Morský cicavec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Lamantín karibský (Trichechus manatus), druh z radu sirénotvaré.
Vráskavec dlhoplutvý (Megaptera novaeangliae), druh z radu veľrybotvaré.
Tuleň leopardí (Hydrurga leptonyx), druh z čeľade plutvonožce, radu mäsožravce.
Vydra morská (Enhdyra lutris), druh z čeľade lasicovité.
Medveď biely (Ursus maritimus), druh z čeľade medveďovité.

Morské cicavce sú členitá skupina približne 130 druhov cicavcov, ktoré sa prispôsobili životu v mori alebo sú od neho závislé z hľadiska potravy. Termín morský cicavec však nepredstavuje taxonomicky vymedzenú skupinu. Do tejto skupiny patria veľrybotvaré cicavce (veľryby, delfíny, sviňuchy), sirény (lamantíny, dugongy), plutvonožce (tulene, uškatce, mrože) a niektoré vydry (vydra morská a vydra pobrežná). Napriek tomu, že medveď biely nie je morský živočích, spadá do skupiny morských cicavcov, vzhľadom na to, že žije na morskom ľade počas celého alebo takmer celého roka a dokonale sa prispôsobil životu v mori.[1]

Morské cicavce nadobudli rôzne znaky, ktorými sa prispôsobili životu v mori. Všeobecne platí, že sú väčšie, majú hydrodynamický tvar tela, prispôsobili sa im končatiny a termoregulačný systém. Rozličné druhy sa prispôsobili životu v mori na rôznej úrovni. Najviac prispôsobené morské cicavce sú veľrybotvaré a sirény, ktorých celý životný cyklus prebieha vo vode, zatiaľ čo ostatné skupiny trávia časť cyklu aj na súši.

Aj napriek tomu, že morské cicavce vyvolávajú pozitívne emócie. Sú početnou skupinou živočíchov, ktorá je závislá od ekologických záchranných akcií. Veľká časť populácií je zraniteľná alebo na pokraji vyhynutia z komerčných dôvodov, a to konkrétne lovom za účelom získania tuku, oleja, mäsa, klov a kože. Väčšina druhov morských cicavcov je chránená pred komerčným vykorisťovaním.

Skupiny[upraviť | upraviť kód]

Existuje približne 130 druhov morských cicavcov, ktoré sa vetvia do piatich skupín. Každá skupina je odlišného suchozemského pôvodu. Podobné morfologické vlastnosti týchto rozličných skupín sú výsledkom konvergentnej a paralelnej evolúcie. To znamená, že aj keď sa čeľaď veľrybovité a plutvonožce podobajú tvarom, veľryby sú z evolučného hľadiska užšie prepojené s jeleňmi než s tuleňmi.

Morské cicavce patria do nasledujúcich taxónov (uvedené sú len recentné taxóny):[2]

Predpokladá sa, že sirény a veľrybotvaré cicavce pochádzajú z kopytníkov, zatiaľ čo plutvonožce, lasicovité a medveďovité majú predka z taxónu Caniformia. Podobné morfologické vlastnosti týchto rozličných skupín sú výsledkom konvergentnej a paralelnej evolúcie.

Viaceré skupiny morských cicavcov vymreli. Sú to jednak rôzni predchodcovia súčasných veľrybotvarých cicavcov, tuleňov, kôrokožec bezzubý (z čeľade dugongovité), rad Desmostylia (čo sú vzdialení príbuzní lamantínov) či rod Kolponomos (druh morského medveďa).

Adaptácia[upraviť | upraviť kód]

Morské cicavce sa prispôsobili životu v mori dôležitými znakmi, čím sa podobajú iným morským živočíchom. Rozdiely:

  • Morské cicavce dýchajú vzduch, zatiaľ čo väčšina ostatných morských živočíchov extrahuje kyslík z vody.
  • Morské cicavce majú telo pokryté srsťou. Veľrybotvaré cicavce majú málo srsti alebo nemajú žiadnu. Spravidla majú zopár štetín v okolí hlavy alebo úst. Všetky druhy živočíchov z radu šeliem majú kožušinu alebo kožuch, avšak sú oveľa hrubšie a dôležitejšie pre reguláciu teploty u vydry morskej a medveďa bieleho než u plutvonožcov. Nemajú však hrubé vrstvy srsti, pretože by negatívne ovplyvnili ich schopnosť plávať a rýchlo sa pohybovať vo vode.
  • Morské cicavce majú hrubú tukovú vrstvu za účelom tepelnej izolácie svojich tiel. Vydry morské a medvede biele sú výnimkou. Aby predišli podchladeniu, spoliehajú sa na kožušinu a správanie.
  • Morské cicavce sú živorodé. Väčšina z nich rodí jedno mláďa.
  • Mláďatá morských cicavcov sa živia materským mliekom. Materská starostlivosť je veľmi dôležitá pre ich prežitie, pretože si musia vytvoriť hrubú vrstvu tukovej izolácie. Materské mlieko morských cicavcov obsahuje viac ako 40-50% tukovej zložky dôležitej pri vývoji tukovej vrstvy u mláďat.
  • Morské cicavce majú vysokú vnútornú teplotu tela. Na rozdiel od väčšiny iných oceánskych živočíchov, morské cicavce si zachovávajú vyššiu telesnú teplotu ako teplota prostredia. Adaptačné znaky ako tuk, hrubá vrstva kožušiny, bubliny vzduchu medzi kožou a vodou pomáhajú zvieratám udržať si telesné teplo.
  • Keďže cicavce sa pôvodne vyvíjali na súši, ich chrbtica je vyvinutá na chôdzu, preto sa im lepšie pláva zhora nadol, ale horšie do strán. Všeobecne platí u morských cicavcov, že plávanie je prispôsobené pohybu chrbtice zhora nadol. Naopak, rybám sa pri plávaní hýbe chrbtica laterálne. Z tohto dôvodu majú ryby zvyčajne vertikálnu chvostovú plutvu, zatiaľ čo morské cicavce majú horizontálnu.
  • Morské cicavce, ktoré žijú výlučne v mori (ako napríklad veľrybotvaré) sa museli prispôsobiť spánkovému návyku, teda spať a neutopiť sa pri tom. Zo štúdií na delfínoch skákavých v akváriách a zoo a tiež na voľne žijúcich veľrybách a delfínoch vyplynulo, že spia dvojakým spôsobom. Buď staticky vo vode (vertikálne či horizontálne), alebo plávajú a spia počas prestávok podobných sieste.[3]

Výskum[upraviť | upraviť kód]

Významne výskumy sa zamerali na štúdium chorôb, ktoré postihujú morské cicavce vo vodnom prostredí. Študovali konkrétne leptospirózu, herpetické vírusy, neurologické choroby, toxikológiu[4] a ostatné choroby, ktoré ich postihujú. Vzniklo niekoľko výskumných centier, ako napríklad Marine Mammal Center[5] (Záchranná stanica pre morské cicavce), ktoré sa zameriavajú výlučne na rehabilitáciu a výskum morských cicavcov.

Ekológia[upraviť | upraviť kód]

Morské cicavce majú významnú úlohu pri kolobehu živín v morskom ekosystéme. Ich výkaly plávajú a dodávajú dusík na povrch.[6]

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Stirling, Ian (1988). «Introduction». Polar Bears (v anglickom jazyku). Ann Arbor: University of Michigan Press. ISBN 0-472-10100-5.
  2. A. Rus Hoelzel (2002). Marine mammal biology: an evolutionary approach (v anglickom jazyku). Oxford: Blackwell Publishing. ISBN 0632 05232 5.
  3. Bruce Hecker (2. 2. 1998). «How do whales and dolphins sleep without drowning?». Scientific American (v anglickom jazyku). 25. 3. 2009. «Do španielskeho jazyka preložená a upravená verzia Miquelom Pontom na MareNostrum.org [1]».
  4. Lavery, T. J., Butterfield, N., Kemper, C. M., Reid, R. J., Sanderson, K. 2008. «Metals and selenium in the liver and bone of three dolphin species from South Australia, 1988 - 2004.» Science of the Total Environment, 390: 77-86.
  5. The Marine Mammal Center [online]. www.marinemammalcenter.org, [cit. 2017-11-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Roman J, McCarthy JJ (2010) The Whale Pump: Marine Mammals Enhance Primary Productivity in a Coastal Basin. PLoS ONE 5(10): e13255. https://doi.org/10.1371/journal.pone.0013255
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mamíferos marinos na španielskej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]