Lev XIII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Lev XIII.
Leo XIII
256. rímsky biskup
Philip de László, Portrét Leva XIII., 1900, olej na plátne, Maďarská národná galéria, Budapešť
Philip de László, Portrét Leva XIII., 1900, olej na plátne, Maďarská národná galéria, Budapešť
Erb Lev XIII.
Lumen in Coelo
Svetlo na nebesiach
Lev XIII. - podpis
Funkcie a tituly
Pontifikát
20. február 1878 – 20. júl 1903
Predchodca bl. Pius IX. sv. Pius X. Nástupca
Camerlengo
21. september 1877 – 20. február 1878
Predchodca Filippo de Angelis Camillo Di Pietro Nástupca
Predchádzajúce funkcie
Biografické údaje
Občianske meno Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci
Narodenie 2. marec 1810
Carpineto Romano, Pápežský štát
Úmrtie 20. júl 1903 (93 rokov)
Vatikán (ovládaný Talianskym kráľovstvom)
Pochovaný Bazilika svätého Jána v Lateráne
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka 31. december 1837 (27 rokov)
Carlo kardinál Odescalchi
prefekt Kongregácie biskupov
Biskup
Menovanie 27. január 1843 (32 rokov)
Gregor XVI.
Konsekrácia 19. február 1843 (32 rokov)
Svätiteľ Luigi Emmanuele Nicolo kardinál Lambruschini
štátny sekretár Vatikánu
Spolusvätitelia Fabio Maria Asquini
sekretár Kongregácie biskupov
Giuseppe Maria Pietro Raffaele Castellani
titulárny biskup Porphyreonu
Kardinál
Menovanie 19. december 1853 (43 rokov)
Pius IX.
Stupeň kardinál-kňaz
Titulárny kostol San Crisogono
Pápež
Voľba 20. február 1878 (67 rokov)
Intronizácia 3. marec 1878 (68 rokov)
Odkazy
Spolupracuj na Commons Lev XIII.
Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg

Lev XIII. (lat. Leo Tercius Decimus), vl. menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, (* 2. august 1810, Carpineto Romano – † 20. júl 1903, Rím) bol taliansky duchovný a 256. rímsky pápež (v období rokov 18781903).

Nuncius a arcibiskup[upraviť | upraviť zdroj]

Ako jeho predchodca Pius IX. tiež pochádzal z aristokratickej rodiny. Študoval vo Viterbe (v r. 1818 – 1824), v rímskom seminári (v r. 1824 – 1832) a na diplomatickej akadémii pre šľachtických kňazov (v r. 1832 – 1837). Po kňazskej vysviacke v roku 1837 pracoval v štátnom sekretariáte a neskôr tri roky (v r. 1843 – 1846) zastával post apoštolského nuncia v Belgicku. Tu sa Pecci stal stúpencom zblíženia s vládami najväčších európskych mocností, najmä so zoskupeniami štátov, ktoré v určitej miere vystupovali proti Taliansku, lebo podľa neho oslabenie Talianska bolo nevyhnutným predpokladom obrodenia pápežstva. Sníval o rozpade Talianska na federáciu malých republík vedenú Svätou stolicou.

Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde viedlo kráľa Leopolda I. k tomu, že požiadal pápeža Gregora XVI. o jeho odvolanie.

V roku 1846 sa Pecci stal arcibiskupom v Perugii. Jeho arcidiecéza bola hlavným dejiskom vojenských akcií v čase bojov za zjednotenie Talianska. V roku 1853 bol vymenovaný za kardinála.

Ako biskup protestoval proti anexii Perugie Sardíniou v roku 1860. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku 1859 založil Akadémiu svätého Tomáša Akvinského a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V konkláve vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec.

Rímskym pápežom[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho voľba za pápeža sa konala v časoch keď Vatikán bol ovládaný talianskou vládou. Samotný priebeh konkláve bol bezproblémový. Už na druhý deň, tridsaťšesť hodín po jeho otvorení, bol známy zvolený kandidát. Po zvolení za pápeža si dal meno Lev XIII. Výber mena naznačoval, že bude pevne brániť záujmy cirkvi, ako ich bránili jeho predchodcovia, nositelia toho istého mena v stredoveku, bojovníci za nadvládu duchovnej moci nad svetskou.

Nový pápež hneď ukázal svoju tvrdú povahu, keď napr. švajčiarskej garde odňal tzv. výkupné, čo bola vlastne istá forma finančného odškodnenia.

Jeho najväčšou vášňou boli najrozličnejšie obchodné operácie a hra na vysokú diplomaciu. Za jeho pontifikátu sa Vatikán stal bankovou inštitúciou; pápež totiž rád obchodoval na burze. Z jeho iniciatívy bola v roku 1880 založená vatikánska Banco di Roma, ktorá existuje dodnes.

Už v čase zvolenia mal podlomené zdravie a sám prehlasoval, že na Petrovom stolci nepobudne dlho. Napriek tomu bol pápežom dvadsaťpäť rokov a za ten čas vydal rekordný počet encyklík – vyše šesťdesiat. Veľmi dobre hovoril po francúzsky a po nemecky, čo mu umožňovalo stýkať sa so zahraničnými diplomatmi bez tlmočníkov.

Politik a diplomat[upraviť | upraviť zdroj]

Lev XIII.

Lev XIII. bol za čo najaktívnejšiu účasť katolíkov na politickom živote najmä v krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvorili katolíci. Aj keď vo svojich encyklikách obhajoval stredovekú doktrínu o božskom pôvode zvrchovanej moci a uprednostňoval absolutistickú monarchistickú formu vlády, pripúšťal možnosť spolupráce s parlamentnými, ba aj republikánskymi režimami. Nabádal k zakladaniu katolíckych odborov, ktoré sa stavali za triednu spoluprácu, a rozličných svetských klerikálnych organizácií.

Po svojom predchodcovi zdedil Lev XIII. konflikt s Nemeckom, kde Otto von Bismarck začal realizovať rozhodnú politiku odluky cirkvi od štátu. Týmto procesom chcel kancelár zlomiť odpor svojho politického súpera, podporovaného klerikálnou nemeckou stranou. Duchovenstvo ostro protestovalo proti Bismarckovej antiklerikálnej politike a pápež nabádal Bismarcka k prehodnoteniu svojich proticirkevných postojov. 25. mája 1887 Lev XIII. oznámil zmierenie s Bismarckom, ktorý mesiac predtým, na nátlak verejnosti, odvolal všetky proticirkevné zákony. K definitívnenu zmiereniu Vatikánu s Nemeckom prišlo v roku 1888 keď Leva XIII. navštívil cisár Viliam II.

Počas svojho pontifikátu zažíval zostupy a pády na politickom a diplomatickom poli. Jeho víziou bolo väčšie zastúpenie cirkvi v oblasti riadenia krajín. Mnohé štáty však nemali záujem na delení moci s cirkvou, čo viedlo k prerušeniu stykov s Vatikánom. Za Leva XIII. prerušila pápežská stolica diplomatické styky s viacerými krajinami – Argentína, Belgicko, Kolumbia, Mexiko, Paraguaj a komplikované boli vzťahy s Portugalskom, Španielskom, Švajčiarskom a ďalšími krajinami. Veľmi zložité boli vzťahy s USA, kde cirkev pod vplyvom technického a vedeckého pokroku nastúpila cestu odklonu od stredovekých dogiem a inklinovaniu k podpore kapitálu a vtedajšieho spoločenského zriadenia.

Pápežovou veľkou, ale neuskutočnenou túžbou bolo nadviazanie diplomatických stykov s Ruskom cára Alexandra II. V Rusku videl pápež spoľahlivú oporu pri presadzovaní svojich predstáv o prevahe duchovných stránok spoločnosti nad svetskými. Rusko podľa Leva XIII. predstavovalo účinnú oporu európskej reakcie a hrádzu pred narastajúcim revolučným vrením. Jeho predstavou bolo získanie Ruska ako rovnocenného spojenca Svätej stolice a zriadenie nunciatúry v Petrohrade. Jeho túžby však zhatila smrť.

Zhrnutie pontifikátu Leva XIII.[upraviť | upraviť zdroj]

Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 stolíc, 48 vikariátov či prefektúr a dva patriarcháty v severnej Afrike, Indii a Japonsku, ako aj 28 nových diecéz v USA. V roku 1892 vymenoval prvého apoštolského zástupcu v USA. Mal záujem o znovuzjednotenie cirkvi, bol prvý, kto hovoril o „oddelených bratoch“. Preto ho pokladali za pápeža diplomacie, kráľov, cisárov a biskupov.

Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Desať encyklík venoval Najsvätejšej Panne Márii a sv. ružencu a dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Roku 1893 zaviedol sviatok Svätej rodiny. Ku koncu vlády sa jeho postoje priostrili, vydal nové normy pre cenzúru a 17. septembra 1900 vydal nový index zakázaných kníh.

Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nového pápeža zvyčajne vynášali na balkón Baziliky svätého Petra, odkiaľ dával požehnanie veriacim „mesta a sveta“, zhromaždeným na námestí pred bazilikou. Lev XIII. sám seba pokladajúc za „vatikánskeho väzňa“ dal príkaz, aby ho vyniesli na iný balkón, ktorý smeroval do vnútorného dvora vatikánskeho paláca, nie na námestie.
  • Lev XIII. v mnohom ostal verný stredovekým tradíciám. Bolo o ňom známe, že na audienciách u pápeža boli veriaci povinní čakať na hlavu katolíckej cirkvi kolenačky.
  • O pápežov tajný archív, kde boli uložené originály pápežských búl a iná dôležitá korešpondencia, sa starali špeciálni kustódi – mnísi. Aby sa nemohli oboznámiť s textami pápežských dokumentov, boli vyberaní spomedzi tých, čo nevedeli čítať ani písať a v zoznamoch pápežských úradníkov boli vedení ako tzv. „fratres analphabeti“ – negramotní bratia. Za Leva XIII. ich začali nazývať „bradatí chlapci“, lebo podľa tradície nosili brady.
  • Vo Vatikánskych archívoch sa nachádza list kráľovnej Viktórie, ktorá v snahe vyhnúť sa titulovaniu pápeža začína list oslovením: „Najurodzenejší pane“, namiesto zaužívaného „Vaša Svätosť“. Pápež Lev XIII. vo svojej odpovedi začína: „Pokojná a premocná Viktória, Kráľovná Spojeného Kráľovstva Britského a Írska i iných krajov, veľká Vládkyňa Indie...“

Výber z encyklík a búl[upraviť | upraviť zdroj]

  • Aeterni patris (1879) – odporúča filozofiu sv. Tomáša
  • Grande munus (1880) – sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda zaviedol pre celú cirkev
  • Supremi apostolatus (1883) – povzbudenie k úcte voči Panne Márii
  • Humanum genus (20. apríla 1884) – pápež v tejto encyklike odsúdil naturalizmus, resp. SLOBODOMURÁRSTVO a podobné sekty, ktoré vedú k heréze, gnosticizmu a deizmu.
  • Superiore anno (1884) – encyklika venovaná modlitbe sv. ruženca
  • Immortale Dei (1885) – poučuje o potrebe kresťanského zriadenia štátu
  • Octobri mense (1891) – upozorňuje na problémy cirkvi (útoky proti viere a mravom)
  • Rerum novarum (1891) – smernice ako riešiť robotnícku otázku. Sociálna encyklika, ktorá vzbudila najväčší ohlas v kresťanskom svete
  • Magnae Dei Matris (1892) – obnovovanie mariánskej úcty
  • Laetitiae sanctae (1893) – poukázanie na problémy vtedajšej spoločnosti
  • Orientalium dignitas (1894) – o východných cirkvách, ich právach a úctyhodnosti, odsúdenie latinizácie
  • Felicitate quadam (1897) – bula, ktorou Lev XIII. rozhodol o zjednotení františkánskych rodín pod jedným menom Ordo fratrum minorum (OFM) – Rehoľa menších bratov
  • Diuturni temporis (1898) – poďakovanie Panne Márii za jej ochranu, rekapitulácia svojho pontifikátu

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]



Predchodca:
Pius IX.
Pápežský znak Pápež
Lev XIII.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Pius X.