Libertarianizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Libertarián)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Libertarianizmus (angl. libertarianism, odvodené od lat. liber – slobodný) je označenie skupiny politických ideológií, ktoré nadväzujúc na klasický liberalizmus zdôrazňujú individualizmus odrážajúci sa v osobnej i ekonomickej slobode. Prívrženec libertarianizmu sa označuje ako libertarián.

Libertariánov spája skepticizmus voči autorite a štátnej moci, zvyknú sa však rozchádzať v otázkach odporu voči existujúcim politickým a hospodárskym systémom. Rôzne školy libertariánskeho myslenia ponúkajú množstvo názorov na legitímne funkcie štátnej a súkromnej moci, ktoré často vyžadujú obmedzenie alebo zrušenie donucovacích sociálnych inštitúcií.

Niektorí libertariáni sa zasadzujú za laissez-faire kapitalizmus a silnú ochranu majetkových práv (napríklad v oblasti pozemkov, infraštruktúry a prírodných zdrojov). Iní, predovšetkým libertariánski socialisti, sa snažia kapitalizmus a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov zrušiť v prospech ich spoločného alebo družstevného vlastníctva a riadenia, pričom súkromné vlastníctvo považujú za prekážku slobody. Ďalšie rozdelenie existuje medzi minarchistami a anarchistami. Kým minarchisti si myslia, že je potrebná minimálna centralizovaná vláda, anarchisti a anarchokapitalisti navrhujú úplné odstránenie štátu.

Pre odlišný politicko-filozofický vývoj v Spojených štátoch a Európe je definícia libertarianizmu pomerne široká. Zatiaľ čo v USA sa v súčasnosti označenie liberál uplatňuje výlučne vo význame egalitárneho liberalizmu, predovšetkým v strednej a východnej Európe, Juhoafrickej republike, Číne sa používa takmer v pôvodnom význame klasického liberalizmu.[1] Myšlienková základňa libertarianizmu tak zahŕňa predstaviteľov a pokračovateľov klasického liberalizmu, ako aj radikálne liberálne teórie minarchizmu, objektivizmu a anarchokapitalizmu.[2][3] Predovšetkým v americkom prostredí sa kvôli myšlienkovej blízkosti a spätému vývoju s Republikánskou stranou k libertariánom často zahŕňajú aj predstavitelia paleokonzervativizmu (napr. Ron Paul).

Pôvod a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Stretnutie Montpelerinskej spoločnosti v roku 1947 (vľavo Trygve J. B. Hoff, uprostred Ludwig von Mises)

Termín libertarianizmus bol prvýkrát preukázateľne použitý anglickým historikom a politickým komentátorom Williamom Belshamom v roku 1789 v eseji O slobode a nevyhnutnosti, ako antonymum k determinizmu.[4]

Slovo "libertarián" pôvodne označovalo obhajcu slobody (anglicky liberty, francúsky liberté), a to najmä v politickej a sociálnej oblasti. V priebehu druhej polovice 19. storočia začalo byť asociované s anarchizmom. Prvýkrát ho v tomto zmysle použil francúzsky libertariánsky komunista Joseph Déjacque v liste mutualistovi Pierre-Joseph Proudhonovi z roku 1857.[5] Déjacque neskôr tento termín použil aj pre svoju anarchistickú publikáciu Le Libertaire: Journal du Mouvement Social, ktorá bola vydávaná v New Yorku od 9. júna 1858 do 4. februára 1861.[6]  V polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia začal Sébastien Faure publikovať novú Le Libertaire, zatiaľ čo Tretia francúzska republika uzákonila tzv. lois scélérates ("zločinné zákony"), ktoré zakázali anarchistické publikácie vo Francúzsku. Libertariánstvo sa odvtedy opakovane využívalo ako synonymum pre anarchizmus.[7][8]

V 30. rokoch 20. storočia mnoho stúpencov Rooseveltovej politiky Nového údelu z radov amerických intelektuálov sami seba pokladali za liberálov, avšak nimi presadzované budovanie štátu blahobytu a zvyšovanie štátnych výdavkov na podporu opatrení namierených proti dôsledkom veľkej hospodárskej krízy bolo v protiklade s pôvodným liberalizmom. Termín liberál sa v priebehu 30. a 40. rokov zaužíval na pomenovanie stúpenca politiky Demokratickej strany, ktorého najbližším ekvivalentom v európskom kontexte je označenie sociálny demokrat.[9][pozn 1]

Ako synonymum klasického liberalizmu bol pojem libertarianizmus po prvý raz použitý v máji 1955 spisovateľom Deanom Russellom,[10] ktorý bol kolega amerického ekonóma a publicistu Leonarda Reada a sám klasický liberál. Následne začalo aj mnoho iných klasických liberálov označovať samých seba za libertariánov. Akademické označenie klasický liberalizmus odmietali používať, pretože sa domnievali, že to nie je vhodný pojem pre ich de facto modernú a pokrokovú politiku a taktiež nechceli byť asociovaní s liberalizmom Nového údelu, ktorý si spájali s vládnym vlastníctvom majetku a vládnou kontrolou nad osobami.[10] Osobnosťou najviac zodpovednou za popularizáciu slova libertarianizmus bol Murray Rothbard,[11] ktorý začal publikovať libertariánske práce v 60. rokoch. V priebehu nasledujúcich dvoch desaťročí sa pojem aj vďaka vplyvu Leonarda Reada[12] uplatnil v praxi a v roku 1972 vznikla Libertariánska strana. Niektorí zástancovia klasického liberalizmu sa ale s týmto pomenovaním nestotožnili, napr. Friedrich August von Hayek sa naďalej označoval za liberála alebo Ayn Randová, ktorá sa pokladala za radikálnu prokapitalistku.[1]

V akademickom prostredí libertarianizmus filozoficky etabloval Robert Nozick svojim dielom Anarchia, štát a utópia (1974), v ktorom rozvil lockovskú teóriu štátu, spravodlivosti a súkromného vlastníctva. Na poli ekonómie rozvíjala svoju činnosť Montpelerinská spoločnosť založená roku 1947 Hayekom. V roku 1946 Leonard Read založil Nadáciu pre ekonomické vzdelávanie (angl. Foundation for Economic Education), ktorá sa stala prvým libertariánskym think tankom v USA. Skupina rakúskych ekonómov založila roku 1982 Inštitút Ludwiga von Misesa (angl. Ludwig von Mises Institute). K významným libertariánskym think tankom patrí aj Cato Institute založený v roku 1974.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Je sporné, či pravicový, ľavicový a socialistický libertarianizmus predstavujú úplne odlišné ideológie a nielen variácie jednej a tej istej témy. Všetci libertariáni začínajú od koncepcie osobnej autonómie, z ktorej odvodzujú argumenty v prospech občianskych slobôd a redukcie alebo eliminácie štátu.

Pravicový libertarianizmus[13] sa vyvinul v Spojených štátoch v polovici 20. storočia a je najpopulárnejšou koncepciou libertarianizmu v tomto regióne.[14] Táto odnož libertarianizmu sa bežne označuje ako pokračovanie alebo radikalizácia klasického liberalizmu.[15] Praví libertariáni si vážia sociálne inštitúcie, ktoré presadzujú podmienky kapitalizmu a odmietajú inštitúcie, ktoré fungujú v opozícii voči týmto inštitúciám. Anarchokapitalisti sa snažia o úplné odstránenie štátu v prospech súkromne financovaných bezpečnostných služieb, zatiaľ čo minarchisti obraňujú "nočné strážne štáty", ktoré udržiavajú len tie funkcie vlády, ktoré sú potrebné na udržanie podmienok kapitalizmu.

Kritici ako napríklad Corey Robin opisujú pravý libertarianizmus ako fundamentálne reakcionársku konzervatívnu ideológiu spojenú s tradičnejšími konzervatívnymi myšlienkami či cieľmi snahou presadzovať hierarchickú moc a hierarchické spoločenské vzťahy:[16]

Konzervativizmus teda nie je oddanosť obmedzenému štátu a slobode, či skepsa voči zmenám, viera v postupnú reformu alebo politika cnosti. Tieto môžu byť vedľajšími produktmi konzervativizmu, jedným alebo viacerými jeho historicky špecifickými a stále sa meniacimi spôsobmi vyjadrovania. Ale nie sú to účely, ktoré mu vdychujú život. Konzervativizmus takisto nie je provizórnou fúziou kapitalistov, kresťanov a bojovníkov, pretože táto fúzia je vyvolaná silnejšou silou - opozíciou voči oslobodeniu mužov a žien z okov ich nadriadených, a to najmä v súkromnej sfére. Takýto názor sa môže zdať na míle vzdialený od libertariánskej obhajoby voľného trhu, ktorá zvykne oslavovať atomistického a autonómneho jednotlivca. Ale nie je. Keď libertarián pozerá na spoločnosť, nevidí izolovaných jednotlivcov; vidí súkromné, často hierarchické, skupiny, kde otec riadi svoju rodinu a majiteľ svojich zamestnancov.

Ľavicový libertarianizmus zahŕňa tie libertariánske presvedčenia, ktoré tvrdia, že prírodné zdroje Zeme patria podľa rovnostárskych princípov každému, a teda buď nesmú byť vlastnené vôbec, alebo vlastnené kolektívne. Súčasní ľavicoví libertariáni ako Hillel Steiner, Peter Vallentyne, Philippe Van Parijs, Michael Otsuka a David Ellerman sa domnievajú, že privlastnenie pozemkov musí pre ostatných nechať "rovnako dobrý dostatok", alebo musí byť zdanené spoločnosťou, aby sa tým kompenzovali vylučujúce účinky súkromného majetku. Libertariánski socialisti (sociálni a individualistickí anarchisti, libertariánski marxisti, výboroví komunisti, Luxemburgisti a DeLeonisti) podporujú užívacie právo a socialistické ekonomické teórie vrátane komunizmu, kolektivizmu, syndikalizmu a mutualizmu. Kritizujú štát za to, že pôsobí ako obhajca súkromného vlastníctva a veria, že kapitalizmus zahŕňa mzdové otroctvo.

Predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi dôležitých, ale ideovo nejednotných, predstaviteľov libertarianizmu patria ekonómovia chicagskej (Milton Friedman) a rakúskej školy (Murray Rothbard, Ludwig von Mises, Leonard Read, Friedrich August von Hayek), americký politik Ron Paul (s republikánskou platformou Tea Party), filozof Robert Nozick, spisovateľka a filozofka Ayn Randová. Za tzv. ľavicového libertariána sám seba považuje anarchosyndikalista Noam Chomsky.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V politickej filozofii sa dnes tento liberalizmus označuje ako egalitárny liberalizmus (resp. sociálny, rovnostársky liberalizmus).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b BOAZ, David. Libertarianism : A Primer. [1998]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Libertarianismus. In: KRIEGER, Joel (ed.). Oxfordský slovník světové politiky. Praha : Ottovo nakladatelství, 2000. 1090 s. ISBN 80-7181-463-6. s. 426-427. (po česky)
  3. Libertalianismus. In: MILLER, David (ed.). Blackwellova encyklopedie politického myšlení. Brno : Vzdělávací nadace Jana Husa, 1995. ISBN 8085617471. s. 243-244. (po česky)
  4. BELSHAM, William. Essays, Philosophical, Historical, and Literary. Poultry : C. Dilly, 1789. p. 11. (po anglicky)
  5. DÉJACQUE, Joseph. De l'être-humain mâle et femelle Lettre à P.J. Proudhon [online]. [Cit. 2017-11-29]. Dostupné online.
  6. MOUTON, Jean Claude. Le Libertaire, Journal du mouvement social [online]. joseph.dejacque.free.fr, [cit. 2017-11-29]. Dostupné online.
  7. NETTLAU, Max; BECKER, Heiner; ISCA, Ida Pilat. A short history of anarchism. London : Freedom Press, 1996. OCLC: 37529250. Dostupné online. ISBN 0900384891. (English)
  8. WARD, Colin. Anarchism: A Very Short Introduction. [s.l.] : OUP Oxford, 2004-10-21. Google-Books-ID: kksrWshoIkYC. Dostupné online. ISBN 9780192804778. (po anglicky)
  9. NOVÁK, Miroslav et al. Úvod do studia politiky. Praha : Sociologické nakladatelství, 2011. 783 s. ISBN 8074190520. s 102-103. (po česky)
  10. a b TUCKER, Jeffrey A.. Where Does the Term “Libertarian” Come From Anyway? | Jeffrey A. Tucker. Foundation for Economic Education, 2016-09-15. Dostupné online [cit. 2017-11-29]. (po anglicky)
  11. CANTOR, Paul. The Invisible Hand in Popular Culture: Liberty Vs. Authority in American Film and TV, 2012. [s.l.] : University Press of Kentucky. S. 353, č. 2.
  12. READ, Leonard E. Neither Left Nor Right. In The Freeman. January 1956.
  13. GOODWAY, David. Anarchist Seeds Beneath the Snow: Left-Libertarian Thought and British Writers from William Morris to Colin Ward. Liverpool : Liverpool University Press, 2006. S. 4.
  14. CARLSON. [s.l.] : [s.n.], 2012. Dostupné online. S. 1007.
  15. BOAZ, David. Libertarianism: A Primer. [s.l.] : Free Press. S. 22-26.
  16. ROBIN, Corey. The Reactionary Mind: Conservativsm From Edmund Burke to Sarah Palin. [s.l.] : Oxford University Press, 2011. ISBN 0199793743. S. 15-16.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]