Preskočiť na obsah

Néreus (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Súboj Herakla s Néreom na hornej časti lékythosu z Boiótie (cca 590 – 580 pred Kr., múzeum Louvre

Néreus (starogr. Νηρεύς – Néreus, lat. Nereus) je v gréckej mytológii starobylý morský boh, najstarší syn boha morských hlbín Ponta a bohyne zeme Gaie, pričom samotný Pontos bol synom Gaie.[1] Podľa alternatívnej verzie, ktorú zaznamenáva Vojtech Zamarovský, bol synom Titána Ókeana a jeho manželky Téthye.[2]

So svojou manželkou Dóridou (dcérou Ókeana) splodil päťdesiat dcér nazývaných Néreidy a syna Nerita. Spolu s rodinou žil na dne Egejského mora.[1]

Charakteristika a mýty

[upraviť | upraviť zdroj]

Néreus bol príslovečne dobrosrdečný, prívetivý k ľuďom a spravodlivý. Podľa Hésioda ho antický svet nazýval „Starým pánom“, pretože bol dôveryhodný, mierny, spravodlivý a jeho myšlienky boli vždy láskavé a čestné.[1] Mal rád odvážnych námorníkov a tešil ich krásnymi obrazmi pokojného mora.[2]

Medzi jeho najvýznamnejšie potomstvo patrí dcéra Thetis, ktorá sa stala matkou gréckeho hrdinu Achilla, a Amfitríta, manželka najvyššieho morského boha Poseidóna. V neskoršom spise Claudia Aeliana sa spomína aj Néreov syn Nerites, milenec Poseidóna, ktorého boh premenil na malú, no mimoriadne krásnu špirálovitú morskú mušľu.[3]

Disponoval vešteckým darom a schopnosťou meniť svoju podobu na rôzne tvory či živly (vodu, oheň). Svoje veštby však odhaľoval veľmi nerád a len vtedy, keď ho k tomu niekto donútil silou. Podľa zachovaných mýtov sa to podarilo iba hrdinovi Héraklovi, ktorý ho musel pevne zovrieť a nepustiť, kým mu Néreus napriek všetkým svojim premenám neprezradil cestu k záhrade Hesperidiek.[2] Spojenie Nérea s Héraklovými úlohami ako prvý básnicky spracoval Ferekydes z Atén, čo potvrdzujú staroveké schólia k dielu Apollónia Rodského.[4]

Predpokladá sa, že Néreus a Próteus boli pôvodne dve rôzne regionálne manifestácie toho istého starobylého morského božstva, ktoré bolo neskôr zatlačené do úzadia Poseidónom, keď Zeus zvrhol Titanov.[5] V priebehu 5. storočia pred Kr. začal Nérea vo vázovom maliarstve v scénach zápasu s Héraklovo postupne nahrádzať morský boh Tritón.[6]

Meno a etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

V Homérových eposoch sa vlastné meno Néreus priamo nevyskytuje. V Iliade sa pre tohto boha používa opisný titul starogr. ἅλιος γέρων (halios gerón – „Morský starec“) a v Odyssei sa tento titul kombinuje s menom boha Prótea.[7] Označenie „Morský starec“ sa v gréckej mytológii pripisovalo viacerým vodným božstvám s podobnými vlastnosťami (najmä Próteovi, Forkysovi, Glaukovi či Tritónovi). Bádatelia predpokladajú, že táto postava hrala v pôvodných mýtoch dôležitú kozmogonickú úlohu, podobnú Ókeanovi, pričom v rôznych oblastiach Grécka získala odlišné lokálne mená.[5]

Keďže Néreus v mýtoch vystupuje predovšetkým ako otec svojich dcér, niektorí jazykovedci uvažujú, že jeho meno bolo spätne odvodené od slova Néreidy, kým iní považujú názov Néreidy za klasické patronymikum odvodene od mena otca.[8] Podľa britského klasického filológa M. L. Westa je Néreus v mytológii oveľa menej významný ako jeho dcéry. Pripomína tiež Herodotovo svedectvo, podľa ktorého Gréci neprebrali meno Néreid z Egypta.[9]

Výklad podľa Hésioda

[upraviť | upraviť zdroj]

V Hésiodovej Teogónii, kde je meno doložené po prvýkrát, autor zámerne stavia Nérea do protikladu k bohyni sváru Eride a k jej potomkom. Zatiaľ čo Eris je dcérou Noci (Nyx), Néreus je najstarším synom Mora (Ponta). Hésiodos opisuje Nérea prívlastkami ako starogr. ἀψευδής (apseudés – „neluhajúci“) a starogr. ἀληthής (aléthés – „nezabúdajúci“ / „pravdivý“), čo tvorí priamy kontrast k Eridiným deťom, ktorými sú Klamstvo (Pseudés) a Zabudnutie (Léthé). Vďaka tomuto protikladu vznikla teória, že meno Néreus mohlo vzniknúť pridaním záporného prefixu nē- k menu Eris (teda *Ne-Eris, v význame „Bez Sváru“ / „Mierumilovný“).[10] Hésiodos sa zároveň hrá so slovnou hračkou medzi menom Néreus a menom jeho poslednej dcéry Némertés (Unerring – „Neklamná“), ktoré taktiež obsahuje zápornú predponu.[11]

Lingvistické hypotézy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Grécky pôvod: Meno sa niekedy odvodzuje z neskoršieho gréckeho výrazu starogr. νηρόν (néron – „voda“ alebo „čerstvá voda“), čo je stiahnutá forma prídavného mena starogr. νεαρός (nearos – „nový“, „čerstvý“, „mladý“).[8] Kontrakcia samohlások, hoci plne rozšírená v neskoršej gréčtine, má korene už v starých dialektoch.[12]
  • Predgrécky substrát: Robert S. P. Beekes sa prikláňa k názoru, že meno má predgrécky (neindoeurópsky) pôvod, čo naznačuje najmä typická grécka prípona -eus (starogr. -εύς).[8]
  • Indoeurópske paralely: Podľa nemeckého jazykovedca Augusta Ficka je meno príbuzné s litovským slovesom nérti („potápať sa“). Paralelu vidí aj v litovskom slove nėrovė, ktoré označuje morskú pannu či nymfu, čo úzko súvisí s povahou Néreid.[7][8]

Meno Néreid sa v transformovanej podobe zachovalo v modernom gréckom folklóre, kde slovo novogr. νεράιδες (neráides) označuje víly alebo divožienky.[7]

Historický kontext

[upraviť | upraviť zdroj]

Úcta k Néreovi pretrvávala hlboko do helenistického obdobia. Podľa fragmentu zachovaného na papyruse sa Alexander Veľký pred rozhodujúcou bitkou pri Isse (r. 333 pred Kr.) utiahol na sýrske pobrežie, kde sa modlil a verejne vzýval morskú nymfu Thetidu, boha Nérea, morskú paniu Amfitrítu a boha Poseidóna, ktorému na znak úcty nechal do vĺn vhodiť obetný štvorzáprah (kvadrigu).[13]

Ikonografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Atickí vázoví maliari zobrazovali Nérea najčastejšie s oblečeným ľudským torzom, ktoré plynule prechádzalo do dlhého, šupinatého rybieho chvosta.[6] Zvyčajne býva znázorňovaný ako fúzatý starec držiaci žezlo alebo palicu ako symbol autority. Často sa objavuje aj v scénach úteku Néreid, kým hrdina Péleus zápasí s ich sestrou Thetidou. Monumentálne zobrazenie jeho boja proti Gigantom sa zachovalo na vlyse slávneho Pergamského oltára z 2. storočia pred Kr.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 Hésiodos, Teogónia 233–236.
  2. 1 2 3 Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80.
  3. ↑ Aelianus, De Natura Animalium 14, 28.
  4. ↑ Schólia k dielu Apollonios Rodský, Argonautica IV, 1396.
  5. 1 2 Jean Rudhardt, Greek and Egyptian Mythologies, Chicago: University of Chicago Press, 1992, ISBN 978-0-226-06454-3, s. 79–84.
  6. 1 2 3 Ruth Glynn, „Herakles, Nereus and Triton: A Study of Iconography in Sixth Century Athens“, v American Journal of Archaeology, roč. 85, č. 2, 1981, s. 121–132.
  7. 1 2 3 Pierre Chantraine, Dictionnaire étymologique de la langue grecque, Paris: Klincksieck, 1968, s. 751.
  8. 1 2 3 4 Robert S. P. Beekes, Etymological Dictionary of Greek, Leiden: Brill, 2010, ISBN 978-90-04-17418-4, s. 1017–1018.
  9. ↑ Martin Litchfield West, Hesiod: Theogony, Oxford: Clarendon Press, 1966, ISBN 978-0198141693, s. 233.
  10. ↑ Timothy Scully, The Demon of the Sea: Myth and Metaphor in Hesiod, Austin: University of Texas Press, 2015, ISBN 978-1477302453, s. 16–18.
  11. ↑ Athanassios Vergados, Hesiod's Verbal Craft: Wordplay and Etymology in the Theogony, Oxford University Press, 2020, ISBN 978-0198807759, s. 87–89.
  12. ↑ Kyriakos Tsantsanoglou, The Boat of the Sun and the Old Man of the Sea, Athens: Academy of Athens, 2015, ISBN 978-9604043019, s. 11–12.
  13. ↑ Oxyrhynský papyrus, Karl Wilhelm Ludwig Müller: Fragmenta Historicorum Graecorum 148, 44, col. 2. Citované v: Robin Lane Fox, Alexander the Great, London: Penguin, 1986, s. 168.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Athanassakis, Apostolos. Hesiod: Theogony, Works and Days, Shield. [s.l.] : Johns Hopkins University Press, 2004. (2..) ISBN 978-0-8018-7984-5. (po anglicky)
  • Beekes, Robert – van Beek, Lucien. Etymological Dictionary of Greek. [s.l.] : Brill Publishers, 2010. ISBN 978-90-04-17418-4. (po anglicky)
  • Chantraine, Pierre. Dictionnaire étymologique de la langue grecque. [s.l.] : Klincksieck, 1968. (po francúzsky)
  • Kerényi, Carl. The Gods of the Greeks. London : Thames and Hudson, 1951. (po anglicky)
  • Litchfield West, Martin. Hesiod: Theogony (Edited with Prolegomena and Commentary). [s.l.] : Clarendon Press, 1966. ISBN 978-0198141693. (po anglicky)
  • Prier, Raymond A.. Archaic Logic: Symbol and Structure in Heraclitus, Parmenides and Empedocles. [s.l.] : De Gruyter Mouton, 1976. ISBN 9027-9-3155-0. (po anglicky)
  • Scully, Stephen. Hesiod's Theogony: from Near Eastern Creation Myths to Paradise Lost. [s.l.] : Oxford University Press, 2015. ISBN 978-0-19-025396-7. (po anglicky)
  • Scully, Stephen. The Oxford Handbook of Hesiod. [s.l.] : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-020903-2. Kapitola Hesiodic Poetics. (po anglicky)
  • Tsantsanoglou, Kyriakos. Lemmata: Beiträge zum Gedenken an Christos Theodoridis. [s.l.] : De Gruyter, 2015. ISBN 978-3-11-035434-8. Kapitola Νηρεύς, A Controversial Water-god, s. 5–15. (po anglicky)
  • Vergados, Athanassios. Hesiod's Verbal Craft: Studies in Hesiod's Conception of Language and its Ancient Reception. [s.l.] : Oxford University Press, 2020. ISBN 978-0-19-253477-4. (po anglicky)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Néreus_(mytológia)&oldid=8214256“