Matej Rojko
| Matej Rojko | |
| evanjelický kňaz a kronikár | |
| Narodenie | 5. júl 1760 Štítnik, Habsburská monarchia, dnes Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 26. február 1843 (82 rokov) Košice, Habsburská monarchia, dnes Slovensko |
| Bydlisko | Soľ (1793 – 1842) Košice (1842 – 1843) |
| Rodičia | Ondrej Rojko, Zuzana, rod. Grübetzová |
| Deti | Ján Rojko Róza Tuthová Terézia Putzová |
Matej Rojko (jeho meno sa tiež písalo ako Matthias Rojko; * 5. júl 1760, Štítnik – † 26. február 1843, Košice) bol evanjelický kňaz a kronikár.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa 5. júla 1760 v mestečku Štítnik v Gemerskej stolici v rodine Ondreja Rojku a Zuzany, rod. Grübetzovej. Základne vzdelanie získal na škole vo svojom rodisku a ďalej študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, krátko po tom, čo sa škola s pomocou cisára Jozefa II. vrátila evanjelikom. Popri štúdiu tu absolvoval aj vyšší kurz teológie pod vedením rektora Jána Karlovského.
Po zavŕšení štúdia bol superintendentom Potiského dištriktu Jánom Rufinim v sídle dištriktu Dobšinej ordinovaný za evanjelického a. v. kňaza. Následne prijal pozvanie za farára v Soli, kde ho giraltovský farár Martin Kordoš a mernícky farár Martin Kacziány 27. marca 1793 slávnostne uviedli do úradu.
Soliansku farnosť s fíliami (Čaklov, Zámutov, Hlinné, Čemerné, Vechec) prebral po dvoch predchádzajúcich farároch v zanedbanom stave. Farnosť ani len nemala vlastný chrám. Služby Božie sa konali v kostole v neďalekom Merníku alebo v provizórne upravených budovách. Zbor síce získal povolenie na stavbu chrámu ešte v roku 1784, no pre absolútny nedostatok financií nemohol k stavbe prikročiť. Farár Rojko nadchol veriacich pre nezištnú pomoc a od katolíckych zemepánov si vymohol stavebný materiál i rôzne výhody, ktoré cirkevníkom umožnili v pomerne krátkom čase (1793 – 1800) postaviť nový chrám a v nasledujúcich dvoch rokoch ho aj zariadiť (celkové náklady predstavovali 1109 rýnskych zlatých a 20 1/2 grajciara). V ďalších rokoch dal postupne postaviť zvonicu, domček pre farárske vdovy (tzv. babinec, 1823), novú faru, od prešovského zvonolejára Františka Lecherera zakúpil dva zvony (1825) a starostlivo sa venoval aj škole. V roku 1828 dal postaviť novú školskú budovu a počas rektorátu nezodpovedných učiteľov Jána Székelya a Andreja Hanku aj sám vyučoval žiakov. (Ján Székely bol pre zlé správanie, najmä alkoholizmus, pozbavený úradu a rovnako nemravne si počíňal aj Andrej Hanko.) Superintendanti Potiského dištriktu čulú činnosť farára Rojku náležite ocenili počas kanonickej vizitácie (1806 Samuel Nicolai, 1826 Pavol Jozeffy).
Farár Rojko tiež dbal na priateľské spolunažívanie s príslušníkmi iných konfesií v obci – mal dobré vzťahy s gréckokatolíkmi, židmi a po odchode farára Štefana Glušáka aj s rímskokatolíkmi. Avšak s vlastnými veriacimi sa niekoľkokrát dostal do konfliktu, čo bolo spôsobené tým, že od všetkých vyžadoval nadšenie pre nezištnú prácu pri výstavbe zboru a že nekompromisne vymáhal rokovinu (cirkevné dávky), čím si znepriatelil viacero cirkevníkov hlavne vo fíliách. To bol jeden z dôvodov, prečo ho počas Východoslovenského roľníckeho povstania chceli vzbúrenci z okolitých dedín zabiť, ale s pomocou Soľanov sa dokázal pred hrozbou ukryť. Pri tomto incidente sa preukázali dobré vzťahy medzi evanjelikmi a katolíkmi v obci, nakoľko Rojku prišla varovať jeho suseda katolíčka a ďalší katolícky sedliak prehovoril povstalcov, aby z fary vzali iba potraviny a nezničili knižnicu.
Pre svoj pokročilý vek musel na pomoc so správou zboru prijať kaplána. Od roku 1832 mu pomáhal Ondrej Ďuropál, potom od roku 1836 Andrej Balogh. Jeho posledným významným činom bolo darovanie jeho veľkej knižnice zboru v roku 1836. V starobe sa uňho začali prejavovať negatívne charakterové vlastnosti a stratil dôveru veriacich. Kaplán Balogh už nemohol zniesť Rojkovu zlú náturu a prijal miesto farára v Rankovciach. No po tom, čo sa to dozvedeli veriaci, zvolili si Balogha za farára namiesto Rojka. Rojko ich rozhodnutie akceptoval, vzdal sa úradu a v roku 1842 sa odsťahoval ku svojím dcéram do Košíc. Tu zomrel 26. februára 1843.[1]
Rodina[upraviť | upraviť zdroj]
Bol ženatý, mal syna Jána, ktorý sa stal profesorom ekonómie na polytechnike v Pešti a dve dcéry, Rózu Tuthovú a Teréziu Putzovú.[1]
Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]
Od roku 1792 do jesene 1840 viedol farskú kroniku (Kronika Cyrkewny Ewangelicke Solanske, wnegžto Vstanoweny gegj a gine ročne pripadnosti poznamenane gsau počatek včinil Matthias Rojko, Slowa Božjho Kazatel. Roku Pane 1792-ho), ktorá činí 163 číslovaných a popísaných strán formátu 25x39 cm. Písal silne slovakizovanou češtinou ovplyvnenou najmä východoslovenskými nárečiami. Kronika predstavuje významný historický prameň pre štúdium regionálnych dejín, dejín evanjelickej cirkvi, ale aj dejín Východoslovenského roľníckeho povstania, ktorého udalosti zachytil vecne a pravdivo. V roku 1840 vedenie kroniky prebral nový farár Andrej Balogh, ktorý pokračoval v jej písaní až do roku 1855.[2][3][4]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b KÓNYA, Peter; MICHNOVIČ, Imrich. Dejiny obce Soľ. Prešov : L.I.M., 1997. 180 s. ISBN 80-967778-1-5. Kapitola KÓNYA, P. Vo víre vojen a sociálnych zápasov (1800 - 1849). KÓNYA, P. Matej Rojko, s. 52-53, 159-160.
- ↑ LAZÁR, E. Zápis o východoslovenskom roľníckom povstaní roku 1831 vo farskej kronike v Soli. Historické štúdie (Bratislava: Vydavateľstvo SAV), 1955, roč. 1, s. 304-318. Príloha Historického časopisu 3.
- ↑ SEDLÁK, Imrich. Strieborný vek. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1970. S. 302.
- ↑ ROJKO, Matej. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok V. R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. ISBN 80-7090-216-7. S. 106 – 107.