Leishmanióza

Leishmanióza je infekčné ochorenie vyvolané jednobunkovým bičíkovcom, prvokom leishmánia,[1] pričom pre človeka sú patogénne viaceré druhy leishmánií: Leishmania donovani (spôsobuje viscerálnu leishmaniózu, nazývanú tiež kala-azar), Leishmania tropica, Leishmania major (spôsobuje kožnú leishmaniózu), Leishmania braziliensis (spôsobuje juhoamerickú mukokutánnu leishmaniózu).[2] Leishmánie sú prenášané vektorom, ktorým je samica komára rodu Phlebotomus.[2] Leishmánie infikujú makrofágy a prežívajú a rozmnožujú sa v ich fagolyzozómoch.[3] Po zániku makrofága sa leishmánie dostávajú von z bunky a infikujú ďalšie makrofágy.[3] Predpokladá sa, že leishmaniózou trpí až 12 miliónov ľudí.[3]
Liečba leishmaniózy
[upraviť | upraviť zdroj]
Liečba leishmaniózy je dlhodobá a pomalá s mnohými výraznými nežiaducimi účinkami.[3] Ako základné liečivá sa používajú antiprotozoiká, ktorými sú zlúčeniny päťmocného antimónu, ktoré boli zavedené do praxe v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.[4] Tieto liečivá sa podávajú intravenózne alebo intramuskulárne.[4] Stiboglukonát sodný a meglumín antimonát sa považujú za najbezpečnejšie zlúčeniny päťmocného antimónu z farmakokinetických dôvodov (rýchlo sa vylučujú obličkami).[1] Terapia je však trvá až štyri mesiace a prejavia sa ich toxické účinky: vyvolávajú poškodenie pankreasu, obličiek a srdca.[1]
Stiboglukonát sodný
[upraviť | upraviť zdroj]Stiboglukonát sodný[5] (tiež natrium-stiboglukonát,[4] nátriumantimónglukonát[1]) je trisodná soľ komplexnej zlúčeniny, ktorá vzniká reakciou kyseliny glukónovej a kyseliny antimoničnej.[4] Stiboglukonát sodný zasahuje do energetického metabolizmu vývojových štádiá leishmánii: amastigo:[5] tie majú špeciálne organely nazývané glykozómy, čo sú peroxizómy, ktoré obsahujú enzýmy glykolýzy a β-oxidácie. Výsledkom pôsobenia je zastavenie glykolýzy, zníženie tvorby ATP a GTP. Ďalším mechanizmom účinku je väzba päťmocného antimónu na tiolové skupiny proteínov, čím sú inhibované.[5] Stiboglukonát sodný je liekom voľby u leishmaniózy.[5]
Meglumín antimonát
[upraviť | upraviť zdroj]Meglumín antimonát (tiež meglumíniumantimonát[1]) je komplexná zlúčenina antimónu, ktorej ligand tvorí aminopolyol.[4]
Pentamidín
[upraviť | upraviť zdroj]Pentamidín je antiprotozoikum, ktoré je účinné proti viscerálnej leishmanióze a mukokutánnej leishmanióze.[5] Pentamidín je liečivo zo skupiny aromatických diamidínov, ktorý má však závažné vedľajšie účinky, preto sa používa až po zlyhaní terapie liečivami založenými na päťmocnom antimóne.[1] Nežiaduce účinky zahrňujú bolesti hlavy, zvracanie, bolesť v mieste vpichu, sterilný absces. Rýchle intravenózne podanie môže spôsobiť hypotenziu a relexnú tychykardiu, ďalej sa pozorovala hypoglykémia a hyperglykémia, kvôli ktorým nie je možné použiť pentamidín u diabetikov.[5]
Amfotericín B
[upraviť | upraviť zdroj]Amfotericín B je v niektorých krajinách schválený proti leishmanióze.[1] Ide o polyénové antibiotikum, ktoré je známe ako antimykotikum.[4]
Miltefosín
[upraviť | upraviť zdroj]Miltefosín je alkylfosfolipid, ktorý sa osvedčil v terpaii viscerálnej leishmanióze a pod komerčným názvom Impavido bol schválený v Indii a pracuje sa na schválení v ostatných krajinách.[4] Miltefosín je možné podávať perorálne, má nežiaduce účinky nazo strany tráciacej sástavy.[1]
Paromomycín
[upraviť | upraviť zdroj]Paromomycín je aminoglykozid, ktorý účinkuje podobne ako neomycín.[5] Pôsobí len vo vnútri čreva.[5] Bola preukázaná účinnosť paromomycínu proti viscerálnej[1] a kožnej leishmanióze.[5]
-
stiboglukonát sodný
-
meglumín antimonát
-
pentamidín
-
miltefosín
-
paromomycín
-
amfotericín B
Klinické formy ľudskej leishmaniózy
[upraviť | upraviť zdroj]Kala azar
[upraviť | upraviť zdroj]
Kala azar (sanskrit, v hindčine znamená čierna horúčka, čierna choroba[6]), tiež viscerálna leishmanióza, je typ leishmaniózy spôsobenej Leishmania donovani, resp. Leishmania chagasi alebo Leishmania infantum,[6] ktorá je najnebezpečnejšou formou leishmaniózy.[1] V priebehu infekcie dochádza ku poškodeniu buniek retikuloendoteliálneho systému, čo sa prejaví horúčkou, zväčšením pečene, obličiek a generalizovnou lymfadenopatiou, anémiou, leukopéniou a kachexiou.[1][2] Ide o život ohrozujúce ochorenie,[1] ktoré ukončuje život človeka smrťou na interkurentnú infekciu.[2]
Kožná leishmanióza
[upraviť | upraviť zdroj]Kožná leishmanióza je typ leishmaniózy spôsobene Leishmania major,[5] ďalej Leishmania tropica, Leishmania mexicana, Leishmania aethiopica.[6] Prejavuje sa tvorbou vredov v mieste poštípania komárom: často na tvári, kde vznikajú vredy, ktoré sa hoja na znetvorujúce jazvy.[1] Kožná lieshmanióza nie je smrteľné ochorenie.[6]
Juhoamerická mukokutánna leishmanióza
[upraviť | upraviť zdroj]Juhoamerická mukokutánna leishmanióza (tiež kožno-slizničná leishmanióza)[6] sa vyskytuje v pralesoch Strednej a Južnej Ameriky.[6] V priebehu ochorenia dochádza ku poškodeniu kože a deštrukcii chrupiek v oblasti tváre.[6] Je spôsobená druhmi Leishmania braziliensis a Leishmania guaynensis.[6]
Životný cyklus leishmánií
[upraviť | upraviť zdroj]
Leishmanióza sa prenáša poštípaním infikovaných samíc Phlebotomus, ktoré prenášajú infekčné štádium (t. j. promastigoty) zo svojich slín počas cicania krvi (1).[7] Promastigoty, ktoré sa dostanú do bodnej rany, sú fagocytované makrofágmi (2) a inými typmi mononukleárnych fagocytujúcich buniek.[7] Promastigoty sa v týchto bunkách transformujú do tkanivového štádia parazita (t.j. amastigoty) (3), ktoré sa jednoduchým delením rozmnožia a infikujú ďalšie mononukleárne fagocytárne bunky (4).[7] Parazit, hostiteľ a ďalšie faktory ovplyvňujú, či sa infekcia stane symptomatickou a či vznikne kožná alebo viscerálna leishmanióza.[7] Samice rodu Phlebotomus sa nakazia požitím infikovaných buniek počas cicania krvi (5, 6).[7] U samíc rodu Phlebotomus sa amastigoty premieňajú na promastigoty, vyvíjajú sa v čreve (7) a migrujú do cicacieho orgánu (8).[7]
Prevencia leishmaniózy
[upraviť | upraviť zdroj]Neexistujú žiadne vakcíny ani lieky na prevenciu leishmaniózy.[7] Najlepším spôsobom, ako zabrániť infekcii, je chrániť sa pred poštípaním komárom Phlebotomus prostredníctvom preventívnych opatrení.[7] Prekonanie lieshmaniózy nezabráni opätovnej infekcii a vývoju klinických príznakov.[7] Preto je dôležité dodržiavať preventívne opatrenia.[7]
Môžete prijať osobné ochranné opatrenia proti infekcii Leishmania spp. ako napríklad:
- obmedzenie pohybu vonku počas noci,
- nosenie ochranného odevu (dlhý rukáv, dlhé nohavice),
- použitie repelentu proti hmyzu registrovaného EPA na odhalenú pokožku.
Ak nespíte v dobre tienenom alebo klimatizovanom priestore, použite sieťku a zastrčte ju pod matrac. Ak je to možné, použite sieťku na posteľ, ktorá bola nasiaknutá alebo postriekaná insekticídom s obsahom pyretroidov. Rovnaké ošetrenie možno použiť na obrazovky, záclony, plachty a oblečenie (oblečenie by sa malo po piatich praniach ošetriť insekticídom).
Vo všeobecnosti musia byť preventívne a kontrolné opatrenia prispôsobené miestnemu prostrediu a zvyčajne sa ťažko udržiavajú. V niektorých prostrediach môžu byť účinné kontrolné opatrenia proti prenášačom Phlebotomus alebo živočíšnych rezervoárov.
V mnohých geografických oblastiach, kde sa leishmanióza vyskytuje u ľudí, nie sú infikovaní potrební na udržanie cyklu prenosu parazita v prírode; Cyklus udržiavajú hostitelia zvieracích rezervoárov (ako sú hlodavce alebo psy) spolu s pprenášačom Phlebotomus. Napríklad v endemických oblastiach L. infantum slúžia psy ako hlavný rezervoár hostiteľov; kontrolné stratégie pre takéto oblasti sa vyhodnocujú.
V niektorých častiach sveta sú na udržanie cyklu potrební infikovaní ľudia; tento typ prenosu (človek-komár Phlebotomus-človek) sa nazýva antroponotický. Napríklad na indickom subkontinente (Južná Ázia) je prenos L. donovani antroponotický. V takýchto oblastiach môže včasná detekcia a účinná liečba infikovaných osôb slúžiť ako kontrolné opatrenie; suboptimálna liečba môže viesť k rozvoju a šíreniu liekovej rezistencie. Pretože prenos je intra- a peridomiciliárny (skôr ako sylvatický), je vhodné postrekovanie domov insekticídmi so zvyškovým účinkom a používanie sietí s malými okami na postele ošetrené insekticídmi s dlhou životnosťou.[8]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l m KUŽELOVÁ, Magdaléna; KOVÁCSOVÁ, Božena; ŠVEC, Pavel. Farmakológia antiinfekčných liečiv. Martin : Vydavateľstvo Osveta Martin, 2009. ISBN 978-80-8063-327-1.
- ↑ a b c d LINCOVÁ, Dagmar; FARGHALI, Hassan; DOLEŽAL, Tomáš. Základní a aplikovaná farmakologie. 2. vyd. Praha : Galen, 2007. ISBN 978-80-7262-373-0. (český)
- ↑ a b c d LÜLLMANN, Heinz; MOHR, Klaus; HEIN, Lutz. Barevný atlas farmakologie. 5. vyd. Praha : Grada Publishing, 2007. ISBN 978-80-247-1672-5. (český)
- ↑ a b c d e f g HARTL, Jiří; DOLEŽAL, Martin; MILETÍN, Miroslav. Farmaceutická chemie IV.. 3. vyd. Praha : Karolinum, 2019. ISBN 978-80-246-4264-2. (český)
- ↑ a b c d e f g h i j ŠVIHOVEC, Jan. Farmakologie. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2018. ISBN 978-80-247-5558-8.
- ↑ a b c d e f g h Leishmanióza [online]. [Cit. 2025-03-14]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k CDC - DPDx - Leishmaniasis [online]. www.cdc.gov, 2024-06-05, [cit. 2025-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ CDC. Clinical Overview of Leishmaniasis [online]. Leishmaniasis, 2024-03-13, [cit. 2025-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)