Miestokráľovstvo Peru

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Miestokráľovstvo Peru
Virreinato del Perú
 Guvernerát Nové Kastílsko
 Guvernerát Nové Toledo
1542 – 1824 Nová Granada 
Laplatské miestokráľovstvo 
Patria Nueva 
Provincia Libre de Guayaquil 
Protektorát Peru 
Gobierno de Chiloé 
Horné Peru 
Vlajka štátu
vlajka
Hymna: Marcha Real
Geografia
Mapa štátu
Počiatočné územie Miestokráľovstva Peru z rokov 1542-1718 je bledozelené a konečné územie z posledného obdobia existencie miestokráľovstva (1718-1824) je tmavozelené.
Hlavné mesto
Ciudad de los Reyes (1542–1821)
Cusco (1821–1824)
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Vznik
Zánik
1717 (odčlenenie Miestokráľovstvo Nová Granada)
1776 (odčlenenie Miestokráľovstvo Río de la Plata)
28. júna 1821 (vyhlásenie nezávislosti Peru)
9. decembra 1824 (bitka pri Ayacucho)
Predchádzajúce štáty:
Guvernerát Nové Kastílsko Guvernerát Nové Kastílsko
Guvernerát Nové Toledo Guvernerát Nové Toledo
Nástupnícke štáty:
Nová Granada Nová Granada
Laplatské miestokráľovstvo Laplatské miestokráľovstvo
Patria Nueva Patria Nueva
Provincia Libre de Guayaquil Provincia Libre de Guayaquil
Protektorát Peru Protektorát Peru
Gobierno de Chiloé Gobierno de Chiloé
Horné Peru Horné Peru

Miestokráľovstvo Peru[1] (iné názvy: vicekráľovstvo Peru[2], Peru[3], Peruánske miestokráľovstvo[4], Peruánske vicekráľovstvo[5], zriedkavo: podkráľovstvo Peru[6]; špa. Virreinato del Perú) bolo španielske miestokráľovstvo vytvorené v roku 1542. Pôvodne zaberalo väčšinu koloniálnych území Španielska v Južnej Amerike. Hlavným mestom bolo Ciudad de los Reyes, teda Mesto kráľov, ktoré sa však neskôr premenovalo na súčasný názov Lima. Miestokráľovstvo Peru bolo jedným z dvoch španielskych miestokráľovstiev v Amerike v období od 16. do 18. storočia.

Španieli veľmi neodporovali portugalskej expanzii Brazílie cez hranice vytýčené Tordesillaskou zmluvou. Zmluva sa stala bezvýznamnou medzi rokmi 1580 až 1640, keď bolo Portugalsko kontrolované Španielskom. Vytvorenie miestokráľovstiev Nová Granada a Río de la Plata z území miestokráľovstva Peru, znížilo dôležitosť Limy a presunulo lukratívny andský obchod do Buenos Aires. Nakoniec sa miestokráľovstvo rozpadlo, podobne ako väčšina Španielskeho impéria, z dôvodu viacerých revolúcii za nezávislosť na začiatku 19. storočia. Tieto revolúcie, ktoré boli vedené hnutiami za nezávislosť, viedli k vzniku súčasných štátov Peru, Čile, Kolumbia, Panama, Ekvádor, Bolívia, Paraguaj, Uruguaj, Argentína, Guyana a Venezuela na územiach, ktoré pred tým v určitom čase patrili pod Miestokráľovstvo Peru.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Objavovanie a osídľovanie (1542–1643)[upraviť | upraviť zdroj]

Francisco Pizarro bol prvým guvernérom Nového Kastílska, teda prvým španielskym vládcom Peru.

Po španielskom dobytí Ríše Inkov bola vytvorená prvá audiencia (1543). Jednalo sa o inštitúciu, ktorá plnila súdnu, správnu a niekedy aj vojenskú správu v kolóniách Španielska[7]. V roku 1542 vytvorilo Španielsko Guvernerát Nové Kastílsko, ktorý sa o krátky čas zmenil na Miestokráľovstvo Peru[8]. Miestokráľ Francisco Álvarez de Toledo[9] zaviedol inkvizíciu a vyhlásil zákony, ktoré platili tak pre Španielov, ako aj Indiánov. Tieto zákony mali znížiť moc tzv. encomenderos[10] (pracovný systém, kedy vláda garantovala určitým ľuďom stanovený počet domorodcov na nútenú prácu) a redukovať starý systém mita[11] (bol to systém pracovnej povinnosti v Južnej Amerike, ktorým vládnuca vrstva určovala pre ľud pracovnú pohotovosť na rôzne práce). Taktiež vylepšil bezpečnosť vo miestokráľovstve postavením pevností, či mostov a vytvorením tzv. La Armada del Mar del Sur, teda južnej flotily proti pirátom[12]. Francisco Álvarez de Toledo ukončil indiánsky tzv. Neo Inkský štát v meste Vilcabamba a popravil posledného inkského kráľa Túpaca Amarua[13]. Zároveň veľmi podporil ekonomický rozvoj prostredníctvom ekonomického monopolu a ťažbou nerastov.

Amazonská nížina a niektoré ďalšie veľké susedné regióny boli prisúdené Španielsku od Tordesillaskej zmluvy. V roku 1580 sa však Portugalsko dostalo pod španielsku vládu, čo trvalo do roku 1640. Počas tohto obdobia boli aj portugalské územia v Amerike kontrolované Španielskom, ktoré nevznieslo žiadne námietky proti rozširovaniu portugalských osídlení do niektorých častí Amazonskej nížiny, ktoré na základe zmluvy patrili Španielsku. Zároveň prebehla tretia expedícia zameraná na rieku Amazonka. Taktiež v 16. storočí Španieli navštívili mnoho ostrovov v Tichom oceáne.

Prvá jezuitská redukcia (čo je označenie pre misijné centrá zriaďované príslušníkmi jezuitského rádu) na šírenie kresťanstva bola zriadená v roku 1609. Niektoré oblasti však boli osídlené portugalskými osadníkmi nazývanými Bandeirantes, čo redukovalo oblasť pôsobenia Španielov. Medzitým bolo Španielom zákonom zakázané zotročovanie domorodého obyvateľstva Ameriky a tak Indiánov nechali bez obchodného záujmu hlboko vo vnútri Amazonskej nížiny. Avšak po jednom útoku na španielsku misiu v roku 1628 mal za následok zotročenie až 60 000 Indiánov. Postupom času boli títo Portugalcami využití ako okupačné sily pod ich velením.

V roku 1617 rozdelil miestokráľ Francisco de Borja y Aragón[14] vládu nad oblasťou Río de la Plata medzi Buenos Aires a Paraguaj, obe boli podriadené Miestokráľovstvu Peru. Taktiež zriadil tzv. Tribunal del Consulado, čo bol špeciálny súd a správny orgán pre obchodné záležitosti miestokráľovstva. Miestokráľ Diego Fernández de Córdoba[15] reformoval fiškálny systém a zastavil silnú vnútornú rivalitu, ktorá veľmi zaťažovala miestokráľovstvo. Ďalší miestokráli postupne rozširovali koloniálnu flotilu a opevnili prístavy, aby bolo možné bojovať proti pirátom, ktorých viedol Angličan Thomas Cavendish[16] (rival iného anglického korzára Francisa Drakea). Miestokráľ Fernández de Cabrera potlačil povstanie indiánov z kmeňov Uru a Mapuče[17].

Poslední španielski Habsburgovci (1643–1713)[upraviť | upraviť zdroj]

Miestokráli museli chrániť tichomorské pobrežie od francúzskych pašerákov a anglických a holandských pirátov. Rozširovali svoju flotilu, opevňovali prístavy ako Valdivia, Valparaíso, Arica a Callao a vybudovali hradby okolo miest Lima (1686) a Trujillo (1685-1687). Napriek tomu waleský korzár Henry Morgan obsadil pevnosť a prístav Chagres a následne obsadil a vyplienil mesto Panama (1670)[18]. Peruánske sily taktiež odrazili útoky ďalších anglických korzárov ako Edward David (1684 a 1686), Charles Wager a Thomas Colb (1708). Utrechtský mier nakoniec umožnil Britom posielať lode a tovar až do vzdialeného prístavu Portobello. V tomto období boli taktiež časté rôzne rebélie a povstania. V roku 1656 sa španielsky objaviteľ Pedro Bohórquez vyhlásil za inkského vládcu a podnietil miestne indiánske obyvateľstvo k povstaniu[19]. Od roku 1665 do roku 1668 bohatí vlastníci baní José a Gaspar Salcedo povstali voči koloniálnej vláde. Klérus protestoval proti vymenovávaniu cirkevných hodnostárov zo Španielska. Miestokráľ a zároveň katolícky biskup Diego Ladrón de Guevara zvýšil ťažbu striebra v baniach z oblasti mesta Potosí a podporil ťažbu aj v ostatných baniach. Taktiež obmedzil produkciu alkoholu zvaného Aguardiente iba na autorizované výrobne, ktoré výrazne zdanil[20].

Bourbonovské reformy (1713–1806)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1717 bolo zo severných území vytvorené miestokráľovstvo Nová Granada[21]. Pôvodne existovalo nové miestokráľovstvo iba do roku 1724, no od roku 1740 už existovalo trvalo. V roku 1776 bolo zriadené miestokráľovstvo Río de la Plata, ktoré zabralo južné teritóriá. V roku 1750 bola Tordesillaská zmluva nahradená Madridskou zmluvou, ktorá Portugalsku udelila kontrolu nad územiami, ktoré už pred tým kontrolovala nad rámec pôvodnej zmluvy[22]. Portugalská okupácia týchto území však viedla v roku 1756 k tzv. Vojne Guaraní, kde sa Portugalcom postavili Indiáni z rovnomenného kmeňa. Oblasť Amazonas bola pôvodne časťou miestokráľovstva Peru, no na začiatku 18. storočia začala byť osídľovaná portugalskými kolonistami a následne sa stala súčasťou Portugalska práve po Madridskej dohode, neskôr sa stala súčasťou samostatnej Brazílie.

Niekoľko miestokráľov malo vedecký, politický a ekonomický vplyv na rozvoj miestokráľovstva. Manuel de Amat y Junyent[23] napríklad zorganizoval expedíciu na Tahiti. Zároveň zaviedol pravidlá na reguláciu obchodu a zaviedol daňové pravidlá, čo viedlo k vybudovaniu colného úradu v meste Callao. Teodoro de Croix[24] decentralizoval vládu cez vytvorenie ôsmych intendencii v oblasti spadajúcej pod Audienciu Lima (najvyšší súd miestokráľovstva) a dvoch intendencii v oblasti spadajúcej pod Guvernerát Čile. Francisco Gil de Taboada[25] opätovne začlenil pod miestokráľovstvo oblasť Puno. José de Armendáriz podporil ťažbu striebra a podnikol opatrenia proti podvodom, korupcii a pašovaniu[26].

V roku 1746 zasiahlo Limu a Callao zemetrasenie. Miestokráľ Manuel de Amat y Junyent tak zaviedol rôzne verejné práce v Lime na podporu obnovy mesta. Manuel de Guirior[27] vylepšil zdravotnú starostlivosť v desiatich nemocniciach v Lime a umožnil budovanie nájomných domov. V rokoch 1739 až 1748 prebehla ďalšia vojna medzi Španielskom a Britániou, ktorej príčinou boli opätovné spory o obchod v amerických kolóniách. Vojna však skončila patom a tak nedošlo k žiadnym zmenám. Manuel de Amat y Junyent nechal v roku 1774 vybudovať pevnosť v meste Callao. Avšak vzbury domorodých obyvateľov neboli v tomto období úplne potlačené. V 18. storočí bolo štrnásť veľkých povstaní. Z nich najväčšie boli v roku 1742, ktoré viedol indiánsky náčelník Juan Santos Atahualpa a v roku 1780, ktoré zas viedol Túpac Amaru II.[28] Ďalšie nepokoje vypukli medzi rokmi 1721 až 1732 v Paraguaji. V roku 1767 boli z kolónie vyhnaní Jezuiti.

Koniec miestokráľovstva (1806–24)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá čiľská námorná eskadra v roku 1820 ponikla ťaženie na oslobodenie Peru.

Miestokráľ José Fernando de Abascal y Sousa[29] vykonal školské reformy, reorganizoval armádu a potlačil regionálne povstania. Počas jeho vlády bola inkvizícia v Lime dočasne zakázaná ako výsledok reforiem vykonaných v Španielsku. Keď sa začali vojny o nezávislosť v roku 1810, Peru sa stalo centrom rojalistov. Abascal y Sousa pripojil k miestokráľovstvu provincie Córdoba, Potosí, La Paz, Charcas, Čile a Quito. Kráľovská armáda počas nasledujúcich 14. rokov porazila armády patriotov z Argentíny a Čile, Peru sa tak stalo poslednou baštou rojalistov v Južnej Amerike. Thomas Cochrane velil novovytvorenej čilskej flotile, ktorá sa neúspešne pokúsila napadnúť prístavy Santiago de Guayaquil a Callao, no následne 4. februára 1820 obsadil prístav Valdivia, ktorý v tej dobe nazývali kľúč od južných morí z dôvodu jeho silných opevnení[30]. Avšak Ostrov Chiloé pri pobreží Čile sa miestokráľovstvu podarilo udržať až do roku 1826.

Dňa 8. septembra 1820 bola zorganizovaná vojenská výprava do Peru, ktorej členovia boli hlavne Argentínčania. Výprava sa vylodila v zátoke Paracas neďaleko mesta Pisco. Armáde velil Argentínčan José de San Martín[31]. Po bezvýsledných vyjednávaniach s miestokráľom začal 21. júla 1821 generál San Martín s okupáciou hlavného mesta miestokráľovstva Limy. Nezávislosť Peru bola vyhlásená o niekoľko dní neskôr 28. júla 1821. Miestokráľ José de la Serna e Hinojosa[32], ktorý stále velil početnej armáde, sa presunul do mesta Jauja a neskôr do Cusca. 26. júla 1822 sa San Martín a Simón Bolívar[33] stretli v meste Santiago de Guayaquil aby prebrali stratégiu oslobodenia zvyšku Peru. Stretnutie bolo tajné a to, čo bolo na ňom preberané tak nie je do súčasnosti presne známe. Následne sa San Martín vrátil do Argentíny, kým Bolívar sa začal pripravovať na ofenzívu proti zvyšku rojalistov v Peru a Hornom Peru (súčasná Bolívia). V septembri 1823 dorazil Bolívar do Limy a spolu s Antoniom José de Sucrem pripravili plány následnej ofenzívy[34].

Vo februári 1824 získali na krátky čas rojalisti kontrolu nad Limou. V tomto období začalo tzv. Olañetove povstanie, ktoré postihlo prakticky celú armádu rojalistov v Hornom Peru. Toto povstanie viedol rojalista Pedro Antonio Olañeta proti vtedajšiemu miestokráľovi Peru[35]. Toto rozdelilo armádu rojalistov a začala sa občianska vojna v Hornom Peru. V meste Trujillo sa v júni 1824 zoskupila Bolívarova armáda a vydala sa smerom na juh, aby sa stretla so Španielmi pod velením poľného maršala Josého de Canteraca. Armády sa stretli na pláňach regiónu Junín 6. augusta 1824, kde bojovníci za nezávislosť zvíťazili. V tejto bitke neboli použité strelné zbrane. Španielske oddiely následne opustili Limu. Na základe rozhodnutia kongresu Veľkej Kolumbie prevzal 7. októbra 1824 Bolívar velenie nad armádou rebelov v Sucre. Sféra kontroly rojalistov sa tak zredukovala iba na oblasť okolo mesta Cusco. Miestokráľ spustil protiofenzívu, ktorá smerovala na mesto Ayacucho. To bolo miesto, kde sa následne mala odohrať rozhodujúca bitka.

Dňa 9. decembra 1824 sa udiala bitka pri meste Ayacucho. V bitke drvivo zvíťazila armáda republikánov, ktorú tvorili Peruánci, Kolumbijčania, Argentínčania, Čiľania a mnoho zahraničných dobrovoľníkov vrátane britských legionárov. Výsledok znamenal definitívnu prehru rojalistov a nezávislosť Peru a ostatných štátov v Južnej Amerike. Víťaznú armádu viedol Bolívarov pobočník Antonio José de Sucre. Miestokráľ José de la Serna e Hinojosa bol v bitke zranený a zajatý. Armáda rojalistov stratila 2 000 vojakov, ďalších 3 000 padlo do zajatia. Zvyšok armády sa rozptýlil. Po bitke miestokráľ Serna e Hinojosa podpísal kapituláciu, kde sa zaviazal, že Španieli opustia Peru. Následne bol prepustený zo zajatia a vrátil sa do Európy. Španieli sa však ešte niekoľkokrát pokúsili o znovuzískanie svojich bývalých kolónii, napríklad pri obliehaní mesta Callao (1826), no po smrti kráľa Ferdinanda VII. (1833) sa vláda Španielska rozhodla vzdať svojich nárokov na všetky svoje bývalé americké dŕžavy (1836). V roku 1867 podpísalo Španielsko mierovú zmluvu s Peru a v roku 1879 podpísalo zmluvu, ktorou uznalo nezávislosť Peru.

Vláda a politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovské audiencie miestokráľovstva Peru (1650).

Mesto Lima založil 18. januára 1535 Francisco Pizarro ako Ciudad de los Reyes, teda Mesto kráľov[36]. Lima sa stala sídlom nového miestokráľovstva. Ako sídlo miestokráľa, ktorý dohliadal nad celou španielskou Južnou Amerikou (okrem portugalskej časti), rástla Lima na mocné mesto. Počas 16. a 17. storočia a väčšinu 18. storočia prechádzalo celé bohatstvo Južnej Ameriky cez Limu a z tadiaľ ďalej cez Panamskú šiju do Sevilly v Španielsku. Zvyšok miestokráľovstva spadal pod správu Limy, čo platí aj pre súčasné Peru. So začiatkom 18. storočia sa Lima stala významným a aristokratickým koloniálnym hlavným mestom, sídlom 250 rokov starej univerzity Real y Pontificia Universidad de la Ciudad de los Reyes de Lima a hlavnou španielskou pevnosťou v celej Amerike.

Na základnej úrovni počas prvého storočia existencie miestokráľovstva záviseli španielski encomenderos od miestnych náčelníkov (curacas), aby mohli získať prístup k indiánskej pracovnej sile. Z tohto dôvodu mnohí encomenderos vyvinuli vzájomné, no stále hierarchické vzťahy s náčelníkmi. S koncom 16. storočia bola súkromná encomienda (pracovný systém využívajúci na povinné práce domorodé obyvateľstvo) nahradená systémom repartimiento, známeho tiež pod označením mita (pracovný systém povinnej práce pre ľud, ktorý určovala vládnuca vrstva). Tento systém bol kontrolovaný miestnymi kráľovskými úradníkmi.

Na politickej úrovni bolo miestokráľovstvo na počiatku rozdelené na tzv. audiencie, ktoré slúžili primárne ako súdy, no vykonávali tiež administratívne a legislatívne úlohy. Každá z audiencii bola zodpovedná miestokráľovi Peru v administratívnych záležitostiach, no nie v súdnych. Audiencie sa následne začlenili do starších a menších územných jednotiek známych ako guverneráty (gobernaciones), na čele ktorých stál guvernér. Provincie, ktoré sa dostali do vojenského nebezpečenstva, boli zoskupené do generálnych kapitánstiev (napríklad Generálne kapitánstvo Čile). Tieto boli spoločnými vojenskými a politickými veliteľstvami s určitou úrovňou autonómie. Miestokráľ bol tzv. kapitán-generál, pričom jednotlivé provincie zostávali pod jeho velením.

Na miestnej úrovni existovali stovky dištriktov (okresov), tak v indiánskych ako aj španielskych oblastiach. Na ich čele stál buď corregidor (známy tiež ako alcalde mayor) alebo cabildo (teda mestská rada), pričom mali tak súdnu ako aj administratívnu právomoc. Na konci 18. storočia dynastia Bourbonovcov začala postupne rušiť funkciu corregidores, ktorých nahradila intendantmi. Ich široké fiškálne právomoci sa rozdelili medzi miestokráľa, guvernérov a cabildos.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Potosí a jeho strieborné bane (1553).

Ekonomika miestokráľovstva Peru veľmi závisela na masívnom exporte striebra. Veľké množstvá striebra exportované z miestokráľovstva Peru a Mexika mali veľký vplyv na Európu, kde viacero učencov verilo, že to spôsobí cenovú revolúciu. Ťažba striebra bola vykonávaná pomocou zmluvných pracovníkov, pracovníkov bez mzdy, rovnako sa využíval aj pracovný systém mista, ktorý spočíval na nedobrovoľnej nútenej práci. Ťažba striebra vyvrcholila v roku 1610.

Hneď ako bolo vytvorené miestokráľovstvo Peru, tak zlato a striebro z Ánd veľmi obohatilo dobyvateľov. Peru sa stalo hlavným zdrojom španielskeho bohatstva a sily v Južnej Amerike. Prvé mince vytvorené pre Peru sa začali používať medzi rokmi 1568 až 1570. Miestokráľ Manuel de Oms y de Santa Pau bol schopný poslať do Španielska enormné množstvo peňazí (1 600 000 pesos), aby sa dala finančne pokryť Vojna o španielske dedičstvo. To bolo možne aj vďaka objaveniu baní v Caraboya. Striebro z baní v Potosí v Bolívii prúdilo do celého sveta. Striebra bolo v Amerike toľko, že spôsobilo infláciu v Španielsku a veľmi spadla jeho cena. Aj do súčasnosti produkujú Peru a Bolívia veľké množstvo striebra.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania ľudu na konci Ríše Inkov žilo v inkskom Peru 12 miliónov ľudí. O 45 rokov neskôr, pod vládou miestokráľa Toleda, napočítalo sčítanie ľudu iba 1 100 000 Indiánov. Tento úbytok však nebol výsledok genocídy, ale rozšírenia kiahní a iných chorôb z Európy, ktoré priniesli dobyvatelia a voči ktorým nemali Indiáni žiadnu imunitu. Inkské mestá dostali španielske kresťanské názvy a boli prebudované na španielsky spôsob. Každé malo centrum okolo námestia (plaza), kde sa nachádzal kostol alebo katedrála a sídlo miestnej vlády. Niektoré inkské mestá ako napríklad Cusco si zachovali pôvodné murivo pre výstavbu svojich opevnení. Iné inkské mestá ako Huánuco Pampa zostali opustené kvôli mestám v nižšej nadmorskej výške, ktoré boli priateľnejšie pre život Španielov. V roku 1790 miestokráľ Francisco Gil de Taboada nariadil prvé oficiálne sčítanie ľudu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peru. In: Malá slovenská encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Goldpress Publishers, 1993. 822 s. ISBN 80-85584-12-3. S. 544.
  2. Kronika ľudstva. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 1992. 1248 s. ISBN 80-7153-038-7. S. 1156.
  3. GURŇÁK, Daniel. Štáty v premenách storočí : dejepisný atlas. 2. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia, 2006. 50 s. ISBN 80-89080-47-2. S. 25.
  4. DORAZIL, Otakar. Světové dějiny v kostce : historická příručka. 3. přeprac. a dopl. vyd. Vimperk; Rudná u Prahy : Papyrus; JEVA, 1995. 536 s. ISBN 80-85776-37-5. S. 345.
  5. Veľký atlas svetových dejín. Preklad Jaroslav Hochel et al. Bratislava : Reader's Digest Výber, 2002. 376 s. ISBN 80-88983-22-3. S. 203.
  6. Bolívia. In: Pyramída.
  7. La Conquista del Perú [online]. peruroutes.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  8. HISTORIA DE LOS LIMITES PERUANOS [online]. sucesoshistoricos, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  9. Francisco de Toledo [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  10. La Encomienda [online]. claseshistoria.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  11. La Mita en el Virreinato [online]. historiadelperu.carpetapedagogica.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  12. La Armada de la Mar del Sur [online]. laamericaespanyola.wordpress.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  13. Túpac Amaru [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  14. Francisco de Borja y Aragón [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  15. Diego Fernández de Córdoba [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  16. Thomas Cavendish [online]. britannica.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  17. Fernández de Cabrera [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  18. Famous Pirate: Henry Morgan [online]. thewayofthepirates.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  19. Pedro Bohorquez [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  20. Diego Ladrón de Guevara [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  21. El Virreinato de Nueva Granada [online]. claseshistoria.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  22. Tratado de Madrid (1750) [online]. historiacultural.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  23. Manuel de Amat y Junyent [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  24. Teodoro de Croix [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  25. Francisco Gil de Taboada [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  26. José de Armendáriz [online]. historiaperuana.pe, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  27. Manuel de Guirior [online]. historiaperuana.pe, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  28. Túpac Amaru II [online]. britannica.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  29. José Fernando de Abascal y Sousa [online]. historiaperuana.pe, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  30. The real master and commander [online]. telegraph.co.uk, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  31. José de San Martín [online]. biography.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  32. José de la Serna [online]. historiaperuana.pe, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  33. Simón Bolívar [online]. britannica.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  34. Antonio José de Sucre [online]. britannica.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  35. Pedro Antonio Olañeta [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  36. FRANCISCO PIZARRO [online]. biography.com, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viceroyalty of Peru na anglickej Wikipédii.