Michel Foucault

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Michel Paul Foucault)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Michel Foucault
Západná filozofia
Filozofia 20. storočia
francúzsky filozof
francúzsky filozof
Biografické údaje
Meno Michel Paul Foucault
Narodenie 15. október 1926
Poitiers, Francúzsko
Úmrtie 25. jún 1984 (57 rokov)
Paríž Francúzsko
Dielo
Škola/tradícia Kontinentálna filozofia, Štrukturalizmus, Postštrukturalizmus
Oblasť záujmu Politická filozofia, Etika, Teória poznania
Odkazy
Spolupracuj na Commons Michel Foucault
(multimediálne súbory na commons)

Michel Paul Foucault (* 15. október 1926, Poitiers, Francúzsko – † 25. jún 1984, Paríž) bol francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, historik a teoretik kultúry, sociálny teoretik a psychológ. Je považovaný za najväčšieho francúzskeho mysliteľa 20. storočia a niekedy je nie celkom správne pokladaný za hlavného predstaviteľa francúzskeho štrukturalizmu (spolu s Claudom Lévi-Straussom a Rolandom Barthesom).

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho otec bol lekárom a Michel na jeho želanie vyštudoval medicínu, začal sa však viac zaujímať o filozofiu.

Diplom z filozofie získal v roku 1948 na prestížnej škole École Normale Supérieure, v roku 1950 získal diplom aj z psychológie a roku 1952 z psychopatológie. V tomto čase vstúpil aj do francúzskej Komunistickej strany, ale neskôr z nej vystúpil. Pracoval v rôznych francúzskych kultúrnych inštitútoch v zahraničí (Uppsala, Varšava, Hamburg, Tunis), potom ako profesor filozofie na univerzite v meste Clermont-Ferrand, neskôr vo Vincennes pri Paríži, a napokon od roku 1971 na prestížnej Collège de France. Začiatkom 80-tych rokov pôsobil na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Plánoval sa natrvalo usídliť v USA, ale v roku 1984 predčasne zomrel v Paríži na zlyhanie imunity v dôsledku ochorenia na AIDS.

Ako dospelý muž trpel výčitkami a ťažkými depresiami pre svoju homosexuálnu orientáciu, s ktorou sa neľahko vyrovnával. Od začiatku 60-tych rokov žil až do svojej smrti v stabilnom zväzku s filozofom a sociológom Danielom Defertom.

Charakteristika jeho filozofického diela[upraviť | upraviť zdroj]

Foucault sa stal známym svojím štúdiom sociálnych inštitúcií a ich vzťahu k človeku, najmä v rovine zdravia (hlavne duševného), sexuality, slobody poznávania, vyjadrenia a konania. Pri štúdiu a výskumu čerpal najmä z širokých znalostí z oblasti psychiatrie, psychológie, dejín medicíny, histórie a ďalších humanitných vied. Dodnes aktuálne a vo vedeckých prácach hojne citované sú jeho závery o vplyve štátnej moci (či sociálnych a politických inštitúcií) na kontrolu ľudského správania, konania, myslenia a sexuality. V druhej polovici 60-tych rokoch (po vydaní knihy Slová a veci) bol Foucault spájaný s filozofickou školou štrukturalizmu, ale on sám sa k tomuto ideovému prúdu nehlásil. Rovnako odmietal nálepku postštrukturalistu alebo postmoderného (postmodernistického) mysliteľa. Foucaultove myslenie, koncepcie a závery boli do istej miery ovplyvnené najmä nemeckým filozofom Friedrichom Nietzschem a jeho "genealógiou morálky". Foucault však bol a ostáva jedným z najoriginálnejších mysliteľov druhej polovice 20. storočia.

Vo svojich prácach o ľudskom správaní (a najmä v rovine ľudskej sexuality), poznávaní a myslení Foucault tvrdil, že sú historicky podmienené a kultúrne obmedzené, a teda že nemôžu prekročiť dejinne daný poriadok a spôsob poznávania (Foucaultova epistéma). Myslenie a poznávanie tak nie je nikdy úplne slobodné a často nedospieva k objektívnym záverom, ale sa riadia podľa danej epistémy. Ľudská spoločnosť na základe danej epistémy akékoľvek pokusy o slobodné myslenie a vyjadrenie často prenasleduje, penalizuje, alebo považuje za nenormálne či úchylné. Navyše sa aj správanie a morálka ľudí prispôsobujú vonkajšej moci, inštitúciám a usporiadaniu spoločnosti, ktorá sama vytvára mechanizmy na kontrolu myslenia a najmä konania ľudí. Podľa Foucaulta aj morálka je len umelo vytvorený systém hodnôt, názorov, príkazov a zákazov, ktoré sú produktom istého kultúrneho vývoja, sociálneho usporiadania, duchovnej tradície a náboženstva danej skupiny ľudí, a ktorý je pod kontrolou rôznych inštitúcií. Neexistuje teda nejaká všeobecne platná morálka ani normy sexuálneho správania. Morálka i sexualita boli v minulosti a sú i dnes definované a kontrolované vonkajšou mocou (cirkvami, vládnymi orgánmi, vládnou mocou), ktorá niektoré formy sexuálneho správania nepripúšťa alebo priamo penalizuje (napr. homosexualitu, sexuálne vzťahy medzi príbuznými, pedofíliu a pod.). Foucault sa zaoberal definovaním vzťahu medzi mocou a podobami ľudskej sexuality v histórii ľudstva najmä vo svojom nedokončenom diele Dejiny sexuality. Známe a vplyvné je aj Foucaultovo dielo Dozerať a trestať, v ktorom venuje pozornosť mechanizmom ovládania človeka vonkajšou mocou (alebo spoločnosťou ako celkom), a to najmä pomocou zákonov a trestov.

Foucaultova archeológia je filozofické štúdium oblasti alebo zóny životného sveta, ktorú tvoria archai.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Duševná choroba a osobnosť [neskôr ako Psychológia a duševná choroba] (originálny názov : Maladie mentale et personnalité. Paris : Presses universitaires de France, coll. « Quadrige », 1954 [znovuvyd. v 1962 ako Maladie mentale et psychologie], 112 s.; česky : Praha : Dauphin, 1997)
  • Šialenstvo a nerozum : Dejiny šialenstva v klasickej dobe (originálny názov : Folie et déraison. Histoire de la folie à l'âge Classique. Paris : Librairie Plon, s.d. [1961], xi + 672 s.; neskôr vydané aj v rokoch 1964 a 1972; česky : Dějiny šílenství v době osvícenství. Praha : Lidové noviny, 1993)
  • Archeológia lekárskeho vnímania (originálny názov : Une archéologie du regard médical. Paris : Presses Universitaires de France, 1963. 212 s.)
  • Raymond Roussel Paris : Gallimard, 1963. 256 s. (česky : Praha : Hermann a synové, 2006)
  • Slová a veci : Archeológia humanitných vied (originálny názov : Les Mots et les Choses : Une archéologie des sciences humaines. Paris : Gallimard, coll. « Bibliothèque des sciences humaines », 1966. 405 s.; slov. : Bratislava : Pravda 1987, aj Bratislava : Kalligram, 2000)
  • Myslenie zvonku (originálny názov : La Pensée du dehors. Paris : Fata Morgana, 1966. 72 s. ; česky : Myšlení vnějšku. Praha : Hermann a synové, 1996)
  • Archeológia vedenia (originálny názov : L'Archéologie du savoir. Paris : Gallimard, coll. « Bibliothèque des Sciences humaines », 1969. 288 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 2002)
  • Sedem rozhovorov o siedmom anjelovi (originálny názov : Sept propos sur le septième ange. Paris : Fata Morgana, 1970. 64 s.)
  • Rád diskurzu (originálny názov : L'Ordre du discours. Paris : Gallimard, 1971. 88 s.; slov. : Bratislava : Agora, 2006)
  • Toto nie je fajka (originálny názov : Ceci n'est pas une pipe. Paris : Fata Morgana, 1973. 90 s. ; slov. : Bratislava : Kalligram, 2010)
  • Dozerať a trestať : Zrodenie väzenia (originálny názov : Surveiller et punir : Naissance de la prison. Paris : Gallimard, 1975. 328 s. ; slov. : Bratislava : Kalligram, 2000)
  • Dejiny sexuality, 1. diel : Vôľa k vedeniu (originálny názov : Histoire de la sexualité, vol. 1 : La volonté de savoir. Paris : Gallimard, 1976. 224 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 1999)
  • Dejiny sexuality, 2. diel : Použitie slasti (originálny názov : Histoire de la sexualité, vol. 2 : L'usage des plaisirs. Paris : Gallimard, 1984. 296 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 2003)
  • Dejiny sexuality, 3. diel : Starostlivosť o seba (originálny názov : Histoire de la sexualité, vol. 3 : Le souci de soi. Paris : Gallimard, 1984, 288 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 2003)
  • Povedané a napísané, 1. diel (originálny názov : Dits et écrits, vol. 1 : 1954-1975. Paris : Gallimard, coll. « Quarto », 2001. 1708 s.)
  • Povedané a napísané, 2. diel (originálny názov : Dits et écrits, vol. 2 : 1976-1988. Paris : Gallimard, coll. « Quarto », 2001, 1736 s.)
  • Ja, Pierre Rivière, som zabil moju matku, moju sestru a môjho brata : prípad matkovraždy z 19. storočia (originálny názov : Moi, Pierre Rivière, ayant égorgé ma mère, ma sœur et mon frère : un cas de parricide au XIXe siècle. Paris : Gallimard, 1973. 424 s.)
  • Herculine Barbin, zvaná Alexina B. (originálny názov : Herculine Barbin dite Alexina B. Paris : Gallimard, 1978. 160 s.)
  • Stroje na liečenie, počiatky modernej nemocnice (originálny názov : Les Machines à guérir, aux origines de l'hôpital moderne. Paris : Pierre Mardaga, 1979. 184 s.)
  • V spoluautorstve s Arlette FARGE: Nepokoj v rodinách : Príkazy na zatknutie v archívoch Bastily z 18. storočia (originálny názov : Le Désordre des familles. Lettres de cachet des archives de la Bastille au XVIIIe siècle. Paris : Gallimard, 1982, 362 s.)

Biografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • BROWN, Alison Leigh : Foucault. Bratislava : Albert Marenčin – vydavateľstvo PT, 2004.
  • DELEUZE, Gilles : Foucault. Praha : Hermann a synové, 1996.
  • ERIBON, Didier. Michel Foucault, 1926 – 1984. Praha : Academia, 2002.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]