Mikuláš Markus

Mikuláš Markus
divízny generál, slovenský odbojový dôstojník
Narodenie	27. jún 1897 Málinec
Úmrtie	31. január 1967 (69 rokov) Ružomberok
Národnosť	slovenská
Profesia	vojak
Rodičia	Emil Markus, Anna rod. Gažová
Manželka	Anna rod. Medzihradská
Biografický portál

Divízny generál Mikuláš Markus (* 27. jún 1897, Málinec – † 31. január 1967, Ružomberok) bol vojak, dôstojník armády Slovenskej republiky 1939-1945, česko-slovenský dôstojník a generál. V roku 1944 sa ako veliteľ 1. divízie Východoslovenskej armády zapojil do protifašistického odboja. Počas Slovenského národného povstania velil 4. taktickej skupine. 2. svetovú vojnu končil ako veliteľ 4. česko-slovenskej brigády 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Mladosť

Ľudovú školu navštevoval v rodnom Málinci. V 1907 – 1916 študoval vo Vyššej štátnej reálke s vyučovacím jazykom maďarským v Kremnici

V rakúsku-uhorskej armáde

V októbri 1915 bol odvedený do armády a 15. októbra bol ako jednoročný dobrovoľník prezentovaný v 5. náhradnej rote 29. poľného jágerského práporu v Lučenci, kde bol odoslaný do Školy dôstojníkov v zálohe. V júli 1916 bol ako veliteľ čaty odoslaný na ruský front, v septembri 1917 bol ťažko ranený a až do 13. júna 1918 bol v nemocničnom ošetrení. V júni 1918 ako veliteľ útočnej roty odoslaný na taliansky front, kde zotrval do októbra 1918.

Po skončení vojny demobilizoval, s úmyslom študovať na Vysokej škole lesníckej v Banskej Štiavnici, ale finančné pomery mu to nedovolili.

V ozbrojených silách Česko-slovenska

Dňa 25. mája 1919 sa prihlásil do vzniknutej česko-slovenskej armády a vo funkcii veliteľa 6. roty nastúpil na vykonávanie činnej služby do pešieho pluku 25 v Šumperku. Pluk bol v roku 1920 premiestnený do Lučenca.

Ďalšie pôsobiská

• Od 15. septembra 1921 do 14. marca 1922 pôsobil ako inštruktor nováčikov maďarskej národnosti a následne bol odvelený do pešieho pluku 2 „Jiřího z Poděbrad“ v Litoměřiciach.
• Od 15. marca 1922 do septembra 1928 bol veliteľom čaty v pešom pluku 25 v Lučenci
• Od 10. júna do 14. septembra 1928 pôsobil ako tlmočník pridelený k odpočúvacej skupine v Lučenci.
• Od 15. septembra 1928 bol premiestnený do pešieho pluku 31 „Arco“ v Jihlave ako veliteľa čaty.
• Dňa 7. augusta prevzal velenie 6. rámcovej roty. V pešom pluku 31 postupne zastával funkcie veliteľa 1. roty, veliteľa mínometnej čaty a veliteľa 2. roty.
• V septembri 1936 bol prevelený do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, kde pôsobil ako zástupca veliteľa roty vojenských akademikov a súčasne cvičiteľ vojenského výcviku.
• Od 15. septembra 1938 premiestnený do pešieho pluku 6 „Hanácky generála Janina“ v Olomouci a zároveň ustanovený za veliteľa 9. roty v ŠDPZ.
• Od 24. septembra do októbra 1938 bol pridelený do náhradného práporu pešieho pluku 6 a zároveň bol styčným dôstojníkom delimitačnej komisie.
• V novembri 1938 ho prevelili do Posádkového veliteľstva v Banskej Bystrici.
• Od decembra 1938 do marca 1939 bol ako inštruktor brannej výchovy a zároveň zástupca česko-slovenskej vojenskej správy pridelený Oblastné veliteľstvo Hlinkovej gardy v Banskej Bystrici.

V priebehu služby v medzivojnovej česko-slovenskej armáde absolvoval viacero vojenských kurzov:

• technický kurz v ženijnom pluku 4 v Bratislave (1921),
• divízny plynový u 10. divízii v Banskej Bystrici (1922)
• informačný kurz pre veliteľov rôt v Obvodovom stredisku pre výcvik v Košiciach (1923)
• ekvitačný pre dôstojníkov pechoty v Lučenci (1925)
• armádny plynový v Olomouci (1926)
• informačný pre kapitánov pechoty v Jihlave (1934).

Po anabáze v odboji a v Slovenskom národnom povstaní sa 26. marca 1945 prezentoval v Košiciach. Opätovne bol prijatý do česko-slovenskej armády, s pridelením do 1. česko-slovenskému náhradného pluku. Od 3. apríla do 31. mája 1945 velil 4. česko-slovenskej samostatnej brigáde 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR, s ktorou sa zúčastnil záverečných bojov oslobodzovania Česko-slovenska.

Od 12. júna do 19. októbra 1945 vykonával funkciu veliteľa Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. Dňa 20. októbra 1945 bol určený za dočasného veliteľa VII. zboru (na jeseň 1947 premenovaný na V. zbor) v Trenčíne a od 28. októbra 1945 bol ustanovený do tejto velilteľskej funkcie. Od 1. decembra 1947 do 28. februára 1948 bol frekventantom kurzu pre vyšších veliteľov pri Vysokej vojenskej škole. v Prahe. Vo funkcii veliteľa V. zboru v Trenčíne zotrval do konca apríla 1949, keď bol premiestnený k Vojenskej oblasti 3 na Morave. Od 1. mája 1949 bol poverený funkciou ZV Vojenskej oblasti 3 so sídlom v Brne. K 1. augustu 1950 bol preradený do zálohy.

V ozbrojených silách Slovenského štátu

Deň po vzniku Slovenského štátu prevzal velenie 10. divízie v Banskej Bystrici.

Ďalšie pôsobiská

• Od 1. mája do 31. októbra 1939 pôsobil ako veliteľ Školy na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Banskej Bystrici.
• Od 28. augusta 1939 bol dočasným veliteľom pešieho pluku 6, s ktorým sa do 7. septembra zúčastnil ťaženia slovenskej armády proti Poľsku.

• Ako veliteľ Pešiemu pluku 3 vo Zvolene pôsobil od novembra 1939 do 25. júna 1941 a od 1. júla do 31. decembra 1943

Po napadnutí ZSSR v júni 1941 odišiel s peším plukom 3 do na východný front, kde zotrval do 4. decembra 1941. Dňa 8. decembra 1941, po návrate na Slovensko, prevzal velenie pešieho pluku 3 vo Zvolene. Na východný front opäť odišiel 16. septembra 1942, kde do začiatku apríla 1943 zastával funkciu veliteľa motorizovaného pešieho pluku 20 v rámci Rýchlej divízie.

S účinnosťou od 1. januára 1944 bol ustanovený za veliteľa Vojenskej divíznej oblasti 1 v Trenčíne. Jeho divízia sa stala súčasťou tzv. Východoslovenskej armády (VSA) a preto už 7. mája 1944 odišiel ako jej veliteľ na východné Slovensko do priestoru Giraltoviec, kde bol zriadený štáb divízie.

V odboji

Už počas pôsobenia v Trenčíne nadviazal úzky kontakt s pplk.gšt. Jánom Golianom, ktorý ho zapojil do príprav ozbrojeného povstania. O svojich aktivitách v odboji informoval Markus aj veliteľa VSA gen. Augustína Malára.

Kontakty s oddielom Čapajev

Po príchode na východné Slovensko nadviazal plk. Markus spojenie s partizánskym oddielom Čapajev. Začiatkom augusta poveril prednostu spravodajského oddelenia svojej divízie npor. pech. Gejzu Kelemena, aby zorganizoval stretnutie členov svojho štábu s velením čapajevovcov. Partizáni si chceli overiť dôveryhodnosť ponuky, preto požiadali, aby vojaci umiestnili pod Oblík päť samopalov a 2 000 nábojov. Vojaci požiadavku vyplnili. Stretnutie sa konalo 3. augusta pod vrchom Oblík v Slánskych vrchoch. Za vojakov sa stretnutia sa okrem Markusa zúčastnili aj členovia jeho štábu náčelník štábu mjr. gšt. Elemír Polk, prenosta operačného oddelenia stot. pech. Ján Stejskal, prednosta spravodajského oddelenia npor. pech. Gejza Kelemena. Na stretnutí sa preberala aktuálna situácia, predpokladané možnosti a sledované ciele. Dôležitým bodom sa stala písomná dohoda o ukončení nepriateľstva medzi vojakmi a partizánmi. Podľa dohody sa mali všetky protipartizánske akcie partizánom včas oznámiť. Po uznaní jednotiek 1. divízie za súčasť spojeneckých vojsk mala 1. automatná partizánska skupina Čapajev podliehať veleniu Markusovej 1. divízie. Partizáni odmietli zastavenie svojej bojovej činnosti, no boli ochotní sa dohodnúť na zmene operačného pôsobenia mimo oblasť 1 divízie.

Kontakty s oddielom Alexander Nevskij

Začiatkom augusta sa prednosta operačného oddelenia Markusovej divízie stot Jan Stejskal zoznámil s npor. Stanislawom Wrónskim - veliteľom prieskumnej skupiny partizánske oddielu Alexander Nevskij (pplk. Karasjov-Stepanov). Po udomácnení sa karasjovovho oddielu v pohorí Čergov sprostredkoval Wónski stretnutie velenia svojej jednotky s plk. Markusom a jeho štábom. Stretnutie sa konalo v roľníckom dome obci Kríže a za vojakov sa ho okrem plk. Markusa zúčastnili aj mjr. gšt. Polk, stot. pech. Stejskal, npor. pech. Kelemen a ďalší dvaja členovia štábu. Stretnutie sa nieslo v pracovnej atmosfére a fľašu slivovice, ktorú vojaci priniesli dovolil pplk. Karasjov otvoriť až po jeho skončení. Obe strany sa snažili zistiť čo najviac a jeho výsledkom neboli žiadne záväzné rozhodnutia, no v obrysoch bola načrtnutá ďalšia spolupráca. Plk. Markus sprostredkoval stretnutie Karasjova s ľuďmi zo štábu partizánskej brigády Čapajev.

V dňoch 30. a 31. augusta 1944

Dňa 30. augusta sa Markus spoločne so svojím náčelníkom štábu mjr. Polkom zúčastnili porady na Armádnom veliteľstve VSA v Prešove, ktorú narýchlo zvolal zástupca veliteľa VSA plk. Talský. Výsledkom porady bolo rpzhodnutie, podľa ktorého mal mr. Polk odletieť ráno 31. augusta o 3. hodine k veliteľovi 1. Ukrajinského frontu maršálovi Ivanovi Stepanovičovi Konevovi, s požiadoavkou zabezpečiť pomoc Červenej armády v smere na Dukliansky priesmyk. Obidve divízie mali v nasledujúcich dvoch dňoch urobiť opatrenia na preskupenie zostavy a 2. septembra začať útok, ktorým by si vytvorili výhodné podmienky pre spojenie s Červenou armádou. Markusova 1. pešia divízia mala útočiť v smere Dukla - Krosno.

Po skončení porady sa plk. Markus vrátil na svoj štáb do Giraltoviec a vydal rozkaz na zvolanie dvoch zhromaždení, ktoré sa mali konať nasledujúci deň. Šlo o zhromaždenia, na ktorých hodlal veliteľov podriadených jednotiek informovať o úlohách prijatých na porade v Prešove. Prvé zhromaždenie sa malo konať o 14.00 hod. na veliteľstve pešieho pluku 3 vo Vyšnom Svidníku, druhé o 16.00 hod. na štábe pešieho pluku 2 v Bardejove.

Dňa 31. augusta o 6.00 hod. obdržal Markus od svojho náčelníka štábu mjr. Polka závažnú informáciu o nečakanom odlete plk. Talského a veľkej časti lietadiel skupiny vzdušných zbraní k sovietom. Obidvaja muži sa nad počinom Talského značne pohoršovali. O 9.00 hod. volal Markusa druhý náčelník štábu VSA pplk. Urban, ktorý sa v daný moment stal veliteľom celej VSA. Urban žiadal Markusa, aby prišiel do Prešova, aby sa mohli poradiť, čo ďalej. Markus mu vyhovel. Ich porada sa skončila približne napoludnie a Markus sa vrátil na štáb svojej 1. divízie do Giraltoviec.

No popoludní volal pplk. Urban Markusa opäť a žiadal, ho opäť o stretnutie, tentoraz v Giraltovciach, Po skončení ich dopoludňajšeho stretnutia totiž volal Urbanovi nemecký generál z Užhorodu, ktorý mu krátko oznámil, že

"...vie akú súrnu pomoc potrebuje slovenská armáda v boji proti povstalcom, a posiela cez Košice a Kysak nemecké oddiely, ktoré sa už pravdepodobne vykladali na staničných rampách." .

Podľa Markusa sa však v tom čase nič mimoriadne nedialo. Obraz na cestách nebol odlišný ako v iné dni. No v tom čase sa už naplno rozbiehalo odzbrojenie jednotiek Východoslovenskej armády, vrátane Markusovej 1. divízie. Správa o odzbrojovaní slovenských jednotiek zastihla plk. Markusa na prvom zhromaždení vo Svidníku. Markus prítomných veliteľov oboznámil s obsahom telefonickej správy a schôdzu okamžite ukončil s rozkazom pre veliteľov:

"Odobrať sa okamžite ku svojim jednotkám, zahájiť paľbu, nedať sa odzbrojiť a keby sa na mieste nedalo udržať spojiť sa s partizánskou skupinou Čapajev a v boji pokračovať"

Velitelia sa odobrali k svojim jednotkám a plk. Markus spoločne so svojim pobočníkom npor. v zál. Rudolfom Rázgom sa vedľajšími cestami vydali do Bardejova, kde sa malo konať druhé zhromaždenie. V tom čase sa z Giraltoviec presunula do Bardejova aj časť jeho štábu, ktorá sa zúčastnila porady, na ktorej vydal plk. Markus podobný rozkaz ako vo Svidníku, iba s tým rozdielom, že prikázal, aby sa jednotky odišli do pohoria Čergov (do horského masívu Minčol). Z Bardejova Markus volal do Svidníka na veliteľstvo pluku 3, kde mu veliteľ stihol oznámiť, že ich Nemci práve zaisťujú. Po porade sa Markus aj s časťou svojho štábu odobral do pohoria Čergov a ešte v tú noc v obci Kríže nadviazal spojenie so štábom partizánskeho zväzku Alexander Nevskij V pohorí Čergov sa napokon sústredilo približne 7 000 príslušníkov 1. divízie.

Odpor v pohorí Čergov

Už 1. septembra podnikli vojaci Markusovej skupiny výpad do Badejova, kde oslobodili už zajatých slovenských vojakov, ktorí taktiež odišli do pohoria Čergov. V nasledujúcich dňoch kládli vojaci Markusovej skupiny odpor nemeckej skupine Rintelen a odolávali zajatiu. Už 3. septembra bol zlomený ich odpor pri Demjate ha druhý deň začali Nemci útočiť na jednotky 1. divíizie sústredené na západe a juhozápade od Bardejova. Situácia Markusovej skupiny sa zhošovala a 5. septembra už bola takmer obkľúčená vojakmi bojových skupín Rintelen a Mathias. Hned na druhý deň však tlak na Markusových vojakov poľavil nakoľko velenie skupiny Heinrici už registrovalo prípravy Červenej armády na útok cez karpatské priesmyky (Karpatsko-duklianska operácia). Preto bola časť jednotiek bojovej skupiny Mathias, ktoré sa podieľali na odzbrojovaní, vrátené ku svojim kmeňovým jednotkám.

Markusovi vojaci zvádzali s okupantami tvdré boje pri dnešnej Livovskej Hute no postupne boli zatlačovaní ku kóte 1157 Minčol, kde odpor skončil. Časť zostávajúcich vojakov sa rozišla domov, plk. Markus spoločne s 10 dôstojníkmi a 150 vojakmi sa začal prebíjať na povstalecké územie na Strednom Slovensku a so značne preriedenou časťou svojich jednotiek dorazil do priestoru Červenej skaly.

Z rozkazu veliteľstva Česko-slovenskej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, plk. Mikuláš Markus hlásil príchod na veliteľstvo.

Veliteľ taktickej skupiny

Dňa 12. septembra 1944 sa hlásil v Banskej Bystrici na veliteľstve Česko-slovenskej armády na Slovensku a 14. septembra prevzal velenie nad 4. taktickou skupinou (TS) „Muráň“. K jeho prvým krokom patrilo zabezpečenie obrany zo smeru Nováky – Cígeľ na Handlovú a zastaviť postup bojovej skupiny Schill do stredu Slovenska a prevziať iniciatívu.

Dňa 18, septembra zaútočili jednotky Markusovej 4. TS s cieľom oslobodiť Prievidzu. Útok zlyhal na zlej koordinácii vojenských jednotiek a partizánskych skupín. Markus v hlásení uvádzal:

"Celý deň útok nepriateľského delostrelectva a mínometov. Útočili oni - útočili sme my. Prestali oni - prestali sme aj my. oni v obrane - my v obrane. Jeleník je náš, Malý Grič náš, Veľký Grič ich. Podplukovník Vašič osobne prinesie hlásenie."

Neskôr jemu podriadené jednotky skupiny zvádzali sústavné boje s útočiacimi nemeckým jednotkami v priestore Kordík. Po ústupe povstaleckých síl z Turca zaujala 4. TS obranu priestoru Kremnice. Po prerazení obrany pri Dolnom Turčeku 5. októbra, žiadal velenie 1. Česko-slovenskej armáda na Slovensku o ústup a zaujatie obrany na úpätí západnej strany Kremnických vrchov. Dňa 23. októbra 1944 spravilo velenie povstaleckej armády rošádu. Mikuláš Markus ako mladší a pružnejší veliteľ prevzal velenie 3. TS „Gerlach“ a vymenil tak plk. Pavla Kunu. ktorý zase prevzal velenie nad pôvodne Markusovou 4. TS.

Dňa 26. októbra ustúpil Markus do priestoru Poľany a v horách zotrval do decembra 1944, Kvôli vážnym zdravotným problémom sa následne až do príchodu oslobodzovacích jednotiek ukrýval vo Zvolene.

V civilnom živote

Po uvoľnení do zálohy žil v Okoličnom a zamestnal sa ako plánovač, neskôr technik v Lesnom závode v Liptovskom Mikuláši.

Hodnostný postup

• zvk od 11. júla 1916
• čatár v zálohe - 1. februára 1917
• poručík pechoty v zálohe - 1. júla 1917 s poradím od 1. augusta 1917
• nadporučík pechoty - 7. máj 1921 s poradím od 1. augusta 1920.
• kapitán pechoty - od 1. apríla 1929
• štábny kapitán pechoty - od 1 apríla 1936
• major pechoty - od 17. mája 1939
• podplukovník pechoty - od 1. júla 1940
• plkovník pechoty - od 1. januára 1943
• brigádny generál od 1. júna 1945
• divízny generál od 23. októbra 1948. (s účinnosťou a poradím od 1. apríla 1947)..

Ocenenia

• Roku 1945 ocenený Radom SNP I.tr., Čs. vojnovým krížom 1939, medailou Za zásluhy I.st.
• V roku 2007 začal jeho meno niesť aj michalovský 22. mechanizovaný prápor .

Literatúra

• Slovenský biografický slovník
• CSÉFALVAY, František. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Mikuláš Markus, s. 164.
• PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. prvé. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2012. ISBN 9788089514052.

Externé odkazy

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Životopis na stránke Michalovského 22. mechanizovaného práporu Gen. Mikuláša Markusa Archivované 2020-08-06 na Wayback Machine
• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 62 – farnosť Breznička; pokrstený ako Nicolaus Ladislaus Gusztav Markus