V čase svojho účinkovania boli výrazní dĺžkou vlasov a rozviatymi účesmi, ktoré neskôr v 80. rokoch prevzali aj glam metalové skupiny ako Mötley Crüe a Skid Row.[199] Skupiny a umelci ako Kings of Leon, bluesman Jack White z the White Stripes, či gitarista Sergio Pizzorno preberali aj spôsob akým sa v Led Zeppelin nosilo oblečenie, či šperky.[200]

Úspechy a ocenenia skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2012 boli počas Kennedy Center Honors prezidentom Barackom Obamom členovia kapely Led Zeppelin vyznamenaní za ich celoživotý príspevok k americkej kultúre.[201]

Počas svojej kariéry dosiahli členovia kapely Led Zeppelin viacero úspechov a ocenení. V roku 1995 ich uviedli do Rokenrolovej sieni slávy,[108] v roku 2006 do Britskej hudobnej sieni slávy.[202] Zo známych cien sú napríklad držiteľmi American Music Award (2005), a v roku 2006 prevzali Polar Music Prize.[203] Za celoživotné dielo v roku 2005 prevzali cenu Grammy,[204] a štyri ich nahrávky sú Sieni slávy Grammy.[205] Skupina dosiahla päť diamantových, ako aj štrnásť multi-platinových albumov. V Spojených štátoch majú certifikované štyri platinové a jeden zlatý album,[61] kým v Spojenom kráľovstve majú päť multiplatinových, šesť platinových, jeden zlatý a jeden strieborný album.[206] Päť ich piesní sa nachádza v zozname 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v novembri 2009 uverejnil časopis Rolling Stone a ten istý časopis dal Led Zeppelin v roku 2004 na štrnáste miesto najlepších umelcov všetkých čias.[207][208]

V roku 2005 získal Jimmi Page titul OBE Radu britského impéria, v roku 2009 dostal k tomuto radu Robert Plant titul CBE.[209] Televízna stanica VH1 dala skupinu na prvú priečku svojho zoznamu 100 Greatest Artists of Hard Rock (stovka najlepších hard rockových hudobníkov)[210] a na prvé miesto dal túto skupinu aj časopis Classic Rock v zozname 50 best live acts of all time (päťdesiatka najlepších koncertných umelcov).[211] Za najlepšiu rockovu skupinu boli Led Zeppelin zvolení aj na rozhlasovej stanici BBC Radio 2.[212] Cenu Ivor Novello Award si prevzali dvakrát: v roku 1977 za výnimočný prínos pre britskú hudbu,[213] a v roku 1997 za celoživotný prínos pre hudbu.[214]

Zostava skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Spolupráca počas koncertov

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Diskografia skupiny Led Zeppelin

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Led Zeppelin na anglickej Wikipédii.
  1. John Brackett (2008). "Examining rhythmic and metric practices in Led Zeppelin’s musical style". Popular Music 27(1): 53–76.
  2. Peter Buckley (2003). The Rough Guide to Rock, 3, Penguin Books. ISBN 1-85828-457-0.
  3. Led Zeppelin Biography. Rolling Stone. Wenner Media. prístup: 9 September 2009.
  4. a b Stephen Thomas Erlewine. Led Zeppelin Biography. Allmusic. prístup: 11 November 2008.
  5. Susan Fast. Led Zeppelin (British Rock Group). Encyclopædia Britannica. prístup: 6 February 2011.
  6. Tim Grierson. What Is Rock Music? A Brief History of Rock Music. About.com. prístup: 6 February 2011.
  7. a b Top Selling Artists. RIAA. prístup: 8 January 2011.
  8. Thorpe, Vanessa, "Led Zeppelin join the net generation", Guardian, 29 July 2007. z 15 March 2011.
  9. Sorel-Cameron, Peter, "Can Led Zeppelin still rock?", CNN, 9 December 2007. z 17 February 2011.
  10. Led Zeppelin Billboard Albums. Allmusic. prístup: 5 September 2010.
  11. Led Zeppelin: The Heaviest Band of All Time – Metal, Black Magick and Sex. Rolling Stone. 28 July 2006.
  12. Mikal Gilmore. The Long Shadow of Led Zeppelin. Rolling Stone (1006- August 2006). Retrieved 18 March 2011. "Savaged by critics, adored by fans, the biggest band of the Seventies took sex, drugs and rock & roll to epic heights before collapsing under the weight of its own heaviness."
  13. Led Zeppelin Biography. Rolling Stone. Wenner Media LLC. prístup: 24 December 2009.
  14. Led Zeppelin Biography. Rock and Roll Hall of Fame. prístup: 5 September 2010.
  15. Yorke 1993, str. 56–59.
  16. Wall 2008, str. 15–16.
  17. Wall 2008, str. 13–15.
  18. Davis 1985, str. 28–29.
  19. a b c d Buckley 2003, str. 1198.
  20. Yorke 1993, str. 65.
  21. a b c d e f g h i j k l Erlewine 2011a.
  22. Wall 2008, str. 10.
  23. Fyfe 2003, str. 45.
  24. Yorke 1993, str. 64.
  25. a b Lewis 1994, str. 3.
  26. Welch & Nicholls 2001, str. 75.
  27. a b Wall 2008, str. 54.
  28. Wall 2008, str. 51–52.
  29. Wall 2008, str. 72–73.
  30. a b Shadwick 2005, str. 36.
  31. Davis 1985, str. 57.
  32. Wall 2008, str. 84.
  33. Fortnam 2008, str. 43.
  34. Wall 2008, str. 73–74.
  35. a b Wall 2008, str. 94.
  36. Wall 2008, str. 92–93.
  37. a b Allmusic 2010.
  38. Wall 2008, str. 92, 147, 152.
  39. Erlewine 2011b.
  40. Wall 2008, str. 161.
  41. Erlewine 2010.
  42. Waksman 2001, str. 263.
  43. Wall 2008, str. 166–167.
  44. Wall 2008, str. 165.
  45. Welch 1994, str. 49.
  46. Wale 1973, str. 11.
  47. a b Wall 2008.
  48. BBC Wales Music 2011.
  49. Wall 2008, str. 208–209.
  50. Yorke 1993, str. 130.
  51. Yorke 1993, str. 129.
  52. Waksman 2001, str. 238.
  53. Wall 2008, str. 281.
  54. Wall 2008, str. 297–298.
  55. Williamson 2005, str. 68.
  56. Welch 1994, str. 47.
  57. Davis 2005, str. 25.
  58. Wall 2008, str. 269–270.
  59. Bukszpan 2003, str. 128.
  60. Brown 2001, str. 480.
  61. a b RIAA 2009.
  62. BBC Home 2011.
  63. Gulla 2001, str. 155.
  64. Wall 2008, str. 290–291.
  65. Wall 2008, str. 294.
  66. Davis 1985, str. 194.
  67. Yorke 1993, str. 186–187.
  68. Williamson 2007, str. 107.
  69. Yorke 1993, str. 191.
  70. Davis 1985, str. 312.
  71. Miller 1975.
  72. Davis 1985, str. 225, 277.
  73. a b Wall 2008, str. 359.
  74. Yorke 1993, str. 197.
  75. Lewis 2003, str. 35.
  76. Davis 1985, str. 354–355.
  77. a b Wall 2008, str. 364.
  78. Lewis 2003, str. 45.
  79. Davis 1985, str. 173.
  80. Davis 1976.
  81. Shadwick 2005, str. 320.
  82. Yorke 1993, str. 229.
  83. Lewis 2003, str. 49.
  84. Wall 2008, str. 392.
  85. Newswire 2011.
  86. Davis 1985, str. 277.
  87. Yorke 1993, str. 210.
  88. Welch 1994, str. 85.
  89. Wall 2008, str. 424.
  90. Lewis 2003, str. 80.
  91. Wall 2008, str. 425.
  92. Wall 2008, str. 431–432.
  93. Davis 1985, str. 300.
  94. a b Welch 1994, str. 92.
  95. Welch 1994, str. 94–95.
  96. Huey 2011.
  97. Yorke 1993, str. 267.
  98. a b Lewis & Pallett 1997, str. 139.
  99. a b Prato 2008.
  100. List 2007.
  101. a b Lewis & Pallett 1997, str. 140.
  102. Wall 2008, str. 457.
  103. Erlewine 2011c.
  104. Billboard 2009.
  105. Discogs 2011.
  106. Erlewine 2011e.
  107. Murray 2004, str. 75.
  108. a b c Lewis 2003, str. 163.
  109. Lewis & Pallett 1997, str. 144.
  110. Lewis 2003, str. 166.
  111. Erlewine 2011f.
  112. Wall 2008, str. 460–461.
  113. Wall 2008, str. 437.
  114. Cohen 2007.
  115. a b Thorpe 2007.
  116. Reuters 2007.
  117. TVNZ 2009.
  118. Gardner 2007.
  119. Wall 2008, str. 472.
  120. BBC Mobile 2008.
  121. Talmadge 2008.
  122. Robertplant.com 2008.
  123. Beech 2008.
  124. Wall 2008, str. 459–460.
  125. Greene 2012.
  126. Variety 2012.
  127. UK Charts 2012.
  128. Jimmy Page remastering Led Zeppelin albums for 2013 boxset release. NME. (October 30, 2012). prístup: January 22, 2017.
  129. First Three Albums Newly Remastered With Previously Unreleased Companion Audio. prístup: 14 March 2014.
  130. Led Zeppelin Reissues Continue with Deluxe Editions of Led Zeppelin IV and Houses of the Holy. prístup: 22 January 2017.
  131. Physical Graffiti Deluxe Edition Arrives Exactly 40 Years After Debut, Produced and Newly Remastered by Jimmy Page, with Previously Unreleased Companion Audio. prístup: 22 January 2017.
  132. Grow, Kory (3 June 2015). Led Zeppelin Announce Final Three Deluxe Reissues. Rolling Stone. prístup: 3 June 2015.
  133. Pre-Order Deluxe Editions of Presence, In Through the Out Door, and Coda, Each Newly Remastered by Jimmy Page, With Previously Unreleased Companion Audio. prístup: 22 January 2017.
  134. Led Zeppelin / Mothership 4LP vinyl. superdeluxeedition.com.
  135. The Complete BBC Sessions - With Previously Unreleased Recordings Out Sept. 16th. prístup: 22 January 2017.
  136. a b c d Gulla 2001, str. 153–159.
  137. Fast 2001, str. 8.
  138. a b Fast 2001, str. 26.
  139. Wall 2008, str. 294–296 and 364–366.
  140. Yorke 1993, str. 236–237.
  141. Wall 2008, str. 412–413.
  142. a b Wall 2008, str. 56–59.
  143. Fast 2001, str. 25.
  144. a b Cope 2010, str. 81.
  145. Fast 2001, str. 59.
  146. Wall 2008, str. 278–279.
  147. Fast 2001, str. 9–10.
  148. Wall 2008, str. 364–365.
  149. a b Walser 1993, str. 10.
  150. Fast 2011, str. 5.
  151. Rolling Stone 2009.
  152. Bukszpan 2003, str. 124.
  153. Fast 2001, str. 113–117.
  154. Fast 2001, str. 96.
  155. a b Schinder & Schwartz 2008, str. 390.
  156. Fast 2001, str. 87.
  157. Fast 2001, str. 45.
  158. Courtright 1985, str. 163.
  159. Fast 2001, str. 13.
  160. Fast 2001, str. 79.
  161. Schinder & Schwartz 2008, str. 380–391.
  162. Brackett 2008, str. 53–76.
  163. Buckley 2003, str. 585.
  164. Peddie 2006, str. 136.
  165. Schinder & Schwartz 2008, str. 380.
  166. Gilmore 2006.
  167. Thompson 2004, str. 61.
  168. MTV 2006.
  169. Prown, Newquist & Eiche 1997, str. 167.
  170. Prown, Newquist & Eiche 1997, str. 106.
  171. Aerosmith inducts Led Zeppelin 1995. prístup: May 10, 2016.
  172. Jimmy Page and the Black Crowes Interview. prístup: May 10, 2016.
  173. Davies 2010.
  174. Pareles 1997.
  175. Sparks 2010.
  176. Jones 2003.
  177. Erlewine 2007.
  178. Witmer 2010.
  179. Grossman 2002.
  180. Haskins 1995, str. xv.
  181. Turner 2010.
  182. Gaar 2009, str. 36.
  183. Schinder & Schwartz 2008, str. 405.
  184. Budofsky 2006, str. 147.
  185. CNN 1999.
  186. Márquez 2002.
  187. Cochrane 2009.
  188. Ke$ha: 'I have 200 songs for my second album. NME. (June 5, 2011). prístup: January 21, 2017.
  189. Independent 2007.
  190. Bukszpan 2003, str. 121.
  191. Waksman 2009, str. 21–31.
  192. Pond 1988, str. 68–69.
  193. Hughes 2010.
  194. Sorel-Cameron 2007.
  195. RIAA 2011.
  196. Eminem scores seventh consecutive UK Number 1 album. Official Charts Company: (11 November 2013). prístup: 30 September 2016.
  197. Clinton 2004, str. 8.
  198. Straw 1990, str. 84.
  199. Batchelor & Stoddart 2007, str. 121.
  200. Long 2007.
  201. Gans 2012.
  202. BBC Home 2006b.
  203. BBC Home 2006a.
  204. BBC Home 2005.
  205. Grammy 2011.
  206. BPI 2011.
  207. Rolling Stone 2003.
  208. Grohl 2011, str. 27.
  209. Leonard 2008.
  210. VH1 2010.
  211. Classic Rock 2008, str. 34–45.
  212. BBC – Radio 2 – Rock And Roll Band – The Best Band. BBC News. prístup: 27 October 2014.
  213. Billboard 1977.
  214. Hunter 1997.

Použité publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie informácie o téme Led Zeppelin nájdete na sesterských projektoch:

Wikinews-logo.png  Novinky z Wikinews
Wikibooks-logo.svg  Knihy z Wikibooks
Wikiquote-logo.svg  Citáty z Wikicitátov
Wikisource-logo.svg  Zdrojové texty z Wikisource
Commons-logo.svg  Obrázky a médiá z Commons
Wiktionary-logo.svg  Slovníkové definície z Wiktionary