Livónsky rád

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Livónsky rád pozri Livónsky rád (rozlišovacia stránka).
Rád nemeckého domu svätej Márie Jeruzalemskej v Livónsku

znak rádu
Mapa

Mapa území Livónského rádu v roku 1260
Základné informácie
Latinský názovOrdo domus sanctae Mariae Teutonicarum de Jerusalem in Livonia
MottoHeilen, hindern und helfen
(Liečiť, brániť a pomáhať)
Patrónsvätá Alžbeta Uhorská
svätý Juraj
svätá Mária Jeruzalemská
Vznik1237 (zlúčenie s Rádom nemeckých rytierov a vytvorenie samostatnej vetvy rádu)
Zánik1561 (rozpustený posledným veľmajstrom Gotthard Kettler)
Typrytiersko-vojenský rád podriadený Rádu nemeckých rytierov
Úlohašírenie a obrana kresťanskej viery v Pobaltí
Sídlo
VeľmajsterGotthard Kettler
PôsobeniePobaltie
Jazyknemčina a latinčina
OdevBiely plášť doplnený čierny rovnoramenný kríž s rozšírenými koncami
Ďalšie informácie
Wikimedia CommonsLivónsky rád

Livónsky rád (iné názvy pozri nižšie) bol medzi rokmi 1237 – 1525 samostatná vetva Rádu nemeckých rytierov. Rád vznikol po porážke Rádu mečových bratov v bitke neďaleko mesta Šiauliai v roku 1236, po nej sa zvyšok mečových bratov pod podmienkou autonómie včlenil do Rádu nemeckých rytierov.[1] V 14. storočí rád ovládal územie Livónska, Kurónska, Estónska a mestá Tartu, Riga i Tallinn. Od roku 1435 tiež člen tzv. Livónskej konfederácie. V priebehu 15. storočia rád úspešné bránil svoje územie pred ruskými kniežatami alebo Litovským veľkokniežatstvom.[2]

Po roku 1525 Albrecht von Brandenburg, veľmajster Rádu nemeckých rytierov prestúpil na stranu reformácie a majetok rádu sekularizoval, čím sa Livónsky rád znovu osamostatnil. Po skončení livónských vojen sa konfederácia rozpadla. V roku 1561 posledný veľmajster Gotthard Kettler rád rozpustil, prijal protestantizmus a podpísal zmluvu v roku 1561, ktorou sa dostal pod ochranu Poľsko-litovskej únie. Za odmenu získal do dedičnej držby zvyšok Livónskej konfederácie v podobe Kurónska a Zemgalska.[3]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálny názov:

  • dlhý tvar: lat. Ordo domus sanctae Mariae Teutonicarum de Jerusalem in Livonia[4]alebo Domus Sanctae Mariae Theutonicorum in Livonia[3]; v slovenskom preklade ako: Rád nemeckého domu svätej Márie Jeruzalemskej v Livónsku
  • iné názvy: lat. Fratres militiae Christi Livoniae alebo Ordo Livonicus[5], nem. Deutscher Orden in Livland[6][7] alebo dolnonemecky Dutscher orden to Lyffland[7]/Duitsche Orden tho Liflande[3]

Slovenské názvy:

  • Livonský rád[8][9]
  • Livónski rytieri[10]
  • Livónsky rád nemeckých rytierov[11]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Livónsky rád vznikol zo zvyšku rytierov Rádu mečových bratov po ich porážke v bitke pri Saule (dnes Šiauliai) v roku 1236. Mečoví bratia boli pokarhaný cisárom Svätej ríše rímskej a pápežom za brutálny postup proti pohanom alebo konvertitom, a snahu vytvoriť si vlastnú feudálnu doménu než šírenie a obrana kresťanstva v Pobaltí. V roku 1237 nechal pápež rád rozpustiť a reorganizovať ako samostatnú vetvu Rádu nemeckých rytierov, ktorého veľmajster odvtedy menoval provinciálneho majstra (Landmeister) Livónskeho rádu.[12] Okolo roku 1238 rád podpísal zmluvu s Dánským kráľostvom, podľa ktorej Dánsko podporilo ambície rozšírenia rádu výmenou za územie Estónskeho vojvodstva.[13] Neskôr Livónsky rád obrátil svoju pozornosť na východ k územiam ruských kniežat, ktoré boli ohrozené mongolskou expanziou. Súčasne sa Švédi snažili preniknúť do Novgorodskej republiky, aby získali pod svoju kontrolu obchodné cesty.[3][13]

V roku 1240 sa Švédi vylodili pod vedením jarla Birgera v ústi Nevy. Zároveň livónski rytieri zaútočili smerom na Novgorod a dobyli pevnosť Izborsk a neskôr sa zmocnili mesta Pskov, keďže miestni bojari boli ochotní uznať zvrchovanosť rádu namiesto Novgorodu. Odtiaľ podnikal ďalšie výpravy. V roku 1241 novgordoské knieža Alexander Nevský, potom čo porazil Švédov na Neve, dobyl rádovú pevnosť Koporje a nechal ju zničiť. Neskôr vyhnal posádku rádu z mesta Pskov. Livónsky rád sa snažil vtrhnúť do Novgorodu severne od Čudského jazera, kde ich zastavil Alexander Nevský na jar v roku 1242 v tzv. ľadovej bitke, ktorá sa odohrala na zamrznutej ploche jazera. Po porážke sa rád zameral na južné hranice Zemgalska a christianizáciu pohanského obyvateľstva. V polovici 13. storočia Svätá stolica počítala s livónskym rádom a Švédmi ako prostredníkmi pri konverzii pravoslávnych Rusov, ktorým mali za to pomôcť v boji proti Tatárom. Táto myšlienka nebola nikdy realizovaná.[3]

Medzi rokmi 1237 – 1290 rád dobyl celé územie Kurónska, Livónska a Zemgalska.[13] V roku 1283 Rád nemeckých rytierov podmanil celé Prusko a obrátil svoju pozornosť na Žmuď, ktorú im odstúpil litovský kráľ Mindaugas okolo roku 1253. Z druhej strany zaútočili livónski rytieri, ktorí obsadili Zemgalsko. Žmuď mala pre rád strategický význam, keďže dobytie jej územia by znamenalo faktické spojenie pruského a livónskeho rádového štátu. Okolo roku 1289 litovské vojská obsadili hrad Karkus severne od Rigy a porazili livónsky rád v bitke pri Turaide, pričom zabili provinciálneho majstra Bruna a 22 rytierov.[14] Proti rozpínavosti livónského rádu zakročil litovský veľkoknieža Gediminas, ktorý získal za spojenca magistrát mesta Riga a rižského arcibiskupa Friedricha z Pernštejna, ktorí mali spory rádom. Prostredníctvom nich sa v roku 1323 na pápeža Jána XXII. obrátili aj nemecké prístavné a obchodné mesta, františkáni a dominikáni v Sasku. Veľkoknieža Gediminas informoval o svojom úmysle prijať krst, a zároveň obvinil Livónsky rád z ich profánneho charakteru kresťanstva. Pápež požiadal rád, aby uzavrel s Litovským veľkokniežatstvom mier a v roku 1324 vyslal svojich poslov do Litvy.[15][3]

Po príchode do Litvy pápežskí legáti zistili, že litovské veľkoknieža Gediminas neprijme krst, ale bude na svojom území tolerovať kresťanov. V dôsledku toho livónski rytieri nepovažovali mierovú zmluvu s Litovským veľkokniežatstvom za záväznú, a ešte koncom roka 1324 rád obnovil vojenské výpravy na územie Litvy. Vojny pokračovali až do roku 1338. Zároveň na Litovské veľkokniežatstvo zaútočil Rád nemeckých rytierov, ktorí na začiatku roku 1329 koordinovali spoločný útok s českým vojskom Jána Luxemburského.[15][3] V roku 1346 Livónsky rád kúpil Estónske vojvodstvo od dánskeho kráľa Valdemara IV. Porážka Livónskeho rádu v bitke neďaleko mesta Ukmergė 1. septembra 1435 si vyžiadala životy provincionálneho majstra a niekoľkých vysoko postavených rytierov. Dohoda o Livónskej konfederácii bola podpísaná vo Walke 4. decembra 1435 rižským arcibiskupom, kurónskym biskupom, derpetským biskupom, eselvikským biskupom, revalským biskupom, zástupcami Livónskeho rádu a magistrátov v Rige, Reavalu (dnes Tallinn) i Doparte (dnes Tartu).[16][3]

Záujmy Livónského rádu a Rádu nemeckých rytierov sa postupne začali odlišovať. Livónski rytieri napríklad najprv nebojovali v bitke pri Grunwalde, do nej vstúpili až potom, čo zahynulo niekoľko vysoko postavených nemeckých rytierov. Po roku 1525 sa Livónsky rád znovu osamostatnil, keďže Albrecht von Brandenburg, veľmajster Rádu nemeckých rytierov prestúpil na stranu reformácie a majetok rádu sekularizoval.[3][12] V priebehu livónskych vojen medzi rokmi 1558 – 1583 sa pod náporom vojsk Moskovského kniežatstva rozpadla Livónska konfederácia. Rád hľadal ochranu u Žigmunda II. Augusta, poľský kráľ a litovské veľkoknieža, ktorý zasiahol do bitky medzi rižským arcibiskupom Viliamom a rytiermi v roku 1557. Rád utrpel rozhodujúcu porážku v bitke pri Ērģeme v roku 1560. Po dohode so Žigmundom II. Augustom a jeho šľachticmi, najmä s Mikulášom Krištofom Radziwiłłom, posledný veľmajster rádu Gotthard Kettler rád rozpustil a prijal protestantizmus zmluvou z 28. novembra 1561.[17] Za odmenu získal do dedičnej držby zvyšok Livónskej konfederácie v podobe Kurónska a Zemgalska. Väčšina územia Livónska pripadla Poľsko-litovskej únie a sever Estónska si rozdelilo Dánske a Švédske kráľovstvo.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ livonský řád. In: Malá ilustrovaná encyklopedie A – Ž. Praha : Encyklopedický dům, 1999. ISBN 80-86044-12-2. S. 578. (po česky)
  2. ↑ LIVONIAN ORDER or Brothers of the Sword. In: The Oxford Dictionary of the Renaissance. Ed. Gordon Campbell. Oxford, New York : Oxford University Press, 2003. ISBN 0-19-860175-1. S. 471. (po anglicky)
  3. ↑ a b c d e f g h i j LIVONSKIJ ORDEN In: Pravoslavnaja enciklopedija [online]. [Cit. 2023-07-27]. Dostupné online. (po rusky)
  4. ↑ Livonijos ordinas In: Visuotinę lietuvių enciklopediją [online]. Vilnius: Mokslo ir enciklopedijų leidybos centras, [cit. 2023-07-27]. Dostupné online. (po litovsky)
  5. ↑ TURGENEVIO, Alexander I. Historica Russiae monimenta, ex antiquis exterarum gentium archivis et bibliothecis deprompta. Zväzok 1. Pratz : Petropoli, 1841. S. 10 – 11. (po latinsky)
  6. ↑ Gotthard Kettler In: Brockhaus Enzyklopädie [online]. München: Brockhaus NE GmbH F.A., [cit. 2023-07-27]. Dostupné online. (po nemecky)
  7. ↑ a b Liivimaa Ordu In: Eesti Entsüklopeedia [online]. Tallinn: Eesti Entsüklopeediakirjastus, [cit. 2023-07-27]. Dostupné online. (po estónsky)
  8. ↑ DANIŠ, Miroslav. Východná Európa v premenách času: Zo sociálno-politických a kultúrnych dejín do konca 15. storočia. 2. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 1999. ISBN 80-223-1403-X. S. 74.
  9. ↑ Materiály z XIII. medzinárodného kongresu historických vied. Historický časopis (Bratislava: Historický ústav SAV), 1971, roč. 19, čís. 2, s. 274. ISSN 0018-2575. ,
  10. ↑ JELÍNEK, Pavol. RYTIERI KRÍŽA vo východnom Pobaltí. Historická revue (Bratislava: Fornax Slovakia), 2009, roč. 20, čís. 5, s. 44. ISSN 1335-6550.
  11. ↑ DULEBA, Alexander. Ukrajina a Slovensko: geopolitické charakteristiky vývinu a medzinárodné postavenie Ukrajiny: implikácie pre Slovensko. Bratislava : VEDA, 2000. ISBN 80-224-0656-2. S. 48.
  12. ↑ a b Order of the Brothers of the Sword In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2023-07-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ a b c TURNBULL, Stephen R. Crusader castles of the Teutonic Knights: The stone castles of Latvia and Estonia 1185 – 1560. Oxford : Osprey, 2003. (Fortress.) ISBN 1-84176-712-3. S. 17. (po anglicky)
  14. ↑ TURNBULL, Stephen R. Crusader castles of the Teutonic Knights: The stone castles of Latvia and Estonia 1185 – 1560. s. 18 – 19.
  15. ↑ a b FRUCHT, Richard C. Eastern Europe: An Introduction to the People, Lands, and Culture. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2005. ISBN 1-57607-800-0. S. 69. (po anglicky)
  16. ↑ TURNBULL, Stephen R. Crusader castles of the Teutonic Knights: The stone castles of Latvia and Estonia 1185 – 560. s. 20 – 22.
  17. ↑ JUREK, Tomasz; ŘEZNIK, Miloš, et al. Dějiny Polska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2017. (Dejiny států.) ISBN 978-80-7422-306-8. S. 627. (po česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Livónsky_rád&oldid=7614420“