Mukačevo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mukačevo
(Мукачево)
mesto
Pohľad na Mukačevo od severu
Vlajka
Erb
Oficiálny názov: Мукачево – Mukačevo
Štát Ukrajina Ukrajina
Kraj Zakarpatská oblasť
Súradnice 48°26′31″S 22°43′06″V / 48,44194°S 22,71833°V / 48.44194; 22.71833
Obyvateľstvo 93 738 (2008)
Primátor Zoltan Lendyel
Časové pásmo VEČ (UTC+2)
 - letný čas VELČ (UTC+3)
PSČ 89600
Telefónna prevoľba +380 3131
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Webová stránka: http://www.mukachevo.net
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Mukačevo (ukr. Мукачево, do 23. mája 2017 Мукачеве – Mukačeve; rusín. Мукачево; rusín. Мукачево; rus. МукачевоMukačevo; maď. Munkács; nem. Munkatsch; rum. Muncaeg; jidiš מונקאטש) je mesto na Ukrajine na Podkarpatskej Rusi. Leží v blízkosti hraníc štyroch susedných krajín: Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. V súčasnosti tu žije asi 86 000 obyvateľov (odhad z roku 2021). Medzi rokmi 1919  – 1938 bolo súčasťou Československa, predtým patrilo k Uhorsku, po druhej svetovej vojne bolo pripojené k sovietskej Ukrajine.

Mukačevo je tradičnou baštou rusínčiny a oficiálne sa uvádza, že v Mukačeve žije 77,1 % etnických Ukrajincov, ďalej tu žijú významné menšiny Rusov (9,0 %), Maďarov (8,5 %), Nemcov (1,9 %) a Rumunov (1,4 %).

Neďaleko mesta je monastier sv. Mikuláša na vŕšku nazývanom Černeča hora (mníšsky vrch), kde v minulosti sídlili mukačevskí biskupi. Monastier bol v minulosti významným duchovným centrom gréckokatolíckych baziliánskych mníchov.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne sa jedná o názov odvodený od maďarského priezviska "Muncas" - munkás (robotník/pracovník), ktoré sa neskôr transformovalo na Munkács, zatiaľ čo iná verzia poukazuje na to, že názov obsahuje praslovanský koreň "Muka", čo znamená (múka). Dnes existuje mnoho rôznych spôsobov nazerania na meno Mukačevo.

Predtým sa v ukrajinčine väčšinou písalo ako Mukačeve, pričom sa niekedy používalo aj meno Мукачів (Mukačiv). rusínsky sa nazýva Мукачово, česky aj slovensky Mukačevo. Ruský názov mesta je Мукачево (Mukačevo), čo je aj ruská transliterácia mena. Ďalšie názvy sú po maďarsky Munkács; rumunsky Munceag; poľsky Mukaczewo; nemecky Munkatsch a v jazyku Jidiš מונקאטש.

Klimatické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Letá sú veľmi teplé (priemerne 23 až 25°C v júli) a zimy chladné (–3 až -4°C v januári). Januárové teploty ale môžu vystúpať aj k 10 °C. Jeseň je väčšinou suchá a mierna. Apríl je najdaždivejší mesiac s častými zrážkami.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1989 v Mukačeve žilo 85 000 obyvateľov, pri sčítaní z roku 2001 bol zistený počet 82 346 obyvateľov, údaje z roku 2004 počet obyvateľov uvádza číslo 77 300. Z etnického hľadiska je mesto obývané predovšetkým Ukrajincami, Rusíni (nie sú na Ukrajine uznávaní ako samostatná menšina), ďalej je tu relatívne početná maďarská minorita, v meste žije tiež niekoľko stoviek Židov, Nemcov a Rómov.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Raná história[upraviť | upraviť zdroj]

Archeologické vykopávky naznačujú, že rané osídlenie tu existovalo už pred stredovekom. Napríklad medzi vrcholmi Halič a Lovačka bolo nájdené keltské oppidum a stredisko kovovýroby, ktoré existovalo v 3.1. storočí pred n. l. Na kopci Tupča bolo nájdené trácke hradisko z doby železnej (10. storočie pred n. l.). Okolo 1. storočia oblasť obsadili Karpovia, ktorí z oblasti vytlačili miestnych Keltov. Slovania oblasť osídlili v 6. storočí.

Maďarská nadvláda[upraviť | upraviť zdroj]

Hrad Palanok v Mukačeve

V 9. storočí bola oblasť vazalským územím Veľkej Moravy (knieža Laborec). V roku 895 vstúpili maďarské kmene do Panónskej panvy cez Verecký priesmyk, asi 60 km severne od dnešného Mukačeva. V 10.11. storočí sa mesto nachádzalo zrejme v hraničných oblastiach Kyjevskej Rusi.

V 13. storočí prišli do Mukačeva, rovnako ako do ďalších odľahlejších miest vtedajšiho Uhorska, nemeckí kolonisti.

V roku 1397 daroval mesto a jeho okolie kráľ Žigmund Luxemburský svojmu vzdialenému bratrancovi, Teodorovi Koriatovičovi, vyhnanému kniežaťu Litovského veľkokniežatstva. Sídlil na miestnom hrade. Koriatovič spravoval rusínske Podolie v rámci Litovského veľkokniežatstva, kým ho litovský veľkoknieža Vytautas Veľký v roku 1392 nevyhostil pre neposlušnosť. Teodor sa preto stal vazalom Uhorska a usadil na ich území mnoho Rusínov. Iné pramene však uvádzajú, že Teodor kúpil mesto a okolie v roku 1396.

V priebehu 15. storočia mesto prekvitalo a stalo sa významným remeselníckym a obchodným centrom regiónu. V roku 1445 prijalo Magdeburské právo. Stalo sa sídlom mukačevskej eparchie. Hrad Palanok bol vtedy pod správou Jána Huňadyho. Hrad bol postupne rozširovaný a prestavovaný aj za podoby talianskych odborníkov do podoby veľkej pevnosti. V roku 1445 sa mesto stalo uhorským slobodným kráľovským mestom. Boli mu tiež udelené magdeburské práva.

V 16. storočí Mukačevo prešlo (v súvislosti s postupom tureckých vojsk do centrálného Uhorska) do vlastníctva Sedmohradského kniežatstva. V roku 1566 sa mesto pokúsila obsadiť (hoci neúspešne) rakúska cisárska armáda, avšak ho úplne vyplienila. Strety prebiehali aj v ďalších storočiach. V roku 1687 začalo v Mukačeve protihabsburské povstanie Imricha Tököliho, rakúske vojsko dlhý čas hrad Palanok obliehalo.

Región hral tiež dôležitú úlohu počas Rákóciho povstaní.

Rakúska kontrola a povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Monastier svätého Mikuláša (1772-1806)

Po porážke Františka II. Rákociho sa mesto v polovici 18. storočia dostalo pod rakúsku kontrolu ako súčasť Uhorského kráľovstva a stalo sa kľúčovou pevnosťou Habsburskej monarchie. Cisár Karol VI. v roku 1726 udelil hrad Palanok s Mukačevom, Čynadijovom a 200 dedinami v Uhorskom kráľovstve Lotarovi Františkovi zo Schönbornu za to, že ako kurfirst vojensky pomohol cisárovi, aby cisár porazil Františka II. Rákóciho, ktorého bolo toto panstvo predtým majetkom. Panstvo, jedno z najväčších vo východnej Európe, zostalo v rodine Schönbornovcov až do 20. storočia. Schönbornovci sa zaslúžili o rozšírenie mesta. Za ich vlády sa tu usadilo mnoho Nemcov, čím spôsobili hospodársky rozmach regiónu. Dôvodom pre pozvanie nových kolonistov z oblasti dnešných Frankov bola veľmi nízka miera osídlenosti Schönborského panstva; len v roku 1720 sa predpokladá, že počet obyvateľov na území dnešnej Zakarpatskej oblasti dosahoval 80 000. Predpokladá sa, že v samotnom Mukačeve žilo v závere 18. storočia zhruba 1800 ľudí, rovnako ako v neďalekom Berehove.

V rokoch 1796-1897 sa z hradu, do tej doby mocnej pevnosti, stalo väzenie. V roku 1771 sa osamostatnila miestna diecéza. V rokoch 1821-1823 bol na hrade Palanok väznený grécky národný hrdina Alexandros Ypsilanti. Držených tu bolo ale mnoho politických väzňov.

Za doby existencie Rakúsko-Uhorska tu sídlila pobočka uhorského ministerstva pre orbu (poľnohospodárstvo), ktoré predovšetkým pomáhalo nemaďarskému obyvateľstvu. V roku 1904 bola postavená súčasná budova radnice, inšpirovaná maďarskou secesiou.

Mukačevská radnica

V roku 1886 bola zavedená do Mukačeva železnica a mesto veľmi rýchlo získalo spojenie s Budapešťou, Košicami a Ľvovom. To síce umožnilo istý ekonomický vzostup, napriek tomu však (a skôr z okolitého vidieka) v závere 19. storočia odchádzalo stále viac obyvateľov do väčších miest alebo do Ameriky. Na konci 19. storočia bolo Mukačevo síce jedným z väčších miest regiónu, aj tak tu stálo len menej murovaných domov a väčšina prostého obyvateľstva bývala v drevených domoch, často so slamovými strechami. Roku 1882 tu vznikla dievčenská škola, gymnázium bolo postavené už v roku 1868.

V roku 1907 tu Tivadar Lehoczky založil historicko-archeologické múzeum.

V období prelomu storočia tu pôsobil uhorský architekt Ľudovít Oelschläger. Navrhol tu budovu školy a ďalej hebrejského centra. Obe sú ovplyvnené maďarskou secesiou.

Podľa posledného rakúsko-uhorského sčítania ľudu z roku 1910 sa 12 686 (73,44 %) zo 17 275 obyvateľov hlásilo k maďarskej národnosti, 3 078 (17,82 %) k Nemcom a 1 394 (8,07 %) k Rusínom. Z hľadiska náboženstva bolo 7 675 ľudí (44,43 %) židovského vyznania, 4 081 ľudí (23,62 %) gréckokatolíkov, 3 526 ľudí (20,41 %) rímskokatolíkov, 1 725 ľudí (10 reformovanej cirkvi a 190 ľudí (1,1 %) bol sa prihlásilo k luteránstvu.

Už pred vypuknutím prvej svetovej vojny boli v Mukačeve problémy s dostatkom potravín. Počas konfliktu sa postupne zhoršovali. V poslednom vojnovom roku 1918 tu prepukali početné štrajky (svoju odozvu si tu našiel aj tzv. januárový štrajk, ktorý našiel odozvu medzi takmer miliónom robotníkov končiacej monarchie.

Obdobie rokov 1919 až 1938[upraviť | upraviť zdroj]

Kino Scala (neskôr premenované na Peremoha (Víťazstvo)) v centre Mukačeva, 1942

Hneď na záver prvej svetovej vojny tu bola vyhlásená autonómna Ruská krajina s centrom v Mukačeve. V marci roku 1919 sa miestne maďarské obyvateľstvo uznieslo, že požaduje zachovanie celého územia Podkarpatskej Rusi za súčasť Maďarska a na začiatku roka 1919 kontrolu nad mestom získala Maďarská republika rád. V Mukačeve bolo zriadené miestne veliteľstvo (direktórium). Ustanovená bola červená garda, ktorá mala mesto brániť pred cudzou mocou; tvorili ju robotníci z miestnych tovární a tiež bývalí vojnoví zajatci. Činné boli tzv. revolučné tribunály. Republika rád však získala pod kontrolu z oblasti budúcej Podkarpatskej Rusi iba malé okolie Mukačeva a Berehova. Dňa 28. apríla 1919 však do Mukačeva prišli rumunskí vojaci a o zhruba mesiac neskôr potom Československá armáda.

Potom, čo sa v roku 1919 americkí Rusíni dohodli s Tomášom Garrigom Masarykom na pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu, bola celá Podkarpatská Rus obsadená československými vojskami. Dňa 4. júna 1920 sa Mukačevo na základe Trianonskej zmluvy oficiálne stalo súčasťou Československa. Od 15. októbra 1921 sa stalo centrom Berežskej župy. V tejto dobe malo Mukačevo 20 794 obyvateľov a bolo tak najväčším mestom Podkarpatskej Rusi (dnešná oblastná metropola Užhorod mala len o niekoľko sto obyvateľov menej). Pred obdobím rozsiahlejšej výstavby československej infraštruktúry (spolu s Berehovom a Užhorodom) sa tu nachádzala jediná väčšia pošta v celej Podkarpatskej Rusi, ďalej potom nemocnica so 120 lôžkami v dezolátnom stave a pod. V rámci modernizácie celej Podkarpatskej Rusi bol vybudovaný do roku 1930 pavilón pre chirurgiu a dojčenskú starostlivosť. Časť nemocnice navrhol český architekt Jaroslav Fragner. Stavba mala byť ešte rozšírená o ústav pre invalidov, ktorý bol navrhnutý na začiatku 30. rokov, jeho realizácia však nebola nikdy vykonaná. V 30. rokoch tu bola postavená ešte textilná továreň. Vznikli aj obytné domy na staromestskom nábreží rieky Latorici aj inde po meste. Dnes sú niektoré budovy z 20. a 30. rokov pamiatkovo chránené. Neďaleko Mukačeva vznikla dedina Svoboda, kde boli postavené typizované rodinné domy. Mnohé z nich vyrástli aj na severnom okraji dnešného Mukačeva.

Štát dbal tiež na vznik nových škôl, ktoré mali pomôcť vo výchove kvalifikovanej pracovnej sily v regióne. V roku 1928 tu boli tri stredné školy, jedna s českým, druhá s rusínskym a tretia s vyučovacím jazykom jidiš. Fungovala tu aj maliarska škola. V roku 1929 bola sprevádzkovaná aj mestská knižnica.

Z hospodárskeho hľadiska tu mala značný význam továreň na spracovanie tabaku a výrobu cigár. Obľúbené boli miestne trhy, kam jazdila veľká časť obyvateľov okolitého vidieka predávať svoje výrobky.

V roku 1930 tu žilo 26 102 obyvateľov, z toho 8 969 Židov, 6 476 Rusínov, 5 561 Maďarov, 2 664 Čechov a Slovákov, zvyšok obyvateľov bol iných národností. Vo voľbách tu bola veľmi silne zastúpená komunistická strana, ktorá napríklad len v roku 1935 získala v Mukačeve 27,43 % hlasov.

V Mukačeve bola po celý čas jeho príslušnosti k prvej Československej republike prítomná československá armáda. Tej slúžil historický hrad Palanok, pretože však kapacitne nedostačoval, boli v jeho blízkosti zriadené aj kasárne.

Obdobie rokov 1938 až 1944[upraviť | upraviť zdroj]

Brána mukačevského geta

V novembri 1938 bola časť územia bývalého Uhorského kráľovstva v rámci prvej viedenskej arbitráže pripojená k Maďarskému kráľovstvu. Týkalo sa to samotného mesta a štrnástich ďalších obcí mukačevského okresu. Sťahovanie československých úradov pri Užhorode do Chustu prebiehalo automobilovými konvojmi cez Mukačevo, kde dochádzalo k prestrelkám s maďarskými ozbrojencami.

Nové úrady bez meškania vydali nariadenie o vyhostení všetkých Židov bez maďarského občianstva. V dôsledku toho boli poľskí a ruskí Židia, dlhodobo žijúci v teraz Maďarskom kontrolovanom Podkarpatsku, a tiež z Mukačeva, rovnako ako domáci Židia, ktorí nemohli preukázať svoje občianstvo, deportovaní za hranice, kde boli odovzdaní Nemecku. V dňoch 27. a 28. augusta 1941 boli všetci zavraždení Nemcami v Kamenec-Podolskom masakri.

Počas druhej svetovej vojny existovalo v Mukačeve geto, kam boli Židia nahnaní.

Napriek tomu v Mukačeve stále žila významná časť židovského obyvateľstva, kým neboli v roku 1944 všetci Židia nemeckým nacistickým komandom Adolfa Eichmanna deportovaní do Osvienčimu. Boli poslednou židovskou komunitou v Európe, ktorá podľahla holokaustu.

Obdobie rokov 1944 až 1991[upraviť | upraviť zdroj]

Mukačevo bolo oslobodené dňa 26. októbra 1944, v rovnaký deň ako Chust. Dňa 26. novembra 1944 sa v kine Peremoha (Víťazstvo) v Mukačeve konal 1. zjazd ľudových výborov, na ktorom bol prijatý Manifest o zjednotení Podkarpatskej Rusi so sovietskou Ukrajinou.

V rokoch 19441945 bolo mesto iba nakrátko pod správou československej vlády. Tá už mala, ale len dočasný charakter, pretože sa pripravovalo odovzdanie oblasti Sovietskemu zväzu, k čomu tiež v nasledujúcom roku došlo. Na jeseň roku 1944 bola v Mukačeve založená Komunistická strana Zakarpatskej Ukrajiny. Mesto tak bolo v rokoch 1945-1991 bolo súčasť ako Zakarpatská oblasť, od roku 1946 súčasťou Ukrajinskej SSR.

Miestna vlaková stanica bola postavená až po pričlenení mesta k ZSSR a postavená bola v štýle socialistického realizmu.

Počas 45 rokov existencie Mukačeva v rámci ZSSR bolo mesto ďalej industrializované (napr. v roku 1963 tu bol vybudovaný nový závod na výrobu nábytku) a na jeho okrajoch vznikli nové panelové sídliská, napr. Rosvyhovo. V roku 1969 bola na základe smernice Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR pod Ministerstvom výstavby a prevádzky ciest Ukrajinskej SSR sformovaná v Mukačeve 60. samostatná brigáda cestného staviteľstva pre stavbu ciest a mostov. Tá následne budovala množstvo ciest v okolí mesta a predovšetkým v horskom teréne Karpát. V 80. rokoch bolo vybudované nové panelové sídlisko pre potreby armády, získalo medzi miestnymi prezývku „Pentagon“.

Hudobná fontána v Mukačeve v roku 2010.

Mukačevo v nezávislej Ukrajine[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1991 do súčasnosti patrí Ukrajine, administratívne patrí do Zakarpatskej oblasti.

V roku 2004 boli v meste zmanipulované voľby starostu. Počas nich došlo k násilnostiam a častým vyhrážkam.

Incident s Pravým sektorom[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 11. júla 2015 došlo v Mukačeve k ozbrojenej konfrontácii medzi Ministerstvom vnútra Ukrajiny a ukrajinským nacionalistickým Pravým sektorom.

Podľa údajov ukrajinských bezpečnostných zložiek sa začiatkom júla 2015 v Mukačeve zišli príslušníci ultranacionalistického hnutia Pravý sektor so zločincami, s ktorými chceli vyjednávať o „rozdelení sfér vplyvu“ a vymáhaní „ochranných poplatkov“ v spojení s pašovaním cigariet do krajín Európskej únie. Za onou zločinnou organizáciou údajne stojí poslanec ukrajinského parlamentu Michajlo Lanjo.

Potom, čo minister vnútra Arsen Avakov poslal do Mukačeva zvláštne policajné jednotky, prebehla v meste 11. júla prestrelka medzi políciou a príslušníkmi Pravého sektora. Pri nej boli použité aj protitankové zbrane (pancierové päste) a granáty a zabití najmenej traja ľudia. Časť civilného obyvateľstva bola z mesta evakuovaná. Asi 14 príslušníkov Pravého sektora sa uchýlilo do okolitých lesov a chceli zložiť svoje zbrane až potom, keď by ich k tomu výslovne vyzval vodca Pravého sektora Dmytro Jaroš. Ten odišiel so sprievodom do Mukačeva, aby mohol vyjednávať s miestnym veliteľom organizácie Alexandrom Skičom. Podľa správy rádia BBC však mal sám Jaroš zahynúť 12. júla, keď pri vjazde do mesta kolóna jeho piatich vozov nabehla na diaľkovo odpálenú výbušnú nástrahu. Pre rozhlas to oznámil miestny občan. Iné zdroje túto správu zatiaľ nepriniesli resp. nepotvrdili.

Mukačevo v prvých dekádach 21. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2013 sa v Mukačeve konali zhromaždenia na podporu Euromajdanu. Po víťazstve priaznivcov Euromajdanu boli niektorí proruskí občania Mukačeva perzekvovaní.

Kultúra a pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Hrad z diaľky
Secesný dom na ulici Jaroslava Múdreho 10
Kostol sv. Martina Tourského

Medzi najvýznamnejšie pamiatky patrí hrad Palanok, ktorý zohral dôležitú úlohu v protihabsburských povstaniach (17.18. storočie) v priľahlom regióne. Stojí na 68 m vysokom vrchole. Dnes sa v ňom nachádza historické múzeum. Obdobie Uhorského kráľovstva tu pripomína aj socha turula, umiestnená pri jednej z výhliadok.

Obdobie rozvoja v 18. storočí pripomína aj Schönbornský palác, ktorý sa nachádza v samotnom strede mesta. Občas býva označovaný ako tzv. "biely dom".

Z prelomu 19. a 20. storočia pochádza mukačevská radnica.

Do roku 2022 tu stál aj pamätník so sovietskym tankom, ktorý bol v súvislosti s vojnou v apríli 2022 odstránený. Pamätník tu stál od roku 1969. V Mukačeve sa nachádza aj pamätník padlým zo sovietskej vojny v Afganistane.

Cirkevné pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Miestny kostol sv. Martina Tourského bol inšpirovaný pri svojej výstavbe kostolmi v Košiciach. Dokončený bol roku 1904. Navrhol ho maďarský architekt Győző Czigler. Na mieste uvedeného kostola sa nachádzal pôvodne stredoveký chrám.

Medzi ďalšie pamiatky patrí aj monastier svätého Mikuláša.

Za zmienku stojí aj drevený kostol v ukrajinskom štýle z 18. storočia.

Dochovaná je tiež kaplnka sv. Jozefa, ktorá svoju súčasnú podobu získala v roku 1908 podľa projektu Otta Sztehló. Obnovená bola roku 1976.

Miestny protestantský kostol bol postavený v roku 1795 a jeho veža bola dokončená v roku 1814.

V strede mesta je umiestnený pamätník Cyrilovi a Metodovi.

Mukačevo bolo tiež známe pomerne veľkou židovskou komunitou, dnes tu žije menej ako 300 Židov. Synagóga v historickom centre sa zachovala.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Dnešné Mukačevo je cestným uzlom Zakarpatskej oblasti a významnou stanicou na železničnej trati ĽvovStryjČop spájajúci Ľvov so Slovenskom a Maďarskom. Uvažuje sa o výstavbe oblastného medzinárodného letiska na mieste bývalého vojenského, pretože letisko v Užhorode nemá dobrú polohu (v blízkosti hraníc so Slovenskom) a nemôže sa rozvíjať. Po rozdelení Sovietskeho zväzu a vzniku samostatnej Ukrajiny mnoho podnikov a tovární, najmä obranného priemyslu, skrachovalo a dnes tieto závody chátrajú alebo už zanikli. V dôsledku rastu nezamestnanosti v meste a jeho okolí časť práceschopného obyvateľstva odchádza za prácou inam na Ukrajine alebo do zahraničia.

Okolie Mukačeva smerom na juh a na západ je intenzívne poľnohospodársky využívané. Na miestnom Červenom kopci sa v minulosti pestoval čaj.

V súčasnosti je priemyselná výroba zastúpená predovšetkým potravinárstvom (pivovar, produkcia tabaku a vína), textilníctvom, spracovaním dreva a nábytkárstvom. Výroba lyží a hokejok (továreň firmy Fischer Sports s rakúskymi investíciami) patrí k jedným z hlavných v meste, existovala už v čase ZSSR (vtedy išlo o dodávky lyží sovietskym športovcom). Podnik Točprylad vyrába komponenty pre letecký a iný priemysel – kontrolné systémy, motory, prístroje, generátory, transformátory. Nachádza sa tu aj závod spoločnosti Flextronic.

Predovšetkým vďaka blízkemu hradu Palanok, ženskému kláštoru a tradičnému festivalu domácich vín, ktorý sa koná pravidelne v januári, sa začala rozvíjať turistika. Vďaka dobrej geografickej polohe na cestnom a železničnom rázcestí sa v meste tiež darí veľkoobchodu a maloobchodu, a to predovšetkým kvôli holdingu Farba a stálemu trhu Gid, ktoré sú pod kontrolou ukrajinského podnikateľa a politika Viktora Balohu.

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Mestský autobus

V Mukačeve sa nachádza 13 základných škôl a gymnázium. Vysoké školstvo reprezentuje Vysoká škola pedagogická v Mukačeve (od roku 1914), Mukačevský inštitút Karpatskej univerzity pomenovaný po Vasylovi Štefanikovi, Mukačevský technologický inštitút (od roku 1995), Mukačevský inštitút umenia. Od roku 2008 sa Mukačevská pedagogická škola a Mukačevský technologický inštitút zlúčili do Mukačevskej štátnej univerzity.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Fasáda nádražia v roku 2010

Mukačevom prechádzajú hlavné cestné aj železničné ťahy v Zakarpatskej oblasti. Hlavné cesty vedú do Užhorodu (M-06), Berehova (M-24), Čopu (M-24). Severovýchodne z Užhorodu vedie hlavné cestné spojenie Zakarpatskej oblasti s centrálnou Ukrajinou cez Volovecké sedlo. Zo západnej a južnej strany existuje cestný obchvat mesta.

Mestskú dopravu tu zaisťujú iba autobusy.

Mukačevo sa nachádza na 225. kilometri železničnej trate Ľvov - Stryj - Čop.

Južne od mesta sa rozkladá bývalé vojenské letisko. Počas studenej vojny tu bola Mukačevská letecká základňa a radarová stanica. V roku 2020 plánovala ukrajinská vláda vybudovať v Mukačeve nové letisko, ktoré by malo predstavovať vstupnú bránu do celého Zakarpatska z centrálnej Ukrajiny. Projekt nebol kvôli vojne uskutočnený.

Zdravotníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

V Mukačeve se nachádzajú celkom 3 nemocnice; hlavná, detská a vojenská.

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie sakury Podkarpatska

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mukačevo na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mukačevo