Preskočiť na obsah

Miroslav Lajčák

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Miroslav Lajčák
slovenský diplomat
Miroslav Lajčák
13. minister zahraničných vecí Slovenska
V úrade
4. apríl 2012 – 21. marec 2020
Predchodca Mikuláš Dzurinda Richard Sulík
(ad interim) 		Nástupca
11. minister zahraničných vecí Slovenska
V úrade
26. január 2009 – 8. júl 2010
Predchodca Ján Kubiš Mikuláš Dzurinda Nástupca
Bývalý úradujúci predseda OBSE
V úrade
1. január 2019 – 31. december 2019
Predchodca Enzo Moavero Milanesi Edi Rama Nástupca
6. vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu
V úrade
30. jún 2007 – 26. marec 2009
Predchodca Christian Schwarz-Schilling Valentin Inzko Nástupca
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Juhoslovanskej zväzovej republike (od roku 2003 Srbsko a Čierna Hora), Albánsku a v Macedónsku
V úrade
2001 – 2005
Predchodca Miroslav Mojžita Igor Furdík Nástupca
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Japonsku
V úrade
1994 – 1998
Predchodca Ján Dömök Mikuláš Sedlák Nástupca
Biografické údaje
Narodenie20. marec 1963 (63 rokov)
Poprad, ČSSR
Politická stranaKSČ (1983 – ?)
SMER-SD (nestraník)[1]
Alma materUniverzita Komenského v Bratislave
Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov
Rodina
Manželka
Jela Lajčáková
Jarmila Lajčáková-Hargašová (od 2002)
DetiLara Lajčáková (*2002)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMiroslav Lajčák
(multimediálne súbory)

JUDr. Miroslav Lajčák (* 20. marec 1963, Poprad) je slovenský diplomat a politik rusínskeho[2] pôvodu. Pôsobil okrem iného ako veľvyslanec SR v Japonsku a v Juhoslávii, Albánsku a Macedónsku. V rokoch 2006 – 2009 zastával funkciu vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu. V rokoch 2009 až 2020 bol ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky postupne v prvej, druhej a tretej vláde Roberta Fica a vo vláde Petra Pellegriniho. Bol tiež predsedom Valného zhromaždenia OSN a výkonným predsedom OBSE. V januári 2026 boli zverejnené záznamy súkromnej elektronickej komunikácie medzi Miroslavom Lajčákom a sexuálnym predátorom Jeffreym Epsteinom. Správy mali osobný a výrazne sexualizovaný charakter a nevykazovali profesionálny ani diplomatický kontext, čo vyvolalo rozsiahlu verejnú a politickú kritiku.

Mladosť a štúdium

[upraviť | upraviť zdroj]

Lajčák študoval jeden rok právo na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov.

Politická a diplomatická činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Diplomat, veľvyslanec a vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu (1988 – 2009)

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1983 bol členom KSČ.[3] V roku 1988 začal pracovať na česko-slovenskom ministerstve zahraničia. Medzi rokmi 1991 a 1993 pracoval na veľvyslanectve v Moskve, najprv na česko-slovenskom a neskôr slovenskom. Medzi rokmi 1993 a 1994 bol šéfom kabinetu slovenského ministerstva zahraničných vecí (MZV).

V rokoch 1994 až 1998 bol slovenským veľvyslancom v Japonsku. Jeho predchodcom bol Ján Dömök, vymenil ho Mikuláš Sedlák.[4] Po návrate na Slovensko sa v roku 1998 sa stal opäť riaditeľom kancelárie ministra zahraničných vecí. Súčasne bol v rokoch 1999 – 2001 bol výkonným asistentom osobitného vyslanca generálneho tajomníka OSN pre Balkán.[5]

Medzi rokmi 2001 a 2005 zastával funkciu veľvyslanca SR v Juhoslávii (Srbsku a Čiernej Hore od roku 2003), Albánsku a Macedónsku. Následne bol v roku 2005 menovaný za politického riaditeľa na MZV, kde pôsobil do júna 2007.[5] V roku 2005 bol vedúcim organizačného tímu pre prípravu bratislavského samitu Bush-Putin. V roku 2006 dohliadal ako špeciálny vyslanec EÚ na referendum o nezávislosti v Čiernej Hore, v ktorom si Čiernohorci odhlasovali nezávislosť od Srbska.[6]

Od 30. júna 2007 vystriedal vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu Christiana Schwarz-Schillinga. 16. decembra 2007 mu najväčší bosniansko-srbský denník Nezavisne novine udelil ocenenie Osobnosť roka.[7] O takmer dva týždne neskôr, 28. decembra, mu titul Osobnosť roka udelil aj denník bosnianskych Moslimov Dnevni Avaz.[8]

Ministerské pôsobenie, kandidatúra na generálneho tajomníka OSN (2009 – 2020)

[upraviť | upraviť zdroj]

26. januára 2009 ho prezident Ivan Gašparovič vymenoval za nového ministra zahraničných vecí SR namiesto Jána Kubiša. Lajčák zároveň naďalej pôsobil vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu.[9] Vo funkcii vysokého predstaviteľa ho vystriedal v marci 2009 Valentin Inzko. Post ministra zastával do volieb v roku 2010. V rokoch 2010 – 2012 pracoval ako výkonný riaditeľ pre Európu a strednú Áziu v novovytvorenej Európskej službe pre vonkajšiu činnosť v Bruseli, tiež bol hlavným vyjednávačom EÚ pre Asociačnú dohodu s Ukrajinou a Moldavskom a zástupcom EÚ v rokovaniach o Podnestersku.

Po predčasných voľbách v roku 2012 vytvorila strana SMER-SD jednofarebnú vládu na čele s Robertom Ficom a Lajčák sa vrátil na post ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí. Tento post zastával aj po ďalších voľbách v roku 2016 v koaličnej vláde Smeru s SNS, Mostom a Sieťou a tiež po výmene na poste premiéra v roku 2018, kedy Fica nahradil Peter Pellegrini. Vláda Petra Pellegriniho, vrátane Lajčáka, podala po februárových voľbách 20. marca 2020 demisiu.[10]

V roku 2016 sa Lajčák uchádzal o funkciu generálneho tajomníka OSN. Pri dvoch hlasovaniach bol síce na druhom mieste, ale nakoniec v hlasovaní Bezpečnostnej rady 5. októbra zvíťazil bývalý portugalský premiér a komisár pre utečencov António Guterres. Lajčákovi mali uškodiť vyjadrenia premiéra Fica, ktorý za svojho ministra loboval v Kremli, ako aj fakt, že sa mu nepodarilo získať podporu okolitých krajín, dokonca ani členov V4.[11]

V novembri 2018 podal minister Lajčák demisiu premiérovi Pellegrinimu v nadväznosti na to, ako Národná rada SR prijala uznesenie o tom, že má vláda zaujať nesúhlasné stanovisko ku Globálnemu paktu OSN o migrácii.[12] Prezident jeho demisiu neprijal.

Od januára do decembra 2019 pôsobil ako úradujúci predseda Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).[13]

Predseda 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN (2017 – 2018)

[upraviť | upraviť zdroj]

31. mája 2017 bol zvolený za predsedu 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN.[14] Funkciu vykonával od 12. septembra 2017 po dobu jedného roka. Podľa zvyklostí nedostával plat od OSN, ale od domovskej krajiny. Lajčákov plat bol navýšený tak, aby sa vyrovnal platu slovenských diplomatov v zahraničí a zároveň sa stal najlepšie plateným ministrom slovenskej vlády. Funkciu v OSN vykonával súbežne s ministerskou funkciou slovenskej vlády.[15]

Pôsobenie po odchode z vlády (2020 – 2026)

[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 2020 bol Lajčák Radou EÚ vymenovaný za špeciálneho vyslanca EÚ pre dialóg medzi Kosovom a Srbskom na obdobie štyroch rokov.[16][17] Ttoto obdobie bolo následne predĺžené a skončilo sa v januári 2025.[18] V apríli 2024 bol počas predpokladaného konca jeho mandátu pre Kosovo a Srbsko odsúhlasený na post veľvyslanca EÚ vo Švajčiarsku s predpokladaným nástupom do funkcie v septembri 2024.[19]

V marci 2025 ho premiér Fico menoval do funkcie poradcu predsedu vlády pre otázky národnej bezpečnosti.[20] V októbri 2025 bol vymenovaný za člena dozornej rady firmy Slovnaft.[21]

V roku 2025 a v januári 2026 boli postupne zverejnené dôkazy, že udržiaval blízky vzťah s finančníkom a usvedčeným páchateľom sexuálnych trestných činov Jeffreym Epsteinom.[22] Lajčák najprv reagoval, že s Epsteinom komunikoval iba na pracovnej úrovni. Zverejnené textové správy dokladali, že Lajčák žiadal Epsteina, aby ho pozval na jeho "hry". Po zverejnení ďalších správ s komunikácie s Epsteinom 31. januára 2026 Lajčák podal demisiu Robertovi Ficovi na post poradcu premiéra.[23]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Lajčák bol dvakrát ženatý. Prvý raz s Jelou Lajčákovou, s ktorou sa rozviedol po vzťahu s Jarmilou Hargašovou.[24] Súčasné druhé manželstvo uzavrel s televíznou moderátorkou Jarmilou Hargašovou v roku 2002. Z manželstva s Jarmilou má dcéru Laru (* 2002), spolu vychovali tiež Vanesu, ktorú mala Jarmila z prechádzajúceho vzťahu.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ https://osobnost.aktuality.sk/miroslav-lajcak/
  2. ↑ Міністер загранічных діл СР – наш Русин. InfoРУСИН (Prešov: Rusínska obroda), február 2009, roč. VI, č. 4, s. 3. Dostupné online [cit. 2018-01-29].
  3. ↑ BENEDIKOVIČOVÁ, Mária. Lajčák začínal kariéru v KSČ, no v životopise to nemá a nechce o tom hovoriť. Denník N (Bratislava: N Press), 2016-06-09. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1339-844X.
  4. ↑ Bývalí veľvyslanci [online]. mzv.sk, 2006-09-12, rev. 2017-08-22, [cit. 2020-03-14]. Dostupné online. Archivované 2022-03-01 z originálu.
  5. 1 2 Štrasburg: Európsky parlament, [cit. 2026-02-02]. Dostupné online.
  6. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Lajčákovo srdce išlo vždy ruka v ruke s rozumom (+odpovede na kauzu predsedníctva). Denník N (Bratislava: N Press), 2016-11-21. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1339-844X.
  7. ↑ TASR. Lajčák je v Bosne Osobnosť roka. SME (Bratislava: Petit Press), 2007-12-16. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1335-4418.
  8. ↑ SITA. Slovenský správca Bosny opäť Osobnosťou roka. SME (Bratislava: Petit Press), 2007-12-29. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1335-4418.
  9. ↑ KOVÁČOVÁ, Martina. Lajčák bude zatiaľ ministrom na pol plynu. Je vo vláde i v Bosne. SME (Bratislava: Petit Press), 2009-01-26. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1335-4418.
  10. ↑ Pravda. Pellegriniho vláda končí, podala demisiu. Pravda (Bratislava: Perex), 2020-03-20. Dostupné online [cit. 2020-03-21]. ISSN 1336-197X.
  11. ↑ TÓDA, Mirek. Lajčák prehral v súboji o post šéfa OSN, vybrali Portugalčana Guterresa. Denník N (Bratislava: N Press), 2016-10-05. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1339-844X.
  12. ↑ TASR. M. Lajčák podal demisiu prezidentovi, informoval o tom premiéra. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-11-30. Dostupné online [cit. 2026-02-02].
  13. ↑ TASR. Minister Lajčák v Bratislave odovzdal predsedníctvo v OBSE Albánsku. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2019-12-06. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1336-720X.
  14. ↑ SITA. Lajčáka zvolili za predsedu Valného zhromaždenia OSN [online]. sme.sk, 31.05.2017, [cit. 2017-06-02]. Dostupné online.
  15. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Vláda Lajčákovi pridala k platu tisíce eur, kým bude šéfovať Valnému zhromaždeniu OSN [online]. N Press, 2017-07-25, [cit. 2017-07-29]. Dostupné online.
  16. ↑ https://www.consilium.europa.eu/en/press/press-releases/2020/04/03/belgrade-pristina-dialogue-eu-appoints-a-new-special-representative/
  17. ↑ Vučić and Lajčák discuss "the future of dialogue" between Kosovo and Serbia [online]. indeksonline.net, [cit. 2026-02-02]. Dostupné online.
  18. ↑ SITA. Lajčák už nebude dohliadať na dialóg medzi Kosovom a Srbskom. SME (Bratislava: Petit Press), 2025-01-28. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1335-4418.
  19. ↑ PASINO, Sara. EU appoints Miroslav Lajcák as new ambassador to Switzerland [online]. swissinfo.ch, 2024-04-17, [cit. 2026-02-02]. Dostupné online.
  20. ↑ HELBICH, Juraj. Miroslav Lajčák potvrdil, že bude poradcom premiéra Roberta Fica. Denník N (Bratislava: N Press), 2025-03-29. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1339-844X.
  21. ↑ SARVAŠ, Andrej. Miroslav Lajčák sa stal členom dozornej rady Slovnaftu,. Denník N (Bratislava: N Press), 2025-11-18. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1339-844X.
  22. ↑ A.S, Petit Press. Lajčák si bol s Epsteinom bližší, ako pripúšťa. Fico váha a Danko naňho tlačí [online]. www.sme.sk, [cit. 2025-11-22]. Dostupné online.
  23. ↑ HOŤKA, Daniel; HABAS, Jakub; TERENZANI, Michaela; KATUŠKA, Michal. Dám ti dievčatá, písal sexuálny predátor. Lajčákovo meno sa objavilo v ďalších Epsteinových spisoch. SME (Bratislava: Petit Press), 2026-01-30. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1335-4418.
  24. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Lajčákovo srdce išlo vždy ruka v ruke s rozumom (+odpovede na kauzu predsedníctva). Denník N (Bratislava: N Press), 2016-11-21. Dostupné online [cit. 2026-02-02]. ISSN 1339-844X.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Miroslav_Lajčák&oldid=8198444“