Preskočiť na obsah

Martin Heidegger

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Martin Heidegger
Západná filozofia
Filozofia 20. storočia
Martin Heidegger
Biografické údaje
MenoMartin Heidegger
Narodenie26. september 1889, Meßkirch, Hohenzollernská provincia, Prusko
Úmrtie26. máj 1976 (86 rokov), Freiburg im Breisgau, Západné Nemecko
Dielo
Škola/tradíciafenomenalizmus, existencializmus
Oblasť záujmuontológia, metafyzika, umenie, grécka filozofia, technológia, jazyk, poézia, myslenie
Význačné myšlienkyDasein
Ovplyvnený
Ovplyvnil
PodpisMartin Heidegger, podpis (z wikidata)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMartin Heidegger
(multimediálne súbory na commons)

Martin Heidegger (* 26. september 1889, Meßkirch, Hohenzollernská provincia, Prusko – † 26. máj 1976, Freiburg im Breisgau, Západné Nemecko) bol nemecký filozof, básnik, žiak a nasledovník Edmunda Husserla, zakladateľ fundamentálnej ontológie.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku sa chcel stať katolíckym kňazom. Štúdium teológie začal vo Freiburgu. Tu sa však začal po čase prikláňať k filozofii a tak zmenil študijný odbor. Stal sa žiakom Edmunda Husserla, od ktorého fenomenológie sa odrážal aj vo svojom diele. Po štúdiách pôsobil u Husserla ako asistent a nakoniec sa stal jeho univerzitným nástupcom. Po nástupe nacionálneho socializmu pôsobil ako rektor a profesor na univerzite vo Freiburgu, napokon však odstúpil a utiahol sa do ústrania. Zo začiatku sympatizoval s nacionálnym socializmom. Neskôr svoj postoj síce prehodnotil, ale aj tak tým zostal stigmatizovaný a stále je to považované za kontroverznú stránku jeho života. Po druhej svetovej vojne nesmel istý čas prednášať. Neskôr sa k pedagogickej a verejnej práci vrátil.

Diela

[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk jeho filozofie je osobitný, ba až excentrický a to výrazne sťažuje prístup k jeho dielu. Často pracuje s pôvodom slov, pátra po ich pôvodných významoch (to spôsobilo ťažkosti najmä pri prekladoch). Jeho najvýznamnejšie dielo je Bytie a čas (1927). Ním sa stal slávnym a uznávaným. Vracia sa v ňom k otázke bytia ako k základnej otázke celej filozofie. Heideggera tu zaujíma najmä bytie samotného súcna. K jeho ďalším dielam patrí Čo je metafyzika (1929), List o humanizme (1947), Holzwege (1950), Nietzsche (1961). Od r. 1975 vychádza súborné vydanie jeho diel, prednášok, neuverejnených rukopisov, ktoré zahŕňa 80 zväzkov.

V neskoršom období sa sústreďuje najmä na problematiku jazyka, resp. reči ako prostredia, v ktorom sa nám „vyjavuje" bytie.

Heidegger si kladie ako hlavnú úlohu svojej filozofie objasniť a vysvetliť podstatu bytia.[1] Heidegger robí rozdiel medzi ontológiou a tzv. fundamentálnou ontológiou. Kým ontológia podľa neho skúma podstatu vecí, predmetného bytia, fundamentálna ontológia skúma predpoklady alebo možnosti ontológie. Inak povedané, skúma možnosti prístupu k bytiu, ktoré tvoria predpoklad každej ontológie, t. j. filozofickému určeniu podstatných znakov skutočnosti. Tento predpoklad, tvoriaci základnú možnosť fundamentálnej ontológie, nachádza v ľudskej realite (nem. Dasein).[2] Pobyt je podľa Heideggera to súcno, ktoré má bytostnú možnosť pýtať sa. Toto súcno som vždy ja sám, a to ako ,môcť byť‘, ktorému ide o to byť týmto súcnom. Pobyt má bytostný záujem o svoje bytie.[3]

Jadro Heideggerovej práce spočíva vo vypracovaní otázky o bytí a o čase. Učí, že bytie človeka sa nedá chápať ako predmet, ako substancia, ale treba skúmať bytie človeka a na bytie človeka aj poukazovať. Bytie človeka Heidegger nazýva pobyt (nem. Dasein). Heidegger skúma základnú štruktúru ľudského pobytu, aby mohol vôbec položiť základy náuky o bytí. Táto časť jeho učenia je najznámejšia. Podľa Heideggera je základnou ľudskou skúsenosťou úzkosť. V úzkosti nejde vlastne o nič iné ako o človeka. Úzkosť je úzkosťou ohľadom bytia na svete ako takého – pretože možnosť bytia vždy implikuje aj možnosť vlastného (ľudského) nebytia. V úzkosti sa človek stretáva s vlastnou smrťou.

Iné významné myšlienky venoval vývoju modernej vedy (Veda a zamyslenie, Čas obrazu sveta).

  • HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. 2. vyd. Přel. I. Chvatík - P. Kouba - M. Petříček - J. Němec. Praha: OIKOYMENH 2008.
  • HEIDEGGER, M.: Kant a problém metafyziky. Přel. J. Pechar. Praha: Filosofia 2004.
  • HEIDEGGER, M.: Původ uměleckého díla. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2016.
  • HEIDEGGER, M.: Anaximandrův výrok. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2012.
  • HEIDEGGER, M.: Věda, technika a zamyšlení. Přel. J. Michálek - J. Kružíková - I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2009.
  • HEIDEGGER, M.: Věk obrazu světa. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2013.
  • HEIDEGGER, M.: Co znamená myslet? Přel. P. Fischer - I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2014.
  • HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika? Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2006.
  • HEIDEGGER, M.: Básnicky bydlí člověk. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2006.
  • HEIDEGGER, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2006.
  • HEIDEGGER, M.: O pravdě a Bytí. Přel. J. Němec. Praha: Mladá fronta 1993.
  • HEIDEGGER, M.: O humanismu. Přel. P. Kurka. Rychnov nad Kněžnou: Ježek 2000.
  • HEIDEGGER, M.: Aristotelova Metafyzika IX, 1-3. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2002.
  • HEIDEGGER, M.: Rozvrh fenomenologické interpretace Aristotela. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2008.
  • HEIDEGGER, M.: "Už jenom nějaký bůh nás může zachránit." Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2013.
  • HEIDEGGER, M.: Fenomenologická interpretace Kantovy Kritiky čistého rozumu. Přel. J. Kuneš. Praha: OIKOYMENH 2004.
  • HEIDEGGER, M.: Rozhovory k osemdesátým narozeninám. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2013.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Bodnár & 1965 557.
  2. ↑ Bodnár & 1965 559.
  3. ↑ Javorská & 2003 354.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Martin Heidegger zverejneného na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Martin_Heidegger&oldid=8113237“