Mordvania

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mordvania
Erzya women.jpg
Ženy z okolia mesta Penza (Penzianska oblasť) oblečené do tradičných krojov
Populácia
okolo 1, 1 mil. (k 1993)[1]
viac ako 800 tis. (21. stor.)[2]
(znižujúca sa tendencia)
Krajina s významnou populáciou
Populácia v Rusku podľa sčítania v 2010.
Rusko Rusko 744 237 [3]
z toho Mordovia Mordviansko 333 112 [3]
Jazyk(y)

mordvianske jazyky
(erziančina a mokšančina)
ruština, tatárčina

Náboženstvo

pravoslávne kresťanstvo
menšiny: islam, mordvanské náboženstvo,[4] luteranizmus[5]

Príbuzné národy

ugrofinské národy, volžské národy

Mordvania[1][4][6] (zriedkavejšie, staršie, či prevzaté z češtiny: Mordvinci[7][8], Mordvíni[9][10], Mordvini[11][12], erz. эрзят – erzjat/erzät, mokš. мокшет – mokšet, rus. мордваmordva) sú ugrofínske etnikum žijúce prevažne v ruskej republike Mordviansko. Menšiny ďalej žijú v Tatársku, Baškirsku, Čuvašsku, povolžských a sibírskych oblastiach.[4]

Presný počet Mordvanov je z viacerých príčin (rusifikácia, emigrácia, a i.) ťažké určiť, pričom počet má dlhodobo klesajúci charakter. V 90. rokoch 20. storočia žilo na svete asi 1,1 mil. Mordvanov.[1] Podľa sčítania obyvateľstva Ruska v roku 2010 sa k národnosti prihlásilo 744 237 obyvateľov.[3] Keďže časť populácie žije mimo územia Ruska, odhaduje sa, že dnes, v ranom 21. storočí, žije viac ako 800 tisíc Mordvanov.[2]

Mordvania sa ďalej delia na menšie jazykové podetniká, pričom hlavné dve sú Mokšanci/Mokšania a Erzianci. Ich pomer je približne 2:1 v prospech Erziancov.[13] Hoci samotné etniká od seba odlišujú a výraz Mordvania je používaný najmä cudzincami (t.j. ide o exonymum),[2] pri sčitovaniach obyvateľov sa od seba nerozlišujú.[13] Ďalšou zrejme mokšanskou etnografickou skupinou sú Karatajovia.[13] Niektoré mordvanské subetniká sa počas historického jazyka plne rusifikovali (napr. rus. терюхане – Teriuchani[5] žijúci v oblasti Nižného Novgorodu). Mordvianske jazyky, erziančina a mokšančina, prislúchajú k fínsko-volžskej podskupine ungrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny.[4] Sú od seba však pomerne odlišné a ich používatelia sa bežne navzájom jazykovo nedorozumejú.[14][15] Oba jazyky sú literárne jazyky.[16] Známym je napr. epos Mastorava z roku 1994. Ako písmo používajú prispôsobenú cyriliku. Kým znalosť národných jazykov sa znižuje,[15] ruštine rozumie 99% ich populácie.[5] Časť Mordvanov (Karatajovia) hovorí po tatársky.[13] Nábožensky Mordvania väčšinou prislúchajú k pravoslávnym kresťanom,[4] menšiu časť tvoria luteráni, moslimovia a obyvateľstvo vyznávajúce mordvanské náboženstvo (ide o novopohanstvo rozvíjajúce sa od 90. rokov 20. storočia)[5]. Obživu Mordvanov zabezpečuje prevažne poľnohospodárska výroba, z remesiel najmä drevorezba.[4]

História[upraviť | upraviť kód]

Mordvania v Ruskej federácii podľa sčítania v roku 2010. Najtmavšia farba zobrazuje územné celky s 30 – 50% pomerom populácie.

Územie Mordvianska osídlili ich predkovia už 2. polovici 1. tisícročia pred našim letopočtom.[17] Kultúrne vo vývoji zrejme nadviazali na gorodeckú kultúru.[18] V písomných historických prameňoch sa kmeň zrejme prvýkrát spomína pod menom Mordens v 6. storočí v diele Getica od historika Jordana.[5][19] V 7. – 12. storočí Mordvania prešli procesom rozpadu rodovej spoločnosti, ktorá bola nahradená vidieckym spoločenstvom s rozvinutou poľnohospodárskou produkciou. Naďalej však pretrvávali patriarchálne kmeňové vzťahy. S vývojom feudalizmu sa začala postupná konsolidácia mordvanskej štátnej príslušnosti,[18] a v diele byzantského cisára Konštantína Porfyrogenéta v 10. storočí sa už spomína mordvanská krajina/územie Mordia. Prvé vojenské strety medzi ruskými kniežatstvami a Mordvancami sa datujú k roku 1103.[14] Až do roku 1172 bolo ich hlavným centrom okolie mesta Nižný Novgorod, po jeho dobytí sa ťažisko presunulo ďalej na východ. V 13. storočí sa Mordvania (resp. prevažne Mokšania[14]) dostali pod navládu Mongolov a následne kazanských Tatárov.[19] V 15. storočí dochádza k presídleniu časti Mordvanov (Karatajovia) Tatármi. Táto populácia žije v Tatársku (sídla Mordovskije Karataji, Zaovražnyje Karataji, Šeršalan) dodnes. Sami sa nazývajú mukča a Tatármi sú označovaní ako mukšiljar, hovoria prevažne po tatársky alebo rusky.[13] Koncom 16. storočia sa mordvanské územie sa stalo súčasťou ruského štátu. Mordvania proti ruskej cárskej vláde viackrát povstali, no revolty boli krvavo potlačené a po povstaní v roku 1804 ich aktívny odpor skončil. Ruská kolonizácia východných oblastí spojená s výstavbou železnice a neskôr aj kolektivizácia, urbanizácia, či premiestnenie časti priemyslu k Uralu počas druhej svetovej vojny, ako i sovietska národnostná politika voči neruským národnostiam viedli k postupnej, dodnes trvajúcej rusifikácii obyvateľstva.[19][16] V sovietskej ére získali Mordvania v roku 1928 istú autonómiu vrámci Mordvianskemu dištriktu. V roku 1934 vznikla Mordvianskej sovietskej socialistickej autonómnej republiky s hlavným mestom v Saransku. Po rozpade ZSSR sa Mordviansko ako republika stalo súčasťou Ruskej federácie.[2]

Maľba mokšanskej ženy z roku 1955
Vlajka Erziancov
Vlajka Mokšanov

Ľudová kultúra[upraviť | upraviť kód]

Odev a obuv[upraviť | upraviť kód]

Hoci nosenie ľudového oblečenia medzi mordvanskou populáciou upadá, najmä medzi ženami sa mordvanské národné kroje dajú vidieť dodnes.[2] Mordvanskí muži nosili košeľu bez goliera a nohavice. Dámsky odev tvorila košeľa v tvare tuniky, zástera a nohavice, druhým variantom ženského ľudového oblečenia bol kaftan z bielych plátien, ktorý mal často na koncoch, po stranách alebo zozadu rukávov umiestnené strapce. Vrchné oblečenie bývalo k hrdlu pritlačené sponou. Bežné boli rozsiahle ozdoby z peria, kože, korálikov, či kovov. V ľudovej obuvi prevažovali mordvanské lykové topánky so šikmým tkaním, tupými lichobežníkovými koncami, nízkymi bokmi a zadným jazykom. V chladnom prostredí nosili aj pevne zabalené onuce, či iné podobné, okolo nôh ovinuté a šnúrami pripevnené látky. Koncom 18. storočia začali Mordvania nosiť aj bundy bez rukávov. Dievčatá si splietali jeden vrkoč, vydaté ženy dva, niekedy si do vlasov pridávali aj ozdoby. Bežné boli dievčenské čelenky s ozdobnými nakosnikmi, staršie ženy nosili soroky (čelenky) s vysokými tvrdými plášťami a lalokmi na chrbte. V Saratovskom regióne namiesto soroky ženy nosili mäkký klobúk so zadným oválnym výbežkom a stuhami. V 20. storočí sa soroky čiastočne zmenili.[5]

Hudba[upraviť | upraviť kód]

Mordvanská ľudová tvorivosť bola šírená prevažne ústnym podaním a obsahuje viaceré archaické žánre (svadobné piesne, pohrebné náreky, uspávanky a detské piesne). Piesne obsahujú krátke melódie s voľným textom a slabičným typom spevu, aliteráciami, metaforami a inými vlastnosťami spoločnými pre diela ugrofínskych národov. Odráža sa v nich aj spojenie s turkickou anhemitonickou pentatonikou a ruským polyfónnym folklórom. Medzi používané hudobné nástroje patria aerofóny ako: gajdy, pozdĺžne flauty, trstinové a drevené píštale, ale i idiofóny ako: hrkálky, xylofóny, bubne, zvonce a i. Medzi nepôvodné, vypožičané inštrumenty patria husle, balalajky, či harmoniky.[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Mordvania In: Malá slovenská encyklopédia. [s.l.] : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 459.
  2. a b c d e Mordvin In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-05-29]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c Информационные материалы об окончательных итогах Всероссийской переписи населения 2010 года [online]. www.gks.ru, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online.
  4. a b c d e f Mordvania In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 93.
  5. a b c d e f g МОРДВА In: Veľká ruská encyklopédia [online]. bigenc.ru, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online.
  6. HORECKÝ, Ján. Názvy krajín a ich obyvateľov [online]. www.juls.savba.sk, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online.
  7. Slovenská literatúra (VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied), 1986, s. 207. Dostupné online.
  8. KRMAN, Daniel. Itinerarium: Cestovný denník z rokov 1708-1709. Štúdiu o diele napísal Jozef Minárik. Životopis a poznámky napísal a text preložil Gustáv Viktory. [s.l.] : SAV, 1969. Dostupné online. S. 198.
  9. Edícia Teória a výskum: Séria Monografie. Documenta litteraria Slovaca. [s.l.] : Matica slovenská, 1967. Dostupné online.
  10. RATKOŠ, Peter. Pramene k dejinám Vel'kej Moravy. [s.l.] : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. Dostupné online. S. 302.
  11. Slovenský národopis: časopis Slovenskej akadémie vied. [s.l.] : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1963. Dostupné online. S. 295.
  12. Zmena. [s.l.] : Vydávajú študenti žurnalistiky FF UK Bratislava v spolupráci s Československým koordinačným štrajkovým výborom, 1995. Dostupné online. S. 39.
  13. a b c d e MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. [s.l.] : Matica Slovenská, 2008. Dostupné online. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 355 – 358.
  14. a b c Мордва In: Dimitrij Nikolajevič Anučin. Encyklopedický slovník Brockhaus-Efron [online]. Brockhaus & Jefron, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online. (po rusky)
  15. a b MORDVINIAN In:OLSON, James Stuart; PAPPAS, Lee Brigance; PAPPAS, Nicholas Charles. An Ethnohistorical Dictionary of the Russian and Soviet Empires. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 1994. ISBN 978-0-313-27497-8. (po anglicky)
  16. a b Mordvins [online]. www.suri.ee, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online.
  17. Mordviansko In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 93.
  18. a b Мордва In: Veľká sovietska encyklopédia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online.
  19. a b c Mordvini In: Hrvatska enciklopedija [online]. www.enciklopedija.hr, [cit. 2020-05-29]. Dostupné online.