Mladé Poľsko (umenie)

Mladé Poľsko (pl. Młoda Polska) bolo označované obdobie poľskom umení okolo rokov 1890-1918. Niekedy je nazývané aj neoromantizmus.

Myšlienka Mladého Poľska[upraviť | upraviť zdroj]

Mladé Poľsko je obdobie v dejinách literatúry a umenia, ktoré sa zhoduje s tvorbou dvoch generácií - spisovateľov narodených v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Vzniklo ako reakcia na ideologickú, filozofickú, politickú a umeleckú situáciu na konci storočia, ktorú mladé poľské hnutie vnímalo negatívne.

Dôkazom toho bol pocit všeobecne chápanej krízy hodnôt a filozofických systémov (naturalistickej a materialistickej povahy, ktoré teraz nahradili myšlienky idealistickej, fantastickej, iracionálnej povahy). Vtedajší umelci verili, že západná civilizácia už nemá ľudstvu čo ponúknuť a že svet smeruje k neodvratnej katastrofe.

Na rozšírenú náladu ohrozenia, bezmocnosti a dekadentného postoja mnohých umelcov mal vplyv aj rozpad mašinérie kapitalizmu a monarchie, ktorý bol badateľný v mnohých európskych krajinách - začali sa presadzovať socialistické myšlienky. Predstavitelia Mladého Poľska sa tiež obávali, že konanie imperialistických vládcov štátov sveta môže priviesť civilizáciu na pokraj zániku. To všetko znamenalo, že mladopoľskí umelci nedôverovali - na rozdiel od generácie svojich otcov v období pozitivizmu - starému svetovému poriadku.

Predstavitelia novej éry sa inšpirovali najmä filozofiou Schopenhauera, Nietzscheho a Bergsona (vitalizmus, intuicionizmus) - mysliteľov, ktorí okrem iného hlásali povinnosť či dokonca záväzok univerzálne "prehodnotiť hodnoty". V dielach mladopoľských umelcov možno často pozorovať aj vplyv nemoralizmu a iný pohľad na estetiku, než je ten klasický. V rokoch 1900 - 1905 došlo k umeleckým a filozofickým zmenám. Modernistická vzbura a pesimizmus začali byť druhoradé. Leopold Staff vyhlásil program aktívnej a optimistickej poézie. Obľúbenou sa stala postava svätého Františka z Assisi. Aj medzi najvýraznejšími sa prejavil odklon od náladovosti a zintenzívnenie výrazových prostriedkov.

Hlavnými centrami literárneho a umeleckého života mladého Poľska sa stali Krakov a Ľvov, na význame získalo aj Zakopané (rozvinula sa tzv. tatranská poézia, ktorej autorom bol okrem iných Kazimierz Przerwę-Tetmajer). Na druhej strane Varšava bola ochudobnená o základné kultúrne prvky, keďže situácia v nej bola po januárovom povstaní napätá. Napriek tomu však dokázala do mladopoľského umenia vniesť vynikajúcu prózu (Stefan Żeromski, Władysław Reymont) a priemernú estetiku. Mladé Poľsko bolo obdobím literárneho aktivizmu, predovšetkým básnického, publicistického a výtvarného. Na stránkach typicky mladopoľského časopisu Chimera sa objavila Norwidova poézia. Vďaka početným cestám mladopoľských umelcov do najvýznamnejších kultúrnych centier Európy (napr. Viedeň, Paríž, Mníchov) sa poľskej literatúre - ako v žiadnej inej epoche - podarilo "zosynchronizovať" s medzinárodnou tvorbou. Vzrástol aj záujem o literatúru a umenie Orientu (mimochodom, jeden zo spoločných prvkov mladopoľského a romantizmu), ktorý sa prejavil napríklad v prekladoch starovekých hinduistických eposov vrátane Mahábháraty.