Medzikontinentálna balistická raketa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skušobný štart americkej rakety LGM-25C Titan II.

Medzikontinentálna balistická raketa (angl. intercontinental ballistic missile, skr. ICBM) je strategická balistická raketa schopná dopraviť s vysokou presnosťou na vzdialenosť prevyšujúcu 5 500 km[1] bojovú hlavicu, väčšinou vybavenú atómovou alebo termonukleárnou náložou. Balistická raketa používa balistickú trajektóriu s výrazným stúpanim a prudkým klesaním, vrátane suborbitálnych a čiastočne orbitálnych trajektórii. Bojová hlavica je umiestnená v špeciálnom puzdre nazývanom návratové teleso, ktoré je vybavené tepelnou ochranou, umožňujúcou prekonať vysoké tepelné namáhanie spôsobené aerodynamickým ohrevom počas zostupu atmosférou k cieľu. Súčasné medzikontinentálne balistické rakety môžu niesť viac samostatne navádzaných návratových telies a okrem toho celý rad tzv. klamných hlavíc, väčšinou nafukovacích z pokovenej umelohmotnej fólie, ktoré majú za cieľ zhoršiť systémom protiraketové obrany účinný zásah proti blížiacim sa projektilom.

Súčasné medzikontinentálne balistické rakety používajú väčšinou motory na tuhé pohonné látky, ktoré majú z vojensko-operačného hľadiska celý rad výhod, z ktorých hlavnými sú dlhodobá skladovateľnosť v stave bojovej pohotovosti, vysoká spoľalivosť a relatívne bezpečná obsluha a údržba. Istou nevýhodou je ale o niečo menšia výkonnosť v porovnaní s raketami na kvapalné pohonné látky; pokrok vo vývoji heterogénnych tuhých pohonných látok v posledných desaťročiach však aj tento rozdiel značne znížil.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj medzikontinentálnych balistických rakiet bol začatý v ZSSR a USA v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Prvé úspešné štarty sa uskutočnili v roku 1957 v ZSSR (balistická raketa R-7) a v tom istom roku aj v USA (balistická raketa Atlas A; plný medzikontinentálny dolet bol však dosiahnutý až v roku 1958 s modifikáciou Atlas B). V sedemdesiatych rokoch vyvinula prvú generáciu medzikontinentálnych balistických rakiet tiež ČLR.

Obe superveľmoci, ZSSR a USA, vyvinuli postupne okrem ďalších typov pozemných medzikontinentálnych rakiet tiež rakety podobného doletu, ktorými boli vyzbrojované jadrové ponorky, tzv. námorné ICBM, označované aj SLBM (Submarine-launched ballistic missile). Tie poskytovali možnosť prekvapivého útoku z vopred neznámych pozícií pod hladinou oceánov.

Pretože vývoj stále nových prostriedkov na dopravu zbraní hromadného ničenia viedol k špirálovitej eskalácii, boli v rámci dohôd SALT a SALT II, uzatvorených medzi USA a ZSSR, stanovené limity ako na počty nukleárnych náloží, tak ich nosičov. Tieto zmluvy pripúšťali konverziu vybraných typov medzikontinentálnych balistických rakiet na nosné rakety pre potreby kozmonautiky. V roku 1972 bola tiež medzi USA a ZSSR uzatvorená zmluva ABM, obmedzujúca prostriedky protiraketovej obrany. Platila až do roku 2002, keď od nej USA odstúpili.

Zoznam medzikontinentálnych balistických rakiet[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko/ZSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Štart rakety R-36M

Aktívne[upraviť | upraviť zdroj]

Neaktívne[upraviť | upraviť zdroj]

  • R-7 – prvá ICBM na svete, takto používaná do roku 1968, modifikovaná na najpoužívanejšiu nosnú raketu v histórii
  • R-9 – používaná do roku 1976
  • R-16 – používaná do r. 1977
  • UR-100 –  do r. 1974
  • RT-2
  • MR-UR-100
  • RT-23 – SS-24 Scalpel
  • R-29 – prvá sovietska námorná ICBM
  • R-39 – SS-N-20 Sturgeon, námorná ICBM

USA[upraviť | upraviť zdroj]

Štart rakety LGM-118 Peacekeeper

Aktívne[upraviť | upraviť zdroj]

Neaktívne[upraviť | upraviť zdroj]

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Spojené kráľovstvo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Trident – námorná ICBM, zakúpená od USA, ICBM vlastnej výroby Spojené kráľovstvo nedisponuje

Francúzsko[upraviť | upraviť zdroj]

  • M45 – námorná ICBM
  • M51 – námorná ICBM

India[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [1] Archivované 2007-03-13 na Wayback Machine, Treaty Between the United States of America and the Union of Soviet Socialist Republics on the Limitation of Strategic Offensive Arms, Together with Agreed Statements and Common Understandings Regarding the Treaty.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. Kroulík, B. Růžička: Vojenské rakety. Naše vojsko, Praha 1985. 586 str.