Móric Ballagi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Móric Ballagi
uhorský filozof, jazykovedec, poslanec Uhorského snemu
Móric Ballagi
Osobné informácie
Rodné menoMóric Bloch
Narodenie18. marec 1815
 Inovce, Rakúsko (dnes Slovensko
Úmrtie1. september 1891 (76 rokov)
 Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko
Národnosťmaďarská
Alma materKráľovská uhorská univerzita
ZamestnanieJazykovedec, pedagóg, kráľovský radca
ManželkaIda Lehotzká
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMóric Ballagi
(multimediálne súbory na commons)

Móric Ballagi[1] (maď. Ballagi Mór, rodným menom Móric Bloch; * 18. marec 1815, Inovce – † 1. september 1891, Budapešť) bol uhorský teológ, jazykovedec, kráľovský radca, učiteľ Reformovanej teologickej akadémie v Pešti, sudca rady Dunajského reformovaného cirkevného dištriktu a Peštianskej diecézy, presbyter Reformovanej cirkvi v Budapešti, člen Budapeštianskeho stoličného výboru a prvý židovský člen Maďarskej akadémie vied.[2]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét z mladosti v časopise Vasárnapi Újság (1856)

Narodil sa v roku 1815 v Inovciach, malej osade v Zemplínskej župe, v židovskej rodine ako Móric Bloch. Mal štrnásť súrodencov. Už ako malé dieťa v rodine sa zoznámil s hebrejčinou a Talmudom . V roku 1831 začal štúdiá učiteľstva Talmudu v škole Beth-Hammidras v Pápe, študoval filozofiu na škole vo Veľkom Varadíne .

V roku 1837 sa zapísal na vyššie štúdium matematiky na Kráľovskej uhorskej univerzite v Pešti . Popri vysokoškolskom štúdiu publikoval v novinách a časopisoch - najmä v Hasznos Mulatságy a Pester Tageblatt .

Keďže v Uhorsku bolo vysokoškolské vzdelanie pre ľudí so židovským pôvodom obmedzené, v roku 1839 sa presťahoval do Paríža a pokračoval v štúdiu na tamojšej univerzite. V roku 1840, vydáva brožúru „O Židoch“, s ktorou si získal uznanie a pozornosť verejnosti aj politikov.[3]

Po jej vydaní ho József Eötvös pozval, aby sa vrátil domov a zúčastnil sa programu, ktorým chcel šíriť maďarčinu medzi Židmi.

V rokoch 1840 - 1841 vydal „Päť kníh Mojžišových“, ktoré vychádzali dvojjazyčne, v maďarčine a hebrejčine. Po zverejnení jeho prekladu Tóry ho Maďarská akadémia vied prijala za svojho korešpondenta, čím sa stal prvým židovským maďarským akademikom. V roku 1841 pripravil modlitebnú knihu s názvom „Izraelské prosby na celý rok“.

Okrem lingvistiky sa zaujímal aj o religionistiku, a tak vycestoval do nemeckého Tübingenu a vyštudoval teológiu . [4] [5]

V roku 1843 bol už opäť v Uhorsku, kde sa dostal do konfliktu s poprednými židovskými kruhmi. V dôsledku toho opäť odcestoval do Nemecka a v máji 1843 prestúpil na luteránske náboženstvo, ktoré neskôr zmenil na reformované náboženstvo a stal sa kalvínom .

V roku 1843 získal v Nemecku doktorát z humanitných vied. Potom sa opäť vrátil do Uhorska a stal sa učiteľom na luteránskom lýceu v Szarvasi . Vo svojom náboženskom živote sa dôsledne postavil za zjednotenie luteránskej a reformovanej cirkvi. V roku 1845 sa oženil s kresťankou; v dôsledku toho sa jeho rozchod so Židmi stal konečným.

Počas Uhorskej revolúcie 1848-1849 vstúpil do revolučnej armády a čoskoro získal hodnosť kapitána. Po porážke revolúcie ho internovali v Szarvasi a zakázali mu učiť. Prenajal si pôdu a hospodáril v Kondorose. V roku 1851, získal miesto učiteľa na reformovanej teológii v Kecskeméte . Od roku 1855 bol učiteľom na katedre teológie a výkladu písiem na Reformovanej teologickej akadémii v Budapešti . V roku 1858 bol zvolený za riadneho člena Uhorskej akadémie vied .

V roku 1861 bol zvolený za stranu Františka Deáka - za Adresnú stranu za poslanca Uhorského snemu vo volebnom obvode Stara Moravica Báčsko-bodrockej župy (dnes Srbsko).

Patril k hlavným iniciátorom Uhorského protestantského spolku (Magyarországi protestáns egylet) s cieľom odstraňovať konfesionálne individuality vo vede a spoločenskom živote, a tak pripravovať pôdu maďarizačným úsiliam cirkvi. Proti jeho hlavným iniciátorom a ich cieľom sa postavil Jozef Miloslav Hurban v Osvedčení proti Ballagimu uverejnenom v Cirkevných listoch.[6]

V roku 1877 ochorel, odišiel do dôchodku a venoval sa iba vedeckej činnosti. Práve v tom čase vyšli jeho početné práce z maďarskej jazykovedy a tiež jeho slovníky ( Úplný slovník maďarského jazyka, Nový vývin nášho jazyka, Maďarsko-nemecký a nemecko-maďarský slovník, Základná učebnica hebrejskeho jazyka ). V roku 1884 ho cisár František Jozef I. vymenoval za kráľovského radcu. [7]

Móric Ballagi hovoril šestnástimi jazykmi vrátane starej hebrejčiny, latinčiny, gréčtiny a sanskrtu .

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ BALLAGI, Móric. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok I. A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. 544 s. S. 124.
  2. ↑ . Dostupné online.
  3. ↑ https://books.google.sk/books/about/A_zsidokrol_%C3%9Cber_die_Juden_hung_Pesth_T.html?id=mZVLAAAAcAAJ&redir_esc=y
  4. ↑ . Dostupné online.
  5. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2022-12-16]. Dostupné online. Archivované 2013-07-29 z originálu.
  6. ↑ https://www.literarny-tyzdennik.sk/news/vyrocia-osobnosti-september-2016/
  7. ↑ K 19 - Király Személye Körüli Minisztérium Levéltára – Királyi könyvek – 68. kötet – 625. oldal
  • Szinnyei József: Magyar írók élete és munkái I. (Aachs–Bzenszki). Budapest: Hornyánszky. 1891.  

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ballagi Mór na maďarskej Wikipédii.


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Móric_Ballagi&oldid=7654508“