Máj 1968 v Paríži

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dobový plagát z éry „Mai 68“

Máj 1968 v Paríži (fr. obvykle len Mai 68) bola vlna štrajkov vyvolaná revoltou študentov Sorbonny v Nanterre a v Paríži, ktorá spôsobila vážnu vládnu krízu. Na tieto udalosti malo vplyv hnutie kontrakultúry 60. rokov.

1. fáza – študentská akcia[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho počiatok bol na akademickej pôde Parížskej univerzity. Prvý incident sa odohral na fakulte v Nanterre na začiatku roku 1968 a bol iniciovaný krajnou ľavicou. 22. marca 1968 vzniklo hnutie „Mouvement du 22 mars“ vedené Danielom Cohn-Benditom. Množstvo incidentov viedlo dňa 2. mája 1968 k uzavretiu fakulty. Agitácia hnutia sa preniesla do Paríža. Tento proces vyvrcholil 3. mája, keď polícia urobila brutálny zásah proti mítingu študentov na dvore Sorbonny. Výsledok bol 500 zatknutých, čo vyvolalo bezprostrednú solidárnu reakciu študentstva.

Revolta začala v ulici rue du Quartier latin (Latinská štvrť). Vzbúrenci vytvorili barikády, použili molotovove koktejly, polícia zase slzotvorný plyn. Hnutie živené aj odbormi študentov na čele so Jacquesom Sauvageotom sa rozšírilo na lýceá, ktoré sformovali „Lýcejné akčné rady“. Vzbura kulminovala v noci z 10. na 11. mája bojmi v uliciach a na barikádach. Boli stovky zranených. Študenti vzbudili sympatie verejnosti a nasledoval štrajk francúzskych odborárov 13. mája 1968, ktorý protestoval proti policajnej brutalite. Vznikla vlna spontánnych štrajkov, ktoré prerástli do spoločenskej krízy.

2. fáza – boj odborárov[upraviť | upraviť zdroj]

Večer 14. mája v okolí Nantes obsadili odborári továreň „Sud-Aviation“ a zadržali jej riaditeľa. 15. a 16. mája štrajk zasiahol továrne Renault v Cléon a Sandouville (Seine-Maritime), Flins a Boulogne-Billancourt. Až do 22. mája sa hnutie rozširovalo do tovární, úradov, verejných služieb, dopravy, ktoré prerušili prácu. Nevzniklo na príkaz vedenia odborov, jeho zrod bol spontánny. Bol to najväčší štrajk vo Francúzsku 20. storočia.

Vláda zareagovala 24. mája, keď vystúpil v televízii prezident de Gaulle,[1] ktorý oznámil vyhlásenie referenda kvôli ozdraveniu univerzít a ekonomiky. Zároveň pohrozil, že sa stiahne z úradu, ak výsledkom referenda bude odpoveď „nie“. Jeho oznámenie zostalo bez efektu. Vyjednávanie viedol prvý minister Georges Pompidou.

V plnej kríze nasledovali vyjednávania v Grenelle 25. a 26. mája, ktoré zviditeľnili rozpory v štrajkovom hnutí: medzi ľavičiarmi, kde sa činili anarchisti, maoisti aj trockisti, ktorí chceli radikálnu zmenu štruktúr a medzi štrajkujúcimi, ktorých cieľom bolo zvýšenie zamestnanosti a právomocí riadenia fabrík. Komunistická strana (PCF) a odborová organizácia CGT zostávali na pozícii mzdových a profesionálnych požiadaviek.

27. mája sa predstavitelia vlády - hlavne Jacques Chirac ako štátny tajomník pre sociálne veci, zúčastnili vyjednávaní s odborármi. Bola podpísaná dohoda v Grenelle o 10% zvýšení miezd, no bola zamietnutá skupinami, ktoré chceli pokračovať v štrajku. Napriek dohode štrajk teda pokračoval. Štátna moc sa javila bezmocná.

3. fáza – politické riešenie[upraviť | upraviť zdroj]

Udalosti vstúpili do tretej fázy, ktorou bola politická kríza. Žiadna strana nedokázala navrhnúť riešenie. Študenti združení v UNEF (Union nationale des étudiants de France)[2] organizovali míting na štadióne Charléty 27. mája spolu s odbormi CFDT a socialistickou stranou PSU, kde demonštrovalo 30 tisíc osôb. V hnutí sa aktivizovali skupinky ľavičiarov a nepriateľská PCF, ktorí pôsobili na davy, ktoré neboli už pod kontrolou. Zo strany ľavicových tradičných strán s klasickými politickými riešeniami boli návrhy ako provizórna vláda, prezidentské voľby a provizórne zákony. Nedorozumenia medzi Françoisom Mitterrandom a FDGS a komunistami z PCF Waldecka Rocheta tomu zabránili.

Po mítingu v Charléty mala patent na neschopnosť jednať ľavica. Situácia bola pripravená na zmenu moci v prospech štrajkujúcich, čo však títo nevyužili. Protiofenzíva vlády bola spektakulárnou drámou: 29. mája zmizol prezident de Gaulle z Elyzejského paláca, čo vytvorilo vo verejnosti zlý dojem. Na druhý deň v rozhlase prezident oznámil rozpustenie Národného zhromaždenia a predčasné voľby. Manifestácia zorganizovaná gaullistami večer 29. mája mala 500 tisíc účastníkov. Naznačovala, že treba zastaviť krízu a vrátiť sa k poriadku, aby nebola paralyzovaná ekonomika.

Kríza sa pomaly utíšila, keď sa začali využívať postupy tradičnej politiky. Návrat k práci bol pomalý. Boj naďalej pokračoval do polovice júna v továrňach Renaultu a Peugeotu. Štrajkujúci zostali izolovaní. Skrutínium v Národnom zhromaždení 23. a 30. júna dalo väčšinu vládnucej pravici. Gaullistom sa podarilo vďaka strachu z neporiadku a hypotetického komplotu komunistov rozvíriť pochybnosti v hnutí.

Vplyv štrajku na politiku[upraviť | upraviť zdroj]

V konečnom dôsledku máj 1968 vytvoril kultúrne a sociálne hnutie nového typu, mimo tradičných strán a odborov. Na jednej strane popieral konzumnú spoločnosť a ideológiu produkcie, ktoré mali zabezpečiť finančnú rentabilitu skôr ako šťastie ľudí. Vyhlasoval odtrhnutie sa od hmotných vecí a permanentné zabezpečenie nových potrieb. Na druhej strane sa zasadzoval o rozvoj individuality, jej práv na šťastie, proti prísnej hierarchizácii a disciplíne. Tiež bol zamietnutý autoritársky model, hierarchické vedenie, byrokracia, čo začínalo už v rodine, podniku, cirkvi, štátnom aparáte a odboroch. Z toho dôvodu boli tradičné politické strany a odborové organizácie v rozpore s novým hnutím.

Ak hnutie „Mai 68“ prepadlo a nedosiahlo politickú moc, zanechalo však po sebe na ňu hlboký dodatočný vplyv.

  • Bol transformovaný univerzitný systém na základe nového zákona Edgara Faura, ktorý vniesol podiel študentov do riadenia univerzít.
  • Zákon o zamestnaneckých odboroch otvoril cestu k pomalej transformácii mzdového systému.
  • V politike, prezident de Gaulle následkom udalostí stratil autoritu. Jeho odchod po výsledku referenda v apríli 1969 bol toho následkom.
  • V politickej ľavici vyprovokovala kríza jej zablokovanie, čo vyvolalo rekonštrukciu socialistickej strany (PS) v roku 1972 a spoločný politický program s komunistami (PCF) v roku 1974.
  • François Mitterrand a socialistická strana získali. Víťazstvo vo voľbách v 1981 bolo toho odrazom.

Preto politická kríza v roku 1968 napriek neúspechu protestujúcich prispela k modernizácii francúzskej spoločnosti.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dobové filmové záznamy z mája 68 [1]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]