Mererov denník

Mererov denník (tiež známy ako Papyrus Jarf A a B) je súbor záznamov napísaných na papyruse z obdobia okolo 2 500 pred Kristom. Tieto dokumenty zaznamenávajú každodennú prepravu kameňa z vápencového lomu Tura do Gízy počas IV. dynastie v starovekom Egypte. Sú to najstaršie doteraz nájdené papyrusy s písaným textom.

Egyptský archeológ Záhí Hawáss a bývalý minister pre historické pamiatky povedal, že ide o "najväčší objav v Egypte v 21. storočí".

Objavenie

Papyrusy boli nájdené v roku 2013 na lokalite s názvom Vádí el-Džarf, ktorá bola starým prístavom na pobreží Červeného mora. Archeológovia Pierre Tallet a Gregory Marouard tu našli súbor 30 jaskýň vytesaných do vápencových kopcov, ktoré sa dnes nachádzajú v odľahlej časti egyptskej púšte, niekoľko kilometrov od Červeného mora. Počas svojej prvej kopáčskej sezóny v roku 2011 zistili, že jaskyne slúžili ako sklad lodí počas štvrtej dynastie Starej ríše, asi pred 4 600 rokmi. Počas svojej tretej sezóny kopania v roku 2013 objavil Talletov tím celé zvitky papyrusu, niektoré stále relatívne neporušené. Boli napísané hieroglyfmi aj hieratikou, čo bolo písmo, ktoré starí Egypťania používali na každodennú komunikáciu. Niektoré z papyrusov boli dokonca datované do obdobia "rok po 13. sčítaní dobytka" kráľa Chufua, čo znamená okolo roku 26 alebo 27 jeho vlády. To z nich robí najstaršie doteraz nájdené papyrusové dokumenty.

Papyrusy napísali muži, ktorí sa podieľali na stavbe Veľkej pyramídy. Niektoré z nich boli účtovné knihy, ktoré podrobne popisovali prepravu chleba, piva, obilnín a mäsa, aby nakŕmili 20 000 zamestnancov pracujúcich pyramíde, v lomoch a v dopravných tímoch.

Obsah

Medzi týmito písomnosťami bol denník napísaný úradníkom menom Merer, ktorý viedol posádku asi 200 mužov. Táto posádka sa plavila z jedného konca Egypta na druhý a doručovala tovar rôzneho druhu. Ich hlavnou pracovnou náplňou však bola preprava vápencových blokov z lomov „Ro-Au“ (Tura) na isté miesto v Gíze vzdialené asi 15−20 km.

Dnes už vieme, že faraóni používali vápenec z Tury na výrobu vonkajšieho plášťa pyramíd. Mererov denník tak zaznamenáva posledný známy rok Chufuovej vlády, keď starí Egypťania dokončovali posledné práce na Veľkej pyramíde.

Mererove záznamy opisujú, ako jeho posádka ťahala kamene v Ture, plnila nimi svoje člny a brala ich po rieke Níl do Gízy. Cesta s nákladom trvala dva dni a spiatočná cesta bez nákladu trvala iba jeden deň. Posádka absolvovala spiatočnú cestu medzi Gízou a kameňolomami v Ture dvakrát alebo trikrát v každom desaťdňovom egyptskom týždni. Mohlo k tomu dôjsť len v čase ročných záplav, keď vysoké vody Nílu umožnili plavbu ťažko naložených plavidiel. Podľa výpočtov mohli člny viezť náklad až 70-80 ton, čo je asi 30 kusov 2,5 tonových blokov použitých na obloženie Chufuovej pyramídy. To znamená, že Mererov tím by dokázal dopraviť približne 200 blokov mesačne, t. j. celkovo až 1 000 blokov v období, kedy bola rieka a kanály splavné (obdobie uvedené v papyrusoch trvá od júla do novembra).

Merer sa tiež zmieňuje o podávaní správ "ušľachtilému Anch-hafovi", ktorý slúžil ako riaditeľ "vchodu do Chufuovho jazera", čo bolo pravdepodobne umelé jazero, ktoré bolo využívané ako zastávka na severnej ceste z Tury na náhornú plošinu v Gíze. Anchhaf bol Chufuov nevlastný brat a zjavne projektový manažér pyramídy v dobej jej dokončovania. Bolo to prvýkrát, čo bola identifikovaná konkrétna osoba, zodpovedná za dohliadanie na niektoré stavby Veľkej pyramídy. Denník tiež spomína pôvodný názov Veľkej pyramídy — Achet-Chufu, čo znamená "Chufuov horizont".