Lužica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Lužica
Vlajka Lužica Znak Lužica
Vlajka Znak
Národné motto:
-
Štátna hymna:
oficiálna hymna neexistuje

hymna Lužických Srbov Rjana Łužica

Lužica.svg
Miestny názov  
 • dlhý Horná a Dolná Lužica
 • krátky Lužica
Hlavné mesto Bautzen (Horná Lužica)

Cottbus (Dolná Lužica)
°′ .š. °′ .d.

Najväčšie mesto Cottbus
Úradné jazyky nemčina, poľština,
lužická srbčina, čeština
Demonym Lužičan, Lužičanka
Štátne zriadenie
Súčasť iných krajín
(najmä Nemecko)
Vznik ca. 10. storočie
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
11302 km²   
 km² ( %)
Počet obyvateľov
 • odhad (súčasnosť)
 • sčítanie (-)

 • hustota (súčasnosť)
 
1,3 milióna
-

115 ob./km²
Mena euro (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód DEU/DE
Medzinárodná poznávacia značka D
Internetová doména .de
Smerové telefónne číslo +49

Lužica alebo zriedkavo Lužicko[1], historické pomenovanie Lužické markgrófstvo (lat. Lusatia, nem. Lausitz, poľ. Łużyce, čes. Lužice, horn. srb. Łužica, doln. srb. Łužyca) je historické územie, ktoré sa v súčasnosti nachádza v Nemecku (Sasko a Brandenbursko) a čiastočne Poľsku a Česku. Poľská časť je rozdelená medzi Dolnosliezske a Lubuské vojvodstvá. Česká časť Lužice sa nachádza v okresoch Jablonec nad Nisou, Liberec a Děčín.

Názov Lužica (Losicin, Lonsicin) je prvýkrát doložený v roku 932, zatiaľ čo kmeň Lužických Srbov už v polovici 9. storočia. Názov Lužica až do začiatku 15. storočia označoval iba územie Dolnej Lužice, kým územie Hornej Lužice bolo do začiatku 15. storočia známe ako Milsko (pretože toto územie obýval slovanský kmeň Milčanov).

Geografia[upraviť | upraviť kód]

Historický región Lužice sa nachádza v povodí riek Spréva a Lužická Nisa. Lužica sa rozdeľuje na dva regióny (Horná a Dolná Lužica). Občas sa možno stretnúť aj s termínom Stredná Lužica, ako osobitný región uprostred Hornej a Dolnej Lužice. Obe Lužice majú spolu odhadom 1,3 milióna obyvateľov. Ide najmä Nemcov, no zachovala sa aj malá časť slovanského obyvateľstva (asi 350 000 Poliakov na poľskej strane, 54 000 Lužických Srbov a niekoľko Čechov, najmä v českej časti.

Dolná Lužica[upraviť | upraviť kód]

Dolná Lužica je severné územie Lužice a leží zväčša v spolkovej krajine Brandenbursko. Na severozápade je ohraničená riekou Fleming, na západe Čiernym Halštrovom, na východe tvoria prírodnú hranicu rieky Odra a Bobr. Najsevernejšie mesto Dolnej Lužice je Eisenhüttenstadt (Pśibrjog). Krajina je tvorená najmä nie veľmi úrodnou nížinou, nachádzajú sa tu jazerá, bahniska, lužné lesy, bukoviny a duboviny.

K Dolnej Lužici patrí tiež enkláva v okolí Spreewaldu (Błóta).

Horná Lužica[upraviť | upraviť kód]

Hranica medzi Dolnou a Hornou Lužicou zväčša zodpovedá dnešnej hranici spolkových krajín Sasko a Brandenbursko. Prechádza pozdĺž povodí riek Biela voda (horn. srb. Běla Woda) a Hoyerswerda (Wojerecy). Na západe je to potom rieka Čierny Halštrov a viacero brandeburských miest okolo Senftenberg (Zły Komorow) a Ruhland (Rólan).

Hornolužická krajina je tvorená najmä pahorkatinou, ktorá sa tiahne severne od Kamenzu (Kamjenc), Bautzenu (Budyšín) a Niesky (Niska). Z pahorkatiny je významný Hornolužický chrbát okolo miest Budyšín a Löbau (Lubij). Na juhu pri českých hraniciach sa nachádzajú Lužické hory. Najvyššie vrcholy sa nachádzajú v Žitavských a Jizerských horách na samom juhovýchode. Najvyššie položený bod celej Lužice je Taflowy kamjeń (1 072 m n. m.) na Smrku pri dnešnej poľsko-českej hranici. Lužické hory na českej strane geograficky patria k Žitavským horám.

Lužické mestá[upraviť | upraviť kód]

Dolná Lužica[upraviť | upraviť kód]

Cottbus (Choćebuz), Żary (Žarow), Eisenhüttenstadt (Pśibrjog), Guben (Gubin), Forst (Baršć), Luckau (Łukow), Finsterwalde (Grabin), Senftenberg (Zły Komorow), Spremberg (Grodk), Vetschau/Spreewald (Wětošow), Lübben (Lubin), Lübbenau/Spreewald (Lubnjow w Błótach).

Najväčšie mesto je Żary (Žarow).

Horná Lužica[upraviť | upraviť kód]

Tzv. šesťmestie - Budyšín (ako krajinské stredisko), Görlitz (Zhorjelc/Zgorzelec), Lubań, Zittau (Žitaw), Löbau (Lubij) a Kamenz (Kamjenc).

Menšie mestá sú Bischofswerda (Biskopicy), Niesky (Niska), Weißwasser (Běla Woda), Hoyerswerda (Wojerecy) a Muskau (Mužakow) a Bogatynia na poľskej strane.

Najväčšie mesto je Görlitz (Zhorjelc/Zgorzelec).

Geografická mapa Hornej Lužice

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Pravek[upraviť | upraviť kód]

Najstaršie doklady o ľudskej prítomnosti v Lužici pochádzajú z poslednej doby ľadovej (približne 12 - 8 000 pred Kr.), konkrétne ide o sídlisko kultúry magdalénien v blízkosti dnešných miest Budyšín a Golßen. Z obdobia konca mladšieho paleolitu do konca mezolitu (približne 8 000 – 6 000 pred Kr.) pochádzajú nálezy sídlisk na brehu jazera Reichwalde.

V 5. tisícročí na územie Lužice sporadicky prenikala neolitická kultúra s vypichanou keramikou, vlastný neolit tu začal až od 4. tisícročia s nástupom kultúry nálevkovitých pohárov a okrúhlych amfor. V 3. tisícročí sa do Lužice, rovnako ako do veľkej časti Európy, rozšírila eneolitická kultúra (doba medená) so šnúrovou keramikou. Územie však stále zostávalo riedko osídlené a sídliská sú zastúpené predovšetkým krátkodobými loveckými a pastierskymi tábormi. Medzi významné náleziská z tejto doby patrí napr. Schafberg a Weißag.

Geografická mapa Dolnej Lužice

Únětická kultúra doby bronzovej do Lužice sporadicky prenikala od začiatku 2. tisícročia, dôvodom bolo aj chladnejšie a vlhkejšie podnebie 17. až 15. storočia pred Kr. V  14. storočí pred Kr. začal rozvoj lužickej kultúry a osídlenie začalo byť hustejšie. V jej neskoršej fáze v staršej dobe železnej sa dominuje billendorfská kultúra.[2] V tejto dobe do oblasti prenikali tiež kmene kočovných Skýtov.

V mladšej dobe železnej došlo k zblíženiu germánskou sjastorfskou kultúrou, v 2. storočí sa rozšírila burgundská lubuská kultúra. Na začiatku 4. storočia bola Lužica z väčšej časti opustená a nie je jasné, či sa zvyšky Germánov stretli s prichádzajúcimi Slovanmi.

Príchod Slovanov[upraviť | upraviť kód]

Prítomnosť Slovanov v Lužici je doložená na konci 7. storočia, prípadne až začiatkom 8. storočia, je však možné že do nej postupne prenikali už od 6. storočia. Územie bolo osídľované z juhu a juhovýchodu, v neskoršom období aj z východu. Predovšetkým v Dolnej Lužici začalo osídlenie hustnúť až v 9. storočí, keď sa tu objavujú prvé opevnené hradiská.

Na území medzi riekami Labe a Bobr zmieňuje franský spis Bavorský geograf kmene Lužických Srbov (Lunsizi) s tridsiatimi civitas (pravdepodobne hradiská), Milčanov (Milzane) s tridsiatimi civitas a Bjezučanov (Besunzane) s dvoma civitas. Milčania a Bjezučania sídlili najprv v Hornej Lužici, Lužický Srbi v Dolnej Lužici. Uvažuje sa tiež o kmeni Slubjanov (Selpuli, Selpoli) zmieňovaných v prvom desaťročí 11. storočia v súvislosti s regiónom západne od dnešného mesta Żary a Nice s hradiskom v dnešných Polanowiciach.[2] V historickom povedomí o tomto období je tiež srbský knieža Dervan a glomačský Miliduch, hoci títo vládli sálskym slovanským kmeňom mimo územia dnešnej Lužice.

Lužné lesy v okolí Spreewaldu

Už od prelomu 8. a 9. storočia sa západné hranice Lužice stali cieľom franskej (a neskôr východofranskej) expanzie. Východofranská ríša vytvorila na území Lužice v druhej polovici 9. storočia najprv Východnú marku, neskôr predovšetkým pod vedením saských feudálov Srbskú marku. V rokoch 883 - 897 (vláda Svätopluka I.) sem zasahovala moc Veľkomoravskej ríše.

Stredovek a raný novovek[upraviť | upraviť kód]

Najvyšší bod Lužice Taflowy kamjeń

Po vzniku Nemeckého kráľovstva bola Lužica obsadená saským vojvodom Henrichom I. Vtáčnikom a začlenená do Východnej (saskej) marky ovládanej markgrófom Sigfriedom (severnejšia čast) a do Meißenskej marky (južná časť). Na území Budyšínska vznikla marka, ktorú spravovali od konca 10. storočia Wettinovci (od roku 1031 markgrófi Východnej marky).

Od začiatku 11. storočia sa stretávajú v Lužici mocenské záujmy nemeckého, poľského a českého štátu. Konflikt medzi poľským kráľom Boleslavom Chrabrým a rímsko-nemeckým cisárom Henrichom II. (od r. 1003) skončil po 15 rokoch bojov mierom v Budyšíne, ktorým bolo Budyšínsko pripojené ako ríšske léno k Poľsku. Po Boleslavovej smrti a rozkladu centrálnej moci v Poľsku Budyšínsko od roku 1033 opäť pripadlo Rímskej ríši (neskoršej Rímsko-nemeckej ríši). V roku 1076 dostal ako léno čast územia neskoršej Hornej Lužice a čast Dolnej Lužice (Východnú Marku) české knieža (neskôr kráľ) Vratislav II., ktorému sa však nepodarilo územie fakticky ovládnuť. Územie Hornej Lužice bolo znovu neskôr pripojené k českému štátu až za vlády Soběslava I. v roku 1136. České panstvo nad Lužicou trvalo až do roku 1253.

V 11.–12. storočí získal územie Dolnej Lužice rod saských Wettinovcov (podstatnú časť Východnej marky už v roku 1031). Od roku 1303/1304 patrilo územie nemeckým Askáncom, ktorí ho už v roku 1253 vyženili ako veno českej princeznej Beatrix (Boženy) Budyšínsko a Zhorelecko. V roku 1268 došlo poprvýkrát k oddeleniu Zhorelecka od Budyšínska, ktoré sa potom až do konce 14. storočia vyvíjalo samostatne.

Po vymretí rodu brandenburských Askáncov získali územie v Lužici postupne Luxemburgovci (v roku 1319 Budyšínsko, 1329 Zhorelecko a 1346 Lubań). Tieto územia spolu s českým Žitavskom vytvorili jednotný územný celok, ktorý je potom od roku 1410 známy pod názvom Horná Lužica. V rokoch 1348 a 13641368 bola Karolom IV. k Českej korune prikúpená aj Dolná Lužica. V roku 1356 bola Lužica inkorporovaná do zväzku českých korunných krajín. Na čele markgrófstva stál richtár (fojt), od počiatku 16. storočia boli menovaní dvaja richtári.

Významné postavenie v rámci Lužice malo Šesťmestie, spolok najvýznamnejších miest na obranu ich záujmov pred lúpežnými rytiermi a konkurenciou z ostatných ríšskych miest.

Dolnolužické markgrófstvo bolo v roku 1445/1462 trvalo ochudobnené o Cottbus so širokým okolím (územie získal brandenburský kurfirst). V rokoch 14691490 držal obe Lužice (spolu so Sliezskom a Moravou) český (proti)kráľ Matej Korvín. Násilné držanie Lužice samozrejme neuznával pražský kráľovský dvor a česká kráľovná Johana z Rožmitálu vedľa svojich ďalších titulov uvádzala aj titul lužickej markgrófky. Tento titul sa objavuje napr. na sprievodnej listine Leva z Rožmitálu. Po smrti Mateja Korvína sa Lužice znovu stali súčasťou krajín českej koruny.

Obdobie od tridsaťročnej vojny do Viedenského kongresu[upraviť | upraviť kód]

V priebehu tridsaťročnej vojny získal pražským mierom z roku 1635 celú Lužicu (okrem území okolo Cottbusu, ktoré ovládalo od 15. storočia Brandenbursko) saský kurfirst Ján Juraj ako záloh od cisára Ferdinanda II. Po Vestfálskom mieri (1648) bola záložná suma zvýšená z 60 ton na 72 ton zlata (zo 60 miliónov toliarov na 72 miliónov). V 18. storočí sa vyhradilo právo výplaty zálohu až po vymretí saského rodu po meči a návrat Lužice bez výplaty zálohu po vymretí saského rodu po praslici. Lužica formálne naďalej zostávala súčasťou Českej koruny. V zálohu albertínskej vetvy Wettinského tj. saského kráľovského rodu zostala do 19. storočia. Lužický Srbi si zachovali rímskokatolícke náboženstvo a národnosť vďaka tomu, že záložná zmluva zaručovala náboženskú slobodu katolíkom a český Habsburgskí králi na jej dodržovanie dbali.

Obdobie od Viedenského kongresu do konca prvej svetovej vojny[upraviť | upraviť kód]

Podľa ustanovení Viedenského kongresu (1814-1815) pripadla celá Dolná Lužice a severovýchodná časť Hornej Lužice Prusku. V rámci Pruska bola Dolná Lužica začlenená do provincie Brandenbursko, zatiaľ čo Horná Lužice sa stala súčasťou provincie Sliezska. Zvyšok Hornej Lužice zostal Sasku a tvoril tak jeden z jeho krajov („Markgrófstvo Hornej Lužice“, v rokoch 1835 - 1932 „Budyšínský kraj“). Saská časť Hornej Lužice mala rozsiahlu samosprávu vrátane vlastného snemu.

Podľa poslednej úpravy záložného práva sa mala pruská časť Hornej i Dolnej Lužice vrátiť Českej Korune bez výplaty zálohu po vymretí pruského kráľovského rodu po meči, celá záložná suma sa vzťahovala k saskej Hornej Lužici a o výplate platilo predošlé ustanovenie. Tieto zmluvy neboli vzaté na vedomie pri stanovení hraníc Nemecka a Československa po prvej svetovej vojne, neboli ale ani vyslovene zrušené.

Od konca prvej svetovej vojny do konca druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť kód]

Po prvej svetovej vojne sa v Lužici objavilo hnutie požadujúce pripojenie k vznikajúcemu Československu. Od počiatku 19. storočia až do konca prvej svetovej vojny bola Lužica rozdelená medzi Prusko a Sasko. Po vymretí Pruského rodu (Hohenzollernovcov) po meči sa mala celá Lužica navrátiť českému štátu, na tento fakt nebol ku koncu prvej svetovej vojny veľmi v záujme víťazných mocností.

Po skončení prvej svetovej vojny sa objavili tendencie pripojiť Lužicu k vznikajúcemu Československu (s čím počítal hlavne T. G. Masaryk), to však bolo zamietnuté rovnako ako utvorenie spolkovej krajiny Lužica v rámci Nemecka. Po odmietnutí tejto varianty sa lužické hnutie snažilo o vytvorenie jednotného Lužického spolkového štátu v rámci Nemecka, čo však taktiež nebolo realizované, a tak rozdelenie Lužice medzi Prusko a Sasko z doby Viedenského kongresu pretrvalo až do konca druhej svetovej vojny. V roku 1932 dochádza k zrušeniu Budyšínskeho kraja a k jeho spojeniu so Saským krajom Drážďany do Drážďansko-Budyšínskeho kraja.

Obdobie od konca druhej svetovej vojny do súčasnosti[upraviť | upraviť kód]

Na postupimskej konferencii bolo územie Lužice znova prerozdelené. Územie východne od rieky Nisy bolo pričlenené k Poľsku (dnes je tato časť Lužice rozdelená medzi Lubuské a Dolnosliezske vojvodstvo), zatiaľ čo územie západne od nej sa stalo súčasťou sovietskej okupačnej zóny Nemecka. Súčasne niektorí Lužickí Srbi žiadali pripojenie Lužice k Československu, s čím však československý prezident Edvard Beneš nesúhlasil, pretože by sa tým obyvateľmi ČSR stala opäť početná nemecká menšina, daný návrh taktiež nebol v súlade s plánmi Spojencov. Časť Lužických Srbov sa taktiež usilovala o vytvorenie samostatného štátu, čo bolo z podobných príčin taktiež neúspešné. Domowina (zastrešujúca organizácia Lužických Srbov) požadovala začlenenie celej nemeckej časti Lužice k spolkovej republike Sasko. V referendách v pruskej časti Lužice však hlasovali pre pripojenie k Sasku iba okresy na území Hornej Lužice (súčasť pruskej provincie Sliezska), zatiaľ čo okresy na území Dolnej Lužice (súčasť pruskej provincie Brandenbursko) to odmietli. Preto bola dosiaľ pruská časť Hornej Lužice začlenená do Saska, zatiaľ čo Dolná Lužice zostala súčasťou Brandenburska. Status Brandenburska bol neskôr zmenený na zem (Pruský štát bol rozhodnutím spojencov 25. februára 1947 zrušený).

7. októbra 1949 bol na území sovietskej okupačnej zóny Nemecka vyhlásený nový, komunistami ovládaný štátny útvar Nemecká demokratická republika (NDR), ktorá bola až do 22. júla 1952 federáciou 6 krajín (Berlín, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko-Predpomoransko, Sasko a Sasko-Anhaltsko). 23. júla 1952 bolo federalistické zriadenie zrušené a NDR sa stala centralistickým štátom, v rámci ktorého bola Dolná Lužica začlenená do Cottbuského kraja, zatiaľ čo Horná Lužica bola rozdelená medzi Drážďanský kraj (väčšina územia) a Cottbuský kraj (menšia severná časť).

V roku 1989 bol po nepokojoch komunistický mocenský monopol odstránený. 3. októbra 1990 dochádza k zjednoteniu NDR zo Spolkovou republikou Nemecko. Tento deň tiež došlo k obnoveniu zemského usporiadania na území bývalej NDR. Na území nemeckej časti Lužice pôsobilo regionalistické hnutie „Iniciatíva za nerozdelenú Lužicu“ (Inititative „Für eine ungeteilte Lausitz“), ktoré však nenašlo dostatočný ohlas a tak opätovne nebola utvorená spolková krajina Lužica. Takmer celá nemecká časť Hornej Lužice bola znovu začlenená do obnoveného Saska a Dolná Lužica s malou častou Hornej Lužice do Brandenburska. Tento stav trvá do súčasnosti.

Po roku 1989 sa Lužickí Srbi snažili vytvoriť úzke vzťahy s Československom, následne aj s Českom, ale viacmenej neúspešne. Národnostné práva Lužických Srbov sú dnes garantované poľsko-nemeckou zmluvou a konkordátom Slobodného štátu Sasko s Vatikánom. Habsbursko-lotrinská dynastia dodnes disponuje titulom markgróf Hornej a Dolnej Lužice, ktorý po práve nalieha českému kráľovi

Jazyk[upraviť | upraviť kód]

Sídlo Domowiny (Serbski Dom) v Budyšíne
Symbol Domowiny

Obyvateľstvo Lužice hovorí nemecky (najmä nemecká časť), poľsky (najmä poľská časť), česky (najmä česká časť) a lužickou srbčinou (najmä nemecká časť). Počet používateľov lužickej srbčiny sa odhaduje na asi 50 000 tisíc. Lužickí Srbi hovoria dvoma jazykmi:

Rozdiel medzi nimi je väčší ako medzi slovenčinou a češtinou.

Hornolužická srbčina je podobná starej češtine z 15. storočia, má bližšie k češtine ako k poľštine. Dnes ju používa asi 40 000 ľudí. Hornolužický jazyk vznikol z kmeňového jazyka polabských Milčanov, ale aj Biežunčanov, Glomačov, Nišanov a ďalších už dávno germanizovaných kmeňov. Je rozšírený v saských okresoch Budyšín, Niesky, Kamenz, Bischofwerda a v Brandenbursku v okresoch Hoyerwerda (Wojerecy), Weisswasser a Senftenberg.

Dolnolužická srbčina je viac podobná poľštine, dnes ju používa asi 10 000 ľudí. Vznikla z kmeňového jazyku Lužičanov, Sľubianov a Sprévanov a možno aj iných slovanských kmeňov, ktoré žili na dolnom toku rieky Sprévy a jej prítokoch. Má bližšie k poľštine ako k češtine. Používajú ju Lužickí Srbi v Brandenbursku, najmä v menších mestách a v dedinách okresu Cottbus.

Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý, alebo cudzí jazyk. V Brandenbursku a Sasku existuje televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkominútové resp. niekoľkohodinové. Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Budyšíne a Cottbuse. Učitelia sa učia na Inštitúte srbských štúdií na Univerzite v Lipsku. Lužickí Srbi majú aj vlastnú organizáciu – Domowinu.

Lužická srbčina je chránená ústavami Saska a Brandenburska. Srbčina sa môže používať na súdoch aj úradoch, hoci sa to pre nedostatok tlmočníkov dnes nevykonáva. V Sasku je spolu s nemčinou úradným jazykom.[3]

Etnická štruktúra Lužických Srbov v rámci Lužice

Hymna Lužických Srbov[upraviť | upraviť kód]

Hornolužickosrbsky Dolnolužickosrbsky Slovenský preklad
Rjana Łužica,

sprawna, přećelna,

mojich serbskich wótcow kraj,

mojich zbóžnych sonow raj,

swjate su mi twoje hona!


Časo přichodny,

zakćěj radostny!

Ow, zo bychu z twojeho

klina wušli mužojo,

hódni wěčnoh wopomnjeća!

Rědna Łužyca,

spšawna, pśijazna,

mójich serbskich wóścow kraj,

mójich glucnych myslow raj,

swěte su mě twóje strony.


Cas ty pśichodny,

zakwiś radosny!

Och, gab muže stanuli,

za swój narod źěłali,

gódne nimjer wobspomnjeśa!

Krásna Lužica

dobrá, priateľská,

mojich srbských predkov kraj,

mojich krásnych snov raj,

sväté sú mi tvoje cesty.


V časoch, čo prídu,

zakvitneš do krásy!

Ach, z tvojho lona vzídu muži,

hodní večných spomienok!

Náboženstvo[upraviť | upraviť kód]

Veľkonočné zvyky Lužických Srbov
Veľkonočné vajíčka - písanky
Ženský kroj z Dolnej Lužice

Náboženstvo v Lužici je zložene z rímskokatolíckeho náboženstva a potom časť patrí k príslušníkom evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania (od reformácie v Nemecku). Katolícke omše sa vysluhovali aj hornolužickej srbčine zatiaľ čo evanjelické omše výhradne v nemeckom jazyku. Dôvod bol veľmi jednoduchý. K evanjelikom a. v. sa totiž hlási väčšina Nemcov v Sasku a Brandenbursku. Spoločné náboženstvo s protestantskými nemeckými spoluobčanmi umožňovalo ľahšie ponemčenie. Naopak katolícki Lužickí Srbi sa od nemeckého protestantského obyvateľstva odlišovali aj konfesionálne (viac sa orientovali na Čechov, (katolícky seminár v Prahe), čo spôsobovalo zvýrazňovanie odlišnosti a lepšie uchovanie národných tradícií.

Tradície a zvyky[upraviť | upraviť kód]

Ptaškowa swajzba (Vtáčia svadba)
Vtáčia svadba (len v Hornej Lužice) 25. januára. Dnes už len ako detský zvyk, kedy deti za okno dávajú prázdny tanier, aby sa nechali obdarovať od vtákov, ktorí toho dňa slávia tzv. svadbu. Deti sa potom tiež prestroja vtáky a po obci vyberajú dary. Zvyk opäť vychádza z predkresťanskej doby, kedy ľudia verili v posmrtný život vo vtačej podobe – jednalo sa teda o milodar mŕtvym v podobe potravy.
Zapustovy pseseg (Fašiangy)
Fašiangy = sprievod ľudí prezlečený do rôznych masiek. Zvyk podobný slovenskému. Koná sa napr. v Cottbusi
Debjenje jutrownych jejkow (Zdobenie veľkonočných vajíčok)
Zdobenie veľkonočných vajíčok. Veľkonoční zvyk podobný slovenskému.
Walkovanije jutrownych jejkow (Súťaž v gúľaní veľkonočných vajec)
Gúľanie veľkonočných vajec. Súťaživý Veľkonoční stále živý zvyk napr. na slepo.
Křižerjo ale i Jutrowne jěchanje (1. veľkonoční sviatok)
Tento zvyk má korene už v predkresťanskej dobe. V magickom kruhu obchádzali roľníci orbu obce, aby uchránili mladu sejbu pred zlými bytosťami. V kresťanskej dobe sa Osterreiten zmenilo v procesiu niekoľkých stoviek jazdcov na koňoch. V súčasnosti jazdí asi 1.700 jazdcov v niekoľkých jazdách/procesiach .
Chodojtypalenje (Pálenie Moreny/Čarodejnice)
Pálenie Moreny/Čarodejnice. Zvyk podobný tomu slovenskému ale českému.
Mejestajenje (Stavanie Mája)
Stavenie Mája. Zvyk podobný slovenskému.
Łapanje kokota (Chytanie kohúta)
„Chytanie kohúta“, súťaž spojená s oblasťou Dolnej Lužice, ich víťazom sa stáva ten, kto utrhne pri jazde počas cvalu na koni hlavu nebo krídla kohútovi, ktorý je uviazaný v určitej výške. Víťaz si tak môže s zaviazanými očami z kruhu dievčat vybrať kráľovnú. Predtým sa používal živý kohút, v priebehu 20. storočia sa začal nahradzovať kohútom mrtvým.
Lužická svadba
Výrazné zvyky spojené zo svadbou sú dnes prakticky opustené.[4]


Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. české krajiny. In: Malá encyklopédia Slovenska A – Ž. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. 664 s. S. 81.
  2. BOBKOVÁ, Lenka. Horní a Dolní Lužice. [s.l.] : Libri, 2008. ISBN 978-80-7277-382-4. S. 15.
  3. Karel Sklenář: Z Čech do Pompejí, vyd. Československý spisovatel 1989, kapitola Ke břehům Baltu, str. 133–163 (o Pobaltských Slovanech)
  4. FENCL, F.. Svatba v Lužici. Praha : [s.n.], 1947.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lužica

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lužice na českej Wikipédii.