Martin Luther

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Martin Luther
nemecký teológ, kazateľ a reformátor; zakladateľ protestantizmu
nemecký teológ, kazateľ a reformátor; zakladateľ protestantizmu
Narodenie 10. november 1483
Eisleben, Nemecko
Úmrtie 18. február 1546 (62 rokov)
Lutherstadt Eisleben, Nemecko
Manželka Katarina de Bora
Podpis Martin Luther, podpis
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Martin Luther
(plné texty diel autora)
Commons Spolupracuj na Commons Martin Luther

Martin Luther (historicky aj Lüder, Luder, Loder, Ludher, Lotter, Lutter alebo Lauther) (* 10. november 1483, Eisleben, Nemecko – † 18. február 1546, Lutherstadt Eisleben, Nemecko) bol nemecký teológ, kazateľ a reformátor, zakladateľ protestantizmu (reformácia), autor množstva duchovných, politických, pedagogických spisov, cirkevných piesní a prekladov. Jeho najvýznamnejším dielom je preklad Biblie do nemčiny.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Katharina Lutherová
Martin Luther

Narodil sa ako prvý alebo druhý syn (pravdepodobne ako jedno z deviatich detí baníka[1]). Vyrastal v chudobných pomeroch spojených s tvrdou výchovou. Jeho otec sa postupne vypracoval na úspešného podnikateľa, čo mu umožnilo financovať synove štúdiá.

V rokoch 1501 – 1505 študoval na univerzite v Erfurte filozofiu. Po získaní titulu magistra sa zapísal na štúdium práv, keď sa však 2. júla 1505 vracal z rodného mestečka do Erfurtu, pred bránami mesta ho zastihla silná víchrica s bleskami. Ocitol sa v nebezpečenstve smrti. Jeho priateľ po zásahu bleskom zomrel. V náhlivom rozhodnutí urobil sľub sv. Anne, že keď sa mu podarí vyhnúť sa blesku, stane sa mníchom[2]. Po pätnástich dňoch sľub dodržal. Toto málo uvážené rozhodnutie bolo citeľné počas celého jeho života. Proti vôli otca vstúpil do rehole augustiniánov[3]. Aj keď bol vzorným mníchom, pobyt v kláštore v ňom od začiatku vyvolával pochybnosti o možnosti spasenia z vlastnej moci. V roku 1507 bol vysvätený za katolíckeho kňaza.

Po vysviacke prestúpil v roku 1508 na univerzitu vo Wittenbergu, kde s krátkymi prestávkami – 1511 cestoval vo veci svojho rádu do Ríma[4] – prednášal filozofiu, neskôr aj teológiu. V roku 1512 sa stal doktorom teológie a získal doživotnú biblickú profesúru a od roku 1513 začal vo Wittenbergu kazateľskú činnosť. V tomto období Luther prekonal svoje pochybnosti a počas štúdia Písma dospel k poznaniu, že Božia milosť platí pre každého, kto ju vierou prijme.

Skúsenosti s rozporom medzi svojím svedomím, vychádzajúcim zo štúdia Biblie, oficiálnym učením vtedajšej cirkvi a jej praxou vedú Luthera vo Wittenbergu 31. októbra 1517 k uverejneniu 95 téz, určených pre akademickú diskusiu, ktoré najmä kriticky reagovali na prax udeľovania odpustkov. Lutherov spor o odpustky sa stal predmetom širokého záujmu. Len vďaka priazni, ktorú mu preukázal jeho zemepán – saské knieža Fridrich Múdry, nestihol Luthera podobný osud ako Jána Husa. Unikol pápežskej kliatbe i cisárskemu odsúdeniu (Pápež Lev X. vydal v roku 1515 bulu o predaji odpustkov pre stavbu svätopeterského chrámu v Ríme). Tézy, ktoré sa bez vedomia Luthera rýchlo rozšírili, vyvolali kvôli vtedajšej všeobecnej nespokojnosti s cirkvou veľký ohlas. Oficiálne miesta spočiatku reagujú na obvinenie Luthera z kacírstva dominikánmi veľmi zdržanlivo, Luther je totiž chránencom saského kurfirsta Fridricha Múdreho. Namiesto toho, aby šiel do Ríma, kam ho predvolali, presadil kurfirst, aby Luthera vypočul kardinál Kajetán v Augsburgu (1518). Ten Lutherovi pohrozil kliatbou. Aby sa Luther vyhol hroziacemu zatknutiu, utiekol v noci z 20. na 21. októbra 1518 z Augsburgu.[5]

V roku 1519 sa zúčastnil rozpravy s Eckom v Lipsku, v ktorej popiera neomylnosť pápeža a koncilov. 1. februára 1520 pápež vymenúva komisiu na prípravu buly, ktorá má zakročiť proti Lutherovi. Pápež Lev X. ju podpisuje 15. júna 1520. Jej názov je Exsurge Domine a oficiálne v nej Lutherovi hrozí kliatbou. Bula obsahuje 41 bodov opisujúcich Lutherove "omyly" a ten ich má podľa každého jedného bodu odvolať do 60 dní. Luther však vydáva nové reformačné spisy, v ktorých svoje názory ďalej obhajuje. Rok 1520 je pre Lutherovu literárnu činnosť mimoriadne plodný. Uverejňuje 30 spisov, medzi nimi najhlavnejšie: Reč o dobrých skutkoch; Kresťanskej šľachte nemeckého národa; O náprave kresťanského stavu; O babylonskom zajatí cirkvi; O slobode kresťana. Keď na ich verejné pálenie odpovedá spálením pápežskej buly, pápež Lev X. nariaďuje novou bulou Decet Romanum Pontificet z 3. januára 1521 Lutherovu exkomunikáciu. Keďže reformátor svoje tézy neodvoláva ani na nemeckom Ríšskom sneme vo Wormse (17. – 18. apríla 1521), cisár Karol V. vydáva 26. mája 1521 tzv. Wormský edikt[6], ktorým potvrdzuje kliatbu zo strany Ríma. Luther je označený za kacíra zakazujú sa jeho spisy. Lutherov ochranca Frederik Múdry ešte pred samotným vydaním ediktu dal Luthera uniesť na hrad Wartburg, kde v azyle reformátor prebýval od 4. mája 1521 až do 1. marca 1522. V utajení sa predstavoval ako rytier a pod pseudonymom Jorg Junker sa intenzívne venoval prekladu Nového zákona do nemčiny.

Lutherove myšlienky sa medzitým lavínovito šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím. Od radikálnych prejavov priaznivcov nového učenia sa Luther od začiatku ostro dištancoval. V roku 1522 sa vrátil do Wittenbergu, aby zastavil obrazoborectvo. Kázal o otázkach učenia, o omši, celibáte, obrazoch, spovedi. Jeho kázne pôsobili upokojujúco, no bol stále pod hrozbou wormského ediktu. Keď sa v roku 1525 sedliaci v mene jeho evanjelia vzbúrili postavil sa proti nim a súhlasil s krvavým potlačením vzbury zo strany kniežat, ktorých vyzýva: „Milované kniežatá, osloboďte nás, pomôžte nám, majte zmilovanie nad týmto úbohým ľudom, prebodnite, udrite, zabite pokiaľ môžete… Anarchista nie je hodný vysvetľovania, pretože ich neprijíma. Tvrdou rukou musíte odpovedať týmto ľuďom!“. Dňa 13. júna 1525 sa oženil s bývalou mníškou Katarínou von Bora. V roku 1528 sa zúčastnil návštev na farnostiach v saskom kurfirstve pri ktorých sa presvedčil o ich duchovne zaostalom stave. Marburské náboženské rozhovory v roku 1529, na ktorých diskutoval okrem iného s Ulrichom Zwinglim s cieľom vytvoriť teologickú jednotu evanjelickej strany proti katolíkom, stroskotali.

So svojím spolupracovníkom Philippom Melanchthonom kládol Martin Luther základy inštitucializovanej novej evanjelickej cirkvi (Melanchthonove Augsburské vyznanie z roku 1530). Preklad Nového zákona dokončil za spolupráce iných wittenberských teológov v roku 1534. Vo zvyšnom období svojho života sa venoval podpore novovznikajúcej inštitúcie, riešeniu cirkevnopolitických a praktických teologických otázok a v neposlednom rade vydával celý rad ostrých polemických spisov. Pred svojou smrťou trpel prepracovanosťou. Zomrel v Eislebene 18. februára 1546.

Teologická pozícia[upraviť | upraviť zdroj]

Luther sa spočiatku neusiloval o založenie novej cirkvi, aj keď neskôr sa tak stalo, ale o reformu vtedajšej cirkvi na základe týchto princípov:

  • Sola scriptura: Autorita Písma je vyššia ako autorita cirkvi.
  • Sola fide: Človeka ospravedlňuje jeho viera a nie dobré skutky.
  • Sola gratia: Božia milosť je dar, nemožno si ju nijako zaslúžiť alebo kúpiť.
  • Solus Christus: iba Kristus, on je srdcom a stredom Biblie, centrom celého kresťanského života a viery. On sám je vzorom a príkladom do cirkvi a On sám je dostačujúcim. cit.:(Ulf Ekman – Cirkev živého Boha)

Z nich vyplývajú aj negatívne stanoviská k otázkam pelagianizmu, siedmich sviatostí, uctievaniu svätých a Márie, učeniu o očistci, neomylnosti cirkevných inštitúcii atď.

Protestantský pesimizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde Adama sa všetci ľudia rodia v hriechu. Človek je celkom skazený hriechom, skazený vo svojich mocnostiach: rozum nevie viac rozpoznať čo by ho spasilo (hoci vie rozlíšiť pravdu) a vôľa je úplne neschopná sama konať dobro. Popiera slobodnú vôľu človeka, tvrdí, že je úplne neschopná uskutočniť spravodlivosť (v Duchu Svätom), čiže priviesť k spáse. Aj katolícka náuka potvrdzuje neschopnosť človeka žiť bez spáchania hriechu bez Božej milosti a usmerniť seba samého k Bohu, ale tiež učí, že ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená, len ranená (rozlišuje medzi dedičným hriechom a náklonnosťou k zlému ako ranou po dedičnom hriechu). Človek zostáva schopný v slobode sa rozhodnúť k poslušnosti voči milosti, alebo ju odmietnuť. A dobrými skutkami môže získať zásluhy, ktoré spojené s Kristovými zásluhami mu dávajú spásu. Katolícka a evanjelická náuka sa rozlišuje v náuke o milosti, ale ešte viac v náuke o skutkoch.

Spása skrze vieru bez skutkov[upraviť | upraviť zdroj]

Často sa použilo práve toto vyjadrenie ako zhrnutie evanjelickej náuky. Nie je tomu tak, pretože názory reformácie sa ohľadom tohto bodu menili. Niekedy boli dobré skutky predstavované ako podklad viery, inokedy, že sú jej následkom (pozícia Augsburgského vyznania). Reformácia často učila, že skutok v sebe nie je ani dobrý, ani zlý, že jeho hodnota závisí od viery, kto ho koná (toto je zmysel známeho vyjadrenia „Smelo hreš“). Evidentne, toto vyjadrenie interpretované voľným svedomím by určite viedlo k hriechu. Základom tohto vyjadrenia je presvedčenie, že v porovnaní s veľkosťou hriechu sú naše zásluhy irelevantné. Všetko čo robíme je vlastne hriechom. Spravodlivý či hriešnik, medzi nimi nie je rozdiel, lebo obaja sú otrokmi, keďže nemajú slobodnú vôľu. Pelagiánska heréza podceňovala úlohu milosti, reformácia ju preceňuje. Ale ako ju získať, keď všetko to čo človek robí je zbytočné? Pre reformáciu sa milosť a spása nezískavajú. Boh ju dopraje a udelí alebo odoprie podľa pohnútok, ktoré človeku unikajú: je to náuka predurčenia, z ktorého Luther, na rozdiel od Kalvína, neurobil základný pilier svojho učenia. Luther napriek tomu hovoril: „Myšlienka predestinácie je neuhasiteľný oheň, čím viac sa nad tým trápiš, tým viac si zúfaš!“.

Ospravedlnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Človek je ospravedlnený nie preto, že by sa zmenil vnútorne na ontologickej rovine, ale preto, že Boh ho prikryje akoby plášťom odpustenia. Hriech aj po Božom „odpustení“ ďalej pretrváva, ale je prikrytý a človeku sa len nezapočítava. Ontologicky sa nič nemení – človek bol a je stále hriešny. Viera u Luthera je len dôverou v Boha, istota, že on môže odpustiť hriechy, určitý druh úplného odovzdania sa do Božích rúk, presvedčenie, že vďaka jednoduchému faktu vlastniť túto vieru je zaistená spása. Náuka o spáse skrze milosť sa stala prvé a základné tvrdenie reformácie, dokonca dôležitejšie ako autorita Sv. Písma. Pre Luthera, ktorého trápila úzkosť a strach ohľadom spásy, nakoľko videl v Bohu neúprosného sudcu, ktorý neodpúšťa vinu a omyl, to bolo vyslobodenie.

Antisemitizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Martin Luther mal silne antisemitské názory. Vo svojom diele O židoch a ich klamstvách navrhoval urobiť so židmi nasledovné [1]:

  • vypáliť ich domy a synagógy
  • odobrať im náboženské knihy
  • pod hrozbou straty končatiny alebo života im zakázať učiť
  • zrušiť pre nich záruky bezpečnosti na cestách
  • zakázať im úžerníctvo a skonfiškovať ich majetok
  • prinútiť ich k manuálnej práci

K jeho odkazu sa hlásili antisemiti v NSDAP (Nacionálno-socialistická nemecká robotnícka strana), t. j. nacistická strana v Nemecku a 10. novembra 1938 na Lutherove narodeniny v Nemecku NSDAP počas takzvanej Krištáľovej noci skutočne podpálila tisíce synagóg a odviedla desaťtisíce Židov na nútené práce do koncentračných táborov.

Od Lutherových antisemitských názorov sa luteránska cirkev neskôr dôrazne dištancovala.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Luther bol veľmi plodný spisovateľ, celkové vydanie jeho spisov obsahuje viac ako 100 zväzkov. Nasleduje stručný výber:

Preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • Biblia – Nová zmluva prvýkrát v roku 1522, Stará zmluva v roku 1534. Lutherovo životné dielo, na ktorého redakčných úpravách pracoval až do svojej smrti (počas Lutherovho života vyšlo vo Wittenbergu 83 vydaní a ďalej 253 dotlačí). Lutherova Biblia preložená z pôvodných jazykov sa od reformácie používa v liturgii evanjelických cirkví v nemecky hovoriacich krajinách. Posledná revízia vyšla v roku 1984. K obrovskému rozšíreniu a popularite Lutherovej Biblie vo svojej dobe prispel nielen Gutenbergov vynález kníhtlače, ale aj zrozumiteľný štýl prekladu (Luther niekedy aj niekoľko dní hľadal vhodný výraz, aby bol čitateľovi preklad zrozumiteľný, neprekladal doslovne) a použitý jazyk, ktorý mal osloviť ľudí v južnej (hovoriacej hornou nemčinou) aj severnej časti Nemecka (hovoriacej dolnou nemčinou). Lutherova nemčina, vychádzajúca z jazyka mníchovského kancelárstva a ľudového jazyka, mala veľký vplyv na zjednocovacie tendencie nemčiny a ďalší vývoj spisovného jazyka.
  • Malý katechizmus evanjelickej cirkvi (1529), ktorá obsahovala niekoľko modlitieb a zákonov
  • Ezopove Bájky (1530)

Spisy[upraviť | upraviť zdroj]

slovenské názvy prác vznikli doslovným prekladom

  • (1517) 95 téz teológa Dr. Martina Luthera (95 Thesen des Theologen Dr. Martin Luther)
  • (1520) Kresťanskej šľachte nemeckého národa o zlepšení stavu kresťanstva (An den christlichen Adel deutscher Nation von des christlichen Standes Besserung)
  • (1520) O babylonskom zajatí cirkvi (Von der babylonischen Gefangenschaft der Kirche)
  • (1520) O kresťanskej slobode (Von der Freiheit eines Christenmenschen)
  • (1523) O svetskej vrchnosti (Von weltlicher Obrigkeit)
  • (1525) Proti lúpežným a vražedným sedliackym hordám (Wider die räuberischen und mörderischen Rotten der Bauern)
  • (1529) Malý katechizmus (Kleiner Katechismus)
  • (1529) Veľký katechizmus (Großer Katechismus)
  • (1530) Otvorený list o tlmočení (Sendbrief vom Dolmetschen)
  • (1537) Šmalkaldské články (Schmalkaldische Artikel)
  • (1541) Proti Hanswurstovi (Wider Hanswurst)
  • (1543) O židoch/Židoch a ich klamstvách (Von den Juden und ihren Lügen)
  • (1545) Proti rímskemu pápežstvu, založenému diablom (Wider das Papsttum zu Rom, vom Teufel gestiftet)
  • (1545) Zobrazenie pápežstva (Abbildung des Papsttums)

Slovenské preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • (1581) Katechysmus / To gest: Kratičke obſazenji a wyklad přednich Cžlankůw Wyrij a Náboženſtwij Křestianského / čemuž ſe Lidé Křeſtianſſtij / a zwlaſſté Díjtky w Sſkolách / počátečné wyučugij. Wytiſſteno w Bardijowe Skrz Dauida Guttgeſella.  – Prvá slovenská tlačená kniha.
  • (1612) (Pôvodný názov neznámy, titulná strana sa nezachovala.) Katechizmus menší od troch superintendentov. Redaktori: zeman ThDr. Eliáš Láni, zeman ThDr. Izák Abrahamides, ThDr. Samuel Melik.
  • (1634) Katechysmus D. M. Luthera z Nemeckého yaziku na Slowěnsky přeložený. Od Trech SuperAttendentůw Roku 1612 Njny Znowu… obnoweny: Ku kterému Prídane gsu try knižečki: Rosarium Animae. 2. O spůsobu Modlenj. 3. Pjsně Duchownj. Od kneze Daniela Pribischa ffarare Harhowskeho a na ten čas Seniora bratrstva při nižnem Hornadu.

Piesne[upraviť | upraviť zdroj]

slovenské názvy prác vznikli doslovným prekladom; podrobný zoznam Lutherových početných piesní je v nemeckej wikipédii"

  • Novú pieseň začíname (Ein neues Lied wir heben an) – Lutherova prvá pieseň
  • Hrad prepevný je Pán Boh náš (Eine feste Burg ist unser Gott) – protestantská "hymna"
  • Z hlbokej núdze k tebe volám (Aus tiefer Noth schrei' ich zu dir)
  • Všetci veríme v jedného Boha (Wir glauben all' an einen Gott)
  • Zhora z neba, odtiaľ prichádzam (Vom Himmel hoch, da komm ich her) – vianočná pre Lutherove deti
  • Dožič nám pokoja milostivo (Verleih' uns Frieden gnädiglich)

Životopisné diela o M. Lutherovi[upraviť | upraviť zdroj]

Filmy o M. Lutherovi[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Patrik Hof: Seid fruchtbar und mehret euch! - Die große Sippe des deutschen Reformers. PM History #10/2005, S.14-20
  2. nach V. Bavarus: Rapsodiae ex ore D. M. Lutheri, 1549, II., 752; zitiert nach Maike Vogt-Lüerssennach: Martin Luther in Wort und Bild, Books on Demand GmbH, 2003; S. 32–33
  3. Martin Treu: Martin Luther in Wittenberg. Ein biografischer Rundgang; Hrsg.: Stiftung Luthergedenkstätten in Sachsen-Anhalt; 2. Auflage. 2006; S. 9
  4. Hans Schneider: Martin Luthers Reise nach Rom – neu datiert und neu gedeutet; in: Lehfeldt, Werner: Studien zur Wissenschafts- und zur Religionsgeschichte. Herausgegeben von der Akademie der Wissenschaften zu Göttingen. (Neue Forschungen, Bd. 10) De Gruyter, Berlin/New York 2011, S. 1–157, ISBN 978-3-11-025175-3.
  5. Volkmar Joestel: Martin Luther. Rebell und Reformator. Biographien zur Reformation, Drei-Kastanien-Verlag (8. Auflage 2005), S. 24
  6. Volkmar Joestel, a. a. O. S. 31

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • WERNISCH, Martin. Politické myšlení evropské reformace. Praha : Vyšehrad, 2011. 448 s.
  • Lutherův Malý katechismus s výkladem. Český Těšín 1995
  • Malý katechismus Dr. Martina Luthera. Praha 2005
  • M. Luther: O dobrých skutcích. Praha 1987
  • M. Luther: O světské vrchnosti. Heršpice 1993
  • M. Luther: O mši a kněžském pomazání. Praha 2006
  • M. J. Albrecht: Jsme žebráci. Martin Luther o umírání a smrti. Praha 2007
  • Erik H. Erikson: Mladý muž Luther: studie psychoanalytická a historická. Praha 1996
  • F. Heer: Evropské duchovní dějiny kap. 13. Praha 2000

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]