Livónska vojna
| Livónska vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Rusko-poľskej vojny | |||||||||
 Obliehanie pevnosti Narva moskovskými vojskami roku 1558. Obraz Borisa Čorikova z roku 1836. | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Ruské cárstvo | Republika oboch národov Dánsko-Nórsko Švédske impérium Livónsky rád Sedmohradské kniežatstvo (1570 – 1711) | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Ivan IV. | Žigmund II. August Štefan Bátori Frederik II. (Dánsko) Erik XIV. Ján III. (Švédsko) | ||||||||
Livónska vojna bola ozbrojeným konfliktom v rokoch 1558 až 1582 a to medzi Moskovským kniežatstvom na jednej strane a Poľsko-litovským kráľovstvom, Dánskom-Nórskom ale aj Švédskym impériom a Sedmohradským kniežatstvom na strane druhej. Išlo o mocenský boj o vládu nad dŕžavami po rozpade Rádu mečových rytierov v oblasti Pobaltia. Samotnej vojne predchádzal diplomatický akt, ktorým bolo uzavretie spojenectva medzi Poľským kráľovstvom a samotným rádom. V úvode a zároveň závere vojny sa boje vyznačovali ako poľsko-moskovský konflikt.[1]
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Roku 1552 sa podarilo moskovským armádam pod velením panovníka Ivana IV. Hrozného dobyť a začleniť pod vládu územie, ktorým bol Kazanský chanát. Po relatívne krátkom čase, presnejšie roku 1556, došlo k podmaneniu Astrachánskeho chanátu.[2]
Cár menom Ivan IV. Hrozný sa považoval za dediča „všetkých ruských krajín“. Prehlasoval to, že práve Kyjevská Rus bola odkazom jeho predkov. Bol teda jasne presvedčený, že práve Rusko musí znovu získať pod vládu územie Ukrajiny a Bielej Rusy, keďže práve tieto dŕžavy boli pod cudzou, teda poľskou a litovskou nadvládou. Zároveň mal cár oveľa ďalekosiahle plány a to ovládnutie baltského pobrežia.
Po vojensko-územnom ovládnutí Kazane stál cár Ivan IV. Hrozný pred otázkou, podľa ktorej mal dať jasne najavo, aký bude plán nových územných expanzií.[3] Ruské územie bolo v istom zmysle znepokojené práve z toho dôvodu, že Švédske impérium, Poľsko-litovský štát ale aj Dánsko mali prístup k vodám Baltského mora, pričom práve tam si tieto mocné dŕžavy vybudovali lukratívne obchodné cesty.[4]
Cárski radcovia dávali Ivanovi IV. Hroznému ako panovníkovi radu, vďaka ktorej by mali moskovské vojská zaútočiť na územie Krymského chanátu a podmaniť si ho. On však jasne presadzoval to, že má v pláne zaútočiť na územie Livónska a následne ovládnuť Pobaltie. Radcovia menom Silvester a Adašev presviedčali cára márne o tom, že vojenské útoky Krymských Tatárov sú pustošivé a vedú k zotročovaniu obyvateľstva, čím je potrebné ich z Krymu vytlačiť. Cár Ivan IV. však tieto rady jasne odmietol.
Prológ vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Roku 1558 napokon moskovské armády vpadli do oblasti Livónska a zmocnili sa až dvadsiatich miest. V máji toho istého roku sa podarilo ruským vojskám dobyť mesto Narva. Tam ukoristili úspešne až 230 palných diel. Následne padol do ich rúk Derpt (súčasný Tartu), kde získali do svojej zbroje oveľa viac a to až 552 diel.[5]
Budovanie obrany proti expanzii cára
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 31. augusta roku 1559 došlo k uzavretiu spojeneckej dohody medzi poľským kráľom Žigmundom II. Augustom a veľmajstrom livónskeho rádu a to Gotthardom Kettlerom. Poľsko a Litva týmto aktom otvorene vstúpili do konfliktu proti armádam Moskovskej Rusi.[6]
Kráľ Štefan Bátori a prípravy na nový boj
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 15. decembra roku 1575 sa najvyšší predstavitelia poľskej šľachty na čele s maršalom Mikolajom Sienickým dohodli na novej voľbe panovníka, pričom na kráľovský trón dosadili Annu Jagelovskú, ktorá bola sestrou už zosnulého kráľa Žigmunda II. Augusta. Zároveň rozhodli o kráľovninom budúcom sobáši so sedmohradským vojvodom Štefanom Bátorim. Obaja si povedali spoločné áno dňa 1. mája roku 1576 sa uskutočnil v meste Krakov. Štefan Bátori stál na čele Poľsko-litovského štátu v rokoch 1576 až 1586, pričom toto obdobie bolo známe ako to, ktoré znamenalo stabilitu ale aj mocenský vzostup krajiny.[7]
Samotný poľsko-litovský kráľ a sedmohradský vojvoda bol známy vďaka tomu, že sa vyznačoval ako skúsený vojak. Podarilo sa mu zorganizovať ozbrojených jazdcov. Zaviedol nový druh pechoty z poddanského ľudu kráľovských statkov. Z úplného počtu 20 hospodárstiev bol odvádzaný jeden vojak. Samotný počet však neznamenal veľa, išlo o približne viac než 2 000 mužov.
Práve táto vojenská sila sa ukázala ako potrebná pre boj proti Moskovskému štátu, ktorého armády prenikli po ďalších rokoch až po Dvinu.[8]
Posledné boje
[upraviť | upraviť zdroj]V období od júna do septembra roku 1579 prebiehalo vojenské ťaženie poľsko-litovskej armády proti Moskovskej Rusi cez územie Bieloruska. Dňa 30. augusta roku 1579 zvíťazili poľské vojská pod velením kráľa Štefana Bátoriho tým, že dobylo mesto Polock v blízkosti Moskvy a pripojilo ho k území Litvy. O takmer rok neskôr, presnejšie dňa 5. augusta roku 1580 zožalo poľsko-litovské vojsko veľké víťazstvo vďaka tomu, že dobylo a podmanilo si mesto Velikije Luki. Následne však nastal zásadný obrat na bojisku a to tentoraz už v prospech moskovských armád. V čase od júla roku 1581 až do januára roku 1582 začalo nové poľsko-litovské vojenské ťaženie proti armádam Moskovskej Rusi nad čele s hajtmanom Jánom Zamoyským. Cieľom bolo obliehanie a dobytie mesta Pskov, ktoré sa však skončilo bez úspechu.[9]
V tom istom roku sa podarilo švédskym vojskám napadnúť oblasť Livónska a následne vytlačiť moskovské armády preč od Baltského mora.[10]
Konečný mier a jeho dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 15. januára roku 1582 bol v meste Jam Zapolski uzavretý mier medzi diplomaciou Poľska a Litvy na jednej strane a Ruskom na strane druhej.[11] Cárska diplomacia napokon súhlasila s tým, že sa vzdá expanzívnych nárokov na území Litvy[12]. Zároveň uznala poľskú vládu nad oblasťou Polocka.[13]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ ŘEZNÍK, Miloš. Dějiny Polska v datech. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-408-1. S. 114.
- ↑ GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas - Štáty v premenách storočí. 2. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia, 2021. ISBN 978-80-8067-328-4. S. 32.
- ↑ ŠVANKMAJER, Milan. Dějiny Ruska. 1. vyd. Praha : NLN, s.r.o. - Nakladatelství Lidové noviny, 1995. ISBN 80-7106-128-X. S. 41.
- ↑ GALEOTTI, Mark. Krátke dejiny Ruska : Od pohanov po Putina. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2021. ISBN 978-80-551-7805-9. S. 78.
- ↑ ŠVANKMAJER, Milan. Dějiny Ruska. 1. vyd. Praha : NLN, s.r.o. - Nakladatelství Lidové noviny, 1995. ISBN 80-7106-128-X. S. 41.
- ↑ ŘEZNÍK, Miloš. Dějiny Polska v datech. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-408-1. S. 114.
- ↑ ŘEZNÍK, Miloš. Dějiny Polska v datech. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-408-1. S. 122.
- ↑ MELICHAR, Václav et al. Dějiny Polska. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1975. S. 146.
- ↑ ŘEZNÍK, Miloš. Dějiny Polska v datech. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-408-1. S. 124; 125.
- ↑ TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 289.
- ↑ ŘEZNÍK, Miloš. Dějiny Polska v datech. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-408-1. S. 126.
- ↑ TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 289.
- ↑ ŘEZNÍK, Miloš. Dějiny Polska v datech. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-408-1. S. 126.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- GALEOTTI, Mark. (2021). Krátke dejiny Ruska: Od pohanov po Putina. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 978-80-551-7805-9.
- GURŇÁK, Daniel. (2021). Dejepisný atlas - Štáty v premenách storočí. 2. vyd. Bratislava: Mapa Slovakia, 2021. ISBN 978-80-8067-328-4.
- KOSMAN, Marceli. (2011). Dějiny Polska. Praha: Univerzita Karlova v Praze - Nakladatelství Karolinum. 978-80-246-1842-5.
- ŘEZNÍK, Miloš. (2010). Dějiny Polska v datech. Praha: Nakladatelství Libri. ISBN 978-80-7277-408-1.
- TEEPLE, Bliss John. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 80-551-0870-6.
- ŠVANKMAJER, Milan. (1995). Dějiny Ruska. Praha : NLN, s.r.o. - Nakladatelství Lidové noviny. ISBN 80-7106-128-X.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Livónska vojna
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- ŘEZNÍK, Miloš. (2010). Dějiny Polska v datech. Praha: Nakladatelství Libri. ISBN 978-80-7277-408-1.