Morejský despotát

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Morejský despotát
Δεσποτάτο του Μορέως
13481460
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Morejský despotát okolo roku 1450
Najvyšší bod
Profitis Ilias (2404 m) v pohorí Taygetos
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
najmä Gréci, čiastočne albánski imigranti
Štátny útvar
Materský štát
Vznik
ustanovenie doživotnej vlády nad provinciou Morea v roku 1348
Zánik
dobytíe Osmanskou ríšou v roku 1460
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Achájske kniežatstvo Achájske kniežatstvo
Argos a Nauplia Argos a Nauplia
Nástupnícke štáty:
Osmanská ríša Osmanská ríša

Morejský despotát (gr. Δεσποτάτο του Μορέως) bol polo-autonómnou provinciou Byzantskej ríše za vlády poslednej Palaiologovskej dynastie a po zániku Byzantskej ríše (1453) jedným z jej nástupníckych štátov až do jeho anexie Osmanskou ríšou v roku 1460. Despotát sa rozkladal na väčšine Peloponézskeho polostrova (vtedy nazývanom aj Morea). Hlavným a kultúrnym mestom bola Mystra, opevnené mesto ležiace v blízkosti starovekej Sparty.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Palác v Mystre, hlavnom meste despotátu

Po 4. križiackej výprave bolo na území Byzantskej ríše vytvorených viacero križiackych štátov, medzi nimi i Achájske kniežatstvo. Byzantská ríša, ktorej vtedajším nástupcom sa stalo Nikajské cisárstvo sa pokúsila svoje územia dobyť späť. Už v roku 1259 porazil nikajský cisár Michal VIII. achájske knieža Viliama II. (Guillaum II. de Villehardouin) pri Pelagónii,[1] čo viedlo k znovudobytiu východnej časti Morey východným cisárstvom. V roku 1261 Nikajské cisárstvo znovuzískalo Konštantínopol a Byzantská ríša bola obnovená.

Cisár Ján VI. Kantakuzenos na území v Peloponéze v roku 1348 vytvoril údelné panstvo pre svojho syna Manuela Kantakuzena. V roku 1383 sa moci v despotáte ujala dynastia Palaiologovcov. Novým vládcom sa podarilo moc v krajine stabilizovať a Morea sa stala ekonomickým a kultúrnym centrom neskorej Byzantskej ríše. V rokoch 1415 – 1416 bol v severnej časti despotátu, medzi Sarónskym a Korintským zálivom vystavaný obranný val - Hexamilion.[2] S úpadkom nadvlády latinských rytierov (tzv. obdobie frankokracie) súvisel i ďalší územný rozmach despotátu, ktorý do roku 1430 získal pod nadvládu takmer celý polostrov.

V Morey v tomto období pôsobili najväčší vzdelanci neskoro-byzantského obdobia. Medzi nimi filozofi Bessarion a Pletón a ich žiaci, či biskupi Izidor Kyjevský a Gennadios Scholarios.[2] Pôsobil tu aj grécky historik Laonikos Chalkokondyles. Morey sa darilo aj v ekonomickej oblasti, darilo sa poľnohospodárstvu (najmä vínnej réve a olivám) a prosperujúca bola aj výroba hodvábu a solí.[3] Rozvoj podporovala aj albánska imigrácia, ktorá dodala nové pracovné sily pre krajiny spustošené bojmi a zabezpečila despotátu obrannú silu. Obrana pobrežia a obchod v krajine bol zase výrazne v rukách Benátskej republiky.[1]

V roku 1446 osmanský sultán Murad II. porazil byzantské vojsko v bitke na Korintskej šiji a despotát sa však dostal do vazalstva Osmanskej ríše. Muradov syn Mehmed II. v roku 1453 dobyl Konštantínopol, čo znamenalo osamostatnenie Morejského despotátu. Sultán Mehmed II. však po Morejcoch čoskoro začal žiadať pravidelný tribút, ktorý krajina odmietla platiť a čo viedlo k jej dobytiu 29. mája 1460.[3]

Zoznam vládcov despotátu[upraviť | upraviť kód]

Cisársky orol v Mystre

Zoznam vládcov Morejského despotátu podľa Dějiny Byzance[4]

Kantakuzenovci[upraviť | upraviť kód]

Palaiologovci[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b MOREA, DESPOTATE OF In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1410.
  2. a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 328 – 329.
  3. a b Morejský despotát. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 333 – 334.
  4. Ibidem, str. 490.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]