Milan Šimečka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Milan Šimečka
česko-slovenský filozof, spisovateľ a esejista
Narodenie6. marec 1930 [1][2][3]
Nový Bohumín, Česko
Úmrtie24. september 1990 (60 rokov)
Praha, Česko

Milan Šimečka (* 6. marec 1930, Nový Bohumín, dnešný Bohumín – † 24. september 1990, Praha) bol česko-slovenský filozof, politický spisovateľ, otec Martina M. Šimečku. V jeho mene pôsobí Nadácia Milana Šimečku.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1949 začal študovať na brnianskej univerzite ruskú a českú literatúru a filozofiu. Po skončení fakulty v roku 1953 učil rok češtinu na jedenásťročenke v Kroměříži a v roku 1954 prišiel do Bratislavy. Dráhu vysokoškolského učiteľa začal na katedre marxizmu-leninizmu, kde vysvetľoval študentom medicíny a farmácie základy marxistickej filozofie. V roku 1957 zmenil pôsobisko a začal učiť na Vysokej škole múzických umení. Nasledujúcich desať rokov bolo asi obdobím jeho najintenzívnejšieho štúdia filozofie, kedy sa znovu a dôkladnejšie zoznamoval s obsahom všetkých filozofických škôl a systémov minulosti. Je autorom dvoch systematických kníh o dejinách sociálnych utópii, v ktorých zastáva marxistický svetonázor. Od jesene 1967 do februára 1968 strávil Šimečka pol roka v Mainzi ako štipendista tamojšieho Ústavu európskych dejín. Po okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 bol vylúčený z komunistickej strany a 6. marca 1970 dostal výpoveď z Univerzity Komenského. Od jesene roku 1970 až do svojho zatknutia v máji 1981 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach. Od 6. mája 1981 bol ako jeden z mála kritikov posttotalitnej moci trinásť mesiacov vo väzení. V novembri 1989 i v nasledujúcich mesiacoch patril ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu v Bratislave medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Svoju politickú činnosť bral ako službu rodiacej sa demokracii v Česko-Slovensku. Po novembri 1989 bol desať mesiacov až do svojej smrti poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla. Bol držiteľom niekoľkých literárnych cien, v roku 1986 mu bola udelená cena Jana Palacha, v roku 1990, mesiac pred jeho smrťou, mu International Press Institute udelil cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roku. Dňa 28. októbra 1991 mu bol udelený prezidentom ČSFR Václavom Havlom Rad T. G. Masaryka 1. triedy in memoriam.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Zaoberal sa dejinami filozofie, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch písal tiež literárne recenzie, kultúrnopolitické a politické eseje. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov našiel tému sociálna utópia, ktorej zostal verný až do konca života. V šesťdesiatych rokoch vyšli dve jeho knižné práce Sociálne utópie a utopisti a Kríza utopizmu. Jeho práce zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vychádzali knižne v exilových vydavateľstvách, v samizdatoch a v prekladoch do cudzích jazykov. Niektoré diela vydal spolu so svojim priateľom[4] Miroslavom Kusým.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1963 – Sociálne utópie a utopisti, prehľad utopistických teórií
  • 1967 – Kríza utopizmu, kritika marxizmu z pohľadu utopistických teórií
  • 1979 – Obnovenie poriadku, politická esej
  • 1982 – Dopisy o povaze skutečnosti (samizdat)
  • 1984 – Náš súdruh Winston Smith, esej
  • 1984 – Světelná znamení (samizdat, knižne v roku 1991)
  • 1985 – Kruhová obrana, meditatívny fejtón (samizdat, knižne v roku 1992)
  • 1990 – Koniec nehybnosti, denník o česko-slovenskej ceste k slobode
  • 1999 – Dopisy z vězení
  • 2000 – Veľký brat a veľká sestra, o vývine slovenských disidentov z radov bývalých komunistov v roku 1979 (spoluautor Miroslav Kusý)
  • Európska skúsenosť s reálnym socializmom (spoluautor Miroslav Kusý)

Ukážky z diela[upraviť | upraviť zdroj]

"Komunizmus plní historické poslanie - zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania a vojnových hrôz - a nastoľuje na svete Mier, Prácu, Slobodu, Rovnoprávnosť, Bratstvo a Šťastie všetkých národov." Sociálne utópie a utopisti

"Muži, ktorí tvorili históriu márnych zápasov o nastolenie komunizmu a bratstva, sa preslávili obrovskou oddanosťou ideálu, odosobnenou obetavosťou a láskou k chudobným a utláčaným. Boli medzi nimi mučeníci inkvizície, Savanarola a Müntzer, Babeuf a Buonarotti, prví robotnícki vodcovia, Weiling a Cabet, bojovníci Komúny atď. Mnohí z týchto mužov položili svoje životy v presvedčení, že ich obeť kliesni cestu ku krásnej komunistickej budúcnosti ľudstva. ...Prvé opatrenia ruskej revolúcie fakticky naplnili ľudové predstavy o rovnosti, pretože dokonale rozlomili tradičné vlastnícke vzťahy a nastolili zvláštny druh slobody bez majetkového cenzu. ... Revolučná rovnosť je v podstate aktom historickej spravodlivosti a vyplýva z dynamiky revolúcie, z jej živelných síl." Kríza utopizmu, s. 122-5

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.nadaciamilanasimecku.sk/index.php?id=6
  2. http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1867
  3. http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/milan-simecka
  4. Tomáš Gális: V každom človeku sa snažil nájsť to dobré, DennikN, 24. SEPTEMBRA 2015, Online