Maxim Grek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Maxim Grek
ikona Maxima Greka
ikona Maxima Greka
Narodenieasi 1470
Arta, Grécko
Úmrtie1555/1556
Sergijev Posad, Rusko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Maxim Grek

Maxim Grek[1] alebo Maxim Grék[2] (rus. Максим Грек – Maxim Grek, novogr. Μάξιμος ο Γραικός – Maximos o Grekos alebo vlastným menom Micha(i)l Trivolis, novogr. Μιχαήλ Τριβώλης – Michail Trivolis[3]; * asi 1470, Arta, Grécko - † 1555/1556, Sergijev Posad, Rusko) bol grécky teológ[4] a jeden z najvýznamnejších prekladateľov a mysliteľov starej Rusi[1]. V roku 1988 ho svätorečila ruská pravoslávna cirkev.[4]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Maxim Grek sa narodil ako Michail Trivolis v meste Arta (pozn. bývalé hlavné mesto Epirského despotátu) v Grécku okolo roku 1470. Pochádzal z aristokratickej rodiny.[1] Patril medzi prvých Grékov, ktorí vycestovali mimo Osmanskú ríšu za vzdelaním.[5] Študoval v Paríži, neskôr vo Florencii a Padove. Pod vplyvom náboženského reformátora Savonarolu vstúpil v roku 1502 do rádu dominikánov (kláštor svätého Marka vo Florencii[6]).

Athos[upraviť | upraviť zdroj]

Po necelých dvoch rokov však z Talianska odchádza na Horu Athos a tu vstúpil v roku 1505[7] do Vatopedského kláštora.[pozn 1][4] Tu sa zaslúžil o zachovanie vzdelanosti, pracoval ako knihovník. V roku 1516[1] alebo 1518[4] ruské knieža Vasilij III. požiadal konštantínopolského patriarchu Theoliptosa I.[5] o vzdelanca, ktorý by pracoval na nových prekladoch boloslužobných kníh. Patriarcha zvolil Maxima, ktorý bol pre svoje rozsiahle vedomosti vhodný pre túto náročnú úlohu,[9] hoci v tom čase nevedel po rusky.[7]

Moskovská Rus[upraviť | upraviť zdroj]

Delegácia z Athosu dorazila do Moskvy v roky 1518. Maxim sa po rusky sa učil prostredníctvom kníh v latinčine, nie v gréčtine[10] až v Moskve. Okrem iného usporiadal kniežaciu knižnicu a najmä sa venoval prekladateľskej práci a opravám chýb v bohoslužobných knihách. Zastával spoločné idey ako Vassian Kossoj, ktorý sa poznal s Nilom Sorským a patril k jeho nasledovníkom. Maxim sa teda pridal k tzv. nesťažateľom (odmietali rozsiahle kláštorné majetky a zasahovanie štátu do cirkvi). Búrlivé spory vtedajších časov o pripravili o priazeň kniežaťa a bol dvakrát[4] (synody v rokoch 1525 a 1531) (niektoré zdroje uvádzajú trikrát[9]) súdený pre domnelé heretické názory. Roky 1525 až 1551 strávil v mníšskych väzniciach kde stále tvoril,[10] návrat na Athos mu povolený nebol. Zomrel v roku 1555 alebo 1556.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Z obdobia života v Taliansku a Athosa je zachovaných pomerne málo diel, väčšia časť vznikla počas pôsobenia v Rusku, ide okolo 150 titulov.[1] Najväčší význam majú jeho preklady: preklady Biblie, diel cirkevných otcov a hagiografií Šimona Metafrasta. Pri prekladaní nekládol dôraz na význam jednotlivých slov, ale zmysel pôvodného textu a snažil sa o zblíženie s hovorovým jazykom.[11]

Vo svojich dielach je zreteľné jeho pôvodne humanistické vzdelanie.[9] Publicistická tvorba je precítená, plná meditácii a alegorických príbehov o múdrosti a moci.[11] Pôvodné diela sú napr.: náboženské polemické spisy (proti katolicizmu, bohatstvu kláštorov, astrológii a poverám), spisy o filológii, politické úvahy.[1]

V Maximovi Grekovi sa pre Rusko objavila a znova stratila šanca na vzkriesenie pravoslávnej kultúry z neexistujúcej Byzancie[12], „odsúdenia Maxima predstavovalo a dokazovalo odklon od byzantského nasledovníctva, odmietnutie jeho konštruktívneho pokračovania“[13].

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Toto značí, že odmietol rímsky katolicizmus a humanistický svet svojej mladosti a priklonil sa k ortodoxnej teologickej tradícii.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f MAXIM GREK. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 295.
  2. KOCVÁR, Vladimír. Prepodobný Maxim Grék (život a dielo). In: Pravoslávny teologický zborník. Ed. Štefan Pružinský. Prešov : Prešovská univerzita, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2006. ISBN 80-8068-541-X. Zväzok XXX (15), s. 172-180.
  3. KOMOROVSKÝ, Ján. Michal Trivolis zvaný Maxim Grék a Hieronym Savonarola. Verbum, 1992, roč. 3, čís. 2, s. 107-112. ISSN 1210-1605.
  4. a b c d e MAXIM ŘEK. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 579.
  5. a b RUNCIMAN, Steven. Zajetí velké církve: dějiny konstantinopolského patriarchátu od pádu Cařihradu do roku 1821. Preklad Jakub Lev Houdek. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2010. 392 s. (Pro Oriente; zv. 11.) ISBN 978-80-87378-43-4. S. 177.
  6. BOČEK, Pavel. Stát a církev v Rusku na přelomu 15. a 16. století. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 131 s. (Spisy Masarykovy univerzity v Brně - Filozofická fakulta; zv. 297.) Dostupné online. ISBN 80-210-1085-1. S. 83.
  7. a b BOČEK, Pavel. Stát a církev v Rusku na přelomu 15. a 16. století. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 131 s. (Spisy Masarykovy univerzity v Brně - Filozofická fakulta; zv. 297.) Dostupné online. ISBN 80-210-1085-1. S. 87.
  8. MAXIM THE GREEK, ST. In: MILLAR, James R., ed. Encyclopedia of Russian history. New York : Macmillan Reference USA, 2004. ISBN 0028656938. S. 907-908.
  9. a b c MAXIM GREK. In: BOTURA, Mojmír, a kol. Slovník ruských spisovatelů od počátků ruské literatury do roku 1917. 2. dopln. a opr. vyd. Praha : Lidové nakladatelství, 1978. 357 s. S. 167.
  10. a b RUNCIMAN, Steven. Zajetí velké církve: dějiny konstantinopolského patriarchátu od pádu Cařihradu do roku 1821. Preklad Jakub Lev Houdek. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2010. 392 s. (Pro Oriente; zv. 11.) ISBN 978-80-87378-43-4. S. 266.
  11. a b MAXIM GREK. In: POSPÍŠIL, Ivo, et al. Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů. 1. vyd. Praha : Libri, 2001. 680 s. (Slovníky spisovatelů.) ISBN 80-7277-068-3. S. 398-399.
  12. FEDOTOV, Georgij. Svatí staré Rusi. Preklad Jitka Komendová, Michal Řoutil. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2011. 275 s. (Agora; zv. 2.) ISBN 978-80-87378-76-2. S. 164.
  13. FLOROVSKIJ, Georgij Vasiljevič. Cesty ruské teologie. Preklad Iveta Juranová. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2015. 679 s. (Studie; zv. xxxiii.) ISBN 978-80-7412-165-4. S. 41.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • SINICYNOVÁ, Nina V. Odysea Maxima Řeka: Renesanční Itálie – Athos – Moskevská Rus. Preklad Jitka Komendová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2013. 263 s. (Pro Oriente; zv. 21.) ISBN 978-80-7465-056-7.
  • MAXIM GREK. In: LICHAČOV, Dmitrij Sergejevič, ed. Slovar knižnikov i knižnosti Drevnej Rusi. Leningrad : Nauka, 1989. Dostupné online. ISBN 5-02-027979-X. S. 89-98.
  • MAXIM GREK. In: HRALA, Milan, ed. Slovník spisovatelů. Sovětský svaz : literatura ruská, ukrajinská a běloruská, literatury sovětského Pobaltí, literatury Sovětského východu. 1. vyd. Zväzok II L – Ž. Praha : Odeon, 1977. 627 s. S. 89-90.
  • HEER, Friedrich. Evropské duchovní dějiny. Preklad Martin Žemla. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2000. 768 s. ISBN 80-7021-333-7. S. 288-296.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maxim Grek

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]