Martinizmus

Martinistická pečať

Martinizmus je kresťanské ezoterické hnutie zaoberajúce sa mágiou a mystikou, ktoré na konci 18. storočia založil Martinéz de Pasqually.

Hnutie

Ezoterická kariéra Martinèsa de Pasqually (* 1709 – † 1774) začala založením slobodomurárskej Kapituly škótskych sudcov (Chapȋtre des Juges Ecossais) v roku 1754 v Montpellier. Od roku 1762 žil v Bordeaux, kde okolo roku 1766 založil spoločnosť založenú na vlastnom učení Ordre des chevaliers maçons elus coëns de l’universe – slov. Rád slobodomurárskych rytierov vyvolených kňazov sveta, skrátene Elus cohen. Ústrednou myšlienkou rádu bola viera, že človek a všetky živé bytosti sa pomocou určitých praktík môžu vrátiť do svojho prirodzeného stavu z doby pred pádom človeka. Týmito praktikami bola teurgická invokácia neviditeľných inteligencií a božstva z vyšších sfér. Martinèsovo učenie bolo spracované v diele Trité sur la réintegration des êtres dans leur première propriété, vertu et puissance spirituelle divine – slov. Pojednanie o reintegrácii bytostí do ich prvotného stavu, cnosti a božskej duchovnej moci, približne z roku 1771, podľa ktorého „Večný“ neustále vytvára hierarchiu duchovných bytostí spojených do „božskej nesmiernosti“, avšak v dôsledku vzbury časti týchto bytostí Večný prikázal iným duchom vytvoriť materiálny svet, kde boli vzpurní duchovia uväznení. Práve z Večného potom v materiálnom svete emanovali „štvrtoradé“ duchovné bytosti – ľudia, z ktorých sa aj Adam, ponechaný svojej slobodnej vôli, vzbúril. Účelom teozofického a gnostického Pasquallyho učenia malo byť vrátiť človeka do prvotného stavu jednoty s Bohom pomocou teurgie a vôle – ktorá je jedinou božskou mocou, ktorú si človek zachoval, a jedinou mocou schopnou postaviť sa vzpurným duchom.

Po slobodomurárskom vzore mal Elus cohen tri stupne: učeň, tovariš a majster, ktoré však boli chápané ako profánne a „mimo chrám“ a nasledovali štyri kňazské stupne dostupné iba majstrom:

• vznešený majster, dokonalý vznešený majster
• kňaz, kňaz-tovariš, majster kňaz
• chrámová trieda s veľmajstrom rádu – rytierom východu
• Réau-Croix

Do vyšších stupňov boli kandidáti ordinovaní skôr ako kňazi, než iniciovaní slobodomurárskym spôsobom. Ordinácia bola udelená duchmi a do kňaza pri nej vstupoval vyvolený Večného podľa daného kruhu: Adam, Abrahám, Mojžiš, Zorobábel a Ježiš. Od členov rádu sa očakávala duševná a morálna askéza, dodržiavanie stravovacích pravidiel a pôstov ako aj pravidelné modlitby. Počas vrcholného obdobia mal rád okolo stovky členov a dvanásť „chrámov“.

Na ďalší vývoj martinistického hnutia mal vplyv predovšetkým Louis Claude de Saint-Martin (* 1743 – † 1803) a Jean-Baptiste Willermoz (* 1730 – † 1824). Saint-Martin sa zaujímal skôr o mystický potenciál Pasquallyho učenia, profiloval sa ako zbožný kresťan a preložil do francúzštiny dielo Jakoba Böhma. Naopak Willermoz bol priťahovaný teurgickou rituálnou mágiou a v roku 1773 založil lyonskú lóžu slobodomurárov rítu Prísnej observancie, čím tiež do Francúzska priviedol templárske slobodomurárstvo. Spojenie templárskeho slobodomurárstva s náboženským ceremoniálom Elus cohen dokončil založením Régime ecossais rectifié – Obnoveného škótskeho rítu. Samotný rituál nezahŕňal teurgickú, kabalistickú ani alchymistickú prax, ale s Elus cohen – najvyšším kruhom spoločnosti, zdieľal Pasquallyho učenie. Saint-Martin nielenže premenený Elus cohen opustil kvôli svojmu nezáujmu o slobodomurárstvo, ale jeho teozofické učenie získalo mnoho nasledovníkov po celej Európe, zatiaľ čo Willermozovo hnutie takmer zaniklo po Francúzskej revolúcii.

Martinistický rád

Martinistický rád, francúzsky l’Ordre martiniste, je ezoterická a magická organizácia založená v roku 1891 v Paríži Gérardom Encaussem, známym ako Papus, vychádzajúca z martinizmu. Medzi členov rádu patrili napríklad Stanislas de Guaita, Joséphin Péladan alebo René Guénon. Väčšina členov rádu bola zároveň členmi jedného alebo viacerých rosekruciánskych, neognostických či neotemplárskych skupín a takmer všetci boli slobodomurármi, hlavne „egyptského“ rítu Memfis-Misraim. Podľa Papusovho tvrdenia bol rád v skutočnosti znovu založený a nadväzuje na rád založený Louisom Claudem de Saint-Martin, toto tvrdenie je však spochybňované s poukazom na fakt, že nie je známe, že by Saint-Martin nejaký rád založil. Taktiež „apoštolská postupnosť“ od Saint-Martina k Papusovi je považovaná za nepravdepodobnú.

História

Papus, zakladateľ Martinistického rádu

V 80. rokoch 19. storočia začali Henri Delaage a Augustin Chaboseau, dve významné postavy parížskej ezoterickej scény, nezávisle na sebe tvrdiť, že sa skrze Supérieurs Inconnus „vyšších neznámych“ stali nasledovníkmi Louise Claude de Saint-Martina. S oboma mužmi sa Papus priatelil a získal od nich zasvätenie, na ktoré sa pri následnom „znovuzaložení“ rádu v roku 1891 odvolával. Organizácia sa čoskoro stala veľmi úspešnou a ešte v tom istom roku vznikla jej pobočka v Spojených štátoch. Okolo roku 1900 už existovali aj pobočky vo väčšine krajín Latinskej Ameriky. V Taliansku sa stali členmi rádu napríklad Arturo Reghini alebo Gabriele d’Annunzio.

V rámci rádu došlo k rôznym sporom, napríklad či sa hlásiť k učeniu „zakladateľa“ de Saint-Martina alebo jeho predchodcu Martinèza de Pasquallyho. Učenie prvého menovaného bolo orientované výrazne kresťansky a mysticky a hovorilo sa o ňom ako o saint-martinizme, zatiaľ čo učenie druhého bolo orientované viac okultne a kládlo menší dôraz na kresťanstvo a hovorilo sa o ňom ako o martinezisme. Neskôr vznikla v rámci rádu ešte jedna frakcia, odvolávajúca sa na ďalšiu osobnosť pôvodného martinizmu – Jean-Baptiste Willermoza, ktorá kládla dôraz na slobodomurárske prvky a ktorej učenie sa označovalo ako willermozismus. Ďalší spor nastal okolo dohody medzi Papusom a Jeanom Bricaudem uzavretej v roku 1911, podľa ktorej bola Église gnostique universelle – slov. Univerzálna gnostická cirkev, vedená druhým menovaným, oficiálnou cirkvou Martinistického rádu, čo nebolo všetkými členmi rádu prijaté. V roku 1902 taktiež došlo u americkej pobočky k rozkolu ohľadom toho, či je možné do rádu zasväcovať osoby, ktoré nie sú slobodomurármi a ženy, k čomu sa Papus vyjadril, že to možné je. Členovia, ktorí to odmietali, neskôr založili Rectified American Martinist Order.

Martinistický oltár, fotografia zhotovená počas stretnutia lóží Suverénneho autonómneho starovekého martinisticko-martinezistického rádu, Hotel Metropol, Moskva, Rusko, apríl 2013

Po Papusovej smrti v roku 1916 sa začal rád, ktorý držal pohromade silou jeho charizmatickej osobnosti, postupne rozpadávať. Väčšina členov síce uznala za jeho nástupcu Charlesa Détrého, ten však zomrel už v roku 1918 a ďalším vodcom rádu sa stal Jean Bricaud, patriarcha Univerzálnej gnostickej cirkvi. Obaja menovaní boli odporcami saint-martinizmu v rámci rádu a Bricaud sa pokúšal z členstva vylúčiť neslobodomurárov a ženy. V reakcii na to saint-martinistickí členovia, vedení Victorom Blanchardom, založili v roku 1923 vlastný Martinistický a synarchistický rád.

Obe skupiny martinistov sa v 30. rokoch zapojili do sporov medzi Harveyom Spencerom Lewisom a Reubenom Swinburnom Clymerom, vodcami amerických rosekruciánskych rádov AMORC, respektíve Fraternitas Rosae Crucis. Blancard sa pripojil k organizácii FUDOSI prvého z nich, zatiaľ čo Bricaud, vedúci pôvodného Martinistického rádu, sa pripojil k konkurenčnej organizácii FUFDOSI druhého oponenta. S týmito spormi bolo spojené aj opustenie Martinistického a synarchistického rádu Augustinom Chaboseauom, ktorý následne založil Tradičný martiniztický rád. V 30. a 40. rokoch nových záujemcov lákal predovšetkým Bricaudov rád, ktorého vodcom sa stal v roku 1934 Constant Chevillon, ktorého v roku 1934 nasledoval Henri-Charles Dupont, pod ktorého vedením organizácia viac smerovala k slobodomurárstvu. Členovia sa viac prikláňali k martinezismu než k willermozismu, pričom už v roku 1942 založili vlastný Martinistický rád Elus Cohens. Papusov syn Philippe Encausse v roku 1954 založil, či „znovu oživil“, ďalší Martinistický rád prikláňajúc sa k saint-martinizmu. Posledné dva menované rády fungovali v rokoch 1962 – 1967 spoločne a čoskoro po ich rozdelení sa Martinistický rád Elus Coëns začal rozpadávať na mnoho menších skupín.

České a československé odnože

Martinizmus (čiže „Rád Vyšších Neznámých“) uviedol do Čiech barón Leonhardi zo Stráže v 90. rokoch 19. storočia. Prvá lóža vznikla v Českých Budějoviciach v rokoch 1895 – 1896. K jej členom patril Julius Zeyer. Pražskú lóžu založil okolo roku 1900 Karel Pavel Dražďák, predný pražský okultista, táto lóža čoskoro zanikla a obnovená bola v rokoch 1907 – 1908. Lóža „Slavia“ vznikla okolo roku 1910. Až do prvej svetovej vojny boli české lóže v kontakte s francúzskym ústredím. Po vojne, v roku 1924, vznikla v Prahe lóža „Simeon“. Tá bola sprvu v kontakte s francúzskym ústredím, neskôr sa osamostatnila a zanikla. V čase vydania Komenského slovníka náučného (1937 – 1938) existovala v Čechách lóža „Paragawa“, ktorá bola založená Najvyššou radou francúzskych martinistov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Martinizmus

Externé odkazy

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Martinizmus na českej Wikipédii.