Náruživosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Náruživosť je prudká citová náklonnosť k niečomu, k niekomu, prudké citové zanietenie, vášeň.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel pod náruživosťou rozumel činnosť človeka motivovanú partikulárnymi záujmami, špeciálnymi cieľmi, alebo, ak chcete, sebeckými úmyslami, a to v tom zmysle, že do týchto cieľov vkladajú celú energiu svojej vôle a charakteru, obetujú im niečo iné, čo tiež môže byť cieľom, alebo skôr všetko ostatné. Tento partikulárny obsah sa natoľko kryje s vôľou človeka, že tvorí celú jeho určenosť a je od neho neoddeliteľný. Ním sa človek stáva tým, čím je. Lebo indivíduum je niečím, čo existuje. Nie je to človek vôbec, lebo ten nejestvuje, ale určitý človek. Charakter tiež vyjadruje túto určenosť vôle a inteligencie. No charakter zahrnuje vôbec všetky partikulárnosti, spôsob chovania sa v súkromí atď. a nie je účinnou a aktívnou určenosťou. Budem teda hovoriť o náruživosti a rozumieť tým partikulárnu určenosť charakteru, pokiaľ tieto určenosti vôle nielen nemajú súkromný obsah, ale sú hybným a účinným momentom všeobecných činov. Náruživosť je predovšetkým subjektívnou, a teda formálnou stránkou energie, vôle a aktivity, pričom obsah alebo cieľ zostáva ešte neurčitý. Práve tak je to s vlastným presvedčením, podstatným poznaním a svedomím. Záleží vždy na tom, čo obsahuje moje presvedčenie, aký cieľ sleduje moja náruživosť, či je obsah alebo cieľ pravdivejší. No naopak, keď je pravdivý, musí existovať, musí byť skutočným.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.