Mikuláš Pružinský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mikuláš Pružinský
slovenský podnikateľ a verejný činiteľ
Mikuláš Pružinský
Narodenie13. december 1886
Liptovský Mikuláš-Vrbica, Slovensko
Úmrtie31. marec 1953 (66 rokov)
Partizánska Ľupča, Slovensko

JUDr. Mikuláš Pružinský (Pruzsinszky de Pruzsina; * 13. december 1886, Liptovský Mikuláš-Vrbica – † 31. marec 1953, Partizánska Ľupča) bol slovenský podnikateľ a verejný činiteľ zemianskeho pôvodu.

Jeho otec bol Mikuláš Pružinský (Pruzsinszky de Pruzsina) a matka Aurelia Lavotta.

Vzdelanie[upraviť | upraviť kód]

Mikuláš Pružinský absolvoval gymnázium v Ružomberku. Právnické vzdelanie nadobudol na univerzitách v Kluži (dnešné Rumunsko) a v Budapešti, kde bol v roku 1909 promovaný.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Pôsobil ako statkár v obci Mitošiny (dnes súčasť obce Bešeňová). V roku 1921 sa stal podpredsedom okresnej organizácie SĽS (od r. 1925 pod názvom HSĽS) v Ružomberku. Vo voľbách do župných zastupiteľstiev v roku 1923 bol zvolený za poslanca Podtatranskej župy za SĽS, kde pôsobil vo finančnej komisii. Po zrušení župného zriadenia a zavedení krajinského zriadenia v roku 1928 bol zvolený za člena okresného zastupiteľstva, ako aj okresného výboru v Ružomberku. V parlamentných voľbách v roku 1929 sa stal poslancom Národného zhromaždenia za HSĽS, kandidoval v XIX. volebnom kraji (Liptovský Svätý Mikuláš) za HSĽS. V tomto volebnom období pôsobil v rozpočtovom a živnostensko-obchodnom parlamentnom výbore. Za poslanca Národného zhromaždenia bol zvolený aj vo voľbách v roku 1935 (kandidoval za volebnú koalíciu Autonomistický blok, kde mala HSĽS dominantné postavenie) vo volebnom kraji Liptovský Svätý Mikuláš. V parlamente pôsobil v rovnakých výboroch ako v predchádzajúcom období a ešte bol aj členom ústavnoprávneho výboru. V parlamente zotrval do zániku ČSR v marci 1939. V HSĽS patril ku konzervatívnemu krídlu, uznával československý štát a požadoval autonómiu pre Slovensko, no už začiatkom marca po februárovom rokovaní u nemeckých politikov (spolu s F. Ďurčanským) sa vyslovil za okamžité vyhlásenie slovenskej samostatnosti pod ochranou III. ríše.[1]

Od roku 1938 pôsobil vo funkcii vládneho komisára Slovenskej pokladnice pre hospodárskych robotníkov a bol aj členom správnej rady Štátnych lesov a majetkov na Slovensku. Vo voľbách do Snemu Slovenskej krajiny, ktoré sa konali 18. decembra 1938 bol zvolený za poslanca snemu. V tomto parlamente bol členom rozpočtového a ústavnoprávneho výboru.[2] 20. januára 1939 bol prezidentom Emilom Háchom menovaný členom vlády Slovenskej krajiny (III. vláda Jozefa Tisa) a poverený riadením vecí spadajúcich do odboru ministerstva priemyslu, obchodu a živností a poľnohospodárstva. Vo funkcii ministra zotrval do odvolania vlády 9. marca 1939. Ako minister autonómnej vlády spolu s ministrom Ferdinandom Ďurčanským vo februári 1939 rokovali s Hermannom Göeringom o hospodárskej pomoci pre Slovensko v prípade odchodu Slovenska z ČSR.[3]

Po vzniku Slovenského štátu 14.3. 1939 bol vymenovaný za ministra financií slovenskej vlády. V tejto funkcii zotrval počas celého obdobia existencie prvej Slovenskej republiky, teda vo vládach Jozefa Tisa, Vojtecha Tuku i Štefana Tisa, pričom v poslednej vláde (od 5. septembra 1944) bol aj podpredsedom vlády pre zahraničné veci a zástupcom ministra dopravy a verejných prác.[4] Taktiež počas celého obdobia existencie Slovenského štátu bol aj poslancom Snemu Slovenskej republiky. Okrem vládnych a parlamentných funkcií zastával aj post predsedu Jednoty hospodárskeho priemyslu liehovarníckeho na Slovensku, podpredsedu Ústredného združenia slovenského priemyslu, ako aj člen Najvyššej rady obrany štátu.[5] Počas pôsobenia vo funkcii ministra financií sa podieľal na úspešnom rozvoji slovenského hospodárstva a uplatňovaní rozumnej finančnej politiky.[6]

V marci 1945 slovenská vláda pred príchodom Červenej armády do Bratislavy odišla do exilu, kde 8. mája 1945 (v rakúskom opátstve Kremsmünster) podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. zboru 3. americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument, signatárom ktorého bol aj Mikuláš Pružinský, je z hľadiska medzinárodného práva považovaný za formálny deň zániku prvej Slovenskej republiky. Po vojne bol spolu s ďalšími predstaviteľmi Slovenského štátu vydaný naspäť do Československa. Odsúdili ho na sedem rokov odňatia slobody. Krátko po prepustení z väzenia zomrel 31. marca 1953 v Partizánskej Ľupči.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. HOENSCH, Jörg K.. Slovensko a Hitlerova východná politika. Bratislava : VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied., 2001. ISBN 80-224-0693-7. S. 231.
  2. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2018-12-22]. Dostupné online.
  3. HOENSCH, Jörg K.. Slovensko a Hitlerova východná politika. Bratislava : VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2001. ISBN 80-224-0693-7. S. 231.
  4. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2018-12-22]. Dostupné online.
  5. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2018-12-22]. Dostupné online.
  6. TKÁČ, Marián. Pravdivý slovenský príbeh. Bratislava : Post Scriptum, s. r. o., 2009. ISBN 978-80-969850-2-9. S. 237..

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]