Malé Kršteňany
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Malé Kršteňany | |
obec | |
Štát | Slovensko |
---|---|
Kraj | Trenčiansky kraj |
Okres | Partizánske |
Región | Stredné Ponitrie |
Nadmorská výška | 207 m n. m. |
Súradnice | 48°38′20″S 18°25′32″V / 48,6388°S 18,4255°V |
Rozloha | 6,29 km² (629 ha) [1] |
Obyvateľstvo | 519 (31. 12. 2022) [2] |
Hustota | 82,51 obyv./km² |
Prvá pís. zmienka | 1255 |
Starosta | Jaroslav Kopál[3] (SMER-SD) |
PSČ | 958 03 (pošta Partizánske 1) |
ŠÚJ | 505129 |
EČV (do r. 2022) | PE |
Tel. predvoľba | +421-38 |
Adresa obecného úradu |
č.105 |
E-mailová adresa | poslať email |
Telefón | 038/748 5210 |
Fax | 038/748 5091 |
Poloha obce na Slovensku
| |
Interaktívna mapa obce
| |
Wikimedia Commons: Malé Kršteňany | |
Webová stránka: malekrstenany.ocu.sk | |
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
Freemap Slovakia: mapa | |
OpenStreetMap: mapa | |
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Malé Kršteňany sú obec na Slovensku v okrese Partizánske.
Prírodné pomery
Obec leží na styku výbežku Strážovských vrchov a juhozápadnej časti Hornonitrianskej kotliny.
Názov
Názov obce môže pochádzať z toho, že na biskupský salaš, ktorý bol známy od roku 1255 chodili kňazi krstiť deti pastierov, prípadne od mena Kršten (Kristián), od slova Tŕstie. Ale najpravdepodobnejšie je to, že názov obce môže pochádzať z toho, že predkom tekovských Huňadyovcov je Adam Naď z Hunadskej stolice, ktorý v roku 1607 získal majetok a kúriu v Malých Kršteňanoch, ktoré sa stali prídomkom rodu de Kis Kresztyímu.
Dejiny
História a vznik obce Malé Kršteňany nie je dosiaľ dostatočne objasnená. Najstaršou písomnou zmienkou, ktorá sa dodnes zachovala o živote v obci je Historia Domus, ktorá je písaná od roku 1800 a je písaná po latinsky, maďarsky a slovensky. Začal ju písať správca farnosti Jozef Dubina, dodnes nie je známe, či tento duchovný bol rodákom z obce, pretože aj dnes je týchto mien v obci pomerne veľa. Správca farnosti píše, že už v roku 1255 bola na mieste dnešného kostola postavená kaplnka, ktorú postavili pastieri na biskupskom salaši, kam chodili kňazi krstiť deti týchto pastierov. Pretože tento údaj je najstaršou písomnou zmienkou o obci, považuje sa za základný rok vzniku obce. Dobre datované hroby z 12. storočia sú indíciou existencie kostola už v tomto období.
31. augusta 1271 podpísal uhorský kráľ Štefan V. listinu, ktorou potvrdzuje nitrianskemu biskupstvu i vlastníctvo majetkov v Malých Kršteňanoch. Od 14.storočia sa obec uvádza ako majetok patriaci hradu Veľké Uherce a takisto ako majetok už spomínaného Nitrianskeho biskupstva až do 19. storočia. Zo šľachtických rodov ako majitelia obce sú známe rody: Ostrožie, Forgáč, Dóczy a Šimoni.
V roku 1310 pri pustošení vojsk Matúša Čáka bolo 50 rodín (približne 250 ľudí) nútených rozobrať svoje drevené domy a odsťahovať sa na panstvá Matúša čáka Trenčianskeho do okolia Bánoviec nad Bebravou. V rokoch 1682 – 1683 obec zasiahli pustošivé vpády tureckých vojsk.
Prvá správa o farnosti pochádza z roku 1332 a až do roku 1767 patrila k farnosti aj filiálka Synan (dnes Šimonovany). Podľa údajov z týchto rokov bol malokršteniansky kostol zasvätený Kráľovnej anjelov, dnes je kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie. V roku 1776 prešla obec z rozsiahlej Ostrihomskej arcidiecézy pod novovytvorenú Banskobystrickú diecézu. Utvorenie banskobystrického biskupstva schválil pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou Regalium Principum, na podnet cisárovnej Márie Terézie. V roku 1798 zničil požiar vtedajšiu faru.
V roku 1896 dva požiare po sebe zničili takmer celú obec. V roku 1916, počas prvej svetovej vojny boli z kostola ukradnuté dva zvony na vojnové účely. V roku 1924 až do úplnej prestavby v roku 1933 musel byť kostol zatvorený pre nevyhovujúce podmienky. Prestavba kostola začala na jeseň v roku 1932 za pôsobenia Dp. Lukáša Berenyiho. 5. júla 1933 bol kostol slávnostne posvätený za veľkého počtu veriacich vdp. dekanom z Bystričian. Počas prestavby kostola bola zrušená aj rodinná hrobka rodiny Huňadyovcov, nevieme však už, či sa táto hrobka nachádzala priamo v kostole, alebo v okolí kostola. Kostol bol prestavaný od základov okrem veže. Veža je pôvodná z približne 13.-14. storočia.
V roku 1928 začal podnikateľ Aois Sova ťažbu dolomitu. Surovina bola zaslaná na expertízu, kde sa zistilo, že ide o veľmi dobre prírodné hnojivo. Rozbor vykonal Dr. Stoklasa v roku 1930. Táto surovina dostala názov Galmag a obsahovala podľa vtedajších rozborov 50% MgO a 50% CaO. Ťažbou dolomitu sa poskytli pracovné príležitosti pre miestnych občanov. V tomto období technika povrchovej ťažby spočívala len v ručných nástrojoch, ako bol krompáč a lopata. Odvoz dolomitu zabezpečovalo miestne obyvateľstvo konskými záprahmi na železničnú stanicu do Veľkých Uheriec. Pri prácach došlo niekoľkokrát k nehodám, ktoré si vyžiadali aj ľudské obete. Zahynuli pri tom Ignác Kopál, Jozef Riziky, Jozef Ištván a Ondrej Paulík. Ložisko dolomitu pri obci patrí medzi najvýznamnejšie na Slovensku.
5. júla 1931 v popoludnajších hodinách pri službách Božích udrel blesk do drevenej kaplnky, pričom usmrtil jednu ženu a šesť ďalších osoôb zranil.
Do života miestneho obyvateľstva sa negatívne zapísala druhá svetová vojna. V roku 1942 bola z obce do koncentračného tábora odvlečená štvorčlenná židovská rodina Bockových, ktorá mala živnosť v obchode so zmiešaným tovarom v strede obce. Po skončení vojny sa nikto z nich domov už nevrátil.
V jesennom období roku 1944, v čase potlačenia SNP boli do koncentračného tábora odvedení viacerí občania, partizáni: Vincent Gašparovič, František Riziky, Ján Riziky, Gustáv Riziky a Peter Obert. Vincent Gašparovič sa z koncentračného tábora nevrátil.
V čase SNP sa občania s najnutnejšími potrebami odsťahovali do miestnych hôr. zostali tu až do 9. septembra 1944, kedy bolo povstanie potlačené. 23-ročný Jozef Kováčik, účastník SNP, zahynul s ďalšími dvoma partizánmi v chotári obce. Všetci traja boli pochovaní na miestnom cintoríne, jedného z nich si po skončení vojny, po exhumácii odviezli do rodnej dediny. Druhý 23-ročný Ján Tokoš z obce Popudinské Močidlany je pochovaný na miestnom cintoríne.
Obec bola oslobodená 3. apríla 1945 vo večerných hodinách vojskami 2. ukrajinského frontu Červenej armády a vojskami rumunskej armády. Tento deň pripadol na utorok po Veľkonočnej nedeli. Prechod frontu si vyžiadal aj jednu obeť stal sa ňou 14-ročný Gejza Dubina, po zásahu delostreleckého granátu. Došlo i k požiaru jedného rodinného domu.
Od roku 1945 do dnešného dňa zanikli niektoré priezviská ako boli: Ďuriš, Vrbovskí, Lojko, Kaločaj, Bock a podobne. Z početného rodu Gašparovič žije dnes v obci už len jeden občan.
20. mája 1965 pri pretrhnutí hrádze s popolčekom v Zemianskych Kostoľanoch došlo k zaplaveniu záhrad lúk a pasienkov v chotári obce. Nános popolčeka z elektrárne Nováky obsahoval arzén, v dôsledku čoho bola zaplavená pôda viac ako 20 rokov nevhodná na pestovanie poľnohospodárskych produktov.
Kultúrne zaujímavosti
Významnou osobnosťou pochádzajúcou z obce je profesor PhDr. J. Kopál, literárny teoretik. V roku 1827 tu zomrel František Knapovský, osvetový a ľudovovýchovný pracovník náboženský spisovateľ. Stavebnou pamiatkou je pôvodne gotický kostol zo 14. storočia niekoľkokrát prestavaný, posledná rekonštrukcia vonkajšieho vzhľadu kostola sa uskutočnila v roku 2003 az 2004 a interiéru v roku 2010.
Najpočetnejšie priezviská v obci sú Kopál, Riziky, Dubina.
K 31. 12. 2015 má obec 526 obyvateľov.
Referencie
- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2023-04-03, [cit. 2023-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2014-11-21. Dostupné online.