Merkúr

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 10:26, 22. január 2009, ktorú vytvoril Xqbot (diskusia | príspevky) (robot Pridal: nds:Merkur (Planet))
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Merkúr pozri Merkúr (rozlišovacia stránka).

Šablóna:Planéta

Povrch Merkúra na základe údajov zo sondy Mariner 10

Merkúr je najbližšou planétou slnečnej sústavy od Slnka a najmenšou planétou slnečnej sústavy.

Merkúr je malá kamenná planéta s povrchom posiatym impaktnými krátermi. Teploty na jeho povrchu kolíšu od +440° cez deň po -180°C v noci. Za takéto obrovské rozdiely môže hlavne neprítomnosť hustej atmosféry. Napriek tomu, že je najbližšie k Slnku, nedrží teplotný rekord medzi planétami slnečnej sústavy. Ten patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale panuje na nej silný skleníkový efekt.

Jeho priemer je 38% priemeru Zeme, čo je 1,4-krát viac, ako priemer Mesiaca.[1] Merkúr má vysokú hustotu a slabé, no predsa prítomné magnetické pole. To svedčí o tom, že vo vnútri planéty sa nachádza masívne jadro. Obieha okolo Slnka najrýchlejšie zo všetkých planét, no jeho rotácia je naopak veľmi pomalá. Nemá nijaký mesiac.

Bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra, keďže sa pohybuje po oblohe najrýchlejšie zo všetkých planét. Bol známy už od staroveku, hoci je ťažšie pozorovateľný voľným okom. Keďže jeho dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej či rannej oblohe.

Donedávna bol preskúmaný len jedinou sondou, Mariner 10, ktorý v rokoch 1974 - 75 trikrát preletel okolo Merkúra a urobil viac než 10 000 snímok jeho povrchu. V súčasnosti sa na výskume podieľa sonda MESSENGER, ktorá uskutočnila už dva prelety okolo planéty a odoslala na Zem množstvo záberov. V roku 2009 ju čaká tretí prelet a o štyri roky neskôr navedenie na obežnú dráhu okolo Merkúra.

Fyzikálne vlastnosti

Porovnanie veľkosti Merkúra a Zeme

Zvláštnosťou Merkúru je jeho značne vysoká hustota (asi 5 400 kg/m3). Jeho hustota je omnoho vyššia ako hustota Mesiaca Zeme, hoci povrch tchto dvoch telies sa na seba vemi podobá. Tento fakt sa vysvetľuje vysokým zastúpením železa a niklu vo vnútri planéty, čomu nasvedčuje i magnetické pole. Hmotnosť Merkúra je 3,302x1023 kg.[2] Hmotnosť sa určovala pomerne ťažko, nakoľko táto planéta nemá žiadneho sprievodcu a navyše sa nachádza príliš blízko Slnka. Na zmeranie hmotnosti využil G. Sitarski gravitačné pôsobenie Merkúra na 5 planétok. Z toho vypočítal, že doteraz uznávaná hmotnosť Merkúra 1/308 523,71 hmotnosti Slnka by mala byť zvýšená o 0,0021 pomile.[3] Až 60 % hmotnosti Merkúra pritom pripadá na jadro, čo je zhruba dvakrát viac, ako je tomu v prípade Zeme.[4]

Merkúr je takmer dokonalá guľa, pretože rozdiel medzi jeho rovníkovým a polárnym priemerom nepresahuje 1 km - v oboch osiach meria zhodne 4 880 km.[5] Sploštenie planéty je menej ako 0,0006.[6]

Dráha a rotácia

Jeho obežná dráha je zo všetkých planét najbližšia k Slnku. Vďaka tomu je neustále bombardovaný fotónmi a slnečným vetrom - prúdom elektricky nabitých častíc smerujúcich vysokou rýchlosťou od Slnka. Slnečný vietor a slabá gravitácia planéty spôsobujú, že má len veľmi riedku atmosféru. Okrem toho má jeho obežná dráha aj najväčší sklon a najväčšiu excentricitu zo všetkých planét. V perihéliu je k Slnku o 24 miliónov kilometrov bližšie ako v aféliu. Zvláštnosťou jeho obežnej dráhy je výrazné stáčanie perihélia rýchlosťou až 1,55° za storočie, čo je viac, ako predpokladali Newtonove pohybové zákony. Toto stáčanie sa vedci pokúšali vysvetliť hľadaním hypotetickej planéty Vulkán vo vnútri obežnej dráhy Merkúra, ktorá by na Merkúr gravitačne pôsobila. Neskôr však bolo stáčanie perihélia vysvetlené pomocou teórie relativity.

Sklon rotačnej osi k rovine obehu planéty je takmer 90°. Z toho dôvodu deň na ktorejkoľvek časti planéty trvá rovnako dlho a Merkúr nemá ročné obdobia. Siderická doba rotácie je 58,65 pozemského dňa. Vďaka rýchlemu obehu planéty okolo Slnka sa však Slnko zdanlivo posúva po Merkúrovej oblohe tak rýchlo, že medzi dvomi nasledujúcimi východmi Slnka uplynie 176 pozemských dní. Pozorovateľ na povrchu Merkúra by v čase prechodu planéty perihéliom videl Slnko vyjsť na východe a normálne sa pohybovať smerom na západ. Potom by Slnko postupne zastavilo a začalo sa pohybovať opačne, zo západu na východ. Po niekoľkých hodinách by sa zdanlivý pohyb Slnka vrátil opäť do normálu. V blízkosti perihélia je obežná rýchlosť na niekoľko hodín vyššia ako rotačná rýchlosť planéty. Planéta vykoná tri rotácie počas dvoch obehov. V dávnej minulosti mohla byť rotácia planéty podstatne rýchlejšia, ale slapové sily Slnka ju v priebehu miliónov rokov spomalili na dnešnú hodnotu.[7]

Pre jeho ťažkú pozorovateľnosť dlho nebolo možné určiť dĺžku dňa na Merkúri. Do roku 1962 sa predpokladalo, že planéta má viazaný obeh okolo Slnka, takže jej deň mal byť rovnako dlhý ako rok. Až v roku 1965 sa podarilo spoľahlivo určiť dobu rotácie a to pomocou nových výkonných rádioteleskopov odrazom radarových signálov od povrchu Merkúra.

Vznik a vývoj

Panva Caloris (Caloris Basin), jeden z najväčších kráterov v slnečnej sústave, ktorý vznikol ako dôsledok gigantickej zrážky.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik a vývoj slnečnej sústavy

Merkúr sa, podobne ako všetky terestrické planéty, pravdepodobne sformoval z vnútornch častiach protoplanetárneho disku krúžiaceho okolo praslnka. Slnečný vietor, ktorý vyžarovalo praslnko sa postaral o odstránenie najľahších prvkov - vodíka a hélia - z vnútorných častí disku a zostali v ňom len ostali len atómy ťažších prvkov. Z nich sa utvorili prachové zrná, spájali do stále väčších a väčších celkov. Za niekoľko tisíc rokov zrná narástli do rozmerov niekoľkých centimetrov. Z častíc sa postupne utvorili miestne zhluky, ktoré naďalej na seba nabaľovali hmotu a zahusťovali sa. Tak vznikli väčšie telesá nepravidelného tvaru - planétezimály. Potom, čo planétezimály dorástli do určitých rozmerov, sa už na ich ďalšom spájaní do väčších celkov začala výraznejšie podieľať aj ich vlastná gravitácia. Za rádovo desaťtisíc rokov vzniklo postupným zliepaním obrovské množstvo telies s rozmermi 500 až 1 000 km - protoplanéty. Z protoplanét sa vzájomnými kolíziami utvorili dnešné planéty.

V pôvodne roztavenom telese Merkúra sa gravitačnou diferenciáciou utvorilo husté jadro a silikátový plášť. V tejto fáze sa rozptýlilo uvoľnené teplo a vytvorila sa pevná kôra. V ďalšej etape planéta prešla obdobím rozsiahlej vulkanickej činnosti, ktorá neustále pretvárala jej povrch. Na pretváraní povrchu sa podieľalo aj intenzívne bombardovanie pred asi 4 miliardami rokov, počas ktorého zrejme vznikol najväčší útvar na jeho povrchu - Panva Caloris. Existuje teória, že zrážka s obrovskou planetesimálou počas dotvárania slnečnej sústavy spôsobila, že sa veľká časť pôvodného plášťa planéty odparila a preto je v súčasnosti jadro Merkúra v porovnaní s priemerom planéty neprirodzene veľké. Uvažovaná zrážka mohla planéte "pomôcť" aj k rotačnej rezonancii v pomere 3:2.[8]

Bombardovanie obnovilo sopečnú činnosť, ktorá sa ale neskôr stratila (hoci existujú predbežné dôkazy o vulkanickej aktivite Merkúra aj v súčasnosti).[9]

Magnetosféra

Predpokladanému vnútornému zloženiu planéty nasvedčuje i magnetické pole, ktoré objavila sonda Mariner 10. Jeho intenzita je asi 1% intenzity zemského magnetického poľa[10] a zdá sa, že má aj dvojpólový charakter.[4] Toto pole je v porovnaní so zemským slabé, avšak už jeho samotná existencia je do istej miery prekvapením, nakoľko Merkúr rotuje veľmi pomaly. Magnetosféra zachytáva častice horúceho slnečného vetra, ktorých koncentrácia je najvyššia tesne nad povrchom planéty. Magnetosféru planéty prezrádza aj ďalšia koncentrácia plazmy vo výške 1 500 km. Magnetická os má k Merkúrovej rotačnej osi sklon 7°.

Z údajov získaných Marinerom 10 nebolo možné určiť, či sa pole vo vnútri Merkúra generuje dodnes, alebo je len pozostatkom niekdajšieho magnetického poľa "zamrznutého" do hornín tvoriacich kôru planéty. Jean-Luc Margot z Cornellovej univerzity sa po päťročnom výskume priklonil k názoru, že pole sa doteraz vytvára vo vnútri planéty procesom tekutého dynama. Túto hypotézu potvrdili aj údaje z prvého preletu sondy MESSENGER.[4]

Atmosféra

Atmosféra Merkúra je taká riedka, že nad povrchom planéty nie je vôbec vizuálne pozorovateľná. Záber urobila sonda MESSENGER pri prvom oblete planéty v januári 2008

Atmosféra Merkúra, ako už bolo spomenuté je veľmi riedka. Môže za to slabá gravitácia planéty ako aj neustále ožarovanie planéty slnečným vetrom. Sonda Mariner 10 zistila veľmi slabé stopy plynného obalu, obsahujúceho predovšetkým atómy pochádzajúce zo slnečného vetra - teda prevažne hélium. (Atmosféru tvorí s najväčšou pravdepodobnosťou prevažne vodík, hélium a kyslík). Ďalšie dva prvky v atmosfére, sodík a draslík, zistili pozemské ďalekohľady v roku 1985.[11] Niektoré prvky sú do atmosféry pravdepodobne uvoľňované povrchom planéty.[12] Atmosférický tlak na povrchu je mimoriadne nízky a takmer nemerateľný, predpokladá sa, že nepresahuje 10-5 Pa. Je približne 5.1011-krát nižší, ako tlak na Zemi na úrovni mora.

Atmosféra sa na rozdiel od hustých atmosfér iných planét, nečlení na nijaké vrstvy. Povrch Merkúra je zároveň hranicou exosféry. Atómy v nej sa pohybujú po balistických dráhach a častejšie sa zrážajú s povrchom planéty, ako sami so sebou.[11] Exosféra Merkúra je veľmi rôznorodá a nesymetrická v rozložení obsiahnutých prvkov aj vo svojej hrúbke.[4]

Sonda MESSENGER pri svojom prvom prelete okolo Merkúra zistila v okolí Merkúra neutrálny vodík, ktorý vytvára dlhý chvost. Okrem neutrálneho vodíka sa v chvoste nachádzali aj atómy sodíka, sonda detekovala aj prítomnosť vápnika a ďalších prvkov. Isté asymetrie v rozložení vodíka a sodíka v chvoste svedčia o tom, že atmosféru planéty neustále ovplyvňuje interakcia slnečného vetra s magnetickým poľom.[13]

Povrch

Merkúr na záberoch sondy Mariner 10

Podmienky na povrchu Merkúra sú drsné. Neprítomnosť hustej atmosféry, ktorá by zadržiavala teplo, je príčinou najväčších rozdielov teplôt medzi osvetlenou a neosvetlenou pologuľou v slnečnej sústave. Rozdiely dosahujú hodnôt takmer 700°C. Povrch sa môže cez deň v oblasti rovníka rozpáliť až na +440°C[5]. Pri týchto teplotách sa topia aj niektoré známe kovy, napr. cín a olovo. Naopak, počas noci môže teplota klesnúť až na -180°C[5]. Priemerná povrchová teplota je + 179°C[5].

Kôra Merkúra je tvorená z minerálu anortozitu a neobsahuje nijaké oxidy železa. Napriek tomu, že sa vo vnútri Merkúra predpokladá veľké železné jadro, spektroskopické výskumy neukázali na povrchu ani stopu po železe. Tento paradox zostáva doteraz záhadou.[10] Kôra nie je členená na tektonické platne.

Povrch Merkúru je veľmi starý a je veľmi podobný povrchu Mesiaca. Je pokrytý obrovským množstvom kráterov, ktoré vznikli zrážkou s meteoritmi a planétkami najrôznejších veľkostí (tzv. impaktné krátery). Jediný rozdiel medzi Mesiacom a Merkúrom je v tom, že na Merkúre neexistujú tzv. mesačné moria, t.j. veľké výlevy bazaltov v obrovských panvách, vzniknutých po dopadoch veľkých telies. Namiesto morí jeho povrch pokrývajú rozsiahle zvlnené planiny. Takmer polovicu povrchu Merkúra zmapovala sonda Mariner 10 v roku 1975. O druhej pologuli sa predpokladá, že je podobná tej zmapovanej. Okrem kráterov tvoria reliéf povrchu aj početné vrásy a horské chrbáty. Horské chrbáty vznikli v procese vznikania Merkúra, keď sa planéta ochladzovala, scvrkávala a preto sa v jeho kôre vytvorili početné záhyby. Ďalšie povrchové útvary sú planiny, údolia, panvy a brázdy. Počas poslednej miliardy rokov, od zastavenia vulkanickej činnosti a zníženia počtu dopadových kráterov sa jeho povrch zmenil len veľmi málo.

Najviditeľnejšími útvarmi na povrchu sú impaktné krátery. Nakoľko má Merkúr dva- až trikrát väčšiu gravitáciu ako Mesiac, aj hmota vyvrhnutá po dopade telies nedopadá tak ďaleko. Preto je na povrchu málo lúčovitých kráterov. Predpokladá sa, že krátery v okolí pólov, ktoré sú chránené pred slnečným žiarením by mohli obsahovať vodný ľad. V kráteroch väčších ako 200 km sa objavujú prstence.

Sonda MESSENGER zaznamenala pri prvom oblete planéty kráter s prepadnutým terénom v stredovej časti. To naznačuje, že by mohlo ísť o kalderu, znak sopečnej činnosti na planéte.

Povrchové útvary

Kráter Zola na zábere sondy Mariner 10
Zlom Discovery z Marineru 10
Zlom Discovery (Discovery Rupes)
Terénny zlom starý zhruba 2 miliardy rokov. Týči sa do výšky 2 kilometre nad okolím a je dlhý 500 kilometrov. Podobných terénnych zlomov bolo objavených 16. Je najdlhším objaveným útesom na Merkúre. Vznikol prasknutím časti horninovej kôry pri chladnutí planéty.
Panva Caloris (Caloris Basin)
Najväčší kráter na povrchu Merkúra a zároveň jeden z najväčších kráterov v Slnečnej sústave. Má šírku 1 350 km a je väčší, ako štát Texas. Po prelete sondy MESSENGER okolo Merkúra začiatkom roku 2008 sonda po prvýkrát vyfotografovala aj západnú polovicu tohto krátera. Ukázalo sa, že skutočný priemer Panvy Caloris je ešte väčší - 1 550 km.[13] Náraz pri jeho dopade telesa, ktoré kráter vytvorilo, bol taký silný, že rázové vlny šíriace sa po povrchu aj vo vnútri planéty vytvorili na opačnej strane planéty deformácie a rozlámaný terén. Kráter vznikol približne pred 3,6 miliardami rokov a rázové vlny vytvorili v mladej kôre reťazce kopcov a pohorí. Hĺbka panvy je približne 2 km. Názov Caloris dostala panva podľa latinského výrazu pre teplo, pretože v perihéliu sa stáva jedným z dvoch najhorúcejších miest na Merkúre.
Rovina Sobkou
Veľká planina, ktorú zatopila láva po dopade asteroidu, ktorý vytvoril Panvu Caloris. V jej vnútri sa nachádza dvojica lúčovitých kráterov.
Kráter Degas
Impaktný kráter 500 miliónov rokov starý s priemerom 45 - 60 km. Je teda relatívne mladý a lúčovitý so svetlými lúčmi, čím je na Merkúri skôr výnimkou. Čiastočne prekrýva väčší kráter Brontö.
Kráter Beethoven
Druhý najväčší impaktný kráter na Merkúre. Má priemer 643 km a bol zaplavený vulkanickým materiálom a poznačený stopami po dopade meteoritov.
Kráter Brahms
Tento veľký komplexný kráter s priemerom 97 kilometrov leží severne od Panvy Caloris. Jeho vek je zhruba 3,5 miliardy rokov. Steny krátera sa zosunuli dovnútra, pričom vytvorili zložitú sústavu sústredných stupňovitých terás a nepravidelný val. V strede krátera sa nachádza výrazný vrchol s priemerom približne 20 km a výškou 3 km. Vznikol z podpovrchového materiálu, ktorý dopadol späť po vymrštení pri dopade asteroidu.

Vnútro

Prierez telesom Merkúra: 1. kôra, 2. silikátový plášť, 3. železné jadro

Vysoká hustota Merkúra naznačuje, že musí mať obrovské železné jadro. Toto jadro s polomerom asi 1 800-1 900 km je tvorené železom a vzniklo pri diferencovaní planéty pred asi 4 miliardami rokov. Má však málo rádioaktívnych prvkov produkujúcich svojim rozpadom teplo a preto je jeho jadro pravdepodobne tuhé, aj keď je možné, že tenká vrstva vonkajšieho jadra je stále roztavená a obsahuje železo a síru. Jadro pravdepodobne generuje slabé magnetické pole. Okolo jadra sa nachádza tuhý kamenný plášť tvorený kremičitanmi a hrubý 550 kilometrov. Plášť postupne vychladol, preto je planéta poslednú miliardu rokov vulkanicky neaktívna. Jej vulkanická aktivita sa nakrátko obnovila pri intenzívnom bombardovaní meteoritmi, počas ktorého vznikla pravdepodobne aj Panva Caloris.

Podľa vedeckej hypotézy výskumníkov z University of Illinois a Case Western Reserve University vznikajú vo vnútri Merkúru železné vločky a padajú k stedu planéty podobne ako sneh. Pohyb týchto železných častíc by mohol vysvetľovať prítomnosť magnetického poľa Merkúra, ktorého pôvod doteraz nebol uspokojivo vysvetlený. Železné častice by sa mali pohybovať do stredu a kvapalina s vyšším obsahom síry na opačnú stranu, čím sa vytvára vodivý prúd a ako dynamo produkuje slabé magnetické pole.[14]

Hypotézy o vode

Výkonné rádioteleskopy i merania sondy Mariner 10 ukazujú, že napriek obrovským povrchovým teplotám v polárnych oblastiach planéty (najmä na severe) sa môže vo vnútri kráterov nachádzať ľad.[10] Dôvodom je fakt, že rotačná os Merkúru je takmer kolmá k rovine obehu, čo znamená, že na dno veľkých impaktných kráterov v oblastiach pólov nikdy nezasvieti Slnko a udržiava sa tam teplota -160°C. Je pravdepodobné, že voda sa na Merkúr dostala pri zrážkach s jadrami komét. Pri náraze sa časť vody z jadra kométy mohla dostať pod povrch planéty a tam je uložená dodnes. Definitívnu odpoveď na otázku, či je na Merkúri ľad, však dajú až spektroskopické merania sondy MESSENGER.[4]

Mesiace

Merkúr nemá mesiace.

Pozorovanie

Merkúr v nepravých farbách (nie je možné pozorovať zo Zeme)

Merkúr možno len veľmi ťažko pozorovať, nakoľko sa príliš nevzďaľuje od Slnka a je teda väčšinu roka na dennej oblohe. Jeho uhlový priemer sa mení od 5 do 15 oblúkových sekúnd podľa jeho vzdialenosti od Zeme. Tomu zodpovedá aj zmena jasnosti od 1,7 do -1,9 magnitúd.[8] Voľným okom vyzerá ako pomerne jasná, žltá, neblikajúca bodka strácajúca sa v žiare Slnka na svitaní, alebo za súmraku. Nakoľko je Merkúr vnútorná planéta, z nášho pohľadu môžeme pozorovať jeho fázy podobne ako pri Venuši, alebo Mesiaci. Okrem fáz sa však malým ďalekohľadom nedá pozorovať nič. Niekedy sa Merkúr dostane presne medzi Zem a Slnko. Vtedy môžeme pozorovať prechod Merkúra popred slnečný disk. Posledný takýto prechod pozorovateľný z územia Slovenska bol 7. mája 2003. Jeden prechod trvá niekoľko hodín.

História pozorovania

Merkúr bol známy už od dôb Sumerov, zhruba od 3. tisícročia pred n. l. Starovekí Gréci mali pre túto planétu dve mená: keď sa nachádzal na rannej oblohe, hovorili mu Apollo, na večernej ho volali Hermes (grécka obdoba rímskeho boha Merkúra). Už vtedy však grécki astronómovia vedeli, že sa jedná o to isté teleso. Hoci v staroveku prevládala geocentrická predstava sveta, Herakleidos bol presvedčený, že Merkúr a Venuša obiehajú okolo Slnka a s ním okolo Zeme.

Po vynájdení ďalekohľadu v 17. storočí sa astronómom podarilo zistiť, že aj Merkúr má fázy, rovnako ako Venuša. V 18. storočí existovali úvahy o atmosfére na planéte, keďže John Flamsteed a neskôr Johann Hieronymus Schröter ju údajne pozorovali pri prechode Merkúra pred slnečným kotúčom. Ukázalo sa však, že išlo o kontrast medzi jasným Slnkom a tieňom Merkúra.[15] Prvé odhady doby rotácie planéty okolo vlastnej osi podal Schröter v roku 1799. Z pozorovaní povrchových útvarov odhadol dĺžku tejto periódy na 24 hodín. V roku 1881 Giovanni Schiaparelli určil rotáciu planéty na 88 dní, čo bola perióda zhodná s jej obehom okolo Slnka. Išlo by teda o tzv. viazanú rotáciu a planéta by bola jednou stranou neustále natočená k Slnku. Takisto predpokladal, že na Merkúre by mohli existovať mraky. Thomas Jefferson Jackson See potvrdil na planéte krátery. V roku 1832 odvodil Friedrich Wilhelm Bessel zo svojich pozorovaní priemer Merkúra. Jeho hodnota bola 4855 kilometrov (súčasná hodnota je 4879,4 km). Johann Franz Encke vypočítal v roku 1835 vďaka gravitačnému pôsobeniu Merkúra na kométu, neskôr nazvanú Encke, hmotnosť planéty rovnú 1/4 686 571 hmotnosti Slnka. Dráhové poruchy Merkúra viedli mnohých astronómov k myšlienke, že medzi Merkúrom a Slnkom sa nachádza ešte jedna planéta, nazvaná Vulkán. Uskutočnili sa preto viaceré pozorovania, no viedli k negatívnemu výsledku. Rádiometrické pozorovania na Lowellovom observatóriu a na Observatóriu na Mount Wilson odhalili, že teploty na osvetlenej strane planéty dosahujú 610°C (~880°K). V roku 1965 sa radarovými meraniami pomocou Dopplerovho posunu zistilo, že rotácia planéty nie je totožná s jeho obežnou dobou, ale rovná jej dvom tretinám (58,6 dňa).[16]

Výskum sondami

Minulý výskum

Jedinou sondou, ktorá do roku 2008 priniesla informácie o Merkúri bola sonda Mariner 10. Sonda odštartovala v roku 1973. Preletela okolo Venuše vo vzdialenosti 6 000 km a tento manéver zmenil jej dráhu na heliocentrickú, pričom jej zároveň zvýšil rýchlosť (metódou tzv. gravitačného praku). Pri obiehaní okolo Slnka sa Mariner 10 trikrát priblížil k Merkúru a urobil snímky, vďaka ktorým sa podarilo zmapovať takmer 40% povrchu planéty.

Záber zo sondy MESSENGER z výšky 27 000 km, ktorý sonda urobila po druhom prelete

Aktuálny výskum

3. augusta 2004 odštartovala k Merkúru ďalšia sonda americkej kozmickej agentúry NASA - MESSENGER. Sonda už uskutočnila dva prelety okolo Merkúra, prvý 14. januára 2008 a druhý 6. októbra 2008. Počas oboch preletov sonda snímkovala planétu a vedci mali po prvýkrát možnosť vidieť niektoré oblasti, ktoré neboli odfotografované Marinerom 10. V oboch prípadoch sa sonda v najbližšom bode svojej dráhy priblížila k Merkúru asi na 200 km.

Budúci výskum

V septembri 2009 má sonda MESSENGER uskutočniť tretí prelet okolo Merkúra a v marci 2011 má byť navedená na obežnú dráhu okolo planéty, pričom postupne zmapuje celý jej povrch. Sonda bude zbierať tiež údaje o štruktúre povrchu, jeho geologickej histórii, pôvode riedkej atmosféry a magnetosféry a tiež má preskúmať možný ľad v oblasti pólov.[17]

V roku 2013 plánuje agentúra ISAS vyslať k Merkúru sondu Mercur Orbiter a ESA v spolupráci s Japonskou vemsírnou agentúrou (JAXA) sondu BepiColombo. Misia je stále vo fáze plánovania. Bude zložená z dvoch sond: Mercury Planetary Orbiter (MPO) a Mercury Magnetospheric Orbiter (MMO). Tieto dve sondy budú nezávisle na sebe navedené na obežnú dráhu okolo planéty a ich cieľom je hľadať pôvod magnetického poľa Merkúra, mapovanie magnetosféry a robiť detailné testy všeobecnej teórie relativity.[18]

Pôvod názvu a mytológia

Slovenské meno Merkúr je poslovenčená podoba pôvodného mena rímskeho boha Mercuria. Základ mena pochádza z latinského "merx" (mzda, odmena) alebo "mercor" (kupujem, obchodujem). Mercurius bol takmer totožný s gréckym Hermom, bohom obchodu a zisku. Bol spravidla považovaný za syna boha neba Caela a uctievali ho hlavne obchodníci. Podľa mýtov bol najšikovnejší a najvyliezavejší spomedzi olympských bohov. Stal sa osobným poslom najvyššieho boha Dia (v Ríme Jupitera), ktorý bol podľa gréckej verzie mýtu aj jeho otcom. Bol nielen poslom, ale aj radcom a pomocníkom bohov i ľudí. Prvé pamiatky, ktoré dosvedčujú uctievanie boha Herma už v dávnych dobách pochádzajú zo 14.13. storočia p. n. l. Rimania jeho kult prevzali a so svojim bohom Mercuriom stotožnili v 5. storočí p. n. l.[19]

Referencie

  1. http://www.astro.pef.zcu.cz/planety/merkur/
  2. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom planety
  3. Jiří Grygar. Žeň objevů 1995. Kozmos, 1996, s. strana: 17.
  4. a b c d e http://www.aldebaran.cz/bulletin/2008_35_mer.php
  5. a b c d http://www.astropresov.sk/files/ss_v_cislach.pdf
  6. SEIDELMANN, P. Kenneth, Archinal, B. A.; A’hearn, M. F.; et.al. Report of the IAU/IAGWorking Group on cartographic coordinates and rotational elements: 2006. Celestial Mechanics and Dynamical Astronomy, 2007, s. 155–180. Dostupné online [cit. 2007-08-28]. DOI10.1007/s10569-007-9072-y.
  7. http://www.astro.pef.zcu.cz/planety/merkur/7/
  8. a b Róbert Čeman, Eduard Pittich. Vesmír 1: Slnečná sústava. [s.l.] : Slovenská Grafia, Bratislava, 2002. ISBN 80-8067-071-4. S. strany: 108-111.
  9. Bohuslav Lukáč, Teodor Pintér, Milan Rybanský, Marián Vidovenec. Astronomické minimum. [s.l.] : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2005. ISBN 80-85221-48-9. S. strany: 38-39.
  10. a b c Josip Klezcek. Velká encyklopedie vesmíru. [s.l.] : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X. S. strana: 269.
  11. a b Zdeněk Pokorný. Planetárne atmosféry. Kozmos, 1991, s. strana: 111.
  12. http://www.astro.pef.zcu.cz/planety/merkur/3/
  13. a b MESSENGER po prvýkrát pri Merkúre. Kozmos, 2008, s. strany: 21-24.
  14. http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?sekce=hotnews&month=05-2008
  15. Tatarewicz, Joseph N.: Mercury. s. 324. In:Lankford, John: History of astronomy: an encyclopedia. Garland Publishing : New York - London. 1997.
  16. Tatarewicz, Joseph N.: Mercury. s. 324. In:Lankford, John: History of astronomy: an encyclopedia. Garland Publishing : New York - London. 1997.
  17. http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?sekce=hotnews&month=07-2004
  18. http://www.aldebaran.cz/bulletin/2008_02_mes.php
  19. Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. [s.l.] : Perfekt, Bratislava. ISBN 80-8046-203-8. S. strany: 182-184.

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Merkúr

Externé odkazy

Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA