Maďarský revizionizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mapa Veľkého Maďarska v maďarských národných farbách. Obnova hraníc spred roku 1920 patrí k cieľom maďarských extrémne nacionalistických zoskupení.

Maďarský revizionizmus je snaha o revíziu hraníc Maďarska ustanovených na základe predchádzajúcich mierových zmlúv. Podľa rozsahu nárokov môže byť zameraný na revíziu na etnickom princípe alebo na obnovu historických hraníc Uhorska.

Ideologické základy[upraviť | upraviť zdroj]

Podpisom Trianonskej mierovej zmluvy sa zavŕšil proces rozpadu Uhorska a Maďarsko sa zaradilo medzi malé stredoeurópske štáty. Napriek tomu, že zmluva mala z veľkej miery iba deklaratórny charakter, maďarská spoločnosť nebola na jej prijatie pripravená a v Maďarsku vyvolala obrovský šok. Tento nebol spôsobený iba tým, že mimo hraníc Maďarska zostala žiť takmer tretina maďarského národa, ale celkovým odmietnutím rozpadu Uhorska a nepochopením príčin tejto udalosti. Jeho zánik nebol interpretovaný ako dôsledok národnostného útlaku a pomerov v monarchii ale ako zásah zvonka, diktát víťazných veľmocí[1] resp. zločin spáchaný na maďarskom národe.[2] Odmietanie Trianonskej mierovej zmluvy ako ,,zločinu" prirodzene viedlo k požiadavkám na jej úplnú revíziu.

Požiadavka na revíziu vznikla ešte pred podpisom finálnej verzie zmluvy. Vedúci maďarskej delegácie gróf Albert Apponyi predstavil hlavné argumenty pre zachovanie Uhorska, ktoré boli aj základným kameňom revizionistickej ideológie. Tieto argumenty je možné rozdeliť do troch kategórií: geograficko-ekonomické, strategicko-bezpečnostné a historicko-civilizačné. Uhorsko malo tvoriť štát s výnimočnou geografickou a ekonomickou jednotou, kde pohoria obklopujúce Karpatskú kotlinu dopĺňali úrodné nížiny. Tvorili tak neoddelitelný ekonomický celok v prospech všetkých jeho obyvateľom a jeho reintegrácia mala byť nevyhnutným krokom, bez ktorého mal vývoj v regióne smerovať k všeobecnému úpadku. Pohoria nachádzajúce sa na odčlenených územiach ďalej vytvárali prirodzenú bezpečnostnú bariéru, pričom jednotné Uhorsko malo byť lepšou prekážkou proti prenikaniu nemeckého a sovietskeho vplyvu do strednej Európy. Historické nároky vychádzali zo starších predstáv, podľa ktorých údajne Maďari v 9. storočí osídlili Karpatskú kotlinu, ktorá bola v tom čase prakticky územím nikoho, preto majú na jej územie výlučné historické právo.[2] Ostatné etniká osídlili Uhorsko neskôr, ako výsledok neskoršej cielenej kolonizácie a maďarskej pohostinnosti. Štát bol chápaný ako etnicky maďarský, pričom národnostné problémy mali byť dôsledkom takéhoto dosídľovania, najmä réžii habsburgovcov. Zároveň sa vyzdvihoval svätoštefanský koncept a údajné stáročné pokojné spolužitie všetkých uhorských etník, pričom národnostný útlak z 19. storočia sa popieral alebo marginalizoval. Podľa týchto ahistorických a značne idealizovaných názorov bola obnova "svätoštefanskej ríše" nie len želaním Maďarov, ale aj okolitých národov.[2] V propagandistických prácach sa zdôrazňovala kultúrna nadradenosť Maďarov a ich výnimočné politické nadanie, vďaka ktorému sa stali civilizujúcou silou v regióne a ochrancami západného kresťanstva.[2] Vytvorením nástupníckych štátov sa mala moc v regióne dostať do rúk kultúrne a civilizačne zaostalejších a podradnejších národov v Česko-Slovensku, Juhoslávii a Rumunsku.

Revizionistická symbolika a propaganda[upraviť | upraviť zdroj]

Integrálna, t.j. úplná revízia Trianonu bola konzistentne požadovaná maďarskou verejnou mienkou. Zároveň aj maďarské politické elity urobili všetko preto, aby spoločnosť radikalizovali, podporovali v nej pocit krivdy a myšlienka úplnej revízie prenikla čo najhlbšie do povedomia spoločnosti. Za týmto účelom bol cielene budovaný rozsiahly systém symboliky a národnej mytológie. Často sa opakujúcim iredentistickým motívom bol obraz Maďarska, ktoré bolo v Trianone ukrižované a jeho bolesť a utrpenie bolo prirovnávané k utrpeniu Ježiša Krista. Toto bolo spojené s vierou v jeho ,,vzkriesenie", čo dávalo revizionistickému úsiliu mystický podtón svätej mysie. Morálne kvality maďarského národa a jeho neoprávnené utrpenie boli prezentované vo svetle postupnosti národných kastrôf a nespravodlivostí. Podľa nacionalistického pohľadu sa maďarský národ najprv obetoval v bitke pri Moháči v boji za kresťanstvo a európsku civilizáciu, aby nakoniec osamotený trpel pod cudzou nadvládou. Podobne bol podvedený a opustený počas revolúcie v roku 1848, len aby sa rovnaký scenár opakoval v Trianone. Revizionistická propaganda mala svoje pevné miesto v školách, kde sa z nej, v réžii ministerstva školstva, stala súčasť školských materiálov a aktivít. Žiaci začínali svoj deň „národnou modlitbou“ (Magyar Hiszekegy), kde sa vyznávali z viery vo vzriesenie Maďarska. Aktuálny stav bol žiakom prezentovaný ako dočasný a pôvodné hranice Uhorska ako budúce maďarské.

Úsilie o revíziu v zahraničí[upraviť | upraviť zdroj]

Anulovanie Trianonu a obnova Veľkého Maďarska (resp. Uhorska) boli počas celého medzivojnového obdobia hlavnými cieľmi maďarskej zahraničnej politiky. Propaganda založená na úzko nacionalistických interpretáciách bola síce vhodná pre domáce prostredie, v zahraničí bola ale značne neúčinná. Navyše bola vyvažovaná propagandou okolitých štátov, ktoré Maďarov naopak jednostranne vykresľovali ako ,,odvekých" utláčateľov. Maďarsko pri propagácii revizionistických myšlienok v zahraničí muselo brať ohľad aj na reálnu zahraničnú situáciu a rozhodnutie veľmocí nemohlo v podobe požiadavky úpnej revízie otvorene spochybňovať. Časť revizionistickej agendy preto prenechalo rôznym spoločenským organizáciám (napr. Maďarská revizionistická liga) a oficiálna politika sa zamerala skôr na propagáciu revízie na etnickom princípe. Táto ale mala byť iba prvým krokom k úplnej revízii.

Veľkou prekážkou pri územných ašpiráciách Maďarska bola Malá dohoda. Maďarsko sa preto zameralo na diskreditáciu jej členských štátov a ako súčasť stratégie využívalo menšinovú otázku. Tieto štáty (na rozdiel Maďarska) mali byť neschopné riešiť problémy menšín, ktoré pod ich vedením údajne čelili silnému útlaku. Špecifické postavenie medzi štátmi Malej dohody malo Česko-Slovensko vzhľadom na nedostatok tradície vlastnej štátnosti, väzby maďarskej šľachty na Slovensko a ako určitý symbol povojnového usporiadania. Pohľad maďarských politických elít a médií na Slovensko a Slovákov kopíroval základnú ideologickú líniu revizionizmu. Slováci mali byť v Uhorsku údajne spokojní a vznik Česko-Slovenska bol dôsledkom činnosti jednotlivcov (benešovských agentov), ktorí nereprezentovali vôľu slovenského národa. Veľmoci v Trianone podľahli falošným argumentom benešovskej a masarykovskej propagandy a Slováci boli Čechmi hrubo podvedení. Preto bol revizionizmus zameraný skôr proti Česko-Slovensku a Čechom, ktorí Slovensko údajne dočasne okupovali, než proti "bratskému" slovenskému národu. Takýto pohľad na slovensko-maďarské vzťahy bol na slovenskej strane prijatý chladne.

Slovenski bratia! Vydržať! Hodina slobody je tu!!! Preč od Prahy! Stráste väzenský púta, my život, slobodu a chlieb neseme Vám - miesto českého žalára a obušok. Nech žije slovensko-maďarské bratstvo!
– Revizionistická propaganda určená Slovákom. Leták. Levoča, december 1938.[3]

Napriek tomu ilúzie o promaďarskej orientácii Slovákov pretrvávali celé medzivojnové obdobie a vyjadrenia slovenských politikov svedčiace o opaku boli vysvetľované vplyvom Prahy a ako nereprezentujúce vôľu väčšiny slovenského národa. Maďarsko sa dlhodobo snažilo na Slovensku vytvoriť promaďarsky orientované hnutie, táto snaha bola ale neúspešná. Napriek niektorým nezhodám v česko-slovenským vzťahoch, kutúrny a spoločenský rozvoj Slovákov za prvej republiky takéto úsilie paralyzoval.

Napriek intenzívnemu úsilu a značným investíciám do propagácie revízie, Maďarsko nedokázalo v dostatočnej miere presvedčť o vlastnom pohľade na vec západné veľmoci. Vhodné podmienky na revíziu boli preto vytvorené až v polovici 30-tych rokov, keď sa politická situácia v Európe začala meniť. Maďarsko, neschopné presadiť svoje požiadavky iným spôsobom, sa jednoznačne orientovalo na nové totalitné štáty a chcelo ťažiť z plánov Adolfa Hitlera na zmenu povojnového usporiadania.

Realizácia revízie[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu rokov 1938-1941 Maďarsko nakoniec revíziu realizovalo v úzkej spolupráci s nacistickým Nemeckom. Prvým krokom bola okupácia južného Slovenska a časti Karpatskej Ukrajiny v dôsledku prvej viedenskej arbitráže v novembri 1938. V marci 1939 pokračovalo okupáciou zvyšku Karpatskej Ukrajiny a hneď na to v Malej vojne zaútočilo na východné Slovensko. V auguste 1940 dosiahlo úpravu hraníc na úkor Rumunska na základe druhej viedenskej arbitráže. V apríli 1941 zaútočilo spolu s Nemeckou na Juhosláviu, za čo bolo odmenené ďalšími územými ziskami. Každá územná zmena pripútavala Maďarsko čoraz silnejšie v nacistickému Nemecku, zväzovala ho s jeho politikou a v niektorých prípadoch (útok na Karpatskú Ukrajinu a Juhosláviu) bola priamo naplnením nemeckých záujmov. Zmeny zároveň postupne menili postoj Maďarska z ofenzívneho na defenzívny (ako pričlenené územia udržať).

Následkom uvedených úprav Maďarsko rozšírilo svoje územie z 93,000 km2 na 172,000 km2 a jeho populácia vzrástla z 9 na 15 miliónov. Zmeny systémovo neriešili problematiku menšín v strednej Európe, naopak Maďarsko vo všetkých prípadoch anektovalo územia s rozsiahlou nemaďarskou populáciou a opäť zaviedlo politiku hrubého národnostného útlaku. Podiel Maďarov na území anektovanom po prvej viedenskej arbitráži bol 59% (česko-slovenské sčítanie 1930) resp. 84% (maďarské sčítanie 1941), na anektovanom zvyšku Karpatskej Ukrajiny 5% resp. 10%, na území anektovanom na základe druhej viedenskej arbitráže 52% (maďarské sčítanie) a na území Juhoslávie 39% (maďarské sčítanie),[4] pričom pre jednotlivé sčítania je potrebné zohľadniť ovplyvňujúce faktory ako migráciu obyvateľstva (dobrovoľnú a nútenú) a mieru tlaku na zmenu etnickej identity.

Situáca po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení druhej svetovej vojny boli všetky zmeny vrátené späť, nakoľko ich realizácia v plnej miere závisela na nacistickom Nemecku. Maďarsko ako porazený štát síce vznieslo územné požiadavky voči Česko-Slovensku, ale nebolo úspešné. Po uzatvorení mierových zmlúv myšlienka revízie prestala zohrávať úlohu významného faktora reálne ovplyvňujúceho smerovanie maďarskej politiky. S nástupom komunizmu v Maďarsku začalo obdobie tabuizácie témy, ktorá bola interpretovaná výhradne z pohľadu marxizmu-leninizmu. Približne v polovici 60-tych rokov sa záujem o Trianon opäť obnovil, v odbornej literatúre ale bez vypjatých nacionalistických schém a terminológie. Po páde komunizmu sa v maďarskej histografii opäť začali objavovať rôznorodejšie pohľady, vrátane prác, ktoré reprodukujú medzivojnovú argumentáciu.[5] Revizionizmus v rôznych podobách sa stal súčasťou agendy extrémistických zoskupení (Strana maďarskej spravodlivosti a života, Jobbik, Hnutie 64 žúp a i.). V politike Fideszu je myšlienka územnej revízie nahradená myšlienkou integrácie Maďarov ponad hranice, kde v okolitých štátoch nežije iba maďarská menšina ale občania Maďarska, spojená s vytváraním inštitucionálnych väzieb na materský štát.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Deák 1991, s. 9,
  2. a b c d Romsics 2012, s. 93
  3. Deák 1991
  4. Romsics 2012, s. 98-99
  5. Vörös 2013, s. 22

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]