Lidija Vladimirovna Litviaková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Lidija Vladimirovna Litviaková
Lidija Vladimirovna Litviaková
Osobné informácie
ŠtátZSSR
Narodenie18. august 1921
Moskva, Ruská SFSR (dnešné Rusko)
Úmrtie1. august 1943 (21 rokov)
neďaleko osady Koževňa (pri obci Dmitrovka), Stalinská (dnes Donecká) oblasť, Ukrajinská SSR, ZSSR (dnešná Ukrajina)
Zostrely
Potvrdené zostrely5 (1× Ju 88A-4, 2× Bf 109, 1× Ju 88, 1× Bf 109G-6) + 4 v spolupráci (1× Ju 88, 1× Bf 109G-2, 1× balón, 1× Bf 109)
Vyznamenania
Hrdina Sovietskeho zväzu
Rad Lenina
Rad červenej zástavy
Rad červenej hviezdy
Rad Vlasteneckej vojny I. stupňa
Odkazy
Spolupracuj na Commons Lidija Vladimirovna Litviaková

Lidija Vladimirovna Litviaková (rus. Лидия Владимировна ЛитвякLidija Vladimirovna Litviak; * 18. august 1921, Moskva – † 1. august 1943, neďaleko osady Koževňa (pri obci Dmitrovka)), známa tiež pod prezývkami „Lilija“,[pozn. 1] „Biela ľalia zo Stalingradu“ alebo „Biela ruža zo Stalingradu“, bola sovietska stíhacia pilotka počas druhej svetovej vojny. Stala sa jediným a dodnes neprekonaným ženským leteckým esom. Dlhé roky rôzne pramene uvádzali, že dosiahla minimálne 12 zostrelov nepriateľských lietadiel. Na základe archívnych materiálov sa však podarilo doložiť 5 zostrelov. Keď sa 1. augusta 1943 nevrátila z bojového letu nad Donbasom, vznikli pochybnosti, či nedezertovala na nemeckú stranu. Na dlhé desaťročia tak bolo jej meno vymazané z dejín. Až v roku 1979 sa podarilo identifikovať jej pozostatky a oficiálne sa potvrdilo, že zahynula vo vzdušnom boji. Osobu Lidije Litviakovej sprevádzajú mnohé legendy, polopravdy či snahy o zveličovanie jej beztak významných vojenských úspechov. Rovnako ako viaceré udalosti jej života i okolnosti jej smrti nie sú dodnes úplne objasnené.[2]

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Mladosť[upraviť | upraviť kód]

Narodila sa vo štvrtok 18. augusta 1921 v Moskve do ruskej rodiny. Otec Vladimir Leontievič Litviak pracoval ako železničiar a matka Anna Vasilievna Litviaková bola predavačkou. Lidija prežila spolu so svojím mladším bratom Jurijom šťastné detstvo v starom dome na ulici Novoslobodskaja. Od mlada ju priťahovalo letectvo, a tak už vo veku 14 rokov vstúpila do Sverdlovského aeroklubu mesta Moskvy napriek tomu, že minimálny vek na prijatie bol 16 rokov. V 15 rokoch po prvýkrát sama pilotovala dvojplošník Polikarpov U-2. Následne na nejaký čas z dnes už neznámych dôvodov odišla od letectva, prihlásila sa do kurzov pre geológov a vydala sa na výpravu na ďaleký ruský sever. Neskôr sa opäť vrátila k lietaniu.[1][3]

Podľa viacerých zdrojov mal byť v roku 1937 Lidijin otec, Vladimir Litviak, na udanie zatknutý a neskôr popravený ako „nepriateľ pracujúceho ľudu“. K tejto skutočnosti síce neexistuje žiaden overený dôkaz, a tak nie je úplne isté, či sa naozaj stal obeťou stalinských represií, hoci pravdepodobne áno. S istotou však možno na základe dostupných prameňov konštatovať len to, že v roku 1937 bol zatknutý a odvtedy sa o Vladimirovi Litviakovi už nikde nič neuvádza.[1][3][4]

Lidija sa stratu otca snažila po celý život starostlivo utajovať, pretože sa oprávnene obávala, že by to mohlo mať zlé dôsledky na jej leteckú kariéru. V novembri 1939 úspešne absolvovala kurz v Taganskom aeroklube mesta Moskvy a ako jednu z najlepších letkýň ju poslali do Chersonskej školy letcov-inštruktorov OSOAVIACHIM-u,[pozn. 2] ktorú úspešne ukončila v máji 1940. Spolu s Lidijou kurz navštevovala aj istá Jekaterina Vasilievna Budanovová, s ktorou sa spriatelila. V zdrojoch sa však nešpecifikuje dôvod, prečo školu letcov-inštruktorov absolvovala práve vo vzdialenejšom Chersone na južnej Ukrajine a nie v Moskve. Existujú len ničím nepodložené informácie, že tak urobila z dôvodu straty otca v období stalinských čistiek. Od júla 1940 Lidija pôsobila ako letec-inštruktor v Proletárskom aeroklube mesta Moskvy. V roku 1940 tiež ukončila strednú školu. K obdobiu jej pôsobenia ako leteckej inštruktorky v aeroklube sa často uvádza, že napriek svojmu mladému veku stihla do začiatku vojny vyškoliť 45 nových letcov. Ide však o neoverenú a pravdepodobne nepravdivú informáciu.[6][7][8][1][3]

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť kód]

Potom, čo v júni 1941 začalo Nemecko s inváziou do Sovietskeho zväzu, sa Lidija rozhodla, že svoju vlasť bude brániť ako stíhací pilot a dobrovoľne požiadala o vstup do sovietskych vzdušných síl,[pozn. 3] čo ale kompetentné orgány odmietli, kvôli jej údajnej neskúsenosti. Sovietske letectvo bolo pritom v tom čase nútené nasadzovať množstvo neskúsených pilotov, ktorí mali nalietaných iba niekoľko letových hodín. Hlavný dôvod jej neprijatia spočíval v tom, že v ZSSR vtedy neexistovali ženské letecké jednotky, ktoré neboli ani v iných krajinách sveta. Situácia sa zmenila až v októbri 1941, kedy Marina Michajlovna Raskovová[pozn. 4] dostala povolenie organizovať ženské letecké útvary a hľadala iba skúsené pilotky. Lidija Litviaková nemala dostatočný počet nalietaných hodín, a tak tajne upravila záznamy v svojom letovom denníku. V chaotickej atmosfére prvých vojnových mesiacov jej údaje nikto nepreveroval a v piatok 10. októbra 1941 nakoniec vstúpila do Červenej armády. Odišla do Engelskej vojenskej leteckej školy pilotov, kde absolvovala výcvik na stíhacie lietadlá Jakovlev Jak-1.[pozn. 5][7][8]

Po úspešnom ukončení školy ju vo februári 1942 pridelili do ženského 586. stíhacieho leteckého pluku (rus. 586-й истребительный авиационный полк586-j istrebiteľnyj aviacionnyj polk; skratka: rus. 586-й ИАП586. IAP), jedného z troch ženských leteckých plukov sformovaných počas vojny. Od leta 1942 pluk pôsobil z letiska Razbojščina v okolí Saratova ako súčasť systému protivzdušnej obrany mesta. Príslušníčky 586. IAP v tomto období sprevádzali aj dopravné lietadlá k frontovej línii a pozvoľna zbierali prvé bojové skúsenosti. V tom čase práve začínala aj bitka o Stalingrad.[6]

Dňa 10. septembra 1942 prišla ako súčasť posíl k 437. stíhaciemu leteckému pluku, ktorý pôsobil v oblasti Stalingradu, skupina pilotiek od 586. pluku. Medzi nimi bola aj Lidija Litviaková. Výzbroj 437. IAP v tom období síce tvorili stíhačky Lavočkin La-5, na ktoré sa pluk prezbrojil z typu LaGG-3 v priebehu júla a augusta 1942, ale ženy prileteli na strojoch Jak-1. Pilotky vytvorili u 437. pluku aj čisto ženský stíhací roj (rus. звеноzveno), ale nakoniec kvôli ťažkému zraneniu veliteľky a ochoreniu ďalšej letkyne zostali iba Lidija Litviaková a Jekaterina Budanovová. Lidija sa zapojila do leteckej vojny nad Stalingradom a už v nedeľu 13. septembra sa z jednej štvrtiny podieľala na zostrelení nemeckého bombardéra Junkers Ju 88 v oblasti letiska Gumrak (dnes sa tu nachádza Medzinárodné letisko Volgograd). Litviaková letela na stíhačke Jak-1 (biela 02). Staršie zdroje uvádzajú, že v tento deň mala Lidija zostreliť aj stíhačku Messerschmitt Bf 109, ktorú predtým poškodila Raisa Vasilievna Beľajevová. Bf 109 malo pilotovať nemecké letecké eso Erwin Meier, ktorý bol vraj trojnásobným držiteľom Železného kríža alebo dokonca Rytierskeho kríža. K tejto udalosti sa viaže často citovaná príhoda, v ktorej sa nemecký pilot zachránil z horiaceho lietadla na padáku a na zemi sa vzdal sovietskym vojakom. Následne požiadal o stretnutie so sovietskym stíhačom, ktorý ho zostrelil. Keďže dopadol v blízkosti letiska 437. IAP, rozhodli sa mu vraj splniť jeho zvláštne prianie a vzali ho na letisko. Namiesto muža mu však predstavili mladú atraktívnu svetlovlasú ženu. Nemecký pilot sa cítil dotknutý, že ho urazili takýmto žartíkom, ale potom, keď mu Litviaková podrobne opísala súboj, ktorého sa zúčastnila, musel Meier uznať, že nikto s výnimkou pilota, ktorý ho zostrelil, nemohol poznať také podrobnosti. Litviaková vedela zo školy nemecky, a tak sa s prekvapeným pilotom Luftwaffe vedela dorozumieť. K tejto udalosti ale neexistujú žiadne úradné dokumenty ani fotografie. Sovietske archívne materiály pripisujú Litviakovej v tento deň iba spomínaný štvrtinový podiel na zostrelení bombardéra Ju 88. Luftwaffe však 13. septembra 1942 skutočne stratila desiatnika (Unteroffizier) Erwina Meiera z 2. letky Stíhacej eskadry 53 (2. Staffel des Jagdgeschwaders 53, 2./JG 53), ktorý letel na Bf 109G-2 (W.Nr. 13556; čierna 8). Meier mal vtedy oficiálne priznaných 11 zostrelov a jeho skutočným premožiteľom bol kapitán Gerasim Vladimirovič Kriukov od 520. IAP. Podľa archívnych materiálov Kriukov zostrelil Bf 109 v oblasti dva kilometre východne od Prolejskoj o 10:05 hod.[7][8]

Vojenská knižka Lidije Litviakovej

Dňa 27. septembra Lidija letela na Jaku-1 (biela 02) ako číslo samotného veliteľa 437. IAP majora Maxima Semionoviča Chvostikova. Chvostikov bol zasiahnutý paľbou nemeckých strelcov potom, čo dostihli formáciu piatich bombardérov Ju 88 s ochranou stíhačiek Bf 109. Lidiji sa podarilo vymanévrovať jeden z dotieravých messerschmittov a vzápätí paľbou na vzdialenosť necelých 30 metrov zničila Ju 88. Následne zostrelila spolu s Raisou Beľajevovou jeden Bf 109. Bombardér, ktorý zostrelila Litviaková, sa zrútil na nemeckej strane frontu a pravdepodobne šlo o Ju 88A-4 (W.Nr. 3517) zo stavu 5. letky Bojovej eskadry 76 (5. Staffel des Kampfgeschwaders 76, 5./KG 76). Stíhací messerschmitt, ktorý zostrelila Litviaková spolu s Beľajevovou, bol konkrétne Bf 109G-2 (W.Nr. 14221). Pravdepodobne ho pilotoval Horst Loose zo 4./JG 52, ktorý pritom zahynul.[7]

Od októbra 1942 Lidija slúžila u elitného 9. gardového stíhacieho leteckého pluku (rus. 9-й гвардейский истребительный авиационный полк9-j gvardejskij istrebiteľnyj aviacionnyj polk; skratka: rus. 9-й ГвИАП9. GvIAP), ktorému velil podplukovník Lev Ľvovič Šestakov, letecké eso a veterán zo španielskej občianskej vojny. Lidija absolvovala spoločne s ostatnými najskôr 58 bojových letov nad priestorom mesta Žitkur a sprevádzala dopravné lietadlá, ktoré vozili materiál na front. Podľa archívnych materiálov bola Lidija zaradená do skupiny „voľných lovcov“ 9. GvIAP a uskutočnila s nimi päť bojových letov a zúčastnila sa piatich leteckých súbojov. U 9. GvIAP lietala do 8. januára 1943, kedy ju spolu s Jekaterinou Budanovovou pridelili k 296. IAP, ktorý bol tiež vyzbrojený lietadlami Jak-1. Pluk bol v tom čase dislokovaný na letisku Kotelnikovo pri Stalingrade a velil mu major Nikolaj Ivanovič Baranov.[7][6]

Vo štvrtok 11. februára 1943 Lidija letela na Jaku-1 (červená 32) a nad osadou Veselij zostrelila Bf 109. V nemeckých záznamoch však žiadna strata nefiguruje. Podľa starších zdrojov zostrelila v tento deň až dve lietadlá. Malo sa tak stať, keď spolu ďalšími tromi pilotmi 296. pluku natrafili na formáciu 16 strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 Stuka sprevádzaných 13 stíhačkami Focke-Wulf Fw 190, ktoré smerovali na Rostov nad Donom. Litviaková najprv údajne zaútočila na vedúci bombardér, ktorý explodoval. Následne sa mala pridať k veliteľovi 3. letky (rus. эскадрильяeskadriľa) nadporučíkovi (rus. старший лейтенантstaršij lejtenant) Alexejovi Frolovičovi Solomatinovi a s ním zostreliť jeden Fw 190. Archívne materiály však tieto informácie nepotvrdzujú. V tomto období mala byť Lidija tiež zostrelená a prinútená pristáť na nepriateľskom území. Zachrániť ju mal pilot bojového lietadla Iliušin Il-2, ktorý svojou paľbou zahnal nemeckú pechotu, následne pristál, vzal Lidiju do kabíny a opäť vzlietol. V oficiálnych záznamoch sa k tejto udalosti nič podobné neuvádza.[7][6]

Dňa 17. februára 1943 Lidija získala za svoje úspechy Rad červenej hviezdy. Dňa 5. marca ju povýšili do hodnosti podporučíka (rus. младший лейтенантmladšij lejtenant), prvej dôstojníckej hodnosti. V piatok 18. marca sa 296. stíhací letecký pluk premenoval na 73. gardový stíhací letecký pluk. Gardové útvary mali oproti ostatným viaceré výhody, ktoré spočívali hlavne v prednostnom zásobovaní, najmodernejšej výzbroji a vyššom plate pre všetkých príslušníkov jednotky.[6]

V pondelok 22. marca 1943 Lidija Litviaková spolu s piatimi ďalšími pilotmi vzlietla na poplach proti 12 bombardérom Ju 88, ktoré leteli k Rostovu nad Donom. Pri útoku na formáciu nemeckých bombardérov sa jej podarilo zostreliť jeden Ju 88, ale junkersom vzápätí priletelo na pomoc šesť stíhačiek Bf 109. Nastal súboj, v ktorom bola Lidija ťažko ranená. S rozstrieľaným Jakom-1 (žltá 44) sa jej však podarilo vrátiť späť na domovské letisko. Pravdepodobným premožiteľom Litviakovej bol šikovateľ (Feldwebel) Josef Schütte, jedno z najúspešnejších es II. skupiny (Gruppe) eskadry JG 3 (II./JG 3), ktorý si v oblasti západne od Rostova nárokoval zostrel Jaku-1. Lidija ale mala vážne zranenia a úplne vyčerpanú ju odviezli do nemocnice. Po prepustení z nemocnice odchádza do Moskvy, kde už predtým podpísala, že sa mesiac bude liečiť doma. Už po týždni sa však vrátila späť k svojej jednotke.[6][7][10]

Znovu začína lietať a v stredu 5. mája 1943 si ešte nie celkom zdravá doslova vynúti povolenie k bojovému letu. So svojím Jakom-1 (žltá 44) vzlietla spolu s ďalšími pilotmi k ochrane strmhlavých bombardérov Petľakov Pe-2. Počas letu na nich zo slnka zaútočili Bf 109. Lidija si v priestore južne od Stalina (dnes Doneck na východnej Ukrajine) nárokuje zostrel jedného z nich. Nemecké záznamy však ani v tomto prípade stratu neevidujú. Z tohto letu sa Lidija vrátila značne vyčerpaná a na ďalšie ju už nepustili.[6] V tomto období sa Lidija údajne zamilovala do Alexeja Solomatina, veliteľa jednej letky u 73. GvIAP. Za Alexeja sa vraj čoskoro vydala, ale neexistuje o tom žiaden doklad.[7]

Dňa 6. mája 1943 sa z bojového letu nad Donbasom nevrátil veliteľ pluku podplukovník Nikolaj Baranov. Zahynul vo vzdušnom boji proti presile Bf 109 nad obcou Alexejevo-Orlovka (dnes súčasť mesta Šachťorsk v Doneckej oblasti).[11][pozn. 6] Novým veliteľom 73. GvIAP sa stal plukovník Ivan Vasilievič Golyšev.[6] V polovici mája priletel 73. GvIAP na letisko Gukovo, kde už bol dislokovaný aj 31. GvIAP. Dňa 21. mája sa kapitán Alexej Solomatin vracal s poškodeným lietadlom z bojového letu a v dôsledku zranení či poruchy lietadla nezvládol núdzové pristátie. Jeho Jak-1 sa pred očami všetkých prítomných prevrátil a rozbil o zem. Solomatin zhorel vo vraku lietadla. V tom čase mal oficiálne potvrdených 13 zostrelov nepriateľských lietadiel.[12]

Koncom mája začal nepriateľ na frontovom úseku, ktorý sa nachádzal v operačnom priestore 73. GvIAP, používať priviazaný balón na korekciu delostreleckej paľby. Vďaka dobre odvedenej práci pozorovateľov z balóna bola nemecká delostrelecká paľba nezvyčajne presná a sovietskym vojskám spôsobovala ťažké straty. Balón chránilo protilietadlové delostrelectvo a hliadkujúci stíhači. Viacero pokusov o jeho zostrelenie sa skončilo neúspechom. Lidija sa vraj dobrovoľne prihlásila k útoku na tento balón a na jeho zničenie mala vlastný plán, ktorý po schválení aj uskutočnila. V pondelok 31. mája 1943 si vyberá tú časť dňa, kedy slnko svieti z hĺbky nepriateľského územia. Spočiatku letí pozdĺž frontovej línie na sever, následne sa otočí na západ a front preletí v miestach, kde je slabá protilietadlová obrana a prenikne hlboko nad nepriateľské územie. Potom svoj Jak-1 spustí z výšky na maximálnu rýchlosť a zo strany od slnka, a navyše z nemeckej strany frontu, zaútočí na balón a zasiahne ho. Obsluhy protilietadlových diel, ktoré balón bránili, nestihli zareagovať. Podľa úradných dokumentov Lidija v skutočnosti vzlietla k útoku na nemecký pozorovací balón nad obcou Pokrovskoje spolu s podporučíkom Ivanom Ivanovičom Borisenkom, ktorý po Lidijinom útoku zasiahnutý balón dorazil. Jeho trosky potom dopadli na zem pri východnom okraji dediny Troickoje.[6][7]

Niekedy v tomto období začal 73. GvIAP dostávať nové lietadlá Jakovlev Jak-1B, ktoré mali výkonnejší motor. Ďalšou zmenou bol polokvapkovitý prekryt kabíny a znížená zadná časť trupu, vďaka čomu mali piloti výrazne lepší výhľad do zadnej polosféry. U strojov však naďalej pretrvávali problémy s nedostatočnom pevnosťou konštrukcie a výkonnostne zaostávali za nemeckými Messerschmittmi Bf 109.[7]

V piatok 16. júla 1943 Lidija vzlietla so svojím Jakom-1B (biela 23) a piatimi ďalšími pilotmi k ochrane lietadiel Il-2. Počas letu k cieľu natrafila šestica sovietskych stíhačov na skupinu 20 bombardérov Ju 88 sprevádzaných šiestimi Bf 109. Nastal urputný vzdušný boj, v ktorom bola Lidija nakoniec zostrelená a podľa niektorých zdrojov sa zachránila na padáku. V skutočnosti však so svojím lietadlom núdzovo pristála „na brucho“ v oblasti 700 – 900 metrov od prednej línie frontu, severozápadne od dediny Darievka. Záchrannému tímu sa ju potom v noci podarilo bezpečne evakuovať aj s poškodeným lietadlom. Lidiju s najväčšou pravdepodobnosťou zostrelil nadporučík (Oberleutnant) Emil Bitsch z 8./JG 3, ktorý vtedy patril k najúspešnejším esám Luftwaffe. Staršie pramene uvádzajú, že pri tomto bojovom lete mala Litviaková zostreliť aj jeden Ju 88, jeden Bf 109G a ďalší messerschmitt mala poškodiť. Archívne materiály tieto tvrdenia nepotvrdzujú.[7][6]

O tri dni neskôr bola zostrelená aj Litviakovej najlepšia priateľka Kaťa Budanovová. Nad dedinou Novokrasnovka sa ocitla v boji proti dvom Bf 109G: „Obyvatelia dediny Novokrasnovka vo Vorošilovgradskej oblasti sledovali boj s úzkosťou. Stíhačka s červenými hviezdami sa nakoniec prevrátila a úplne neriadená začala padať. Potom skĺzla po krídle a vyrovnala let, ale krídlo začali olizovať jazyky plameňov. Lietadlo kĺzalo k poľu na okraji dediny, ktoré bolo zbrázdené okopmi a krátermi. Po dosadnutí zapadlo jedno koleso do krátera a lietadlo sa prevrátilo. Kolchozníci s veľkými ťažkosťami vytiahli smrteľne raneného pilota z horiaceho pilotného priestoru. Staršia žena otrela krv z Katinej tváre, rozopla golier leteckej kombinézy a vytiahla legitimáciu, z ktorej sa dozvedela, že ide o Jekaterinu Vasilievnu Budanovovú. Dedinčania jemne zdvihli pilotkino telo a doniesli ju do najbližšej chalupy. Tu, na kraji dediny, potom Kaťu s vojenskými poctami pochovali.“[13] Pravdepodobným premožiteľom Budanovovej bol nadporučík Emil Bitsch z 8./JG 3, ktorý pred troma dňami zrejme zostrelil aj Litviakovú, alebo šikovateľ Georg Schwientek zo stavu 2./JG 52. Budanovová má na základe archívnych materiálov oficiálne potvrdené tri zostrely nepriateľských lietadiel. Staršie pramene jej však pripisovali až 11 zostrelov (šesť samostatných a päť v spolupráci).[14] Pre Lidiju Litviakovú to bola po smrti Alexeja Solomatina ďalšia ťažká strata. Ešte v ten večer si nárokuje zostrel Bf 109, ale v nemeckých záznamoch žiaden neevidujú. Jeden Bf 109G-6 (W.Nr. 20005) z 5./JG 3 sa však vrátil z bojového letu s poškodeniami na 40%. Litviaková letela na stroji Jak-1B (biela 23).[7]

Sovietski vojaci prekračujú rieku Mius, leto 1943

V stredu 21. júla 1943 Litviaková letí vo svojom Jaku-1B (biela 23) vo štvorici ako číslo veliteľa pluku Ivana Golyševa. Napadlo ich 12 stíhačiek Bf 109. Na Golyševa úporne dotierajú štyria nemeckí stíhači a snažia sa ho obkľúčiť. Lidija medzitým kľučkuje pod paľbou troch strojov. Napriek tomu sa snaží chrániť svojho veliteľa, ale nemeckí stíhači sú vynikajúci a sily príliš nerovné. Golyševa nakoniec nad priestorom osady Krinički zasiahnu a jeho Jak-1B začína horieť. Pilot nasmeroval svoje lietadlo do postavenia nepriateľskej batérie pri dedine Arťomovka a zahynul.[15][16] Nemeckí letci zasiahli aj Litviakovú a jej rozstrieľané lietadlo padá k zemi. Lidiji sa však tesne nad zemou podarilo stroj vybrať z neovládaného pádu a doletieť s ním nad vlastné územie, kde núdzovo pristála „na brucho“ asi pol kilometra od dediny Novikovka. Niekedy sa uvádza, že Litviakovú v tento deň zostrelil kapitán (Hauptmann) Paul Stolte zo 6./JG 3. V nasledujúci deň je Lidija za svoju úspešnú bojovú činnosť vyznamenaná Radom červenej zástavy.[6]

U svojho pluku bolo Lidija veľmi obľúbenou najmä kvôli svojej obetavosti, ochote vždy pomôcť, neustálej pripravenosti ísť do každého boja, zodpovednosti a spoľahlivosti. V tom čase bola Litviaková už pomerne známou osobnosťou, o ktorej často písala nielen sovietska tlač. Povesť o statočnej žene sa veľmi rozšírila. Pritom všetkom naďalej zostávala skromným dievčaťom.[6]

Na prelome júla a augusta 1943 prebiehali v oblasti rieky Mius ťažké boje medzi sovietskymi jednotkami a nemeckou 6. armádou. Podobne ako inde aj tu boli pozemné boje úzko späté s činnosťou letectva. V sobotu 31. júla sa Lidija so svojím Jakom-1B (biela 23) z jednej tretiny podieľala na zostrelení Bf 109. V nedeľu 1. augusta 1943 Lidija Litviaková vzlietla s lietadlom Jak-1B (biela 23) v zostave deviatich strojov 73. GvIAP k ochrane vlastných pozemných jednotiek v oblasti dedín Marinovka a Stepanovka v Stalinskej (dnes Doneckej) oblasti. V tomto priestore nastal urputný vzdušný boj s nemeckými lietadlami:

Medzi 10:40 až 11:50 hod. deväť Jak-1 vedených gardovým starším lejtenantom Domninom vo výške 4 500 metrov natrafilo na 30 Ju 88 a 18 Bf 109. Pustili sa do súboja s „messermi“. Gardový starší seržant Jevdokimov zostrelil jeden Bf 109. Gardový starší seržant Meľnickij pozoroval pád jedného Jaku-1 asi 4 – 5 km východne od Marinovky. Gardový mladší lejtenant Litviaková, gardový mladší lejtenant Borisenko a gardový seržant Tabunov viedli boj s 12 Ju 88. Borisenko zapálil jeden Ju 88 a neskôr núdzovo pristál v Darievke. Litviakovú aj Tabunova stratil v momente útoku na nemecký bombardér. Vo vzdialenosti 1 km severovýchodne od Marinovky pozoroval pád jedného Jaku-1, ktorý po dopade na zem explodoval. Gardový seržant Tabunov vo dvojici s gardovým mladším lejtenantom Litviakovou boli napadnutí 4 Bf 109 zo strany slnka. Prvý útok sa podarilo Tabunovovi odraziť, druhý útok sa mu už nepodarilo odraziť a videl, ako „messery“ zostrelili Litviakovú, ktorá dopadla v oblasti 2 km severovýchodne od Marinovky. Potom Tabunov pokračoval v boji spoločne s Borisenkom, ale z dôvodu nedostatku paliva sa od neho odpútal a vykonal núdzové pristátie na letisku Barilokrepinskaja. Po natankovaní sa vrátil k svojej jednotke. Gardový starší seržant Jevdokimov sa z letu nevrátil. Jevdokimov sa vrátil 2. augusta potom, čo musel núdzovo pristáť na letisku Novošachtinsk.
– z bojového hlásenia veliteľstva 6. gardovej stíhacej leteckej divízie[2]

Keď sa rotný (rus. старший сержантstaršij seržant) Alexandr Stepanovič Jevdokimov vrátil späť k svojej jednotke, potvrdil, že Litviakovej lietadlo bolo zasiahnuté a klesalo v danej oblasti. Pilot Ivan Borisenko si na tento bojový let spomínal: „Lilija si Messerschmitty Bf 109, ktoré zabezpečovali stíhaciu ochranu nemeckým bombardérom, proste nevšimla. Niekoľko z nich sa na ňu spustilo a keď ich uvidela, otočila svoj stroj, aby sa s nimi stretla. Potom všetci zmizli za mrakom.“ Borisenko, zaujatý bojom, Lidiju naposledy videl cez medzeru v oblakoch, pričom sa z jej lietadla valil dym a prenasledovalo ho až osem Bf 109. Potom Borisenko so svojím strojom klesol do menšej výšky, aby zistil, či sa mu ju podarí nájsť. Nevidel však žiaden padák ani explóziu.[17]

Podľa viacerých prameňov mala Lidija v tento deň počas svojho tretieho bojového letu zostreliť jeden Bf 109G samostatne a jeden v spolupráci. Počas štvrtého letu toho dňa mala smrteľne ranená taranovať lietadlo svojho premožiteľa, ktorým malo byť letecké eso poručík (Leutnant) Hans Schleef zo stavu 7./JG 3.[18] Tieto informácie sú však rozporuplné a nekorešpondujú s úradnými dokumentmi. Schleef svoj zostrel LaGGu-3, ktorý si však nemeckí letci v boji často mýlili s Jakom-1, nárokoval už o 5:25 hod. ráno, kým Litviaková sa podľa sovietskych materiálov nevrátila z bojového letu, ktorý prebiehal okolo 11:00 hod.[7]

Dňa 8. augusta 1943 Lidiju Litviakovú navrhli na udelenie titulu Hrdina Sovietskeho zväzu, ale nedostala ho. Namiesto neho jej udelili Rad Vlasteneckej vojny I. stupňa.[6] Trosky jej lietadla sa bezprostredne po boji nepodarilo nájsť, čo v týchto prípadoch vzbudzovalo u sovietskeho velenia nedôveru a podozrenie z dezercie k nepriateľovi. Automaticky sa zablokovali všetky návrhy na vyznamenania a rodina nedostávala ani žiadnu pomoc od štátu.[7] Lidija Litviaková bola vyhlásená za nezvestnú. Dňa 23. augusta 1943 sa pilot Vladimir Dmitrijevič Lavrinenkov, príslušník 9. GvIAP, nevrátil z bojového letu. Nad riekou Mius, v miestach, kde naposledy videli Litviakovú, taranoval na lietadle P-39 Airacobra prieskumný Focke-Wulf Fw 189. Zajali ho a skončil v zajateckom tábore. Počas presunu do iného tábora v Odesse sa mu podarilo ujsť a vrátil sa na sovietske územie. Neskôr prezradil jednej letkyni z 586. IAP, že v prvom zajateckom tábore, do ktorého sa dostal, si na zozname zajatcov všimol meno Litviakovej.[19] Začala sa tiež šíriť informácia, že jeden sovietsky stíhací stroj pristál na ceste pri Marinovke. Pilotom údajne malo byť drobné blonďavé dievča s ostrým nosom, čo zodpovedalo Lidiji Litviakovej. Väčšina príslušníčok 586. pluku však tomu vôbec neverila, ale našli sa aj také, ktoré Lidiju verejne nazvali zradkyňou a „nemeckým vlčiakom“. U 73. GvIAP tomu nikto neveril.[6]

Pátranie po Lidiji Litviakovej[upraviť | upraviť kód]

Po skončení vojny jej spolubojovníci pokračovali v pátraní. V lete 1946 ju príslušníci 73. GvIAP hľadali v okolí Marinovky, ale neuspeli. Pochybnosti o Lidiji Litviakovej naďalej pretrvávali. V roku 1968 sa noviny Komsomoľskaja pravda pokúsili očistiť jej meno. Publikovali výzvu Politickej správe Vojenských vzdušných síl ZSSR, aby Litviakovej posmrtne udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu, na čo velenie sovietskych vzdušných síl zareagovalo: „Hľadajte. Až sa vyjasní jej osud, môžeme konať ďalej.“[6]

V roku 1971 sa do jej hľadania zapojili žiaci z pionierskeho oddielu „Prieskumníkov vojenskej slávy“ 1. školy mesta Krasnyj Luč. Niekoľko rokov sa hrabali v zemi v okolí dediny Marinovka, pričom museli bojovať aj s neporozumením štátnych orgánov a miestnych obyvateľov. Miestni výrastkovia sa s nimi dokonca niekoľkokrát pustili do bitky. Kopali na rôznych miestach. Na poli ich obvinili, že zničia časť úrody. Na záhrade súkromného domu sa vlastník dožadoval náhrady za zničený pozemok. Techniku sa im podarilo zabezpečiť iba niekedy, a tak museli kopať predovšetkým ručne. Každé leto sa sem cez prázdniny vracali objasňovať historické fakty, pričom sa im podarilo vykopať a preskúmať mnohé ďalšie lietadlá, ale Litviakovej stroj nie.[6]

V lete 1979 sa ich pátranie už blížilo ku koncu. Pri samote Koževňa sa školáci ešte pre istotu opýtali miestnych, či niečo nevedia o zostrelených sovietskych lietadlách z druhej svetovej vojny. Podľa oficiálnej verzie sa 23. júla 1979 od obyvateľov obce Dmitrovka dozvedeli, že v roku 1969 bratia Fiodor a Nikolaj Sačkioví spolu s kamarátom Sergejom Sapickým lovili pri osade Koževňa malého hada, ktorý sa im skryl do diery. Začali kopať jamu a natrafili pritom na hrob neznámeho pilota, na ktorý sa s odstupom času zabudlo. Pod krídlom lietadla ležala neveľká kostra. Kto telo pochoval nie je známe. Nález potom preskúmali lekári, ktorí zistili, že v lebke, na ktorej ešte stále bola letecká kukla, je vpredu malý okrúhly otvor a panvová kosť patrí žene. Ich zistenia potvrdil aj nález dobre zachovanej časti čisto ženského oblečenia – ručne šitá blúzka z padákového hodvábu so zapínaním na jeden gombík a hodvábna podprsenka. Dňa 26. júla 1969 zriadili v centrálnej časti obce Dmitrovka spoločný hrob č. 19, kam pozostatky neznámej ženy uložili. Keďže pri sebe nemala žiadne dokumenty, v protokole nič nemenili a na mohyle sa objavil nápis „Neznámy letec“.[6][20]

Telo bolo ešte v roku 1979 exhumované a podrobené forenznej analýze, ktorá preukázala, že ide o Lidiju Litviakovú.[21] Dňa 31. marca 1986 to potvrdil aj Centrálny archív Ministerstva obrany ZSSR. V júli 1988 sa potom meno Lidije Litviakovej objavilo aj na mohyle v obci Dmitrovka v Šachťorskom rajóne Doneckej oblasti. Dňa 26. novembra 1988 rozkazom č. 251 námestníka ministra obrany ZSSR bol v bode 22 opravený rozkaz Hlavnej kádrovej správy zo 16. septembra 1943: „nezvestná, zmizla 1. augusta 1943“ sa zmenilo na „zahynula pri plnení bojovej úlohy 1. augusta 1943“.[6]

Dňa 5. mája 1990 jej prezident Sovietskeho zväzu, Michail Gorbačov, posmrtne udelil titul Hrdina Sovietskeho zväzu a Rad Lenina.

V júli 2011 Nikolaj Sački prezradil Gianovi Pierovi Milanettimu, autorovi publikácie Sovietske letkyne vo Veľkej vlasteneckej vojne (História v obrazoch), že všetci v Koževni vedeli, že tam to lietadlo je. Príhodu o sledovaní hada si vymysleli zo strachu pred sovietskymi úradmi, ktoré ich mohli potrestať za to, že pozostatky vykopali bez povolenia. Uviedol tiež, že im potom nikto nepovedal, že ide o kostru ženy.[20] Vojnové udalosti na oblohe nad osadou Koževňa dňa 1. augusta 1943 a okolnosti smrti Lidije Litviakovej sa dodnes nepodarilo úplne objasniť.

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Lidija z nejakého dôvodu nemala rada svoje meno a už od detstva trvala na tom, aby ju volali „Lilija“ alebo „Liľa“. „Lilija“ nebolo iba jej neoficiálne meno, ale tiež oficiálny rádiový volací znak. Najbližší priatelia ju oslovovali zdrobneninami „Liľka“, „Liľočka“ a pod.[1]
  2. OSOAVIACHIM je skrátený názov organizácie s názvom Spoločnosť pre podporu obrany, leteckej a chemickej výstavby (rus. Общество содействия обороне, авиационному и химическому строительствуObščestvo sodejstvija oborone, aviacionnomu i chimičeskomu stroiteľstvu), ktorej cieľom bolo upevnenie obranyschopnosti Sovietskeho zväzu prostredníctvom výchovy členov k vlastenectvu, šírenia vojenských znalostí, prípravy k vojenskej službe, výcviku vojensky užitočných špecialistov (vodičov, traktoristov, letcov, radistov) a prevádzkovania vybraných športov (športové letectvo, parašutizmus, rádioamatérstvo, potápanie a plávanie, streľba atď.). Ide o predchodcu súčasnej Dobrovoľnej spoločnosti pre spoluprácu s armádou, letectvom a námorníctvom (rus. Добровольное общество содействия армии, авиации и флотуDobrovoľnoje obščestvo sodejstvija armii, aviacii i flotu; skrátený názov: rus. ДОСААФDOSAAF).[5]
  3. Vtedajší oficiálny názov Vojenské vzdušné sily Robotnícko-roľníckej Červenej armády (rus. Военно-воздушные силы Рабоче-крестьянской Красной армииVojenno-vozdušnyje sily Raboče-kresťanskoj Krasnoj armii; skratka: rus. ВВС РККАVVS RKKA).[9]
  4. Marina Michajlovna Raskovová (1912 – 1943) bola vtedy slávnou letkyňou z predvojnového obdobia, ktorá bola tiež držiteľkou titulu Hrdina Sovietskeho zväzu, ktorý získala za diaľkový let uskutočnený v septembri 1938.[7]
  5. Jakovlev Jak-1 bolo vtedy typickým sovietskym stíhacím lietadlom. Jednoduchý stroj postavený z dreva a preglejky bol prispôsobený na masovú výrobu, ale výkonmi zaostával za vtedy modernými nemeckými stíhačkami. Jak-1 sa vyznačoval aj veľmi krehkou konštrukciou.[7] To však nič nemení na fakte, že Jaky-1 sa na fronte čoskoro osvedčili a boli na rozdiel od svojich súčasníkov ako MiG-3 a LaGG-3 veľmi obľúbené medzi posádkami.
  6. Baranov sa skoro ráno v ten deň ocitol nad obcou Alexejevo-Orlovka v nerovnom súboji proti presile Bf 109. Jeho Jak-1 začal po zásahoch horieť. Baranovovi sa síce podarilo horiace lietadlo opustiť, ale plamene vzápätí zachvátili aj popruhy jeho otvoreného padáku. Dianie na oblohe medzitým pozorne sledovali aj kamaráti Vasilij Ruban a Nikolaj Saprykin. Keď pilot dopadol na zem, chlapci boli okamžite pri ňom. Letec bol už mŕtvy. Z vrecka blúzy mu vybrali dokumenty a zistili, že ide o podplukovníka Nikolaja Ivanoviča Baranova. Na miesto čoskoro prišlo auto s Nemcami, ktorí mŕtvemu letcovi zobrali dokumenty a strhli mu dva odznaky Radu červenej zástavy. Chlapcom prikázali, aby odtiaľ odišli. Akonáhle auto s Nemcami zmizlo za zákrutou, chlapci sa vrátili späť. Vykopali hrob a pilota pochovali. Na kopu zeme postavili list vrtule z trosiek lietadla.[11]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d ШКОДА, Роман. Белая Лилия Сталинграда [online]. царицын.рф, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  2. a b ŠAFAŘÍK, Jan. Kalendárium, 1. srpen 1943 [online]. blog.safarikovi.org, [cit. 2020-05-03]. Dostupné online.
  3. a b c Белая Лилия Сталинграда: Подвиги и тайны в судьбе знаменитой летчицы Лидии Литвяк [online]. kulturologia.ru, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  4. Литвяк Владимир Леонтьевич (1892) [online]. ru.openlist.wiki, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  5. ДОСААФ России официальный сайт [online]. dosaaf.ru, [cit. 2020-05-03]. Dostupné online.
  6. a b c d e f g h i j k l m n o p q r KANEVSKIJ, A.; ŠEDIVÝ, M. Vyznamenat in memoriam. Aero Plastic Kits Revue (Ostrava: Model Hobby Press), január 1996, ročník 6, číslo 45, s. 16 – 21. ISSN 1211-0450.
  7. a b c d e f g h i j k l m n o p ŠAFAŘÍK, Jan; BRZKOVSKÝ, Marek. Bílá růže ze Stalingradu. CENTURION sběratelská edice (Praha: Medialight s.r.o.), 7. máj 2019, číslo II/2019, s. 46 – 55. ISSN 2571-1105.
  8. a b c ŠAFAŘÍK, Jan. Kalendárium, 18. srpen 1921 [online]. blog.safarikovi.org, [cit. 2020-05-03]. Dostupné online.
  9. Календарь воина [online]. mil.ru, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  10. MILANETTI, Gian Piero. Sovětské letkyně ve Velké vlastenecké válce (Historie v obrazech). Praha : Grada Publishing, a.s., 2014. 280 s. ISBN 978-80-247-5097-2. Kapitola Lidija Vladimirovna Litvjaková, s. 219.
  11. a b В Алексеево-Орловке совершили панихиду по военному лётчику [online]. gorlovka-eparhia.com.ua, [cit. 2020-05-05]. Dostupné online.
  12. БЫКОВ, Михаил. Все асы Сталина 1936–1953 гг. Moskva : Litres, 2017. 1 393 s. ISBN 978-5-457-56722-1. Kapitola Соломатин, Алексей Фролович, s. 1 132 – 1 133.
  13. COTTAM, Kazimiera J. Women in Air War (The Eastern Front of World War II). Indianapolis : Hackett Publishing Company, Incorporated, 2006. 315 s. ISBN 978-1-58510-159-7.
  14. MILANETTI, Gian Piero. Sovětské letkyně ve Velké vlastenecké válce (Historie v obrazech). Praha : Grada Publishing, a.s., 2014. 280 s. ISBN 978-80-247-5097-2. Kapitola Jekatěrina Vasiljevna Budanovová, s. 237.
  15. Командир 73 ИАП полковник Голышев [online]. proza.ru, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online.
  16. Голышев Иван Васильевич [online]. podvig-dnr.ru, Июн 19, 2018, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online.
  17. MYLES, Bruce. Night Witches (The Untold Story of Soviet Women in Combat). Edinburgh : Mainstream Publishing Company, Limited, 1981. 278 s. ISBN 978-0-906391-22-8. S. 232.
  18. Kracker Luftwaffe Archive [online]. aircrewremembered.com, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online.
  19. MILANETTI, Gian Piero. Sovětské letkyně ve Velké vlastenecké válce (Historie v obrazech). Praha : Grada Publishing, a.s., 2014. 280 s. ISBN 978-80-247-5097-2. Kapitola Lidija Vladimirovna Litvjaková, s. 229.
  20. a b MILANETTI, Gian Piero. Sovětské letkyně ve Velké vlastenecké válce (Historie v obrazech). Praha : Grada Publishing, a.s., 2014. 280 s. ISBN 978-80-247-5097-2. Kapitola Lidija Vladimirovna Litvjaková, s. 230.
  21. SAKAIDA, Henry. Heroines of the Soviet Union 1941–45. New York : Bloomsbury USA, 2003. 64 s. ISBN 978-1-84176-598-3.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]