Lužica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Lužica
Vlajka Lužica Znak Lužica
Vlajka Znak
Národné motto:
-
Štátna hymna:
Rjana Łužica
Location LUS2.svg
Miestny názov  
 • dlhý Horná a Dolná Lužica
 • krátky Lužica
Hlavné mesto Hornej Lužici - Bautzen (Budyšín)

Dolnej Lužici - Cottbus
°′ .š. °′ .d.

Najväčšie mesto Cottbus
Úradné jazyky nemčina, poľština, lužická srbčina
Regionálne jazyky nemčina, poľština, hornolužická srbčina a dolnolužická srbčina
Demonym Lužicky Srb a Lužická Srbka
Štátne zriadenie
Zastrešujúca organizácia Lužických Srbov je Domowina
Súčasť spolkových krajín Sasko a Brandebursko
Bjarnat Cyž
Vznik -
Susedia -
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
11302 km²   
- km² ( %)
Počet obyvateľov
 • odhad ([[]])
 • sčítanie ([[]])

 • hustota ()
 
1,3 milióna
-

/km² (-.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
-
- $ (-.)
- $ (-.)
Index ľudského rozvoja (2017) 0.936 (5..) –
Mena euro (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód DEU/DE
Medzinárodná poznávacia značka D
Internetová doména .de
Smerové telefónne číslo +49

Lužica (lat. Lusatia, nem. Lausitz, poľ. Łużyce, čes. Lužice, horn. srb. Łužica, doln. srb. Łužyca) je historické územie, ktoré sa v súčasnosti nachádza v Nemecku (Sasko a Brandenbursko) a menšia časť patri Poľsku a Česku. Poľská časť je rozdelená medzi vojvodstvo Dolnosliezske a Lubuské. Česká časť Lužice sa nachádza v okresoch Jablonec nad Nisou, Liberec a Děčín. Historický región sa nachádza v povodí rieky Sprévy a čiastočne rieky Nisa (Lužická Nisa). Tým pádom samotné rieky a terén delia toto územie na Hornú Lužicu (na východe Zahorelecko/Görlitz a na západe oblasť okolo Budyšínu) práve táto časť je blízko Česka a Dolná Lužica (centrum je Cottbus).

Názov Lužica (Losicin, Lonsicin) je prvýkrát doložený v roku 932, zatiaľ čo kmeň Lužických Srbov už v polovici 9. storočia. Názov Lužica označoval pôvodne celé územie, a až do začiatku 15. storočia, iba územie Dolnej Lužice. Územie Hornej Lužice bolo do začiatku 15. storočia známe ako Milsko (pretože toto územie obýval slovansky kmeň Milčanov).

V Lužici sa dodnes zachovala malá časť obyvateľstva (Lužickí Srbi), ktorá ešte používa tento jazyk a dodržiava lužické tradície a zvyky.





Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Lužica sa rozdeľuje na dva regióny (Horná a Dolná Lužica). Niektorý tiež opisujú Strednú Lužicu ako osobitný región uprostred Hornej a Dolnej Lužice. Obe Lužice majú spolu odhadom 1,3 milióna obyvateľov (z toho nejak 350 000 Poliakov na poľskej strane, 54 000 Lužických Srbov a zvyšok su Nemci (Sasi a Brandeburci).


Lužné lesy okolo oblasti Spreewaldu

Dolná Lužica[upraviť | upraviť zdroj]

Dolná Lužica je severné územie Lužici a leží zväčša v Brandebursku. Je ohraničená riekami Fleming na severozápade a Čierny Halštrov na západe. Na východe tvoria rieky Odra a Bobr prírodnú hranicu. Najsevernejšie mesto Dolnej Lužice je Eisenhüttenstadta (Pśibrjog). Krajina je zväčša tvorená nie veľmi úrodnou nížinou. Nachádzajú sa tu jazerá, bahniska, lužné lesy, bukoviny a duboviny.

K Dolnej Lužici patrí tiež okolie Spreewald (Błóta)

Horná Lužica[upraviť | upraviť zdroj]

Hranica medzi Dolnou a Hornou Lužicou zväčša odpoveda dnesnej hranici spolkovych krajin ( Sasko a Brandebursko) pozdĺž povodia rieky Biela voda (horn. srb. Běla Woda) a Hoyerswerda (Wojerecy). Na západe je potom rieka Čierny Halštrov a iné historické mestá a viacero brandeburských miest okolo Senftenberg (Zły Komorow) a Ruhland (Rólan).

Najzápadnejší kút Hornej Lužice nájdeme pri diaľnici A13 pri Ruhland a medzi tým je rieka Queis (Hwizdź) s prítokom Bobra, východne od Sliezska.

Hornolužická krajina je tvorená pahorkatinou severne od Kamenz (Kamjenc), Bautzen (Budyšín) a Niesky (Niska), z pahorkatiny je významný Hornolužický chrbát okolo Budyšína a Löbau (Lubij). Lužické hory sa nachádzajú na juhu pri českých hraniciach. Najvyššie hory sú v Žitavských a Jizerských horách na samom juhovýchode. Najvyššie položený bod v celej Lužici je Taflowy kamjeń ( 1072 m.n.m) na Smrku pri dnešnej poľsko českej hranici.

Lužické hory na českej strane su teda pomenovane po Lužici, ale nepripadá im toto pomenovanie, pretože patria k Žitavským horám.

Najvyši bod Lužici Taflowy kamjeń

Lužické mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejšie mestá Dolnej LužiceCottbus (Choćebuz), Eisenhüttenstadt (Pśibrjog), Guben (Gubin), Forst (Baršć), Luckau (Łukow), Finsterwalde (Grabin), Senftenberg (Zły Komorow), Spremberg (Grodk), Vetschau/Spreewald (Wětošow), Lübben (Lubin), Lübbenau/Spreewald (Lubnjow w Błótach). Najväčšie mesto Dolnej Lužici je Żary (Žarow).

Významné mestá Hornej Lužici je tzv. šesťmestie a Budyšín ( ako krajinské stredisko), Görlitz (Zhorjelc/Zgorzelec – najväčšie mesto), Lubań, Zittau (Žitaw), Löbau (Lubij) a Kamenz (Kamjenc). Menšie mestá sú Bischofswerda (Biskopicy), Niesky (Niska), Weißwasser (Běla Woda), Hoyerswerda (Wojerecy) a Muskau (Mužakow) a tiež Bogatynia na poľskej strane.



Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pravek[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie doklady o ľudskej prítomnosti v Lužici pochádza približne z doby 12 000 – 8 000 pr. n. l., teda koniec poslednej doby ľadovej. Jedná sa o sídlisko kultury magdalénien objavená napr. v blízkosti dnešného Burku (Bautzen) a Golßenu. Z neskoršej doby, približne 8 000 – 6 000 pr. n. l., teda od konca mladšieho paleolitu do konca mezolitu, pochádzajú nálezy sídlisk na brehu jezera Reichwalde.

V 5. tisícročí sporadicky na území Lužice prenikala neolitická kultura s vypichanou keramikou, vlastný neolit tu začal až od 4. tisícročia s nástupom kultúry nálevkovitých pohárov a okrúhlych amfor. V 3. tisícročí sa do Lužice, rovnako ako do veľkej části Europy, rozšířila eneolitická kultura (doba medená) so šnúrovou keramikou. Územie však stále zostávalo riedko osídlené a sídliská sú zastúpené predovšetkým krátkodobými loveckými a pastierskymi tábormi. Medzi významné náleziská z tejto doby patrí napr. Schafberg a Weißag.

Únětická kultura doby bronzovej do Lužice sporadicky prenikla na začiatku 2. tisícročia, dôvodom bolo aj chladnejšie a vlhkejšie podnebie 17. až 15. storočia pr. n. l. V  14. storočí pr. n. l. začal rozvoj lužickej kultury a osídlenie začalo býť hustejšie. V jej neskoršej fáze v staršej dobe železnej sa nazývá billendorfská kultúra[1] V tejto dobe do tejto oblasti prenikali tiež kočovní Skýti.

V mladšej dobe železnej došlo k zblíženiu s kultúrou jastorfskou spojenou s Germánmi, v 2. storočí sa rozšírila burgundská lubuská kultura. Na začiatku 4. storočí bola Lužica z väčšej časti opustená a nie je jasné, či sa zbytky Germánov stretli s prichádzajúcimi Slovanmi.

Príchod Slovanov[upraviť | upraviť zdroj]

Prítomnosť Slovanov v Lužici je doložená na konci 7. storočia, prípadne až začiatkom 8. storočia, je však možné že do nej prenikali už od 6. storočia. Postupne územie osídľovali od juhu a juhovýchodu a neskôr tiež od východu. Predovšetkým v Dolnej Lužici začalo osídlenie hustnúť až v 9. storočí, kde sa tak isto objavilo prvé hradisko.

Na území medzi riekami Labe a Bobr zmieňuje Bavorský geograf kmene Lužických Srbov (Lunsizi) s tridsiatimi civitas (pravdepodobne hradiská) najskôr v Dolnej Lužici, Milčanov (Milzane) s tridsiatimi civitas a Bjezučanov (Besunzane) s dvoma civitas. Milčania a Bjezučania sídlili najprv v Hornej Lužici. Uvažuje sa tíež o kmeni Slubjanov (Selpuli, Selpoli) zmieňovaných v prvom desaťročí 11. storočia, spoločne s regiónmi Zara západne od dnešného mesta Żary a Nice s hradiskom v dnešných Polanowiciach.[2] V historickom povedomí o tomto období je tiež srbský knieža Dervan a glomačský Miliduch, aj ked vládli sálským slovanským kmeňom mimo územia dnešnej Lužice. [3]

Už od prelomu 8. a 9. storočia sa východné hranice Lužice stali cieľom Franskej expanzie, neskôr Východofranskej ríše. Tá tu vytvorila v druhej polovici 9. storočia Východnú marku. Neskôr pod vedením predovšetkým saských feudálov tu bola západne od rieky Labe novo zriadená Srbská marka. Zároveň sem v rokoch 883 - 897 zasahovala moc Veľkomoravskej ríše.

Stredovek a raný novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Nemeckého kráľostva bola Lužica obsadená saským vojvodom Henrichom I. Vtáčníkom a začlenena do Východnej (saskej) marky ovládané markrgr´fom Sigfriedom (severnejšia část) a do Míšenskej marky (južnejšej časti). Na území Budyšínska vznikla marka, ktorú spravovali od konca 10. storočia Wettinovia (od roku 1031 markrgróf Východnej marky).

Od začiatku 11. storočia sa stretavajú v Lužici mocenské záujmy nemeckého, poľského a českého štátu. Konflikt medzi polským kráľom Boleslavom Chrabrým a Henrichom II. (od r. 1003) skončil po 15 rokoch bojov mierom v Budyšíne, ktorým bolo Budyšínsko pripojené ako ríšské léno k Poľsku. Po Boleslavovej smrti a rozkladu centrálnej moci v Poľsku bolo Budyšínsko od roku 1033 opäť císárovo. V roku 1076 dostal lénú čast územia neskorsej Hornej Lužice a část Dolnej Lužice (Východnú Marku) český knieža a potom kráľ Vratislav II., ktorému sa však nepodarilo do roku 1081/86 ovládnout. Územie bolo znovu neskôr Hornej Lužice pripojené k českému štátu až za Soběslava I. roku 1136, čož trvalo do roku 1253.

Dolná Lužica bola v 11.–12. storočí získána saskými Wettinmi (podstatná čast Východnej marky čiže Ostmark v roku 1031), od roku 1303/04 patrila Askáncom, ktorí už predtím v roku 1253 oženili s venom českej princezny Beatrix (Boženy) Budyšínsko a Zhorelecko. (V roku 1268 došlo poprvykrát k oddeleniu Zhorelecka od Budyšínska, ktoré sa potom až do konce 14. storočia vyvíjalo samostatne.)

Po vymretí brandeburských Askáncov získali územie v Lužici postupne Luxemburgovia roku 1319 Budyšínsko, 1329 Zhorelecko a 1346 Lubań, ktoré spolu s českým Žitavskom vytvorili jednotný územní celok, ktorý je potom známy od roku 1410 pod názvom Horná Lužica. V rokoch 1348 a 1364–68 bola prikúpená Karlom IV. k Českej korune Dolná Lužica (trvalo 1373), už od roku 1356 inkorporovaná do rámca korunních zemí; do čela markrgrófstva bol postaven richtár (fojt), od počiatku 16. storočia boli menovani dvaja richtári.

Významné postavenie v rámci Lužice malo Šesťmestie, spolok najvýznamnejších miest na obranu ich záujmov pred lúpežnými rytiermi a konkurenciou z ostatních miest v ríši.

Dolnolužické markrgrófstvo bolo v roku 1445/62 trvale ochudobnené o Cottbus s širokým okolím (územie získal brandeburský kurfista). V rokoch 1469–1490 držal oba Lužice spolu s Sliezskem a Moravou) ako český (proti)kráľ Matej Korvín. Po jeho smrti znovu tvorili súčasť České koruny.

Jeho násilné držanie Lužice zrejme neuznával pražský kráľovský dvor, pretože česká kráľovna Johana z Rožmitála, vedľa svojich dalších titulov uviedlai titul markgrófka lužická. Tento titul sa napr. objavuje na sprievodnej listine[4] pre Lva z Rožmitálu pre jeho cestu po západnej Europe.

Obdobie od tridsaťročnej vojny do Viedenského kongresu[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu tridsaťročnej vojny získal celú Lužicu (okrem území okolo Cottbusu, ktoré ovládalo od 15. storočia Brandebursko) pražským mierom z roku 1635 saský kurfirsta Jan Jiří ako zástavu od cisára Ferdinanda II. Po vestfálskom mieri (1648) bola zvýšena zástavná suma z 60 ton na 72 ton zlata (60 miliónov na 72 miliónov toliarov). Lužica v 18. storočí Ďalšia úprava znamenala právo výplaty až po vymretí saského rodu po meči a návrat Lužice bez výplaty po vymretí saského rodu po meči alebo po praslici. Lužica formálne zostala súčasť Koruny České v zástave albertinské vetvy Wettinského tj. saského kráľovského rodu do 19. storočia. Lužický Srbi si zachovali rímskokatolícke náboženstvo a národnost vďaka tomu, že zástavná zmluva zaručovala náboženskú slobodu katolíkom a český králi na jej dodržovanie dbali.

Obdobie od Viedenského kongresu do konca prvej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa ustanovení Viedenského kongresu (1814-1815) pripadla celá Dolná Lužice a severovýchodná časť Hornej Lužice Prusku. V rámci Pruska bola Dolná Lužice začlenená do provincie Brandebursko, zatiaľ čo Horná Lužice sa stala súčasťou provincie Sliezska. Zbytok Hornej Lužice zostal Sasku a tvoril tak jeden z jeho krajov („Markgrófstvo Hornej Lužice“, v rokoch 1835 - 1932 „Budyšínský kraj“). Saská časť Hornej Lužice mala rozsiahlu samosprávu vrátane vlastného snemu.

K poslednej úprave zástavného práva Lužice došlo až po viedenskom kongrese, kedy bola Lužica rozdelená medzi Sasko a Prusko. Pruská časť Hornej i Dolnej Lužice se mala vrátiť Koruně České bez výplaty po vymretí pruského kráľovského rodu po meči, celá zástavná suma bola vztiahnutá k saskej Hornej Lužici a o výplate platilo predošlé ustanovenie. Tieto zmluvy neboli vzaté na vedomie po prvej svetovej vojny pri stanovení hraníc Nemecka a Československa, ale neboli ani vyslovene zrušené. A však český, saský aj pruský kráľovský rod bol v rovnakom období zosadené pre ich nástupnické štáty – republiky.

Od konca prvej svetovej vojny do konca druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Po prvej svetovej vojne sa objavilo hnutie požadujúce pripojenie k utvárajúcemu sa Československu. Keď bolo toto hnutie zamietnuté, snažilo sa o vytvorenie jednotného Lužického spolkového štátu v rámci Nemecka, čo však nebolo realizované, a tak rozdelenie Lužice medzi Prusko a Sasko z doby Viedenského kongresu pretrvalo až do konca druhej svetovej vojny. V roku 1932 tak dochádza k zrušeniu Budyšínskeho kraja a jeho spojení zo Saským krajom Drážďany do Drážďansko-Budyšínskeho kraja.

Obdobie od konca druhej svetovej vojny do súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Časť Lužice je dnes obývaná Lužickými Srbmi.

Na postupimskej konferencii bolo územie Lužice znova prerozdelené. Územie východne od rieky Nisy bolo pričlenené k Poľsku (dnes je tato časť Lužice rozdelená medzi Lubuské a Dolnosliezske vojvodstvo), zatiaľ čo na západ od nej sa stalo súčasťou sovietskej okupačnej zóny Nemecka. Súčasne žiadali v Československu žijúci Lužickí Srbi pripojenie Lužice k Československu, čo však nebolo realizované. Lužickí Srbi sa tiež usilovali o vytvorenie samostatného štátu, čo bolo taktiež neúspešné. Domowina (zastrešujúca organizácia Lužických Srbov) potom požadovala začlenenie celej nemeckej časti Lužice k Sasku. V referendách v pruskej časti Lužice hlasovali pre pripojenie k Sasku iba okresy na území Hornej Lužice (súčasť pruskej provincie Sliezska), zatiaľ čo okresy na území Dolnej Lužice (súčasť pruskej provincie Brandeburska) to odmietli. Preto bola dosiaľ pruská časť Hornej Lužice začlenená do Saska, zatiaľ čo Dolná Lužice zostala súčasťou Brandeburska, jeho status bol neskôr zmenený na zem (Pruský štát bol rozhodnutím spojencov 25. februára 1947 zrušený).

7. októbra 1949 bol na území sovietskej okupačnej zóny Nemecka vyhlásený nový, komunistami ovládaný štátny útvar Nemecká demokratická republika (NDR), ktorá bola prv až do 22. júla 1952 federáciou 6 krajín (Berlín, Brandebursko, Durínsko, Meklenbursko-Predpomoransko, Sasko a Sasko-Anhaltsko). 23. júla 1952 boli zrušené a NDR sa stáva centralistickým štátom, v rámci ktorého bola Dolná Lužica začlenená do Cottbuského kraja, zatiaľ čo Horná Lužica bola rozdelená medzi Drážďanský kraj (väčšina územia) a Cottbuský kraj (severná časť). V roku 1989 bol po nepokojoch komunistický mocenský monopol odstránený. 3. októbra 1990 tak dochádza k zjednoteniu NDR zo Spolkovou republikou Nemecko. Tento deň tiež došlo k obnoveniu zemského usporiadania na území bývalej NDR; v tej dobe na územiu nemeckej časti Lužice pôsobilo regionalistické hnutie „Iniciativa za nerozdelenú Lužicu“ (Inititative „Für eine ungeteilte Lausitz“), ktoré však nenašlo dostatočný ohlas a tak opäť nebola utvorená spolková zem Lužica. Takmer celá nemecká časť Hornej Lužice bola znovu začlenená do obnoveného Saska a Dolná Lužica s malou častou Hornej Lužice do Brandeburska. Tento stav trvá do súčasnosti.

Po roku 1989 sa Lužickí Srbi snažili vytvoriť úzke vzťahy s Československom a potom aj s Českom, ale neúspešne. Národnostné práva Lužických Srbov sú teraz garantované poľsko - nemeckou zmluvou a konkordátom Slobodného štátu Sasko s Vatikánom, ale nie s Českou republikou. Habsbursko-lotrinská dynastia dodnes disponuje titulom markgróf Hornej a Dolnej Lužice, ktorý po práve nalieha českému kráľovi.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Počet používateľov lužickej srbčiny sa odhaduje na asi 50 000 tisíc. Lužickí Srbi hovoria dvoma jazykmi:

Sídlo Domowiny (Serbski Dom) v Budyšíne

Rozdiel medzi nimi je väčší ako medzi slovenčinou a češtinou.

Hornolužická srbčina je viac podobná starej češtine z 15. storočia. Dnes ju používa asi 40 000 ľudí. Hornolužický jazyk vznikol z kmeňového jazyka polabských Milčanov, ale aj Biežunčanov, Glomačov, Nišanov a ďalších už dávno ponemčených kmeňov. Jazyk má bližšie k češtine ako k poľštine. Je rozšírený v saských okresoch Budyšín, Niesky, Kamenz, Bischofwerda a v Brandenbursku v okresoch Hoyerwerda (Wojerecy), Weisswasser a Senftenberg.

Dolnolužická srbčina je viac podobná poľštine, dnes ju používa asi 10 000 ľudí. Vznikla z kmeňového jazyku Lužičanov, Sľubianov a Sprévanov a možno aj iných slovanských kmeňov, ktoré žili na dolnom toku rieky Sprévy a jej prítokoch. Má bližšie k poľštine ako k češtine. Používajú ju Lužickí Srbi v Brandenbursku najmä v malých mestách a v dedinách okresu Cottbus.

Symbol Domowiny

Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý, alebo cudzí jazyk. V Brandenbursku a Sasku existuje televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkominútové resp. niekoľkohodinové.

Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Budyšíne a Cottbuse. Učitelia sa učia na Inštitúte srbských štúdií na Univerzite v Lipsku. Lužickí Srbi majú aj vlastnú organizáciu – Domowinu.

Postavenie jazyka v súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Lužická srbčina je chránená ústavami Saska a Brandenburska. Srbčina sa môže používať na súdoch aj úradoch, hoci sa to pre nedostatok tlmočníkov dnes nevykonáva. V Sasku je spolu s nemčinou úradným jazykom.[2]


Hymna Lužických Srbov[upraviť | upraviť zdroj]

Hornolužickosrbsky Dolnolužickosrbsky Slovenský preklad
Rjana Łužica,

sprawna, přećelna,

mojich serbskich wótcow kraj,

mojich zbóžnych sonow raj,

swjate su mi twoje hona!


Časo přichodny,

zakćěj radostny!

Ow, zo bychu z twojeho

klina wušli mužojo,

hódni wěčnoh wopomnjeća!

Rědna Łužyca,

spšawna, pśijazna,

mójich serbskich wóścow kraj,

mójich glucnych myslow raj,

swěte su mě twóje strony.


Cas ty pśichodny,

zakwiś radosny!

Och, gab muže stanuli,

za swój narod źěłali,

gódne nimjer wobspomnjeśa!

Krásná Lužica

dobrá, priateľská,

mojich srbských predkov kraj,

mojich krásnych snov ráj,

sväté sú mi tvoje cesty.


V časoch, čo prídu,

zakvitneš do krásy!

Ach, z tvojho lona vzídu muži,

hodni večných vzpomienok!


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BOBKOVÁ, Lenka. Horní a Dolní Lužice. [s.l.] : Libri, 2008. ISBN 978-80-7277-382-4. S. 15.
  2. Karel Sklenář: Z Čech do Pompejí, vyd. Československý spisovatel 1989, kapitola Ke břehům Baltu, str. 133–163 (o Pobaltských Slovanech)



Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lužica

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lužice na českej Wikipédii.