McDonnell F2H Banshee

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
F2H Banshee
F2H Banshee VF-11 over Wonsan colour 1952.jpg
F2H-2 Banshee nad Severnou Kóreou v roku 1952
Typpalubné stíhacie lietadlo
VýrobcaMcDonnell Aircraft
Prvý let11. január 1947
Zavedenýaugust 1948
Vyradený30. september 1959 (USN)
Charaktervyradený
Hlavný používateľUnited States Navy
United States Marine Corps
Vyrobených895

F2H Banshee bolo americké jednomiestne dvojmotorové stíhacie lietadlo, ktoré bolo schopné operovať z paluby lietadlovej lode. Pomenovanie Banshee získala stíhačka po írskej mytologickej bytosti.

F2H bola jednou z hlavných amerických stíhačiek používaných počas kórejskej vojny. Bolo to jediné prúdové bojové lietadlo, ktoré kedy nasadilo Kráľovské kanadské námorníctvo a zároveň prvé lietadlo v kanadských ozbrojených silách, ktoré bolo vyzbrojené raketami vzduch-vzduch (AIM-9 Sidewinder).[1]

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť kód]

XF2D-1 v roku 1947
F2H-2N VC-4 na palube USS FD Roosevelt (CVB-42) v roku 1950
Prieskumná verzia F2H-2P

Ešte predtým ako sa vôbec začal vyrábať FH-1 Phantom, McDonnell uvažoval o „väčšej a lepšej“ tohto lietadla, ktoré by malo vyšší výkon a väčší dosah. V marci 1945, iba týždne po prvom lete Phantomu, si námorníctvo objednalo jeden prototyp vylepšeného prototyp „XF2D-1“. Nový stroj mal nezameniteľnú podobnosť s Phantomom a takmer rovnakú konfiguráciu vrátane podobného skladacieho krídla, podobného chvosta, motora a podvozku. XF2D-1 však nebol iba zväčšeninou Phantomu v každom aspekte. Odlišoval sa viacerými drobnými rozdielmi.

Výzbroj nového stroja bola ťažšia a pozostávala zo štyroch kanónov M3 Hispano kalibru 20 mm. Tie sa už nenachádzali hore, ale dolu pod nosom, pretože úsťový záblesk kanónov Phantomu mal tendenciu počas nočnej paľby oslepovať pilota. Každý z kanónov mal zásobu 150 nábojov. Hlavný podvozok sa zasúval do krídla smerom von, nie smerom dovnútra. Predný podvozok sa dal sklopiť k zemi, čo dostalo lietadlo do „kľačiacej“ konfigurácie (oporu tvorili ešte dve malé naťahovacie kolesá). Podstatou tohto konštrukčného prvku bolo, aby sa uľahčil servis a umožnilo tesnejšie uloženie zaparkovaných lietadiel na palube lodi. Kryt kabíny bol vylepšený, ale stále sa otváral zasunutím smerom dozadu. Pilot sedel na vystreľovacom sedadle, vyvinutom spoločnosťou McDonnell, ktoré sa konštrukčne podobalo na prvé verzie od britskej firmy Martin-Baker (katapultovacie rukoväte sa nachádzali vzadu nad opierkou hlavy). Samozrejme, väčší XF2D-1 potreboval aj silnejší pohon ako Phantom, a tak bol prototyp vybavený dvoma motormi Westinghouse J34-WE-22. Každý z nich mal ťah 13,3 kN, čo bolo takmer dvakrát toľko ako u pohonných jednotiek J-30. Vnútorná zásoba paliva bola 3 320 litrov.

Prvý let prototypu XF2D-1 sa uskutočnil 11. januára 1947. Testovací pilot Robert Edholm s ním vzlietol z letiska v Saint Louis. Letové skúšky boli uspokojivé a tak americké námorníctvo objednalo v máji 1947 sériovú výrobu 56 strojov. Toto lietadlo dostalo označenie „F2H-1 Banshee“ a do služby bolo zaradené koncom roku 1948. Stroje F2H-1 boli neskôr vylepšené o výkonnejšie motory J34-WE-30, ktoré generovali ťah 14,0 kN.

Aj napriek tomu bolo už v tej dobe zrejmé, že F2H-1 je len dočasný variant. Slúžil v podstate len na výcvik pilotov a námorníctvo už v auguste 1948 objednalo vylepšený „F2H-2“. Ten mal na prvý pohľad rovnaký vzhľad ako F2H-1, ale bol o 36 centimetrov dlhší, čím sa zvýšila kapacita paliva o 670 litrov. Ku každému krídlu bola pripevnená prídavná palivová nádrž s objemom 757 litrov. Tieto zmeny zvýšili celkovú zásobu paliva na 5510 litrov. Kvôli vyššej hmotnosti bolo krídlo zosilnené a mierne roztiahnuté. Pohon zabezpečovali výkonnejšie motory J34-WE-34 s ťahom 14,4 kN. Od schémy sklopného predného podvozku sa upustilo, pretože sa to v praxi príliš neosvedčilo. Zatiaľ čo F2H-1 mal len kanónovú výzbroj, u F2H-2 pribudli pod krídlami štyri závesníky (dva pod každým krídlom). To umožňovalo lietadlu niesť štyri bomby s hmotnosťou 112 kg alebo dve bomby s hmotnosťou 225 kg. Dodávky F2H-2 sa začali v roku 1949 a celkovo bolo vyrobených 364 lietadiel tohto typu. F2H-2 sa tak stala najpočetnejšou verziou rodiny Banshee. Následne boli vyvinuté tri ďalšie verzie, odvodené z F2H-2.

F2H-2B“ bol útočný variant so zosilnenými krídlami, ktorý mohol niesť až 1 360 kg výzbroje. V tejto verzii bolo vyrobených iba 27 lietadiel. Ich výzbroj však tvorili jadrové bomby Mark 7 alebo Mark 8 a lietadlá boli primárne určené na zasadenie jadrového úderu.

F2H-2N“ bolo stíhacie lietadlo schopné nasadenia aj v noci a za akéhokoľvek počasia. V nose, predĺženom o 85 cm, bol umiestnený radar AN/APS-19. V tejto verzii bolo vyrobených iba 14 strojov a úsilie bolo presmerované na vývoj sofistikovanejších stíhacích lietadiel.

F2H-2P“ bol prieskumným variantom, ktorý nemal žiadnu výzbroj. Lietadlo malo nos predĺžený o 70 cm a v ňom bolo umiestnených šesť fotoaparátov. F2H-2P bol takmer o 10% pomalší ako sériový F2H-2, ale dokázal dosiahnuť lepšiu nadmorskú výšku. Prototyp tejto verzie uskutočnil svoj prvý let 12. októbra 1950. Celkovo bolo postavených 89 prieskumných F2H-2P.

Väčšina lietadiel F2H-2 bola spočiatku v typickej námornej modrej farbe, ale od polovice 50. rokov získali šedý náter v kombinácii s bielou spodnou časťou. Piloti mali tieto stroje radi, pretože na svoju dobu mali dobrý výkon, dobrú ovládateľnosť, boli veľmi odolné a spoľahlivé. Na prúdové lietadlo mali dobrý dole a piloti sa naučili ho ešte predĺžiť letom na jednom motore.

Konštrukcia prúdových lietadiel sa vyvíjala veľmi rýchlo a v 50-tych rokoch už bola verzia F2H-2 zastaraná. Po bojových skúsenostiach v Kórei, kde bola nasadená F2H-2N, prišli inžinieri spoločnosti McDonnell s výrazne modifikovanou verziou. Nový variant "F2H-3" bol zavedený do služby koncom roku 1952. Trup F2H-3 bol predĺžený o 2,4 m, čím vznikol priestor pre nový radar AN/APG-41 a zvýšila sa kapacita vnútornej palivovej nádrže o 50%. Lietadlo si zachovalo štvoricu kanónov kalibru 20 mm, ale model M3 Hispano bol nahradený typmi Mark 12 alebo Mark 16. Dvojica horných kanónov mala po 220 nábojoch a spodná dvojica mala zásobu 250 nábojov. Veľkosť prídavných palivových nádrží na koncoch krídel bola znížená na 644 litrov a neraz ich piloti vôbec nevyužívali. Stroje F2H-3 získali výkonnejšie motory J34-WE-36 s ťahom 14,5 kN. Celkovo bolo do 30. októbra 1953 vyrobených 250 lietadiel F2H-3.

V čase, keď lietadlá F2H-3 začali schádzať z výrobnej linky, sa už pracovalo na drobných vylepšeniach tejto verzie. Vznikol tak variant „F2H-4“, ktorý bol navonok identický s F2H-3. Od svojho predchodcu sa odlišoval iba výkonnejšími motormi J34-WE-38 (ťah 16,0 kN) a novým radarom Westinghouse AN/APG -37. Nové motory priniesli asi 5% zvýšenie rýchlosti a 10% zvýšenie doletu. Do septembra 1953 sa vyrobilo v tejto verzii 150 strojov.[2]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť kód]

Kórejská vojna[upraviť | upraviť kód]

Stíhacie lietadlá F2H-2 sa zúčastnili kórejskej vojny, ale v tomto konflikte "hrali druhé husle", pretože hlavná ťarcha bojov pripadla na F9F Panther. F2H-2 operovali od augusta 1950 do jesene 1951 z paluby lietadlovej lode USS Essex. Tieto stroje väčšinou uskutočňovali údery na pozemné ciele a nezaznamenali žiaden zostrel nepriateľského lietadla. V priebehu konfliktu americké námorníctvo stratilo niekoľko lietadiel F2H-2.

V kórejskej vojne boli nasadené aj prieskumné stroje F2H-2P. Ich misie boli oveľa nebezpečnejšie, pretože úlohou lietadiel bolo vyhodnotenie škôd po náletoch, kedy už bol nepriateľ pripravený a ostražitý. Z toho dôvodu ich pri letoch nad ťažko chránenými cieľmi sprevádzali stíhačky amerického letectva F-86 Sabre.

Používatelia[upraviť | upraviť kód]

Kráľovské kanadské vzdušné sily
United States Navy
United States Marine Corps

Špecifikácie (F2H-3)[upraviť | upraviť kód]

F2H-3

Technické údaje[upraviť | upraviť kód]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 14,68 m
  • Rozpätie: 12,73 m
  • Výška: 4,42 m
  • Nosná plocha : 27,3 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 5 980 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 11 437 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × prúdový motor Westinghouse J34-WE-34, každý s ťahom 14,5 kN

Výkony[upraviť | upraviť kód]

  • Maximálna rýchlosť: 945 km/h
  • Maximálny dolet: 2 760 km
  • Dostup: 14 200 m
  • Stúpavosť: 30 m/s

Výzbroj[upraviť | upraviť kód]

  • 4× guľomet Colt Mk 12 kalibru 20 mm
  • 6× bomby s hmotnosťou s hmotnosťou 225 kg
  • neriadené rakety vzduch-zem HVAR (High Velocity Aircraft Rocket) kalibru 127 mm
  • 2 × AIM-9 Sidewinder[3]

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]