Maliarstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Galéria Jana Gildemeestra, olejomaľba holandského maliara Adriaana de Lelieho z prelomu rokov 17941795

Maliarstvo je odbor výtvarného umenia, pri ktorom sa na nejaký predmet (najčastejšie plátno) nanáša farba (derivovaná z najrôznejších organických a syntetických substancií) a línie s cieľom vytvorenia reprezentačných, prípadne abstraktných obrazov. Je to dôležitá súčasť vizuálneho umenia.


Technika a štýly[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej histórie maľovanie zaznamenalo niekoľko dôležitých foriem vrátane typických techník. Techniky príznačné pre kreslenie sú základom pre maľovanie, okrem najnovších avantgardných foriem. Freska, ktoré dosiahlo svoj vrchol počas neskorého stredoveku a počas renesancie, je aplikácia maľby na vlhkú, prípadne suchú omietku. Maľba temperou, iná stára forma, zahŕňa používanie práškového farbiva zmiešaného s vaječným žĺtkom a jeho aplikáciu na pripravený povrch – obyčajne drevený panel pokrytý plátnom. Tradovalo sa, že olejomaľba, ktorá vytlačila fresku a tempery počas renesancie, bola vyvinutá v neskorom stredoveku flámskými bratmi menom Jan van Eyck a Hubert van Eyck. Pravdepodobne bola však táto technika vynájdená omnoho skôr. Glazúrovanie, enkaustika (metóda maľovania pomocou vosku), gvaš, grisaille (maľba sivou farbou na sivý podklad) a akvarel patria k ďalším maliarskym technikám. Používanie akrylových farieb sa v poslednom čase stalo taktiež veľmi populárnym. Toto médium na báze vodových farieb sa ľahko aplikuje, rýchlo vysychá a postupom času netmavne.

Praveké a antické maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Jaskynné maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Maľby stále uchovávané na stenách jaskýň v Španielsku a južnom Francúzsku zobrazujú s výnimočnou presnosťou bizóny, kone a jelene. Tieto obrázky boli namaľované jasnými farbami vytvorenými z rozličných minerálov rozdrvených na prach a zmiešaných so živočíšnym tukom, vaječnými bielkami, rastlinnými šťavami, prípadne krvou. Tie boli na steny nanášané štetcami vyrobenými z vetvičiek a trstiny, prípadne na stenu vyfúkané. Obrázky by mohli byť súčasťou rituálov, hoci ich skutočný pôvod nie je známy.To znamená ,že ľudia maľujú od veľmi dávnej doby.

Egyptské maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Pred viac ako 5000 rokmi začali Egypťania maľovať na steny faraónskych hrobiek výjavy z každodenného života – napríklad lovu, rybolovu, obrábania pôdy, slávnostných hostín a pod. Podobne ako u egyptského sochárstva prevládali 2 štylistické konštanty: obrázky, ktoré sú viac konceptuálne ako realistické, prezentujú najcharakteristickejšie anatomické črty a tak kombinujú frontálne a profilové pohľady na tú istú postavu, veľkosť taktiež naznačuje dôležitosť – preto faraón je zobrazený väčší ako jeho manželky, deti a pod.

Krétske maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Kréťania vytvorili živé, realistické maľby na stenách ich palácov na Kréte a tiež na keramike.

Grécke maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Až na niekoľko fragmentov, grécke nástenné maľby a plátna sa nezachovali do dneška. Naturalistické zobrazenia mytologických výjavov na gréckej keramike môžu napomôcť pri predstave, ako mohli vyzerať veľkoplošné maľby. V helenistickom období, výjavy a náčrty reprezentované v podobe mozaiky sú pravdepodobne tiež imitáciou stratených monumentálnych malieb v iných podobách.

Rímske maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Zdobili svoje vily mozaikovými podlahami vynikajúcimi nástennými freskami zobrazujúcimi rituály, mýty, krajinky, zátišia a vyobrazenia každodenných činností. Používajúc techniku vzdušnej perspektívy, pri ktorej farby a siluety vzdialených objektov sú zmiernené a rozostrené pre dosiahnutie priestorového efektu. Rímski umelci vytvorili ilúziu reality. V meste Pompeje, zničenom výbuchom Vezuvu v roku 79 nášho letopočtu a vykopanom až v súčasnosti, boli nájdené pozostatky sekulárnych i náboženských malieb.

Ranokresťanské a byzantské maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovanými skorými kresťanskými maľbami pochádzajúcimi z 3. až 4. storočia sú fresky v rímskych katakombách a mozaiky na stenách kostolov. Existujú isté štylizačné a umelecké konvencie charakteristické pre tieto zobrazenia – najmä výjavy Nového zákona. Medzi najvýraznejšie diela tohto včasnokresťanského obdobia patria mozaiky nájdené v šiestich kostoloch zo šiesteho storočia v Taliansku.

Tieto zobrazenia večnosti sa stali charakteristické pre Byzantské umenie, štýl sa spája s cisárskym kresťanským súdom v Konštantínopole (dnešný Istanbul), ktorý existoval od roku 330 do roku 1453. Byzantaký štýl možno vidieť aj na ikonách, štylistické maľby na drevených podkladoch zobrazujúce Krista, Pannu Máriu a svätých, určených na uctievanie.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Umenie stredoveku, vytvorené mimo Byzantskej ríše v rámci severných hraníc Rímskej ríše, môže byť kategorizované podľa svojich typických štylistických čŕt. Anglo-írske umenie, ktoré prekvitalo medzi siedmym a deviatym storočím v kláštoroch v rôznych častiach britských ostrovov, bolo najmä umením zložitého kaligrafického výtvarníctva. Boli vytvorené nádherne dekorované iluminované rukopisy, ktoré zobrazujú ploché, komplikované lineárne vzory kombinujúce keltské a germánske elementy. Počas románskej doby, počas 11. a 12. storočia sa v severoeurópskych rukopisoch nevyskytuje iba jediný štýl – niektoré iluminácie mali inšpiráciu v klasike, iné zobrazjú nové, energické maliarske štýly. V gotickej dobe, ktorá nasledovala od neskorého 12. storočia po začiatok talianskej renesancie, bol predstavený väčší repertoár médií a maľba prestala byť výsadne výtvorom kláštorov.

Gotika[upraviť | upraviť zdroj]

Maľovanie v štýle gotiky sa objavilo až okolo roku 1200, teda asi 50 rokov po prvých dielach gotickej architektúry a sochárstva. Prechod od románskej ku gotickej kultúre je veľmi nejasný a nezrejmý, napriek tomu, že nástup nového štýlu je možné badať podľa pochmúrnosti a tmavosti nastupujúceho umenia. Túto zmenu je možné badať najprv v Anglicku a Francúzku, okolo roku 1200, v Nemecku okolo 1220 a Taliansku okolo roku 1300.

V gotike sa objavujú najmä tieto 4 techniky maľby: freska, ikonografia, iluminácia rukopisov a maľba na sklo. Fresky ostali hlavným nástrojom na výzdobu stien kostolov v južnej Európe, ako pokračovanie tradície ranného kresťanstva a románskej éry. Na severe je veľmi populárnou maľba na sklo až do 15. storočia. Samotná ikonografia vznikla v 13. storočí v Taliansku. Do 15. storočia sa však rozšírila po celej Európe a vytlačila aj maľbu na sklo. Iluminácie rukopisov predstavujú najreprezentatívnejší záznam o používaných štýloch aj na miestach, kde sa nezachovali žiadne monumentálne práce. Olejomaľba sa stala populárnou až v nastupujúcom období renesancie.

Medzi najznámejších predstaviteľov tohto obdobia patria Pietro Cavallini, Simone Martini, Segna di Buonaventure, Nino Pisano a mnohí ďalší.

Renesancia[upraviť | upraviť zdroj]

Termín renesancia opisuje kultúrnu revolúciu 15. a 16. storočia. Vnikla v Taliansku znovuzrodením záujmu o klasickú kultúru a silnú vieru v individualizmus. Boli uctievané úspechy antiky, ale zároveň sa objavilo znovuzrodenie ľudského potenciálu. Priame individuálne pozorovanie bolo pokladané za autoritu. Veľké množstvo malieb talianskej renesancie je možné pozorovať v kostoloch, ale i svetských budovách Talianska a muzeálnych kolekciách po celom svete.:-)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]