Margaréta Tudorová
Margaréta Tudorová (* 29. november 1489, Londýn, Anglicko - † 18. október 1541, Methven) bola najstaršou z dvoch dcér anglického kráľa Henricha VII. a Alžbety Yorskej, ktoré prežili; staršia sestra anglického kráľa Henricha VIII.; manželka škótskeho kráľa Jakuba IV. a matka škótskeho kráľa Jakuba V..
Sobášna politika
Dcéry bývajú menej vítané v kráľovských rodinách ako synovia, no napriek tomu sa z nich stal výhodný obchodný artikel, pretože ich vhodným sobášom sa dali dosiahnuť mnohé úspešné spojenia. Ešte skôr, než Margaréta oslávila svoje šieste narodeniny, sa jej otec rozhodol, že ju vydá za škótskeho kráľa Jakuba IV.. V septembri 1497 uzatvoril Jakub IV. dlhodobé prímerie s Henrichom, a Jakubov sobáš s Margarétou bol ohlásený ako veľmi pravdepodobný. 24. januára 1502 Škótsko a Anglicko uzavrel dohodu o trvalom mieri, a v ten istý deň bola tiež podpísaná manželská zmluva, ktorá predstavovala najlepšiu záruku toho, aby bol neporušený mier. Sobáš sa konal z oboch strán v zastúpení a Margaréta bola odteraz považovaná za škótsku kráľovnú.
Škótska kráľovná
V roku 1503 Margaréta prišla konečne do Škótska, kde utrpela traumu už čoskoro po svojom príchode, keď požiar v stajni usmrtil niekoľko z jej najobľúbenejších koní a jej novomanžel ju prišiel utešiť. Oficiálna svadba sa konala 8. augusta 1503 v Holyroodskom opátstve v Edinburghu. Hovorilo sa, že hoci svadba medzi Jakubom a Margarétou pôvodne nevznikla z lásky, časom prerástla do silného puta. Ich prvé a jediné dieťa, ktoré sa dožilo dospelosti, bol princ Jakub, ktorý sa narodil 10. apríla 1512. Margaréta bola znovu tehotná i v čase, keď zomrel jej manžel, no jej druhý syn, Alexander, vojvoda z Ross, ktorý sa narodil v apríli 1514, zomrel ešte pred svojimi druhými narodeninami.
Regentka
Dohoda z roku 1502 však nebola večná, ale sotva prežila smrť Henricha VII. v roku 1509. Jeho následník, mladý a agresívny Henrich VIII., mal málo času na otcovu opatrnú diplomaciu, pretože už čoskoro musel čeliť vojne s Francúzskom, odvekým spojencom Škótska. V roku 1513 Jakub napadol Anglicko, aby dodržal sľub, ktorý dal „Starej koalícii“, no našiel len smrť a nešťastie v bitke pri Floddene. Margaréta bola proti tejto vojne. V kráľovskej poslednej vôli bola menovaná ako regentka dediča trónu dovtedy, kým bude vdovou.
Po smrti Jakuba IV. parlament potvrdil Margarétu v úrade regentky. Žena bola veľmi zriedkavo vítaná v tejto pozícii, ktorá znamenala najvyššiu moc, a Margaréta bola sestrou nepriateľského kráľa, ktorý jej spôsoboval komplikované problémy. Nabádali ju preto, že ju v tomto úrade nahradí John Stewart, 2. vojvoda Albany, najbližší mužský príbuzný mladého princa (a tretí v rade, pokiaľ išlo o nárok na trón). John Stewart sa narodil a vyrastal vo Francúzsku, a bol vnímaný ako zástupca „Starej koalície“, čo bolo protikladom proanglickej Margaréty, a tak sa ocitla v úplne nemožnej pozícii. V júli 1514 sa jej podarilo udobriť obe politické strany uzatvorením mieru s Anglickom.
Druhé manželstvo
Ale keď hľadala politických spojencov medzi svárlivou škótskou aristokraciou, spravila osudový krok, keď dovolila citom a príťažlivosti zvíťaziť nad zdravým rozumom a prezieravosťou. Hľadajúc spojencov sa Margaréta čoraz viac obracala k vplyvnému rodu Douglasovcov. Cítila sa mimoriadne priťahovaná Archibaldom Douglasom, 6. grófom Angusom, ktorého dokonca jeho strýko nazýval „mladý neschopný blázon“. Bez uváženia následkov, ktoré by malo manželstvo s Douglasom, sa 6. augusta 1514 potajomky za neho vydala. Podľa poslednej vôle Jakuba IV. sa tak vzdala svojej pozície regentky a do mesiaca mala súhlasiť tiež s tým, že bude zbavená práva dohliadať na svojho syna. S tým však otvorene nesúhlasila a spolu so svojimi spojencami vzala malého princa na hrad Stirling.
Albany sa vrátil do Škótska v máji 1515 a v júli bol konečne uvedený do funkcie regenta. Jeho prvou úlohou bolo dať Jakuba a Alexandra pod dohľad, politicky nevyhnutný na to, aby si udržal autoritu ako regent. Margaréta, po počiatočnom kladení odporu, sa v auguste na hrade Stirling vzdala. S princami v rukách ich strýka, kráľovná vdova, teraz čakajúca dieťa s Angusom, odišla do ústrania v Edinburghu. Po nejakú dobu ju jej brat nabádal k úteku so synmi do Anglicka, ale ona pevne odmietala to spraviť; bála sa takéhoto kroku, aby tým nezbavila svojho syna Jakuba nároku na škótsku korunu.
Útek zo Škótska
Bez prejavenia ďalšieho záujmu o túto vec obdržala povolenie odísť do Linlithgow, odkiaľ utiekla za hranice. Bola prijatá Thomasom Fiennesom, 8. barónom Dacreom, Henrichovým strážcom hranice, a odvedená na hrad Harbottle. Tu sa v októbri narodila Margaréta Douglasová, budúca kontesa z Lennoxu a matka Henricha Stuarta, Lorda Darnleya, ktorý sa neskôr stal druhým manželom škótskej kráľovnej Márie I.. Ešte stále bola na severe Anglicka, keď sa dozvedela o smrti svojho syna Alexandra. Barón Dacre naznačil, že lord Albany bol zodpovedný za jeho smrť, no Margaréta odmietla niečo také prijať, pretože pokiaľ by chcel dosiahnuť trón pre seba, tak by jeho zámerom viac vyhovovala smrť mladého Jakuba než Alexandra. Keď sa Henrich dozvedel, že Angus nebude sprevádzať jeho sestru do Londýna, kde sa snažila o uzatvorenie mieru, povedal len „Je to proste Škót“. Angus však nemohol byť posudzovaný veľmi kruto. Všetka jeho sila, bohatstvo a autorita platili len v Škótsku; zriecť sa krajiny by znamenalo možnú konfiškáciu majetku za velezradu.
Margaréta bola dobre prijatá Henrichom a, aby upevnil jej pozíciu, usadil ju v Sclotland Yarde, starobylom paláci škótskych kráľov. V roku 1517, keď strávila v Anglicku rok, sa po uzatvorení dohody o zmierení, ktorú vypracoval Albany, Henrich VIII. a kardinál Thomas Wolsey, vrátila na sever. Albany bol dočasne neprítomný vo Francúzsku, kde opäť obnovoval „Starú koalíciu“ a zariaďoval budúci sobáš Jakuba V.. Mier mohol byť zničený, pretože bolo jasné, že Margaréta nebola celkom spoľahlivá a prístup k jej synovi mala prísne obmedzený.
Rozchod s druhým manželom
Hoci Margaréta a Angus boli prechodne uzmierený, netrvalo to dlho, než sa ich vzťah úplne rozpadol. Margaréta zistila, že v Anglicku jej manžel žil krátko s Jane Stewartovou, svojou bývalou milenkou. To bolo dosť zlé; a čo bolo horšie, žil s ňou z peňazí svojej manželky. V októbri 1518 napísala svoju bratovi, a vo svojom liste spomenula i možnosť rozvodu. Pre Henricha to bola ťažká otázka – ako muž konzervatívny a ortodoxnej viery jej oponoval vo veci rozvodu. Bolo pre neho dôležité, že Angus bol užitočným spojencom, efektívnou protiváhou k Albanymu a profrancúzskej frakcii.
Po viacerých problémoch sa Albany konečne vrátil do Škótska v novembri 1521. Margaréta ho vrele privítala, a čoskoro sa začali šíriť zvesti, že ich hlboké vzťahy boli viac než len politické. Angus odišiel do exilu ako regent, ktorý plne spolupracoval s kráľovnou-vdovou; rozhlasoval obnovenie poriadku v rozpoltenej krajine, kde vládli nezhody medzi politickými frakciami. Albany bol užitočný pre Margarétu: bolo známe, že má vplyv v Ríme, ktorý by pomohol upokojiť jej záujem o rozvod. Angus a jeho spojenci rozširovali klebety, že boli milencami, a boli natoľko úspešní, že dokonca i lord Dacre, známy svojou chladnou hlavou, napísal kardinálovi Wolseyovi, predpovedajúc, že Jakub bude zavraždený a Albany sa bude chcieť stať kráľom a oženiť sa s Margarétou. Ale spojenie medzi týmito dvoma nikdy nebolo ničím iným, než sebeckou kalkuláciou, ako čoskoro ukázali udalosti.
Prevrat
Margaréta vo väčšine prípadov ostala v zásade Angličankou, tak vzhľadom, ako aj mentalitou, a v jadre vážne očakávala lepšie porozumenie medzi svojou rodnou zemou a svojim novým domovom. Ale rýchlo pochopila, ako hradná môžu byť škótski politici, a prežitie záviselo na schopnosti dosiahnuť rovnováhu medzi konkurenčnými záujmami. Spojenectvo s Albanym a francúzskou frakciou sa stalo nutnosťou najmä po pustošení hraníc počas vojen s Anglickom v 20. rokoch 16. storočia. Ale akonáhle bol Albany prečo zo scény, začala Margaréta rozširovať organizovanie časti svojho vlastného života.
V roku 1524 bol regent konečne zbavený moci. Albany bol opäť raz vo Francúzsku, a Margaréta, s pomocou Arranovcov a Hamiltonovcov, previezla Jakuba, teraz 12-ročného, zo Stirlingu do Edinburghu. To bol smelý a uznávaný krok. V auguste parlament ukončil regentstvo, a Jakub bol zvolený za kráľa so všetkou kráľovskou mocou. V skutočnosti by mal byť riadený inými, predovšetkým svojou matkou. Keď Beaton namietal proti novému usporiadaniu, Margaréta ho dala uväzniť a hodiť do žalára. V novembri parlament oficiálne uznal Margarétu ako hlavnú poradkyňu kráľa.
Margarétino spojenectvo s Arranmi nevyhnutne znamenalo odcudzenie sa s ostatnými vznešenými rodmi. Jej situácia nebola práve upokojujúca, keď jej brat povolil Angusovi návrat do Škótska. Oba tieto činitele presahovali hranicu jej kontroly. Najškodlivejší krok zo všetkých to však nebol. Vytvorila nové spojenie, tentokrát s Henrichom Stewartom, 1. lordom Methvenom, mladším bratom lorda Avondalea. V tom istom novembri, kedy potvrdil parlament Margarétu v jej politickom úrade, jej vojna s Angusom vyústila do vražednej komédie. Keď sa vrátil do Edinburghu s veľkou skupinou ozbrojených mužov, domáhajúcich sa svojho práva navštíviť parlament, nariadila delám, aby začali na neho paľbu z oboch edinburghských veží a Holyroodu. Keď dvaja anglickí vyslanci na dvore namietali, že nesmie útočiť na svojho právoplatného manžela, odpovedala v hneve, že „aby šli domov a nemiešali sa do škótskych vecí“. Angus na čas ustúpil, ale pod tlakom z rôznych zdrojov ho kráľovná napokon vo februári 1525 pustila do regenstskej rady. To bol celý vplyv, ktorý potreboval. Keď získal opatrovateľstvo nad Jakubom, odmietol sa ho vzdať, čo mu umožnilo ukázať nad ním plnú moc počas troch rokov. Jakubove zážitky z tohto obdobia ho viedli k trvalej nenávisti k rodu Douglasovcov i k spojenectvu s Anglickom.
Rozvod, sobáš a smrť
Margaréta sa pokúsila vzdorovať, ale bola prinútená ustúpiť novým politickým skutočnostiam. Okrem toho, v tomto čase sa stala priam posadnutá túžbou po rozvode, čo sa stalo pre ňu najprioritnejšou vecou zo všetkého. Bola pripravená použiť všetky argumenty, vrátane rozsiahleho mýtu, že Jakub IV. nebol zabitý pri Floddene. V marci 1527 pápež Klement VII. odobril jej žiadosť. Kvôli politickej situácii v Európe v tom čase sa až do decembra nedozvedela o svojom osude. Nemrhala časom uzatvorením sobáša s Henrichom Stewartom, ignorujúc zbožné varovania svojho brata, že manželstvo bolo „božsky ustanovené“ a jeho protesty proti „nehanebnému rozhodnutiu poslanému z Ríma“. Nie o mnoho rokov neskôr sa Henrich rozišiel s Rímom, pretože nemohol dostať to isté „nehanebné rozhodnutie“.
V júni 1528 sa Jakub konečne oslobodil z poručníctva Angusa - ktorý opäť utiekol do exilu - a začal vládnuť podľa vlastných zákonov. Margaréta a jej manžel sa objavili ako hlavní kráľovskí radcovia. Bola to len fáma – nepravdivá – že kráľovná uprednostňovala sobáš medzi svojim synom a svojou neterou, princeznou Máriou, ale bola nápomocná dosiahnutiu anglicko-škótskeho mieru v máji 1534.
Hlavným cieľom Margarétinho politického života – popri uisťovaní sa o vlastnom prežití – bolo dosiahnuť lepšie porozumenie medzi Anglickom a Škótskom, čo bola pozícia, ktorú si udržala i v ťažkých časoch. Jakub podozrieval Henricha, najmä kvôli jeho pretrvávajúcej podpore Angusa, muža, ktorého si vášnivo hnusil. Na začiatku roku 1536 ho jeho matka presvedčila, aby sa stretol s jej bratom, čo bol jej okamih víťazstva.
Margaréta bola podľa svojich slov unavená Škótskom, čo celkom mohlo byť – teraz bola oveľa viac vyčerpaná lordom Methvenom, ktorý si dokazoval, že je ešte horší ako Angus vo svojej túžbe po ďalších ženách a ďalších peniazoch. Nedočkavo čakala na ďalší rozvod a jej rokovania boli sklamaním pre Jakuba, o ktorom verila, že je podplatený jej manželom. Opäť, tak ako často v Margarétinom živote, tragédia a nešťastie boli tesne následované intrigami a fraškami. V jednej chvíli utiekla k hranici, len aby bola zadržaná a privedená späť do Edinburghu. Opäť písala Henrichovi s nárekmi na svoju chudobu a žiadala o viac peňazí a ochranu; túžila po pokoji a komforte miesto toho, aby bola nútená „nasledodvať svojho syna ako chudobná urodzená dáma“.
V júni 1538 Margaréta privítala Máriu de Guise, Jakubovu novú francúzsku nevestu v Škótsku. Tieto dve ženy, patriace medzi najimpozantnejšie v škótskej histórii, si spolu dobre rozumeli, hoci chorobne ješitná Margaréta sa teraz nechala oslovovať ako „stará kráľovná“. Mária si bola istá, že jej svokra, ktorá teraz bola uzmierená s lordom Methvenom, vyzerala ako obvykle na dvore a oznámila Henrichovi, že „mladá kráľovná je úplná prívrženkyňa pápeža, a stará kráľovná nie oveľa menšia.“
Margaréta zomrela po niekoľkých mŕtviciach na hrade Methven v Perthshire v októbri 1541 a bola pochovaná v Perthe. Dynastia jej brata vymrela Alžbetou I., ktorá zomrela bezdetná, a v postupnosti na anglickom tróne bola nahradená Margarétinými dedičmi. Jej pravnuk, Jakub VI. sa stal anglickým kráľom Jakubom I., a tak spojil kráľovské koruny oboch krajín.
Literatúra
- Chapman, Hester W.. The Thistle and the Rose: The Sisters of Henry VIII. [s.l.] : Coward, McCann & Geoghegan Inc, 1969. LCC 79-159754.
- Jansen, Sharon L.. The Monstrous Regiment of Women: Female Rulers in Early Modern Europe. [s.l.] : [s.n.], 2002.
- Mackie, J. D.. The Earlier Tudors: 1485 - 1558. [s.l.] : [s.n.], 1994. ISBN 0-19-285292-2.
- Perry, Maria. The Sisters of Henry VIII: The Tumultuous Lives of Margaret of Scotland and Mary of France. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 0-306-80989-3.
- Routh, C. R.. Who's Who in Tudor England. [s.l.] : [s.n.], 2001.