Markionizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Markionizmus je jedno z gnostických hnutí v neskorej antike založené v Ríme Markiónom, synom sinopského biskupa v druhej polovici 2. storočia.[1] O vplyve Markióna v roku 150 sa dozvedáme už z diela Iustína Martyra, ktorý sa o ňom zmieňuje vo svojej Prvej Apológii.[1]

Učenie[upraviť | upraviť zdroj]

Markionizmus je typickým príkladom dualistického hnutia, kde jeho nasledovníci rozlišujú medzi tzv. Stvoriteľom – čiže bohom, tak ako ho poznáme zo Starého zákona a Neznámym bohom, teda tým, ktorý vystupuje v Novom zákone a bol zjavený osobou Ježiša Krista. Podľa markionizmu "...Kristus nemal telo stvorené z materiálnych častí,[...] telo Kristovo bolo len klamným zdaním." [2] Markión bol teda modalista: Kristus je preňho manifestáciou Boha[3]; Boha, ktorý však nemá nič spoločné so Stvoriteľom.

Markionisti tvrdo protestovali proti krvi-prelievaniu, ktoré je opisované v židovských spisoch; tvrdili, že príchodom Ježiša na svet je zamietnutý obraz Stvoriteľa. Namiesto neho nastupuje vláda náboženstva lásky, ktoré je v protiklade s krutosťou Stvoriteľa, tiež nazývaného demiurg tzn. zlý boh.[4] Tieto dve entity pokladali za nezávislé a vedúce nepretržitý súboj. Výsledkom potom bolo, že osoby Starého zákona, ktoré boli v tej dobe považované za vinníkov, markionizmus oslobodzuje od hriechu, keďže boli za vinníkov označení Stvoriteľom – protivníkom ich Neznámeho boha (napr. Kain a Ábel boli považovaní za spasených).[3] Vyhranení dualisti taktiež zavrhujú celý Starý zákon ako dielo diabla (snáď s výnimkou Prorokov a Knihy múdrostí).[4]

Tvorba nového kánonu[upraviť | upraviť zdroj]

Za podmienku vykúpenia považovali markionisti vieru v Neznámeho boha, ktorý bol predpovedaný osobou Ježiša Krista, a ktorý nesúdi podľa prikázaní uvedených v Starom zákone. Nie je bohom prísnym, ktorého sa treba báť, ale milujúcim. Kým však nastane jeho vláda, svet je stále v moci krutého Stvoriteľa, ktorého poslovia, falošní apoštoli, vytvorili nepravdivú verziu Kristovho učenia.[3] Preto Markión vytvoril novú podobu novozákonného kánonu, ktorá pozostáva z Lukášovho evanjelia (avšak značne upraveného samotným Markiónom) a deviatich Pavlových listov (konkrétne Ga, 1Kor, 2Kor, 1Te, 2Te, Ef, Kol, Fp, Fm). Úvod kánonu tvorí List Galatským. Z incipit listu Markión vyvodzuje nadradenosť trinásteho apoštola (Pavla z Tarsu) nad dvanástimi apoštolmi. Pavol bol na rozdiel od dvanástich vybraný priamo Bohom Otcom.[5] Všeobecne v Markiónovom učení môžeme postrehnúť tento markantný dôraz na apoštola Pavla [6] (Markión sa považoval za apoštola svätého Pavla[7]), ktorý sa odráža aj v spisoch Markiónovho kánonu. Tie však Markión miestami upravoval, aby ich tým prispôsobil svojmu učeniu.[5]

Hierarchia hnutia[upraviť | upraviť zdroj]

Avšak organizácia markionistickej cirkvi bola veľmi podobná ostatným kresťanským komunitám – na čele stáli biskupi a diakoni, aj rituálne činnosti boli podobné. Rozdielom bolo, že ich obrady boli jednoduchšie, a medzi laikmi a duchovenstvom neboli až také veľké rozdiely, aké boli zachovávané v tradičných prúdoch. Markionizmus bol prísnym asketickým hnutím – odmietal manželstvá a všetky telesné pôžitky, vrátane jedenia mäsa a pitia vína.[7]

Kvôli týmto, v tej dobe revolučným názorom, boli prenasledovaní tradičným kresťanským prúdom (uznaným za oficiálny Theodosiom Veľkým).[7] Polemiku proti Markiónovi rozpracoval začiatkom tretieho storočia Tertullián vo svojom spise Adversus Marcionem (Proti Markiónovi).[1] Okrem iného vytýka Markiónovi nedostatky v učení, napr. podľa markionizmu je Kristovo telo len klamným zdaním, a napriek tomu tvrdia, že Kristus na kríži trpel. Tertullián vyjadruje v diele názor, že Markiónovo učenie je "..temnejšia než hmla, studenejšia než zima, zradnejšia než ľad.."[8]. Vidíme teda, aký postoj mal jeden z cirkevných otcov k markionizmu. Postupne boli zástancovia tohto hnutia vytlačovaní na vidiek, kde sa učenie medzi menšími skupinami dokázalo udržať dlhší čas. Približne v polovici 17. storočia sa niektoré jeho myšlienky stali inšpiráciou pre paulikiánov.[9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c CULIANU, Ioan P. Dualistické gnóze západu. Praha: Argo 2008, s.195
  2. CULIANU, Ioan P. Dualistické gnóze západu. Praha: Argo 2008, s.198
  3. a b c LOOS, Milan. Dualist Heresy in the Middle Ages. Praha: Academia, 1974, str. 28
  4. a b EVANS, G.R. A brief history of heresy. Blackwell Publishing, 2003, str. 124
  5. a b CULIANU, Ioan P. Dualistické gnóze západu. Praha: Argo 2008, s.199
  6. http://cody.eldar.cz/dila/araidna/krestanstvi.htm
  7. a b c LOOS, Milan. Dualist Heresy in the Middle Ages. Praha: Academia, 1974, str. 29
  8. http://www.tertullian.org/articles/evans_marc/evans_marc_04book1_eng.htm
  9. LOOS, Milan. Dualist Heresy in the Middle Ages. Praha: Academia, 1974, str. 30

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]