Malé Kršteňany

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 05:28, 20. august 2016, ktorú vytvoril Pistal (diskusia | príspevky) (+web obce)
Malé Kršteňany
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Trenčiansky kraj
Okres Partizánske
Región Stredné Ponitrie
Nadmorská výška 207 m n. m.
Súradnice 48°38′20″S 18°25′32″V / 48,6388°S 18,4255°V / 48.6388; 18.4255
Rozloha 6,29 km² (629 ha) [1]
Obyvateľstvo 519 (31. 12. 2022) [2]
Hustota 82,51 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1255
Starosta Jaroslav Kopál[3] (SMER-SD)
PSČ 958 03 (pošta Partizánske 1)
ŠÚJ 505129
EČV (do r. 2022) PE
Tel. predvoľba +421-38
Adresa obecného
úradu
č.105
E-mailová adresa poslať email
Telefón 038/748 5210
Fax 038/748 5091
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce na Slovensku
Map
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Malé Kršteňany
Webová stránka: malekrstenany.ocu.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Malé Kršteňanyobec na Slovensku v okrese Partizánske.

Prírodné pomery

Obec leží na styku výbežku Strážovských vrchov a juhozápadnej časti Hornonitrianskej kotliny.

Názov

Názov obce môže pochádzať z toho, že na biskupský salaš, ktorý bol známy od roku 1255 chodili kňazi krstiť deti pastierov, prípadne od mena Kršten (Kristián), od slova Tŕstie. Ale najpravdepodobnejšie je to, že názov obce môže pochádzať z toho, že predkom tekovských Huňadyovcov je Adam Naď z Hunadskej stolice, ktorý v roku 1607 získal majetok a kúriu v Malých Kršteňanoch, ktoré sa stali prídomkom rodu de Kis Kresztyímu.

Dejiny

História a vznik obce Malé Kršteňany nie je dosiaľ dostatočne objasnená. Najstaršou písomnou zmienkou, ktorá sa dodnes zachovala o živote v obci je Historia Domus, ktorá je písaná od roku 1800 a je písaná po latinsky, maďarsky a slovensky. Začal ju písať správca farnosti Jozef Dubina, dodnes nie je známe, či tento duchovný bol rodákom z obce, pretože aj dnes je týchto mien v obci pomerne veľa. Správca farnosti píše, že už v roku 1255 bola na mieste dnešného kostola postavená kaplnka, ktorú postavili pastieri na biskupskom salaši, kam chodili kňazi krstiť deti týchto pastierov. Pretože tento údaj je najstaršou písomnou zmienkou o obci, považuje sa za základný rok vzniku obce. Dobre datované hroby z 12. storočia sú indíciou existencie kostola už v tomto období.

31. augusta 1271 podpísal uhorský kráľ Štefan V. listinu, ktorou potvrdzuje nitrianskemu biskupstvu i vlastníctvo majetkov v Malých Kršteňanoch. Od 14.storočia sa obec uvádza ako majetok patriaci hradu Veľké Uherce a takisto ako majetok už spomínaného Nitrianskeho biskupstva až do 19. storočia. Zo šľachtických rodov ako majitelia obce sú známe rody: Ostrožie, Forgáč, Dóczy a Šimoni.

V roku 1310 pri pustošení vojsk Matúša Čáka bolo 50 rodín (približne 250 ľudí) nútených rozobrať svoje drevené domy a odsťahovať sa na panstvá Matúša čáka Trenčianskeho do okolia Bánoviec nad Bebravou. V rokoch 1682 – 1683 obec zasiahli pustošivé vpády tureckých vojsk.

Prvá správa o farnosti pochádza z roku 1332 a až do roku 1767 patrila k farnosti aj filiálka Synan (dnes Šimonovany). Podľa údajov z týchto rokov bol malokršteniansky kostol zasvätený Kráľovnej anjelov, dnes je kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie. V roku 1776 prešla obec z rozsiahlej Ostrihomskej arcidiecézy pod novovytvorenú Banskobystrickú diecézu. Utvorenie banskobystrického biskupstva schválil pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou Regalium Principum, na podnet cisárovnej Márie Terézie. V roku 1798 zničil požiar vtedajšiu faru.

V roku 1896 dva požiare po sebe zničili takmer celú obec. V roku 1916, počas prvej svetovej vojny boli z kostola ukradnuté dva zvony na vojnové účely. V roku 1924 až do úplnej prestavby v roku 1933 musel byť kostol zatvorený pre nevyhovujúce podmienky. Prestavba kostola začala na jeseň v roku 1932 za pôsobenia Dp. Lukáša Berenyiho. 5. júla 1933 bol kostol slávnostne posvätený za veľkého počtu veriacich vdp. dekanom z Bystričian. Počas prestavby kostola bola zrušená aj rodinná hrobka rodiny Huňadyovcov, nevieme však už, či sa táto hrobka nachádzala priamo v kostole, alebo v okolí kostola. Kostol bol prestavaný od základov okrem veže. Veža je pôvodná z približne 13.-14. storočia.

V roku 1928 začal podnikateľ Aois Sova ťažbu dolomitu. Surovina bola zaslaná na expertízu, kde sa zistilo, že ide o veľmi dobre prírodné hnojivo. Rozbor vykonal Dr. Stoklasa v roku 1930. Táto surovina dostala názov Galmag a obsahovala podľa vtedajších rozborov 50% MgO a 50% CaO. Ťažbou dolomitu sa poskytli pracovné príležitosti pre miestnych občanov. V tomto období technika povrchovej ťažby spočívala len v ručných nástrojoch, ako bol krompáč a lopata. Odvoz dolomitu zabezpečovalo miestne obyvateľstvo konskými záprahmi na železničnú stanicu do Veľkých Uheriec. Pri prácach došlo niekoľkokrát k nehodám, ktoré si vyžiadali aj ľudské obete. Zahynuli pri tom Ignác Kopál, Jozef Riziky, Jozef Ištván a Ondrej Paulík. Ložisko dolomitu pri obci patrí medzi najvýznamnejšie na Slovensku.

5. júla 1931 v popoludnajších hodinách pri službách Božích udrel blesk do drevenej kaplnky, pričom usmrtil jednu ženu a šesť ďalších osoôb zranil.

Do života miestneho obyvateľstva sa negatívne zapísala druhá svetová vojna. V roku 1942 bola z obce do koncentračného tábora odvlečená štvorčlenná židovská rodina Bockových, ktorá mala živnosť v obchode so zmiešaným tovarom v strede obce. Po skončení vojny sa nikto z nich domov už nevrátil.

V jesennom období roku 1944, v čase potlačenia SNP boli do koncentračného tábora odvedení viacerí občania, partizáni: Vincent Gašparovič, František Riziky, Ján Riziky, Gustáv Riziky a Peter Obert. Vincent Gašparovič sa z koncentračného tábora nevrátil.

V čase SNP sa občania s najnutnejšími potrebami odsťahovali do miestnych hôr. zostali tu až do 9. septembra 1944, kedy bolo povstanie potlačené. 23-ročný Jozef Kováčik, účastník SNP, zahynul s ďalšími dvoma partizánmi v chotári obce. Všetci traja boli pochovaní na miestnom cintoríne, jedného z nich si po skončení vojny, po exhumácii odviezli do rodnej dediny. Druhý 23-ročný Ján Tokoš z obce Popudinské Močidlany je pochovaný na miestnom cintoríne.

Obec bola oslobodená 3. apríla 1945 vo večerných hodinách vojskami 2. ukrajinského frontu Červenej armády a vojskami rumunskej armády. Tento deň pripadol na utorok po Veľkonočnej nedeli. Prechod frontu si vyžiadal aj jednu obeť stal sa ňou 14-ročný Gejza Dubina, po zásahu delostreleckého granátu. Došlo i k požiaru jedného rodinného domu.

Od roku 1945 do dnešného dňa zanikli niektoré priezviská ako boli: Ďuriš, Vrbovskí, Lojko, Kaločaj, Bock a podobne. Z početného rodu Gašparovič žije dnes v obci už len jeden občan.

20. mája 1965 pri pretrhnutí hrádze s popolčekom v Zemianskych Kostoľanoch došlo k zaplaveniu záhrad lúk a pasienkov v chotári obce. Nános popolčeka z elektrárne Nováky obsahoval arzén, v dôsledku čoho bola zaplavená pôda viac ako 20 rokov nevhodná na pestovanie poľnohospodárskych produktov.

Kultúrne zaujímavosti

Významnou osobnosťou pochádzajúcou z obce je profesor PhDr. J. Kopál, literárny teoretik. V roku 1827 tu zomrel František Knapovský, osvetový a ľudovovýchovný pracovník náboženský spisovateľ. Stavebnou pamiatkou je pôvodne gotický kostol zo 14. storočia niekoľkokrát prestavaný, posledná rekonštrukcia vonkajšieho vzhľadu kostola sa uskutočnila v roku 2003 az 2004 a interiéru v roku 2010.

Najpočetnejšie priezviská v obci sú Kopál, Riziky, Dubina.

K 31. 12. 2015 má obec 526 obyvateľov.

Referencie

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2023-04-03, [cit. 2023-04-12]. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2014-11-21. Dostupné online.