Mihăil Kogălniceanu

Mihăil Kogălniceanu
rumunský politik, právnik, publicista
3. predseda vlády Rumunského kniežatstva
V úrade 11. október 1863 – 26. január 1865
Nicolae Crețulescu Constantin Bosianu
Bývalý minister zahraničných vecí Rumunska
V úrade  – dvakrát (1876, 1877 – 1878)
Bývalý minister vnútra Rumunska
V úrade  – štyrikrát (1863 – 1865, 1868 – 1870, 1878, 1879 – 1880)
Biografické údaje
Narodenie	6. september 1817 Jasy, Moldavské kniežatstvo (dnes Rumunsko)
Úmrtie	1. júl 1891 (72 rokov) Paríž
Politická strana	Partidul Național Liberal (Národná liberálna strana)
Alma mater	Humboldtova univerzita
Profesia	právnik, historik
Národnosť	rumunská
Vierovyznanie	pravoslávne kresťanstvo
Rodina
Manželka	Ecaterina Jora
Odkazy
	Mihăil Kogălniceanu (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Mihăil Kogălniceanu [slovenská výslovnosť: Kogelničanu] (iné mená: Mihăil Cogălniceanu, Mihail Kogălniceanu, svoje rané práce signoval aj pofrancúzštenou formou Michel de Kogalnitchan; 6. september 1817, Jasy – 1. júl 1891, Paríž) bol moldavský a rumunský právnik, liberálny politik a historik, viacnásobný minister a predseda vlády Rumunského kniežatstva v období od 11. októbra 1863 do 26. januára 1865. Bol jedným z najväčších mužov rumunskej politiky a kultúry 19. storočia, prezident Rumunskej akadémie v rokoch 1887 – 1890. Nositeľ Radu čestnej légie II. triedy (veľkodôstojník).

Životopis

Mihăil Kogălniceanu sa narodil 6. septembra 1817 v meste Jasy, ktoré v tom čase patrilo Moldavskému kniežatstvu. Jeho otec pochádzal z bojarskej rodiny Kogălniceanovcov. V ranom detstve sa mu dostalo vzdelania vo viacerých súkromných inštitúciach, a následne odišiel vďaka podpore moldavského princa Mihaila Sturza študovať na univerzity vo Francúzsku a v Nemecku, kde sa spoznal s viacerými významnými osobami svojej doby a oboznámil sa s myšlienkami Savigniho, Humboldta a Rankeho. Už ako študent sa venoval písanu a v roku 1837 publikoval priekopnícku štúdiu o Rómoch (Esquisse sur l'histoire, les moeurs, et la langage des cigains) a prácu o rumunských krajinách (Histoire de la Valachie, de la Moldavie a et des Vlaques transdanubiens). Pre konflikty so svojim patrónom Sturdzom však štúdium ukončil pred ziskom doktorátu a v roku 1839 sa vrátil domov.

Doma začal pravidelne publikovať nové diela. Od roku 1840 redigoval časopisy Literárna Dácia (Dacia literară) a Rumunský archív ( Arhiva românească), na ktorých založení sa podieľal, a hlbšie zaoberal sa moldavskou históriou. Medzi rokmi 1845 až 1852 publikoval trojzväzkovú edíciu moldavských kroník. V roku 1840 sa spolu s Constantinom Negruzzim a Vasile Alecsandrim stal spoluzakladateľom Národného divadla v meste Jasy, a venoval sa aj prednášaniu národných dejín na Academia Mihăileană, pričom jeho myšlienky mali značný vplyv na povedomie o roztrieštenom rumunskom národe. Reformistické sklony ho však čoskoro dostali do problémov, pretože moldavská vazalská správa podobné myšlienky nepodporovala. V roku 1844 bol jeho kurz histórie zrušený a počas jeho cesty do Viedne mu bol odobratý pas. Po návrate do Moldavska bol krátkodobo zatknutý. Naďalej sa zapájal do národnostného hnutia a roku 1845 až 1847 strávil v Paríži, kde sa stal členom Rumunskej asociácie študentov.

Kogalniceanuov portrét

V rokoch 1848/1849 sa zapojil do revolučného hnutia, ktoré sa rozšírilo po celej Európe. V Moldavsku a vo Valašsku malo hnutie za hlavný cieľ vytýčené vytvorenie nezávislého spoločného štátneho útvaru (Rumunska). Podobne ako vo väčšine európskych krajín však povstanie neuspelo. Za svoje kritické názory voči vládnucim vrstvám bol v roku 1848 nútený nakrátko odísť do Bukoviny, ktorá bola pod správou Rakúskeho cisárstva. Stal sa členom Moldavského ústredného revolučného výboru a jeho hlavným hovorcom. Ciele požadované moldavskou revolúciou boli vyjadrené v expozícii Priania národnej strany v Moldavsku (Dorințele partidei naționale din Moldova) a konkrétne kroky vedúce k zjednoteniu krajín vyjavil v diele Projekt pre moldavskú ústavu. V rakúskom exile tiež začal vydávať v miestnom žurnále Bucovina.

Po tom, čo vypukla v Bukovine epidémia cholery, odišiel v roku 1849 do Francúzska, kde sa ďalej venoval rumunskej otázke. Hoci boli revolučné sily neúspešné, novým vládcom v Moldavsku sa vďaka rusko-osmanskej Baltalimanskej konvencie stal liberálny a pro-unifikačný politik Grigore Alexandru Ghica. Spolu s ním sa do Jasy vrátil aj Kogălniceanu. V novom štátnom aparáte získal krátko na to niekoľko postov, postupne však jeho vzťahy s Ghicom ochladli a Kogălniceanu namiesto politiky začal podnikať. Mal továreň na odevy, a ďalej sa venoval aj vydávaniu vlastenecky orientovaných novín, časopisov a historických diel. V roku 1855 založil noviny Steaua Dunării.

Po parížskej mierovej zmluve z roku 1856 bol vytvorený dočasný rumunský parlament ad hoc diván (rum. adunările ad-hoc) a Kogălniceanu ako jeho člen za Moldavsko patril k významným unionistom v ňom. Po tom, čo bol v roku 1859 i vďaka Kogălniceanovi za knieža Moldavska, a následne aj Valašska zvolený Alexandru Ioan Cuzu, sa spolupodielal na unifikačnom procese kniežatstiev, a zastával aj post predsedu vlády Moldavska. Ako taký mal zásluhy na medzinárodnom uznaní Rumunského kniežatstva (resp. od 1861 Spojených rumunských kniežatstiev).

Kogălniceanuov hrob v Jasy

Ako ministerský predseda následne pôsobil v rokoch 1863 až 1865, a v tomto období zastával aj post ministra vnútra. Politicky sa zaslúžil o viacero reforiem v krajine. Bola presadená agrárna a školská reforma, reorganizácia štátnej správy a súdnictva, uskutočnila sa defeudalizácia (najmä zrušenie privilégií bojarov) a sekularizácia cirkevného majetku. V dôsledku nového zákona 25% ornej pôdy krajiny prešlo do sféry pozemkového fondu rumunského štátu. Zasadil sa aj o emancipáciu Rómov v Rumunsku. Pre postupné odcudzenie sa s panovníkom Alexandru Ioanom Cuzom a vznik opozície v podobe konzervatívcov a pozemkovej aristokracie však v roku 1865 musel z funkcií odstúpiť.

Po nástupe kniežaťa Karola I. na rumunský trón sa medzinárodná situácia vyvíjala pre Rumunsko priaznivo a vznikla šanca na zisk nezávislosti. Vtedajší predseda vlády Ion Constantin Brătianu i napriek rivalite povolal skúseného Kogălniceanua naspäť do vlády, a v nasledovnom období vykonával hneď viacero funkcií: post ministra vnútra (1868 – 1870 a 1879 – 1880, a ministra zahraničných vecí (1876 a 1877 – 1878). V tomto období bola v roku 1877 oficiálne vyhlásená nezávislosť Rumunska. O rok neskôr zastupoval Rumunsko na Berlínskom kongrese, kde ale krajina vystupovala ako poradca. Od roku 1880 pôsobil istý čas ako rumunský veľvyslanec v Paríži. Ku koncu života bol prezidentom Rumunskej akadémie. Zomrel v roku 1891 zomrel v Paríži, pochovaný je v rodnom Jasy.