Manuel II. (Byzantská ríša)
| Manuel II. Palaiologos | |
| byzantská cisár | |
.jpg) | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Palaiologovci |
| Panovanie | 25. september 1373/16. február 1391 – 21 júl 1425 |
| Korunovácia | 25. september 1373 (spolucisár) |
| Predchodca | Ján V. Palaiologos |
| Nástupca | Ján VIII. Palaiologos |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | starogr. Μανουήλ Β´ Παλαιολόγος – Man(o)uél II. Palaiologos |
| Narodenie | 27. júl 1350 Konštantínopol, Byzantská ríša |
| Úmrtie | 21. júl 1425 (74 rokov) Konštantínopol, Byzantská ríša |
| Pochovanie | Kláštor Krista Pantokratora, Konštantínopol |
| Vierovyznanie | pravoslávne kresťasntvo |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo | |
| Otec | Ján V. Palaiologos |
| Matka | Helena Kantakuzéna |
| Odkazy | |
 | Manuel II. (multimediálne súbory na commons) |
Manuel II. Palaiologos (starogr. Μανουήλ Β´ Παλαιολόγος – Man(o)uél II. Palaiologos; * 27. júl 1350, Konštantínopol, Byzancia – † 21. júl 1425, tamtiež)[1] bol byzantský cisár z dynastie Palaiologovcov vládnuci v rokoch 1391 – 1425.[2] Je známy pre svoju cestu po západnej Európe, ako aj pre jeho záujem o filozofiu a teológiu. Bol tiež aktívny ako spisovateľ.[3][4]
Napriek úzkym kontaktom s latinským (katolíckym) svetom nebol naklonený ústupkom v náboženskej sfére a považoval tento zväzok za nebezpečný.[5] Ku koncu života vstúpil do kláštora a prijal meno Matthaios (starogr. Ματθαίος).[4][6]
Vďaka porážke, ktorú Osmania utŕžili v bitke pri Ankare (1402) od turkického dobyvateľa Tímúra, mohol Manuel dve desaťročia udržiavať s agresívnym susedom mierové vzťahy a stabilizovať ríšu. To prispelo k tomu, že sa o vyše 50 rokov oddialilo dobytie Konštantínopola a zánik Byzantskej ríše.[6][2]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Raný život
[upraviť | upraviť zdroj].jpg)
Manuel bol v poradí druhým synom byzantského cisára Jána V. Palaiológa (vládol s prerušeniami v rokoch 1341 – 1391) a cisárovnej Heleny Kantakuzény. Ako druhorodený nemal Manuel spočiatku veľké predpoklady stať sa byzantským cisárom, no Ján V. ho počas svojho života začal vychovávať ako svojho nástupcu a už ako päťročný obdržal v roku 1355 vysoký byzantský titul despota. Podľa návrhu cirkevnej únie z roku 1355 (ktorý cisár Ján V. predložil pápežovi Inocentovi VI.), ak by byzantský cisár nesplnil svoj sľub konvertovať na katolicizmus do šiestich mesiacov, mal Manuel odísť ako rukojemník do Avignonu, aby sa tam vzdelával v katolíckej viere.[1]
V roku 1366 sprevádzal Manuel svojho otca na ceste do Budína, kde chceli presvedčiť uhorského kráľa Ľudovíta I. k spoločnému postupu proti Turkom. Výmenou za pomoc Ján V. sľúbil, že Manuel prijme katolicizmus a ponechal ho ako rukojemníka na uhorskom dvore. Plán sa však nakoniec nerealizoval.[1]
Správca v Solúne
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1369 bol Manuel ustanovený za správcu vo významnom centre byzantskej moci na Balkáne – v Solúne.[3] Niekedy po roku 1371 obsadil mesto Serres, ktoré predtým ovládal srbský despota Uglješa, ale nedokázal si mesto udržať natrvalo.[6][1]
Po tom, čo sa cisár Ján V. vydal do Itálie hľadať podporu, ho zajali Benátčania požadujúci vydanie ostrova Tenedos za jeho dlhy a len vďaka Manuelovi, ktorý zaplatil cisárove dlhy, bol Ján v roku 1371 prepustený.[1][5]
V roku 1373 sa cisár ako osmanský vazal zúčastnil bojovej výpravy, čo využil Manuelov starší brat Andronikos IV. a s podporou Savcı Beya viedol neúspešné povstanie proti ich otcovi. Manuel, ktorý sa postavil na otcovu stranu bol ustanovený za dediča byzantského trónu a v septembri korunovaný za spolucisára. Andronikos IV. bol porazený, čiastočne oslepený, uväznený a zbavený práv na trón.[1]
V roku 1376 sa však Andronikovi predsa len podarilo s pomocou Janovčanov (ktorí mali v Konštantínopole kolóniu) a Turkov získať trón a Jánovi s Manuelom sa ho podarilo zvrhnúť až v roku 1379 vďaka významnej tureckej pomoci.[2][4] Zložitá zahraničnopolitická situácia však prinútila znepriatelené strany hľadať zmierenie. V roku 1381 Andronikos získal do správy menšie územie a bol uznaný za Jánovho spoluvládcu. Tým bol Manuel zbavený nástupníctva. Manuel tajne odišiel do Solúna a ignorujúc výzvy svojho otca vládol v meste ako nezávislý panovník. Na rozdiel od svojho otca, ktorý sa snažil o zmierenie so sultánom, Manuel presadzoval politiku odporu.[1] V rokoch 1382 až 1383 znovu získal kontrolu nad mestom Serres a niektoré územia v Macedónii, no neudržal ich dlho.[6] Už v roku 1387 Osmani dokonca po päťročnom obliehaní dobyli samotný Solún a Manuel sa musel utiahnuť na ostrov Lemnos a neskôr na Rodos k johanitom.[5]
V roku 1390 sa Ján, syn Andronika IV., zmocnil Konštantínopolu, no vďaka osmanskej podpore ho Manuel a Ján porazili a znovu sa chopili vlády. Manuel bol však ako vazal prinútený žiť v zajatí na dvore sultána Bajazida I. a zostal tam až do februára 1391, keď sa dozvedel, že jeho otec zomrel.[2]
Manuel cisárom
[upraviť | upraviť zdroj]Po návrate do Konštantínopola sa Manuel v roku 1392 oženil s Helenou, dcérou Konštantína Dragaša, srbského vládcu v Macedónsku a mal s ňou 10 detí.[5]
Keď Turci v roku 1396 dobyli Tesáliu a Peloponéz, zanechal Manuel vládu v obľahnutom Konštantínopole a sám sa vydal na cestu do západnej Európy, kde žiadal podporu proti Osmanom. Bol milo prijatý v Ríme, Miláne, Londýne a Paríži, no vytúženú vojenskú pomoc pre upadajúcu ríšu nezískal. Manuel zanechal v Európanoch dobrý dojem a jeho návšteva výrazne prispela k podpore kultúrnych väzieb medzi Byzanciou a latinským Západom. Cisár bol dokonca znázornený na viacerých umeleckých dielach.[2][4]
Sily katolíckych vládcov sa zrútili po porážke francúzsko-nemecko-uhorskej koalície Turkami v bitke pri Nikopole (1396) a novú podporu na Západe ani v Rusku Manuel nezískal, takže bol nakoniec v roku 1403 s Bajazidovým nástupcom Mehmedom I. prinútený uzavrieť mierovú zmluvu Podarilo sa mu aspoň získať späť Solún a udržať si územia na Peloponéze. Vďaka porážke, ktorú Osmani utŕžili od Tímúra pri Ankare nastalo pre Byzanciu dlhšie obdobie mieru, ktoré sa Manuel snažil využiť na stabilizáciu a posilnenie krajiny. V roku 1415 tak napríklad nechal prestavať opevnenie Korintskej šije, tzv. Hexamilion, vďaka ktorému sa mal Peloponézsky polostrov stať v podstate najväčšou byzantskou pevnosťou.[6]
Záver života
[upraviť | upraviť zdroj]Mierové vzťahy s Osmanmi pretrvávali až do roku 1421, keď zomrel sultán Mehmed I. Takmer sedemdesiatročný Manuel sa medzitým po mozgovej príhode stiahol zo štátnych záležitostí, aby sa venoval svojim náboženským a literárnym záujmom. Jeho syn a spolucisár Ján VIII. ignoroval krehký mier a v roku 1421 podporil osmanského pretendenta Mustafu. Právoplatný vládca Murad však povstanie potlačil a v roku 1422 obľahol Konštantínopol. Turci dobyli Peloponéz (1423), no Konštantínopol neobsadili. Po tom, čo bol Manuel prinútený podpísať ponižujúcu zmluvu (ktorou sa Byzancia znovu stala vazalom Osmanov), sa utiahol do kláštora, kde prijal meno Matthaios. Zomrel v júli 1425.[2][4] Bol pochovaný v konštantínopolskom Kláštore Krista Pantokratora.[5]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Manuel mal záľubu v štúdiách a v literárnych diskusiách. Jeho učiteľom bol byzantský vzdelanec Démétrios Kydónes. Cisár po sebe zanechal rozsiahle množstvo spisov: korešpondenciu, teologické traktáty či rétorické cvičenia.[4] Medzi jeho dochované spisy patria napríklad kniežacie zrkadlo Etické monológy adresované synovi Jánovi VIII., Obrana opilca, Etópia o Tímúrovi Lenkovi, ako aj mnohé diela o etike a náboženstve, manželstve a o stvorení a živote.[3] Z teologických diel osobitne vyniká neskorobyzantská polemika s islamom Dialóg s Peržanom (týmto anachronizmom označovali Byzantínci Turkov).[5][1] Manuelove listy poskytujú informácie o turkifikácii Malej Ázie, Bajazidových výpravách, Manuelovej návšteve západnej Európy či o dobových literárnych kruhoch v Byzancii.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 6 7 8 KUŠČ, T. V. MANUIL II PALEOLOG. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 43. Maxim – Markell I. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2016. [cit. 2025-08-01]. Dostupné online. S. 397 – 401.
- 1 2 3 4 5 6 Manuel II Palaeologus. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2025-07-22]. Dostupné online.
- 1 2 3 NILS, Magnus Johann; STEINAR, Imsen. Manuel 2. Palaiologos. In: Store norske leksikon [online]. Store norske leksikon, [cit. 2025-07-22]. Dostupné online.
- 1 2 3 4 5 6 7 TALBOT, Alice-Mary; CUTLER, Anthony. MANUEL II PALAIOLOGOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1291.
- 1 2 3 4 5 6 KUZENKOV. MANUIL II PALEOLOG. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom. 19. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2011. [cit. 2025-08-01]. Dostupné online. S. 41. Archivované 2018-03-16 z originálu.
- 1 2 3 4 5 LAIOU, Angeliki. MANUEL II PALAIOLOGOS. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 8. MacBeth – Mystery Plays. New York : Charles Scribner's Sons, 1987. S. 92.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Manuel II. (Byzantská ríša)