Lichas (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Herakles a Lichas, autor:Antonio Canova

Lichas (starogr. Λίχας – Lichas) je v gréckej mytológii posol hrdinu Herakla, ktorý splnením poverenej úlohy privodil jeho i vlastnú smrť.[1][2]

Herakles po dobytí Oichalie, mesta svojho nepriateľa Euryta, poslal Licha k svojej manželke Déianeire, ktorá bola v tom čase u trachinského kráľa Kéyka, aby jej oznámil svoj skorý príchod. Lichas priviedol so sebou aj zajatcov, medzi ktorými bola aj Eurytova dcéra Iola, bývala Heraklova láska.[1]

Príchod Ioly Déianeiru veľmi rozrušil, bála sa totiž, že ju Herakles kvôli nej opustí. Keď premýšlala ako tomu zabrániť, spomenula si na umierajúceho Kentaura Nessa, ktorý jej kedysi poradil, aby si nabrala jeho krvi, lebo má čarovnú moc. Keby vraj Herakles niekedy zatúžil po inej žene, stačí keď ňou natrie z vnútornej strany jeho plášť a keď si ho oblečie, opäť k nej zahorí láskou. Bola to však Kentaurova pomsta, lebo mal krv otrávenú jedom z Heraklovho šípu a chcel, aby Heraklovi spôsobila nezhojiteľnú bolesť.[1][3] Déianeira požiadala teda Licha, aby zaniesol Heraklovi truhlicu s plášťom, v ktorom má priniesť ďakovnú obeť bohom za víťazstvo. Lichas jej želanie splnil a čoskoro sa začala napĺňať Kentaurova pomsta.[4] Otrávená krv prenikla do Heraklovho tela a spôsobila mu neznesiteľné muky. Keď zazrel Licha, ktorý mu osudný plášť priniesol, chytil ho za nohy a za ruky a hodil ho do mora, kde sa utopil.[5][2]

Nešťastný Heraklov posol Lichas sa po páde do vĺn premenil na malý skalnatý ostrov.[5][6] Nachádza sa pri pobreží Eubóie a dodnes ho nazývajú Lichas.[2] Podľa starovekých autorov sa pri ňom námorníci neodvážili pristáť, lebo verili, že v jej kameňoch ešte Lichas žije.[7][2]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Apollodoros, Bibliotheca, 2,7,7.
  2. a b c d Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 273.
  3. Diodoros, Bibliotheca historia, 4,38,1.
  4. Diodoros, Bibliotheca historia, 4,38,2.
  5. a b Hyginus, Fabulae 36.
  6. Strabón, Geographica 9,4,4.
  7. Ovidius, Metamorphoses, 9,216-229.