Marko Horváth

	Marko Horváth-Stančič
	hradný kapitán Szigetváru (1556 až 1557) a (1558 až 1561).
	; Busta Marka Horvátha od Gejzu Nagya z roku 1971.
Narodenie	asi 1510; Gradec, Kráľovské Uhorsko (dnes Chorvátsko)
Úmrtie	22. august 1561
Národnosť	chorvátska
Známy vďaka	Obliehanie Szigetváru v roku 1556
Odkazy
Commons	Marko Horváth
	Biografický portál

Barón Marko Horvát Stančič (chor. Stančić Marko Horvat ; * asi 1510, Gradec, – † 22. august 1561) bol kapitánom hradu Sihoť. Jeho vojenskú kariéru s najväčšou pravdepodobnosťou inicioval jeden z najprestížnejších uhorských šľachticov a štátnikov a to Tomáš III. Nádašdy. Marko Horvát Stančič začal vlastnú vojenskú povesť v službách chorvátskeho bána Tomáša Nádašdyho, ktorý bol taktiež neskorší palatín Uhorska. Jeho meno sa úplne prvýkrát objavilo v prameňoch v roku 1540. Práve vtedy bol majiteľom hradu v Csókakő na území Fejérskej župy, pričom práve táto župa patrila rodu Nádašdy.

Boj proti Osmanom bol pre jeho osobu natoľko intenzívny, že sa v ňom stotožnil s maďarským ľudom a národom, ktorý postihol podobný osud ako jeho. Práve to bol dôvod, prečo si svoje pôvodné meno pretvoril do maďarskej podoby ako Horváth. Jeho krstné meno prepísal z latinského Markus na Márk, keďže bezpochyby ovládal maďarský jazyk.

V čase svojej vojenskej kariéry bol kapitánom ozbrojeného jazdectva v v Győri. V roku 1540 bol povýšený do hodnosti župana Csókakő. O rok neskôr sa stal županom v Bíre. V roku 1544 sa rozhodol vstúpiť do služieb zadunajského kapitána Tomáša Nádašdyho. Jeho meno sa už vo väčšom význame objavuje najskôr severozápadnom a neskôr v južnom Zadunajsku a to v pevnosti Szigetvár. V roku 1547 bol vymenovaný za veliteľa pevnosti Csurgó, pričom práve táto pevnosť zabezpečovala líniu pozdĺž rieky Drávy. Na jeseň roku 1549 bol dočasne vymenovaný za veliteľa Szigetváru. Dňa 9. decembra roku1555 došlo k abdikácii predchádzajúceho hradného kapitána Ladislava Kerecsényiho, pričom práve panovník Ferdinand I. Habsburský definitívne vymenoval za veliteľa sihotskej obrany Marka Horvátha Stančiča z Gradeca.

Medzitým sa v septembri roku 1555 oženil s dcérou svojho bývalého pobočníka a to dôstojníka Martina Horvátha. Páru sa následne narodil syn. Jeho manželka, ktorú však následne opustil, zostala v Körmende. Po takmer štyroch rokoch, presnejšie na jar roku 1559 však umrela.

Jeho najvýznamnejší vojenský čin možno pripísať prvému obdobiu kapitána a to v rokoch 1556 až 1557. V lete roku 1556, teda v čase prudkého tureckého obliehania, ktoré trvalo dovedna 42 dní, úspešne bránil hrad Sihoť proti nadradeným osmanským silám s hŕstkou svojich jednotiek. Veľkou pomocou v tom bol vojenský manéver v Babócsi, ktorý viedla oslobodzovacia armáda pod vedením Mikuláša IV. Zrínskeho a Tomáša Nádašdyho. Odhadovaný počet tureckej armády v bitke počas obliehania bol približne 10 000 vojakov, zatiaľ čo počet obrancov takmer 1 000 mužov. Na základe hlásenia kapitána Marka Horvátha to možno akceptovať ako autentický údaj, keďže od samotného kapitána obrany hradu vieme, že padlo 74 obrancov, z toho 48 jazdcov (husárov) a 26 pešiakov, pričom 11 ľudí skončilo nezvestných. Okrem toho bolo medzi obyvateľmi mesta 25 mŕtvych civilistov (17 mužov a 8 žien). Straty obliehajúcej tureckej armády boli oveľa vyššie, najmä ak sa pripočíta počet tureckých vojakov padlých v bitke pri Babócsi.

Marko Horváth-Stančič a jeho armáda niesli zásluhu v tom, že zabránili tomu, aby sa oblasť Dolného Zadunajska dostala pod osmanskú vojenskú okupáciu. Stančič, ktorý sa významnou mierou podieľal na obnove takmer zdevastovaného hradu a posilnení jeho tamojšej výzbroje, uskutočnil v čase jari roku 1557 rezignáciu svojho postu. Urobil to jednak pre spory o autoritu ale i nedostatok vojenskej podpory, ktorú považoval za potrebnú, pre svoju vážnu jazdeckú nehodu, ktorú utŕžil krátko predtým.

Samotný Stančič opísal vo svojich pamätiach zo dňa 23. augusta roku 1556 útok a obranu Sihote. Po smrti svojho nástupcu Juraja Farkašiča sa opäť stal vojenským veliteľom Sihote. Toto druhé obdobie kapitánskej hodnosti trvalo až do jeho smrti. V tom čase sa mu podarilo vystavať hrad na modernú pevnosť a zabezpečiť jej príjmy tak, že išlo o najúspešnejšie obdobie v dejinách Sihote.

V novembri roku 1561 uzavrel tentoraz už druhý sobáš v Németújvári na panstve svojho mentora Františka Baťána. Vtedy sa oženil s Alžbetou Both, ktorá bola potomkom rodiny Bothovej z Bajny. Marko Horváth a Alžbeta Both z Bajny však mohli spolu žiť len pár mesiacov, pretože predchádzajúce zranenie prinieslo zhoršujúce sa ochorenie. V roku 1560 si ho zavolal panovník a jeho liečenie zveril kráľovským lekárom. Z nohy mu bola odstránená trieska, ktorú jeho rodina dlho uchovávala ako vzácnu relikviu, hoci guľka stále zostala v jeho tele. Začiatkom roku 1561 sa pokúsil získať účinný liek počas pobytu vo Viedni ale nebolo mu už žiadnej pomoci. Napokon v auguste roku 1561 umrel. Miestom jeho posledného odpočinku sa stal hrad v Körmende. Ešte pred jeho skonom mu však stihol panovník Ferdinand I. udeliť významné zásluhy. V roku 1559 mu udelil titul baróna vo viacerých uhorských župách kráľovstva: Bihar, Spiš, Baranya, ako aj na územiach Slavónie a Kőrös. Po jeho úmrtí prevzal Juraj Draškovič ako vtedajší biskup v Päťkostolí poručníctvo nad jeho jediným synom Gregorom. Jeho manželka, vdova Alžbeta Both z Bajny sa vydala po jeho skone za baróna a prepošta Mikuláša Istvánffyho (* 1538 – † 1615).

Pamiatkou jeho mena je ulica v meste Sihoť pomenovaná práve po ňom. V roku 1971 bola vytvorená jeho busta, ktorej autorom bol Gejza Nagy.

Po skone Marka Hortváth-Stančiča sa novým kapitánom pevnosti Sihoť stal Mikuláš IV. Zrínsky.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marko Horváth

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marko Horváth-Stančič na maďarskej Wikipédii.