Móric Čák

Móric Čák
Litografia v Ungaricae Sanctitatis Indicia od Gábora Hevenesiho z roku 1692
Biografické údaje
Narodenie	cca 1270 Ugod, Uhorsko
Úmrtie	20. marec 1336 Győr, Uhorsko
Uctievanie
Blahorečenie	1494 Alexander VI.
Atribúty	dominikánsky habit
Sviatok	20. marec
Odkazy
	Móric Čák (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Móric Čák (maď. Csák nembeli Móric, lat. frater Mauritius; * cca 1270 – † 20. marec 1336) bol uhorský dominikánsky mních šľachtického pôvodu, ktorý je uctievaný v Maďarsku, aj keď nie je oficiálne uvádzaný v zozname svätcov Katolíckej cirkvi.

Život

Raný život

Móric sa narodil okolo roku 1270 v ugodskej vetve prestížneho a bohatého rodu Čákovcov ako syn Demetria Čáka, grófa z Bakony, a neidentifikovanej dcéry mocného pána Henricha Kőszegiho. Podľa jeho hagiografie sa Móric narodil v pevnosti Ugod vo Veszprémskej župe, starobylom panstve jeho rodiny. Mal dvoch súrodencov. Jeho bratom bol Čák, ktorý zomrel bez potomkov pred rokom 1309. Legenda hovorí, že vstúpil aj do dominikánskeho rádu, ale neexistuje o tom žiadny dobový záznam. Jeho sestrou bola Kunigunda (alebo Kinga), ktorá sa vydala za Júliusa Rátóta.

Podľa jeho vlastnej legendy sa jeho zbožnej matke zjavila Panna Mária vo sne počas štvrtého mesiaca tehotenstva, keď mala vysokú horúčku. Mauricova matka sa bála, že neprežije pôrod. Mária predpovedala, že prežije a porodí syna, ktorý sa bude „páčiť Bohu i ľuďom“, a spomenula si na svoj vlastný pôrod, keď sa Márii zjavil anjel Gabriel a oznámil jej božské vyvolenie stať sa Ježišovou matkou. Ako uvádza jeho hagiografia, malý Móric trpel horúčkovitou chorobou až do troch rokov. Jeho vzdelávanie sa začalo, keď mal päť rokov. Svoje náboženské cítenie prejavoval už v detstve; namiesto „detských hier a nepliech“ sa modlil a diskutoval o živote svätých už od desiatich rokov. Raz navštívil hrad Ugod starý dominikánsky mních a mladému Móricovi vyrozprával príbeh o mníšskom svätom Alexiovi z Edessy zo 4. storočia, ktorý sa preto rozhodol pre mníšsky spôsob života.

Jeho otec Demetrius zomrel v roku 1286 alebo 1287. Móric zdedil rozsiahle panstvá v župách Fejér, Veszprém, Šopron, Bratislava a Zala a stal sa jedným z najbohatších vlastníkov pôdy v Zadunajsku. Móric sa prvýkrát spomína v dobových záznamoch v auguste 1291, keď on a Čák, už ako dospelí, potvrdili darovanie dediny Mizsérd v bratislavskej župe od svojho zosnulého otca ich familiárovi, istému Egídiovi, synovi Bajka. Obaja boli označení za magistrov, keď v tej istej listine darovali dedinu Csatabér (dnes patrí k Pápocu) svojim príbuzným, Petrovi a Jánovi.

Kláštorné povolanie

Okolo roku 1301 sa Maurícius Čák oženil s Katarínou Abovou, dcérou palatína Omodeja Abu, ktorý bol jedným z najmocnejších a najbohatších barónov Uhorského kráľovstva na prelome 13. a 14. storočia. Aby mohli financovať svadbu, Móric a jeho brat si vzali pôžičku od istých pánov Jekelina a Keneplina. Podľa legendy žili Móric a Katarína v manželstve tri alebo štyri roky. Následne sa spoločne rozviedli a spoločne vstúpili do dominikánskeho rádu; Katarína sa stala mníškou v kláštore na Margitinom ostrove, zatiaľ čo Móric vstúpil do kláštora v Budíne. Podľa historika Ödöna Málnásiho bolo manželstvo z rozumu vytvorené ich príbuznými pre mladý pár neznesiteľné. Móricovho svokra Omodeja Abu však ich rozhodnutie rozzúrilo, pretože bolo sprevádzané veľkou stratou majetku. Dominikánsky historik Lajos Implom sa domnieva, že Móricov brat Čák zomrel okolo roku 1305, takže brat Móric a Katarína by boli dedičmi jeho bohatstva. Okolo roku 1307 Omodej Aba nariadil Ladislavovi, synovi Wernera, rektorovi Budína, aby manželský pár násilím vyviedol z kláštorov. Móric a Katarína boli oblečení do svetských šiat a spolu zavretí v jednej z veží Budínskeho hradu. Napriek donucovacím opatreniam trvali na svojom odhodlaní. Omodej Aba videl tú márnu snahu presvedčiť svoju dcéru a Mórica. Po pol roku boli prepustení a mohli sa vrátiť do svojich kláštorov. Následne dominikánski mnísi poslali Mórica do baziliky San Domenico v Bologni, aby sa vyhýbal Uhorsku. Móric tam strávil nasledujúce dva alebo tri roky.

Veľkú časť jeho majetku zdedil jeho najbližší žijúci príbuzný Peter Čák, ktorý krátko nato predal svoje dedičstvo, hrad Ugod a jeho príslušenstvo mocnému zadunajskému oligarchovi Ivanovi Kőszegimu (Móricovmu strýkovi z matkinej strany). Karol I. Uhorský schválil predaj v roku 1308. Móric rozdelil svoj majetok v priebehu nasledujúcich desaťročí: Po návrate do Uhorska v januári 1309 daroval dôležité sídlo rodiny, Pápoc, mníškam z Margitinho ostrova, kde žila jeho matka a bývalá manželka. V marci 1309 dal Móric dedinu Balf v Šopronskej župe do hypotéky Jekelinovi a Keneplinovi, aby vyrovnal svoje dlhy, ktoré vznikli po jeho svadobnom obrade. Jeho „príbuznému“ Mikulášovi Hahótovi udelil v roku 1331 obce Komár a Galambok v Zalianskej župe od Mórica Čáka, pričom v roku 1332 daroval aj Boglárfalu (pri Székesfehérvári) rodine Himfiovcov. V súvislosti s rozdelením jeho bohatstva sa v jeho legende zachoval príbeh: Moric si prial získať späť svoj predtým opustený majetok, aby ho daroval kláštoru na Margitinom ostrove, ale „kráľ“ Mikuláš [„syn Juraja“] po ich rozhovore [na jeseň 1313] jeho žiadosť odmietol. V reakcii na to Móric prorokoval, že Mikuláš zomrie do pol roka kvôli svojej „drsnosti“. Na určený čas Mikuláš ochorel a zavolal si „svojich synov“ [sic!], biskupa Mikuláša z Győru a Ondreja [začiatkom roku 1314], a nariadil im, aby podľa žiadosti Mórica odovzdali majetok pre kláštor, ktorý predpovedal jeho smrť, a preto „má svätú a prorockú dušu“. Napriek mnohým nepravdivým údajom a dezinterpretáciám, ktoré sa v priebehu storočí vyvinuli, možno postavy pravdepodobne stotožniť s jeho príbuznými z matkinej strany, Mikulášom III. Kőszegim (v tom čase hlavou rodiny Kőszegiovcov), Mikulášovým bratom Andrejom a ich biologickým strýkom, Mikulášom Kőszegiom, biskupom z Győru. Podľa Ödöna Málnásiho však príbeh rozpráva o spore medzi Móricom a jeho mocným a chamtivým svokrom Omodejom Abom, ktorý bol v roku 1311 zabitý za násilných okolností a jeho klan nakoniec stratil svoju moc.

Svoj život strávil v rôznych dominikánskych kláštoroch až do svojej smrti. Najprv býval v Budíne, potom sa presťahoval do kláštora svätého Antona v Pešti. Nakoniec vstúpil do kláštora v Győri, kde aj zomrel. Ako mních viedol Móric Čák asketický spôsob života. Jeho legenda zdôrazňuje, že sa vždy modlil za každých okolností. Móric spal na plevách a trápil svoje telo najtvrdším bičovaním. Aktívne sa podieľal na všetkých aktivitách kláštora: omšových sláveniach, spevoch chválospevov, zvonení zvonov atď. Tridsaťdva rokov nejedol mäso a počas cirkevných sviatkov prísne dodržiaval pôst. Nosil chudobné a jednoduché oblečenie. Ak od príbuzných dostal drahé oblečenie, vďačne ho prijal a odovzdal ho svojim spoločníkom v kláštore. V odpovedi na otázku mníchov citoval frázu z Biblie (Jób 2,4): „Kožu za kožu a všetko, čo človek má, dá za svoj život.“ Rozdával aj svoje oblečenie chudobným. Tiež nosil trvalo cilicium. Správal sa pokorne, pričom sa vyhýbal hnevu a rozhorčeniu. Často pôsobil ako mediátor a zmierovateľ medzi spornými stranami. Počas Móricovho života sa na jeho príhovor pripisovali rôzne zázraky, väčšina z nich sa týkala vyliečenia chorôb, dokonca aj niekoho, kto sa vrátil z mŕtvych. Raz sa Móric a ďalší mních ubytovali v dome muža menom Benedikt vo Vacove. Móric sa išiel večer modliť do neďalekého kostola. Podarilo sa mu to napriek tomu, že brána domu aj dvere kostola boli zatvorené. Benedikt videl, ako sa všetky sviečky a lampióny v kostole začali zapaľovať bez ľudského zásahu. Inokedy sa Móric v noci modlil v kostole svätého Antona v Pešti, keď sa ho „pokúšal obťažovať zlý duch“. Počas modlitby sa prebudila mŕtvola brutálne zavraždeného muža a chcela vyjsť z már. Móric sa prežehnal a povedal: „Nech si ktokoľvek, prikazujem ti v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby si bol ticho a už ma viac nerušil.“ Potom mŕtvola spadla späť na máry. Jeho legenda tiež rozpráva, že Móric ošetroval mnícha, lektora Pavla z Krakova, ktorý zomrel na horúčkovitú chorobu. Keď priniesol a požehnal vodu, pacient sa okamžite uzdravil.

Móric Čák zomrel v Győri 20. marca 1336, jedenásť dní pred Veľkou nocou. Jeho pohreb celebroval biskup Mikuláš Kőszegi. Počas rituálu Móric dvakrát na krátke okamihy otvoril oči a z mŕtvoly sa podľa jeho legendy šírila príjemná vôňa. Pochovali ho v kláštore v Győri. Počas požiaru v roku 1566 a následných nájazdov Osmanov bola budova kláštora zničená a zmizli aj Móricove pozostatky. V jeho životopise sa píše, že Móric robil zázraky aj po svojej smrti. V hodine svojej smrti mal dominikánsky mních z kláštora v Győri, podprior Benedikt, ktorý cestoval do Budína, sen: videl svojich spoločníkov pri stole v refektári, všetci okrem Mórica mali na sebe kapucne. Hlava dominikánskej provincie Uhorska tiež tvrdila, že Móric Čák sa mu ráno počas modlitby zjavil v žiarivom oblečení a oznámil jeho smrť. Hovoril aj o skúške, ktorá ho čaká pred Bohom. Legenda tiež hovorí, že keď slepec zdvihol kopu hliny z Móricovho hrobu a potrel si ňou oči, vrátil sa mu zrak.

Hagiografia

Pôvodná legenda o Móricovi Čákovi a jej prvé prepisy sa stratili. Počas jeho blahorečenia bol zoznam jeho zázrakov zaslaný do katedrály vo Ferrare, ale nezachoval sa. Prvú zachovanú verziu jeho hagiografie napísal dominikánsky kazateľ Girolamo Albertucci de’ Borselli v prílohe svojho diela „Cronica gestorum ac factorum memorabilium civitatis Bononie“ (1497), popri legendách o spolubratoch uhorských dominikánoch svätej Margite a blahoslavenej Helene. Tieto hagiografie znovu publikovali dominikánski historici Ambrogio Taeggio a potom Leandro Alberti vo svojich kronikách. Legendu prepísal a doplnil poznámkami v roku 1637 Žigmund Ferrarius, hlava dominikánov v Uhorsku. Acta Sanctorum, ktoré zostavili bollandisti, obsahuje aj Taeggiovu verziu hagiografie Mórica Čáka, a to aj s variantmi mien, ktoré poskytol Alberti. Táto verzia bola prvýkrát publikovaná v Uhorsku v roku 1743. Kvôli rôznym prepisom v predchádzajúcich storočiach boli mená osôb a miest často nesprávne interpretované a prekladané.

Jedna z fresiek Kostola San Nicolò v Trevise od Tommasa da Modena (1352) zobrazuje Mórica Čáka s popisom "B. Fr. Mauritius de Provincia Hungariae Ord. Fratrum pred. fuit nobilitatis, mansuetudinis et humilitatis decus purustum preclarissimum, venitas preclarissimum claurit miraculis“. Podľa tradície mal byť Móric Čák blahorečený v roku 1494. Móric Čák však pravdepodobne nebol nikdy blahorečený alebo nebol potvrdený jeho kult, pretože rímske martyrológiá z roku 1764 a z roku 2004 neuvádzajú jeho spomienku v príslušný deň. Napriek tomu je v Maďarsku rozšírený jeho kult.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Móric Čák

Zdroje

• IMPLOM, Lajos. Adatok a Szent Domonkos-rend magyarországi rendtartományának történetéhez. A rendtartomány alapításától 1526-ig "[Data on the History of the Order of Saint Dominic in Hungary. From the Foundation of the Province to 1526]". [s.l.] : Domonkos Rendtörténeti Gyűjtemény, 2017. ISBN 978-615-00-0613-0. (po maďarsky)
• MADAS. Legendák és csodák (13–16. század). Szentek a magyar középkorból II.. [s.l.] : Osiris Kiadó, 2001. ISBN 963-389-123-X. Kapitola Boldog Csáki Móric élete [Life of Blessed Maurice Csák]. (po maďarsky)
• Boldog Csáki Móric élete [Life of Blessed Maurice Csák]. Credo, 1930, s. 1 – 7. (po maďarsky)
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maurice Csák na anglickej Wikipédii.