Lesné hospodárstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Lesné hospodárstvo (hospodárenie) je odborná činnosť zameraná na pestovanie lesa, ochranu lesa a ostatné činnosti potrebné na zabezpečenie funkcií lesov.[1] Je súčasťou národného hospodárstva.

História obhospodarovania lesov na Slovensku[upraviť | upraviť kód]

1. – 16. storočie[upraviť | upraviť kód]

Lesy v oblasti strednej Európy začali byť ovplyvňované činnosťou človeka od začiatku minulého tisícročia. Aj vďaka geografickým podmienkam na území súčasného Slovenska (horský ráz krajiny, neprístupnosť územia, atď.) bola táto oblasť vystavená intenzívnejšiemu vplyvu človeka až v neskoršom období (8. – 9. storočie). Grécky historik Herodotos uviedol, že „kraj na sever od Dunaja je pustý a plný včiel“.[2]

Zmeny v lesoch nastali vplyvom rozširovania osídľovania, a tým súvisiaceho poľnohospodárstva, kedy sa výmera lesa začína zmenšovať hlavne vplyvom klčovania (Valašská kolonizácia). Ďalším významným faktorom, ktorý negatívne ovplyvnil výmeru a stav lesov na území súčasného Slovenska, je rozmach baníctva a spracovania rúd. Potrebu dostatku dreva pre bane dokumentuje aj listina kráľa Vladislava II. z roku 1502, ktorou potvrdil stredoslovenským banským mestám ich staré právo, že môžu v okolitých kráľovských lesoch slobodne ťažiť drevo a dovážať ho do miest pre potreby banských diel.[3] Baníctvo, a s ním spojené spracovanie rúd, si vyžadovali obrovské množstvo dreva. Tento veľký dopyt zapríčinil, že v 16. storočí sa museli stavať cesty cez Nízke Tatry, aby bolo možné zásobovať banské mestá na Pohroní drevom.

Na základe nepriaznivého stavu lesov sa pristúpilo k ich ochrane a obnove s cieľom zabezpečiť vyrovnané a nepretržité dodávky dreva pre banské mestá. V roku 1556 vydal Maximilián II. Habsburský Maximilánov lesný poriadok (Constitutio Maximiliana). Účelom bolo zamedziť plytvaniu drevom a zabezpečiť jeho dostatok pre komorské banské a hutné podniky. Bol zameraný na šetrné obhospodarovanie lesa, lepšiu hospodárnosť s drevnou hmotnou a na ochranu lesov, najmä proti paseniu dobytka. Od vydania tohto poriadku sa datuje vznik cieľavedomého lesného hospodárstva. V nasledujúcom období, na území terajšieho Slovenska, jednotlivé obce a mestá vydali lesné poriadky, ktoré upravili obhospodarovanie lesov. Vo všeobecnosti pretrvával tlak na lesy zo strany baníctva a na druhej strane boli lesy devastované hlavne pastvou. V roku 1626 vznikol Oravský komposesorát, ktorý prostredníctvom spoluvlastníctva obhospodaroval lesy vo vlastníctve Thurzovského rodu. Komposesorát vykonával svoju činnosť až do roku 1931, kedy sa Československá republika stala jeho väčšinovým akcionárom [4]

17. – 19. storočie[upraviť | upraviť kód]

Ďalší významný krok na zabezpečenie a rozvoj obhospodarovania lesov na Slovensku predstavuje Lesný poriadok pre Uhorsko, ktorý vydala panovníčka Mária Terézia 22. decembra 1769. Na rozdiel od predchádzajúcich nariadení cisárskeho dvora, ktoré sa vo väčšej miere zamerali na riešenie konkrétnych oblastí obhospodarovania lesov alebo území, tento poriadok komplexne riešil obhospodarovanie lesov v Uhorsku. Bol prijatý aj napriek odporu šľachty, ktorá v ňom videla nástroj na obmedzovanie slobodnej voľby pri správe majetku. Poriadok mal 55 bodov a bol zameraný na 3 hlavné ciele:

  • určiť poriadok v ťažbách podľa postupných rúbanísk
  • ustáliť spôsoby obnovy a pestovania porastov
  • zabezpečiť trvalý úžitok z lesov a ich ochranu

Rozvoj lesníctva na území Slovenska je v 18. a 19. storočí spojený s viacerými významnými lesníkmi. Išlo predovšetkým o zahraničných odborníkov z nemecky hovoriacich krajín, ktorí prinášali nové poznatky o obhospodarovaní lesov a ich činnosť je spojená hlavne s Baníckou akadémiou v Banskej Štiavnici. Medzi odborníkov, ktorí priamo ovplyvnili obhospodarovanie lesov v praxi, patril rodák z Čierneho Baloga Jozef Dekrét Matejovie.

Ďalším významným legislatívnym predpisom upravujúcim obhospodarovanie lesov je Uhorský lesný zákon z roku 1879. Prínosom tohto zákona bola povinnosť obhospodarovať lesy podľa schválených lesných plánov a kvalifikovaného lesného personálu. Toto nariadenie sa ale nevzťahovalo na lesy vo vlastníctve súkromných osôb, čo prakticky znamenalo že povinnosti majiteľov lesov neboli rovnaké.

20. storočie[upraviť | upraviť kód]

1900 – 1918[upraviť | upraviť kód]

Začiatkom 20. storočia sa v niektorých prípadoch začalo s obnovu lesa na územiach, ktoré boli v minulosti devastované extenzívnou poľnohospodárskou činnosťou – hlavne pasením dobytka. Potrebu rekultivácie týchto území si vyžiadala skutočnosť, že tieto zdevastované plochy zapríčiňovali vznik povodní, ktoré ohrozovali mestá a obce. Obnova lesa v týchto extrémnych podmienkach si vyžadovala kombináciu technických a biologických opatrení, ktoré boli finančne veľmi nákladne a preto vo väčšine prípadov financované štátom. Pri realizácii týchto činností sa využívali nové lesnícke poznatky a rovnako sa na výsadbu používali nové, introdukované dreviny. Príkladom úspešnej práce lesníkom na strednom Slovensku je napríklad realizácia projektu zalesnenia Podlavických výmoľov. V prvej etape, ktorá sa začala v roku 1902, sa pri stabilizačných prácach na ploche s rozlohou 6,15 ha použilo 55 000 kolov a takmer 5 000 zväzkov prútia. Následne bolo vysadených na ploche 6,15 ha takmer 500 tisíc kusov sadeníc (hlavne agát biely, borovica čierna, borovica sosna a ďalšie). Celkové náklady na výsadbu boli šestnásťnásobne vyššie ako sú súčasne náklady na zalesňovanie.[5]

S rozvojom lesného hospodárstva sa pozornosť začala sústreďovať na záchranu pôvodných pralesových zvyškov. Na základe návrhu iniciatívy lesníka Karola Kaána bol vypracovaný v roku 1913 zoznam prírodných pamiatok Uhorska, do ktorého boli zaradené aj Dobročský a Badínsky prales.

Rozvoj techniky začínal ovplyvňovať aj lesné hospodárstvo, kde sa začiatkom storočia začalo s výstavbou lesných železníc, ktoré umožnili sprístupnenie horských oblastí. Išlo napríklad o železnicu v Čiernom Balogu, ktorej celková dĺžka po ukončení výstavby dosiahla 132 km a týmto sa stala najdlhšiu lesnou železnicou na Slovensku. Časť tejto železnice, slúžiaca na turistické účely (spája obec Čierny Balog s Lesníckym skanzenom Vydrovo), sa prevádzkuje aj v súčasnosti. Ďalšie lesné železnice boli vybudované v okolí Liptovského Hrádku, na sprístupnenie lesov v okolí Hriňovej. Unikátna lesná železnica bola vybudovaná na Orave, ktorá svojím úvraťovým systémov prepojila Oravu a Kysuce (Kysucko-oravská lesná železnica).

V roku 1915 postihla Vysoké Tatry ničivá vetrová kalamita ktorá na ploche 823 ha vyvrátila 287 000 m³ drevnej suroviny. Kalamita bola sústredená v nadmorskej výške 850 – 1 150 m n. m. od Danielovho domu až po Horný Smokovec. Poškodené boli hlavne staršie porasty a nich dreviny smrek (74 %), smrekovec (16 %) a borovica (10 %). Okrem samotného poškodenia vetrom boli hlavne smrekové porasty následne vystavené silnému ataku podkôrného hmyzu a následky kalamity sa spracovávali tri roky.[6]. Hospodárenie v lesoch bolo negatívne ovplyvnené prvou svetovou vojnou, keď klesla úroveň ochrany lesa štátom a v lesoch sa často realizovali neplánové a neriadené zásahy.

1919 – 1945[upraviť | upraviť kód]

Vznik Česko-Slovenska výrazne ovplyvnil aj hospodárenie v lesoch. Zo Slovenska po skončení vojny prakticky odišli všetci štátni zamestnanci, ktorí vykonávali svoju činnosť v službách Uhorska. Toto sa dotklo aj lesného hospodárstva, kde sa prejavil nedostatkom kvalifikovaných zamestnancov, a tento stav sa riešil príchodom štátnych zamestnancov z Česka. V Banskej Štiavnici v roku 1919 skončila svoju činnosť Vysoká škola banská a lesnícka, ktorá sa aj z celým profesorským zborom a podstatnou časťou vybavenia presunula do mesta Šopron. Týmto zaniklo vysokoškolské lesnícke vzdelávanie na Slovensku a v priestoroch už bývalej univerzity vznikla Československá štátna vyššia lesnícka škola. Vznikla aj nová organizačná štruktúra štátnych lesov, kde je v Banskej Bystrici v roku 1919 vymenovaný Ing. Jozef Opletal za prvého generálneho riaditeľa Štátnych lesov a majetkov pri Ministerstve pôdohospodárstva v Prahe. V roku 1920 dosiahla výmera lesov na Slovensku 1 548 381 ha (31,7 % lesnatosť) a z toho je 39,2 % súkromných, 24,4 % urbárskych, 19,3 % lesov štátnych, 11,9 % obecných a mestských a 5,2 % cirkevných[4]. V priebehu ďalších rokov, vplyvom pozemkovej reformy a zoštátnenia, vzrástol podiel lesov vo vlastníctve štátu, čo sa prejavilo aj v zmene organizačnej štruktúry a názvu kedy od 1. januára 1935 vznikol podnik Štátne lesy a majetky, ktoré patrili pod Ministerstvo zemědelství v Prahe. Na Slovensku správu lesov vo vlastníctve štátu zabezpečovali riaditeľstvá so sídlom v Solivare, Liptovskom Hrádku, Oravskom Podzámku, Žarnovici a Banskej Bystrici. V rámci štátnych lesov bola celková ťažba v roku 1937 na úrovni 1 295 196 m³[7]. V roku 1936 výrazne pokročili aj práce na zriadenie Národného parku vo Vysokých Tatrách, keď bol samotný projekt predložený na schválenie do parlamentu. Jeho samotné vyhlásenie bolo odložené z titulu rozpadu Československa a II. svetovej vojny.

Zánik Československa a následná viedenská arbitráž, ktorá rozhodla o zmenšení územia Slovenska, mala vplyv na výmeru lesov, ktorá bola 1,458 mil. ha, čo predstavovalo 38 % lesnatosť. Vo vlastníckej štruktúre dominovali súkromné lesy (35,2 %), štátne lesy (26,3 %) a spoločenstevné a urbárske lesy (23,5 %). Pre zabezpečenie dostatku lesníckych odborníkov bolo potrebné urýchlene vyriešiť vysokoškolské lesnícke vzdelávanie. V rámci Slovenskej vysokej školy technickej (odbor lesnícky a poľnohospodársky) v Bratislave sa v októbri začalo lesnícke vyučovanie. V roku 1941 bola dokončená vo Zvolene budova Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov, ktorá v nasledujúcich rokoch sa stáva sídlo významných lesníckych inštitúcií zameraných hlavne na hospodársku úpravu lesov. Vojnové udalosti a prechody frontu negatívne ovplyvnili nielen hospodárenie v lesoch (nekontrolovaná ťažba, pasenie dobytka v lese), ale často dochádzalo aj k ničeniu hnuteľného a nehnuteľného majetku.

1946 – 1947[upraviť | upraviť kód]

Po ukončení druhej svetovej vojny sa obnovilo Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Prahe, kde ale už v roku 1946 vzniklo v Bratislave Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov, ktoré riadilo lesy na Slovensku. Zmeny nastali aj vo vlastníckych vzťahoch, kedy na základe Nariadenia Predsedníctva SNR bola skonfiškovaná poľnohospodárska a lesná pôda nepriateľom českého a slovenského národa. Preto sa zvýšila aj výmera štátnych lesov na Slovensku na úroveň 641 tis. ha. Výrazne zmeny nastali aj v personálnom obsadení riadenia lesného hospodárstva, kde boli z vedúcich funkcií odvolaní zamestnanci, ktorí v nich pôsobili aj počas Slovenského štátu. Zmeny nastali aj vo vysokoškolskom lesníckom vzdelávaní, kedy v roku 1946 vznikla v Košiciach Vysoká škola poľnohospodárska a lesnícka, ktorá pokračovala v činnosti lesníckeho a poľnohospodárskeho odboru SVŠT v Bratislave.

1949 – 1988[upraviť | upraviť kód]

Zmeny politického systému, ktoré sa začali po Februárovom prevrate 1948 ovplyvnili celú spoločnosť vrátane lesného hospodárstva. Jedno z prvých opatrení novej vlády bolo zamerané na pozemkovú reformu, kedy bola prakticky znárodnená všetkým majiteľom poľnohospodárska a lesná pôda o výmere väčšej ako 50 ha. Koncom roka 1948 vyvrcholila dlhoročná snaha lesníkov, kedy bol vyhlásený Tatranský národný park. V roku 1952 bola lesnícka časť Vysokej školy poľnohospodárskej a lesníckej presunutá vo Zvolena, kde vznikla Vysoká škola lesnícka a drevárska, dnešná Technická univerzita vo Zvolene. V roku 1953 sa ukončila prvá inventarizácia lesov na Slovensku a podľa jej výsledkov výmera lesov dosahovala 1,771 mil. ha z čoho vo vlastníctve štátu bolo 1,108 mil. ha a ďalších 662 tisíc ha v odbornej štátnej správe. Na zvládnutie vypracovávania plánov pre štátne lesy bol v roku 1952 zriadení národný podnik Lesoprojekta so sídlom vo Zvolene. Hoci lesy boli takmer výlučne obhospodarované štátom, prebiehali časté reorganizácie ich riadenia. Niektoré organizačné zmeny mali negatívny vplyv na stav lesov (napr. oddelenie pestovnej a ťažbovej činnosti), ktoré spôsobilo veľké problémy v riadení lesného hospodárstva. Reorganizácie sa dotýkali aj lesníckeho výskumu, kedy v roku 1957 sa lesnícky výskumný ústav v Banskej Štiavnici osamostatnil od českého lesníckeho výskumu. Následne bol Výskumný ústav lesného hospodárstva presťahovaný v roku 1964 do Zvolena, kde prostredníctvom 6 výskumných staníc začal komplexne zabezpečovať riešenie vedecko výskumných úloh pre lesné hospodárstvo. V nasledujúcich rokoch lesnícky výskumný ústav prešiel viacerými zmenami a od roku 2006 sa stal súčasťou Národného lesníckeho centra.

Po prijatí novej ústavy pokračovala centralizácia riadenia v štáte, ktorá sa nevyhla ani lesnému hospodárstvu a v roku 1960 boli lesy na Slovensku riadené Ministerstvom poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Prahe. Zmeny v riadení lesného hospodárstva na najvyššej úrovni boli spojené s vytvorením československej federácie, kedy 1. januára 1969 vzniklo Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky. V tomto období sa v lesnom hospodárstve začal prejavovať nedostatok kvalifikovanej robotníckej pracovnej sily. Preto v roku 1978 vznikol Ústav pre výchovu a vzdelávanie pracovníkov lesného a vodného hospodárstva SSR, ktorého hlavnou úlohou bolo metodické riadenie lesníckych odborných učilíšť. Koncom sedemdesiatich rokov minulého storočia sa ukončila transformácia užívania a obhospodarovania lesov, kedy 99,15 % z celkovej výmery lesov boli v užívaní štátu resp. družstiev a len 0,04 % (809 ha) ostalo v užívaní súkromných osôb. Celková výmera lesov bola 1 906 366 ha. V roku 1983 sa inštitucionálne posilnil základný výskum súvisiaci s ekológiou lesa, kedy vo Zvolene vznikol Ústav ekológie lesa.

1989 – 2000[upraviť | upraviť kód]

V novembri 1989 sa uskutočnila Nežná revolúcia, ktorá odštartovala významné politické a spoločenské zmeny v Československu a na Slovensku. Tieto zmeny sa už začali čiastočne premietať aj do Akčného plánu lesného hospodárstva, ktoré vydalo začiatkom roku 1990 Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu na Slovensku. Tento akčný plán zdôraznil nutnosť zavádzania jemnejších spôsobov obhospodarovania lesa, ochranu genetických zdrojov lesných drevín a zvýšenú pozornosť venovala aj otázkam ekonomiky lesného hospodárstva, kde zdôrazňuje potrebu oceňovanie ekosystémových služieb lesa. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia začína reštitúcia lesov, ktoré sa vracajú pôvodným majiteľov. V roku 2000 je vlastnícka štruktúra lesov nasledovná:[8]

  • štátne lesy: 42,7%
  • spoločenstvenné: 24,8%
  • súkromné: 14,9
  • obecné: 9,6%
  • cirkevné: 3,3%
  • poľnohospodárske družstvá: 0,2%
  • neznáme: 4,5 %

Lesy vo vlastníctve štátu a lesy neznámych vlastníkov sú obhospodarované nasledovnými lesníckymi subjektmi: Lesy SR š.p. Banská· Bystrica, štátne lesy TANAP, Lesopoľnohospodársky majetok, š.p. Ulič, Vojenské lesy a majetky Pliešovce, školské lesy - TU Zvolen a stredné lesnícke školy. V tomto období vznikajú rôzne združenia vlastníkov lesa a samosprávne lesnícke organizácie: Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska, Združenie vlastníkov súkromných, spoločenstvených a obecných lesov Pohronskonovohradského regiónu, Združenie obecných lesov Slovenska, Únia diecéznych lesov Slovenska, Slovenská lesnícka komora, Združenie zamestnávateľov lesného hospodárstva SR. V tomto období podiel lesné hospodárstva na celkovom HDP Slovenka dosahuje úroveň 0,56%.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Zákon č. 326/2005 Z. z. (Zákon o lesoch) [online]. 22.7.2005, [cit. 2019-08-29]. Dostupné online.
  2. KAVULJAK, A. 1942: Dejiny lesníctva a drevárstva na Slovensku. s. 276. Lesnícka a drevárska ústredňa. Bratislava
  3. KIANIČKA, D. H., GLOCKOVÁ, B., KÜRTHY, L. 2019: Lesy v dejinách Kremnice. s.309. Mestské Lesy Kremnica ISBN 978-80-570-0386-1
  4. a b STOCKMANN, V. 2016: Dejiny lesníctva na Slovensku. s. 1022. Lesy Slovenskej republiky š.p. ISBN 978-80-972204-2-6
  5. FIGUROVÁ, T. 2009: Významné lesnícke miesta na Slovensku. s. 131. LESY SR. Banská Bystrica
  6. Štátne lesy TANAPu [online]. www.lesytanap.sk, [cit. 2020-01-18]. Dostupné online.
  7. <STOCKMANN, V. 2016: Dejiny lesníctva na Slovensku. s. 1022. Lesy Slovenskej republiky š.p. ISBN 978-80-972204-2-6
  8. Správe o stave lesného hospodárstva v Slovenskej republike 2000: Zelená správa. s. 41. Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Bratislava