Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe
Allied Committee for Post-War Requirements
Základné informácie
Vznik24. september 1941
Zánik9. november 1943
Typmedzivládna organizácia
MiestoLondýn, Spojené kráľovstvo
Ďalšie informácie
Oblasť pôsobeniahospodárska pomoc po druhej svetovej vojne
PredsedaFrederick Leith-Ross

Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe[1] (angl. Allied Committee for Post-War Requirements, neoficiálne známy ako Leith-Ross Committee) bola spojenecká medzivládna organizácia zaoberajúca sa problematikou povojnovej obnovy druhou svetovou vojnou postihnutých európskych štátov, založená 24. septembra 1941 v Londýne.[2] Avšak pretože výbor nedisponoval vlastnými fondmi, rokovania o hospodárskej pomoci sa viedli na bilaterálnej úrovni medzi exilovými vládami a vládami poskytujúcimi pomoc. Zanikol po vzniku Správy Spojených národov pre hospodársku obnovu a pomoc (UNRRA) 9. novembra 1943.

Historický koflikt[upraviť | upraviť zdroj]

„...v predstihu pripravíme dodávky potravín ktorejkoľvek časti zotročeného územia, aby jej boli doručené po tom, čo bude úplne očistená od nemeckých vojsk a znovuzíska skutočnú slobodu.“ (Winston Churchill, 20. august 1940)[3]

Prípravy Spojeného kráľovstva na obnovu vojnou postihnutých oblastí v Európe začali dva mesiace po obsadení Francúzska Nemeckom (bitka o Francúzsko).[2] 20. augusta 1940 Winston Churchill v dolnej snemovni parlamentu prisľúbil materiálnu pomoc oslobodeným územiam.[4] Ako konštatuje anglický historik Ben Shephard, účelom Churchillovho prejavu bolo umlčať hlasy kritizujúce britskú politiku blokády Nemecka (ako aj ním okupovaných krajín), čo bola jedna z posledných účinných „zbraní“ po páde Francúzska. Predstavitelia londýnskych exilových vlád sa totiž obávali, že v dôsledku blokády budú trpieť ich obyvatelia a verejná mienka v okupovaných štátoch sa tak prikloní na stranu Nemecka. Ďalším dôležitým determinantom bola aktivita humanitárnych skupín v Spojených štátoch vedených bývalým prezidentom Herbertom Hooverom, ktoré volali po čiastočnom uvoľnení blokády. Spojené kráľovstvo, ktoré samotné oplývalo problémami so zásobovaním, tak bolo – v snahe ubrániť svoju politiku blokády Európy na medzinárodnom fóre – nútené zaoberať sa plánmi na povojnovú obnovu európskych štátov už od roku 1940.[5] Nešlo ale len o krátkodobú stratégiu – spojenci vnímali otázku povojnovej hospodárskej pomoci ako dôležitý nástroj na prekonanie ťažkostí transformácie národných ekonomík z vojnovej produkcie na mierovú. V dlhodobejšom časovom horizonte išlo o podporu rozvoja medzinárodného obchodu.[6]

Vznik a činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Za účelom britsko-americkej spolupráce pri využívaní exportných prebytkov, ktoré sa hromadili v britských zámorských odbytiskách v dôsledku spojeneckej blokády, na povojnovú obnovu bol v roku 1940 založený Medzirezortný výbor (angl. Interdepartmental Committee) vedený Sirom Frederickom Leithom-Rossom. Dôležitú úlohu zohral práve predseda výboru, F. Leith-Ross, ktorý s podporou Johna Maynarda Keynesa počas svojej návštevy Washingtonu, D.C. na jar 1941 inicioval kvantifikovať odhadovaný potrebný rozsah povojnovej obnovy v európskych štátoch v prvých šiestich mesiacov po oslobodení.[7] Na rokovaní spojeneckých vlád 24. septembra 1941 v St. James’s Park sa delegáti Belgicka, ČSR, Grécka, Luxemburska, Holandska, Nórska, Poľska, ZSSR, Juhoslávie, Slobodného Francúzska a Spojeného kráľovstva zhodli na tom, že britská vláda vytvorí orgán, ktorý sa bude danou problematikou zaoberať.[8] Tým vznikol Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe,[9] ktorému mali exilové vlády sprostredkovať svoje odhady potrebného objemu povojnovej pomoci na svojich územiach. Tento krok prijal s výhradami ZSSR, nesúhlasiac s tým, aby výbor založila britská vláda. Sovietsky delegát preto navrhoval zriadiť medzinárodný orgán na princípe rovnoprávneho zastúpenia všetkých vlád. Hoci predseda výboru ubezpečil sovietsku stranu o tom, že ich požiadavkám môže byť vyhovené, ZSSR nedelegoval svojho zástupcu do výboru ani nedodal svoje odhady (avšak kópie zápisníc z rokovaní výboru boli doručované veľvyslanectvu ZSSR v Londýne).[9] Ako uvádzajú kanadskí historici Susan Armstrongová-Reidová a David Murray: „Sovieti sa obávali toho, že britský predseda, britský sekretariát a delegáti exilových vlád v Londýne umožnia, aby bol novovytvorený výbor ponechaní britskej dominancii.“[10] Ďalším dôležitým negatívnym faktorom bola skutočnosť, že výbor nedisponoval vlastnými fondmi – rokovania o hospodárskej pomoci sa tak viedli na bilaterálnej úrovni medzi exilovými vládami a vládami poskytujúcimi pomoc.[11] Do júna 1943 výbor vypracoval odhady pre Belgicko, Luxemburg, ČSR, Grécko, Holandsko, Nórsko, Poľsko, Juhosláviu a Francúzsko.[12]

Po založení UNRRA bol výbor nahradený Výborom Rady pre Európu (angl. The Committee of the Council for Europe) UNRRA.[13]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Hallon, Sabol a Falisová 2011, s. 140
  2. a b Fox 1950, s. 562
  3. Citované podľa: House of Commons Debates. 20 August 1940, vol. 364, cols. 1162. „...we can and we will arrange in advance for the speedy entry of food into any part of the enslaved area, when this part has been wholly cleared of German forces, and has genuinely regained its freedom.“
  4. House of Commons Debates. 20 August 1940, vol. 364, cols. 1161-1162 Archivované 2015-08-17 na Wayback Machine.
  5. Shephard 2011, s. 32
  6. Armstrong-Reid a Murray 2008, s. 17
  7. Fox 1950, s. 562-563
  8. Inter-Allied Council“, The Department of State Bulletin (Washington, D.C.: U. S. Department of State) 5 (118): 233-235, 1941, September 27, 1941, http://archive.org/stream/departmentofstat51941unit#page/232/mode/2up 
  9. a b Fox 1950, s. 563
  10. Citované podľa: Armstrong-Reid a Murray 2008, s. 18
  11. Armstrong-Reid a Murray 2008, s. 18
  12. Fox 1950, s. 564
  13. Article III, Sec. 5. Agreement for United Nations Relief and Rehabilitation Administration. November 9, 1943.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne zdroje
Sekundárne zdroje